Josip Antunović

Časť prvá – Úvod

Nečakaná sláva

Starý detektív Josip prvýkrát po incidente precitol, prišiel naspäť k sebe samému, len pred asi týždňom. Lekár sa naňho tíško usmieval a potom mu len veľmi citlivo stisol dlaň a pošepkal mu. Josip, ste hviezda! Pán detektív a národný poklad priam! Všetci vás oslavujú. Josip sa len na kratučko usmial a potom zase zaspal. Asi po dvoch týždňoch od precitnutia, aj vďaka starostlivosti lekárov a výbornej strave, sa začal Josip cítiť k svetu. Rozhodol sa že začne prijímať v nemocnici médiá a návštevy, napriek tomu že mu to lekár ešte neodporúčal. Starému Josipovi však bolo teraz už všetko akosi ešte viac jedno. Po tom čo znovu precitol, mal taký ten zvláštny pocit. Akoby prežil svoju vlastnú smrť. Čo horšieho sa môže ešte stať? Bol pokojný, viac ako kedykoľvek predtým.  Nevedel sa zbaviť pocitu, že tu vlastne na ničom v skutočnosti nezáleží. Mal pocit že sme všetci len hračkou v niekoho rukách, nevedel sa však ešte rozhodnúť či tomu má celkom veriť. Či má veriť na osud. Josip bol človek, hlavne za posledné roky svojho života, celkom ľahostajný k svojmu osudu, a aj bežné životné udalosti či každodenné zhluky cez neho vždy len akosi prelietavali. O svoju smrť sa nikdy nejako obzvlášť nezaujímal a rovnako tak ani nikdy na svojom živote nejak extra nelipol. Ostrieľaný životom, ako starý kovboj v piesočnatej stepi či slnkom a vetrom ošľahaný morský vlk. Jedno mu bolo všetko už dlhší čas. Na chvíľu sa však jeho malý zatvrdnutý svet zmenil. Tešil sa totiž z nečakanej slávy!

“Sme šťastní že ste to prežili. Modlil sa za vás celý národ! Ako sa cítite po tom všetkom? Máte už, predsa len, svoj vek. Šesťdesiatosem, preboha! Všetci tam vonku vás oslavujú. Pred nemocnicou stojí už asi stovka ľudí a dav naďalej rapídne rastie. Čakajú na vás a chcú vás vidieť.” – vrútil sa do izby prvý novinár a hneď za ním tlačili sa ďalší aj napriek tomu že im bolo jasne povedané, že pán detektív je ešte slabý a ochotný bol urobiť iba jeden maximálne dva rozhovory a to osobitne. Bolo v chorvátskej náture, a taktiež v novinárskom svete pažravých plátkov po celom svete, tak trochu nerešpektovať predpisy a požiadavky. Bolo treba sa len tak dravo, ba až hyenisticky, za všetkým hnať. Josip ležal s jednou nohou vyvesenou hore a cez hrubý obväz hlavy mu na jednom mieste ešte stále trochu presakovala krv. Jeho tvár vyzerala ako Monetova paleta. Pod jedným okom tmavomodrá prenikajúca k nosu kde bledla potom zelenela až žltla a druhá strana celá fialová až bordová no dolu od sánky kúsok k lícu sa to už nádherne zelenelo. Ako lúka plná bolesti. Na dôkaz víťazstva, tu pre všetkých, poďte, hľa! Tu leží, polámaný, pomliaždený a so slabučkým dychom, ale inak živý ako nikdy predtým, náš Josip Antunović. Vyzerá akoby ho prešlo stádo volov alebo len jeden traktor. Je to náš národný hrdina!

“Cítim sa skvele. Ďakujem. Som len trochu unavený a v hlave mi ešte stále bijú zvony.” – odpovedal skromne starý Josip a usmial sa. Z očí vybehlo mu zopár sĺz ktoré utieral si bielou bavlnenou vreckovkou. Bol dojatý. Pred nemocnicou stojí stovka ľudí. Dav naďalej rastie. Čakajú na vás. – pomýšľal na slová redaktora a snažil sa neprepadnúť ďalším slzám. Bol to, predsa len, teraz už slávny vyšetrovateľ ktorý bol vždy navyše v meste známy ako tvrdý chlap! Nemohol si dovoliť tu teraz plakať. Na Josipa v živote nikdy nečakali viac než dvaja nieto ešte stovky. Najskôr len jeho rodičia, potom zopár kamarátov a neskôr iba jeho žena a prvé dieťa. Nečudo teda, že tento náhly záujem, tento nečakaný prílev obecenstva a pozornosť verejnosti a médií, dojali ho. Ešte stále si však celkom neuvedomoval prečo je okolo neho toľko hluku. Robil si predsa len svoju prácu. Sláve nerozumel aj napriek tomu že mu teraz táto pozornosť robila tak zvláštne dobre na srdci. Sláva mu však nikdy nič nehovorila, v podstate si ani celkom nevedel vysvetliť význam tohto slova. Prípad šialenca z Opatije mu nepripadal nikdy až taký náročný ako ho v posledné dni opisovali média. Mal preto pocit že je to celé len akási bublina.

„Nemali ste byť už dávno na dôchodku? Nie sú toto prípady pre mladších kolegov z brandže? Iste máte v tíme aj takých, ktorí by hádam lapanie takéhoto zločinca, ehm, zvládali fyzicky aj psychicky oveľa lepšie. Prečo ste sa rozhodli riskovať?” – tlačil sa k nemu ďalší novinár so zapeklite dobre položenou otazkou. Nesnažil sa Josipa uraziť, skôr ako spraviť z neho absolútnu hviezdu kriminálky, priniesť ľuďom senzáciu. Bol to človek z bulvárneho plátku. Píšu aj o farbe ponožiek súčasného premiéra, ak práve nenosí len čierne, a píšu aj o vypuklom brušku prvej dámy či jej opadnutých lícach. Minule si dali toľkú námahu aby priblížili jej vrásky.

“Správne, pán kolega redaktor! Na to isté sme sa chceli opýtať aj my!” – tlačil sa tretí niekde zozadu. “Prečo ste sa na to dali? Nechápte nás zle, prosím. Prípad ste nakoniec úspešne vyriešili, zločinec je mŕtvy a celá spoločnosť si konečne vydýchla. Krajina je vám za to nesmierne vďačná. Nedá nám sa však neopýtať. Prečo ste toľko riskovali? V médiách sa počas vyšetrovania často objavovali špekulácie o tom že prípad nezvládate ale zároveň ho ani nechcete prenechať iným kolegom. Vraj ste preto mali aj potýčku s vašim nadriadeným, ktorý vás chcel neskôr z prípadu odvolať. Zobrali ste prípad pretože ste ho považovali za váš najväčší a zároveň aj posledný? Niečo ako zlatý klinec vašej kariéry? Je to ako keď ten starý rybár chce ešte uloviť tú poslednú veľkú rybu, predtým než konečne zavesí náradie na klinec? Chceli ste sa ešte pred odchodom do penzie tak trochu presvedčiť že na to stále máte? – rozbehol sa drzáň a strkal mikrofón úbohému dedektívovi na lôžku niekde až pod rozbitý nos. Ostatní ho s radosťou pustili, dokonca mu vytvorili koridor počas toho ako sa z neho hrnuli tieto otázky, aby tak vedel prejsť bližšie k posteli. Túžili sa totiž opýtať to isté, nevedeli však ako. Žraloka Borisa Adamića od Jutarnji List už každý poznal. Priživovali sa na ňom ako tie malé rybky čo plávajú okolo žraločej riti.

“Nie. Nie, pán redaktor. My nie sme rybári. Slúžime verejnosti. Je našou povinnosťou..” – Josipovi sa na chvíľu zlomil hlas. “Je našou povinnosťou …” – nedopovedal a začal odznova.  “Viete, naše povolanie je jedinečné. Vek ani osobné túžby tu nehrajú žiadnu rolu. Ak máte isté schopnosti a predpoklady na ten a ten daný prípad, alebo ak teda veríte že ich máte, dokážete ho vyriešiť. Všetky prípady vždy u nás berieme rovnako vážne. Nikdy sa preto nerozhodujeme podľa svojho ega alebo osobných preferencií. Našou doménou je zodpovednosť, nikdy sa preto nesnažíme preceňovať naše sily alebo sa siliť k úspechu. Ak je to nutné, alebo vhodné, prípad často preberá niekto iný, samozrejme.” – odpovedal skromne Josip a tak trochu sklamaný z týchto otázok, prezerať si začal odreniny na svojich rukách. Akoby im všetkým chcel takto nemo povedať: Nestačí to že vrah je mŕtvy? Nestačia vám moje rany ako obraz?

“Čo presvedčilo vaše vedenie vás nakoniec z prípadu nevyraziť?” – kričal ktosi od dverí,  ale to už zasahovala ochranka.

“Po jednom, prosím, páni. Po jednom!!! Vyhádžem vás von ako vrecia zemiakov!!! Prejavte trochu úcty a rešpektu, pre boha, veď pán Antunović sa len nedávno prebral z kómy. Tak, a teraz. Vy dnu a vy všetci von! Posledný, zatvorte za sebou dvere!” – nakázal mocný a zavalitý, skoro dvojmetrový, chlap novinárom, ako sa tak nebezpečne blížil svojím obrovským telom k ich stádu a oni začali ihneď cúvať smerom z izby von. Vnútri tak zostal iba šikovník a rýchlonôžka Luka Blažević zo štátnej HRT.

„Ste v podstate, momentálne, najslávnejší človek Chorvátska. Snažíme sa len pochopiť, vážený pán Antunović, odkiaľ plynula vaša odvaha. Tá energia, s akou ste prípad uchopili a už ho potom nepustili z rúk. Už od začiatku bolo jasné že ide o veľmi ťažký prípad. Nič podobné sa doteraz v našej krajine nestalo.” – pýta sa Luka, už o čosi opatrnejšie. Asi dvadsaťtriročný vysmiaty novinár mu pripomínal jeho syna. Starý Josip pookrial. Bolelo ho celé telo a mal chuť ísť spať. Už už išiel že požiada sestru o ďalšiu tabletku. Jednu proti bolesti a jednu na dobrý spánok, ale pocity a emócie, prítomnosť “syna”, rozviazali mu jazyk. Nedalo mu ísť odpočívať. Pocítil príval neznámej energie. Tento nemotorný hrdzavý mladík s obhryzenými nechtami a trasúcim sa hlasom. Toto čudo so zlým účesom a strašidelne odporným parfumom a od trémy prepotenou košeľou! Cítil, že Luka je ten správny človek a rozhodol sa, že postupne mu povie všetko. Hlavne to, čo sa nedozvie z oficiálnej tlačovej správy. Josip vedel že média či hladný pisatelia príbehov budú chcieť od neho počuť celý príbeh tak ako sa stal. Vedel že mu budú dokonca núkať nemalé peniaze za všetky jeho informácie a podrobnosti. Budú sa pretekať. Vyzváňať mu budú dolu pri vchode jeho bytu a poštová schránka bude tak preplnená listami že ani úbohý vhadzovač reklamy si nebude vedieť pomôcť. On si však už vybral. A spraví to zadarmo. Ak má niekto spraviť na tomto kariéru, budeš to ty Luka. Ja spravím s teba novinára!

“Som tvrdohlavý, pán redaktor. Keď sa do niečoho zahryznem, už sa toho nepustím kým nie je koniec.”

“Ako pitbul!” – nadhodil veselo mladý Luka.

“Pit čo?” – zdvihol Josip svoje hrubé obočie, celkom pobavený nad jeho poznámkou. Josip, vcelku paradoxne, človek ktorý dolapil najhľadanejšieho vraha v dejinách Chorvátska, si vždy myslel že pitbul je druh hovädzieho dobytka pochádzajúceho z Južnej Ameriky. Nerozumel preto ako sa býk môže do niečoho zahryznúť a nepustiť to. Nakoniec si pomyslel že je to akýsi mládežnícky slang a tak sa tým už ďalej nezaoberal.

“Nie vždy je to na škodu. Byť tvrdohlavý.” – pokračoval Josip. “Nejde tu však o víťazstvo za každú cenu. Ide tu vždy o dobrú vec ktorú ten koniec prinesie. Vec ktorá má slúžiť ľuďom. Vec ktorá má pomôcť. Väčšinu života som strávil na jednoduchých veciach, to musím priznať. Ale mal som, aj napriek tomu, vždy taký ten dobrý pocit, že slúžim ľuďom a že môj život, moja práca, tu má teda istý účel, má význam. A teda, iste chápete pán redaktor, keď osud do vášho života prinesie takýto prípad, ihneď viete čo máte robiť.”

“Dalo by sa teda povedať, pán Antunović, že ste to robili aj sám pre seba. Kvôli vášmu pocitu užitočnosti?”

“Áno, to sa nedá poprieť.” – vyriekol Josip náhle. “Snažíme sa vždy slúžiť iným ale zároveň robíme to aj pre seba. Nepíšete články preto aby sa to ľuďom páčilo? Aby ste ich potešili? A neprináša vám to potom pocit spokojnosti? Že robíte niečo pre ľudí? Je to teda aj pre vás, ten kúsok koláča, však? Aj vy sa potom cítite dobre! Nuž, je to tak, môj drahý Luka. Všetci sa chceme cítiť užitočný a my všetci hľadáme v živote akési zadosťučinenie alebo účel. Každý sme tu na niečo. Vy píšete články, ja naháňam zločincov a vrahov! Každý tú musíme spoznať svoj účel, ponoriť sa doň a akceptovať ho. A akokoľvek nepatrný či na oko zanedbateľný sa zdá byť ten váš, pamätajte, je vždy rovnako dôležitý ako všetky tie ostatné. Sme dôležitý pre nás samých a sme dôležitý pre všetkých ostatných. Je to teda, predsa len, pán redaktor, všetko len sväté remeslo. Ja, vy či tamten pekár alebo obuvník! Áno, sme služobníci boží! A je to tá pokora, ktorá prichádza práve s týmto poznaním, a z ktorej vlastne plynula aj moja odvaha, ako ste sa predtým pýtali. Pokorní sa neboja. Pokorní len dúfajú že nakoniec všetko dobre dopadne. Odtiaľ prišla moja nepriestrelná viera a zároveň presvedčenie že sa to nakoniec všetko podarí. V skutočnosti, aj napriek prekážkam či nezdarom, nikdy som nepochyboval. Nikdy som neprestal veriť! A vám radím, robte to isté.” – povedal Josip so zdvihnutým ukazovákom v sádre a usmial sa na mladého novinára, pričom odhalil svoj polámaný chrup. Pri úsmeve mu opäť praskla spodná pera a začala z nej kvapkať tmavá krv. “To je tak, keď sa už človek dlho neusmieval. Ani tie ústa to už potom nevedia. Prepáčte.” – povedal a priložil si na pery vreckovku. Mladý novinár celkom stratil reč. Poďakoval sa a chcel odísť no váhal ešte, akoby sa chcel ešte čosi opýtať. V tom prišla sestra a podala Josipovi akúsi tabletku. 

“Čo je to?” – opýtal sa až potom čo ju dychtivo prehltol.

“Sedatíva, pán Antunović. Je čas si oddýchnuť. Vaša hlava to potrebuje a telo tiež. Dnes vám dali zabrať. Na prvýkrát toho bolo až až. Čudujem sa že ste ich prijali. Lekár to neodporúčal. Novinári! Ako klbko zmijí! – povedala mu a pohladila ho po ramene.  “Hej, vážený pane! Koniec návštev!” – skríkla na Luka ktorý ešte stále stál vystrašený v rohu izby. 

“Počkajte ešte! Už len chvíľu. Ďakujem sestra. Ste poklad tejto nemocnice.” – zapojil sa Josip a snažil sa na ňu žmurknúť opuchnutým okom ale nešlo to.

“No tak dobre. Máte 5 minút.” – povedala stroho a odišla z izby.

“Drahý Luka. Toto si tam zapíšte! Viete, ten prípad mi nedoniesol osud. Zašiel som si poňho sám! Predstavil som si že jedna z obetí by bol niekto z mojich blízkych. Viete, ak som sa vo svojej kariére niečomu naučil, tak je to empatia. Čo sa nás zdanlivo netýka sa nás stále týka ak sa na to pozeráme cez oči toho ktorý stratil. Cez oči toho ktorému bolo ublížené. Cez oči tých ktorí stratili milovanú osobu. Vtedy, vážený pán redaktor, vtedy je to pre mňa už osobné. Videl som ako mladí tam dolu strácajú stopu. Opití morským vzduchom a škrekotom čajok. Lenivci od mora. V nohaviciach chtíč a zodpovednosť žiadna! Spálení slnkom a v ušiach majú piesok! Videl som ako strácajú záujem, keď prestalo sa im dariť. Videl som ako to všetko utíchlo keď chvíľu nevraždil. Vedel som že tento prípad potrebuje niekoho iného, vedel som že tento prípad potrebuje mňa. Cítil som to. Cítil som to v kostiach. Veru tak, ako ten starý rybár ktorý vie kde pláva jeho posledná ryba. Ten prípad som si vypýtal sám! Najprv mi nedôverovali. Áno, povedali že som na to príliš starý. Josip, choď domov k žene, dajte si spolu kávu, podebatujte. Sadni si k telke alebo si zájdi na pláž. Kedy si bol naposledy navštíviť deti? Oddychuj. Pre políciu si už urobil dosť. Nemaj strach, my si to tu vyriešime! Ach! Ten vagabund, starý kamarát z prezídia. Mateo Crnčević. No nkoniec sm ho prsvedčil! Prepáčte, akosi ma berie na spánok. Tu, môj drahý chlapče, tu je všetko čo potrebujete vedieť. Robil som si celý čas poznámky. Zoberte si túto aktovku. Je tam môj notes z prípadu aj môj osobný diár. Počkajte ten vyberiem. Och, nie, čert to ber, načo! Dôverujem vám. Ozvite sa ak by ste mali akékoľvek pochybnosti alebo otázky. Napíšte svetu ako to celé bolo, napíšte aj dačo o mne, napíšte o starom Josipovi, hahaha. Ale ešte predtým ako s tým pôjdete von, dajte mi to prečítať. No, tak eda, ovidenia. A zstavte sa ete. Msím vám ešt toh o toľk povdat.” – vybľabotal Josip nezrozumiteľne a potom sa ešte chvíľu díval na mladíka ako odchádza. Díval sa na zatvárajúce sa dvere a mal pocit že sa práve stalo niečo veľmi dobré. Ešte vnímal ako ho sestra napojila na zázračnú vodičku, ako to on sám rád volal, ale potom už hlboko zaspal. Snívalo sa mu ako prišiel po svojich k nemocničnému oknu, ktoré otvára dokorán a víta svojich obdivovateľov. Tak ako to robí aj pápež, keď zjaví sa v okne vo Vatikáne. Dvíha ruky k nebesiam a potom prikladá si dlane k svojmu srdcu. Tento sen musel byť výsledkom silného mixu liekov proti bolesti a tiež sedatíva. Rovnako tak sa mu dolu pred nemocnicou, medzi stovkami ľudí, zjavil aj jeho mŕtvy otec, ktorý mu celý život vštepoval vieru. Kýva mu, akoby ho volal aby prišiel tam dole. Potom prišla už len tma a ticho. Bezsenný spánok. Starý Josip sa však už nezobudil. Keď počul pípať prístroje, ktoré oznamovali náhlu zástavu jeho starého unaveného srdca, sa chcel ešte, akoby v podvedomí, načiahnuť aby ich vytiahol zo zásuvky. Rušili ho totiž pri jeho spánku. No až keď jeho ruka prešla káblom a jeho telo začalo sa dvíhať nad tým jeho vlastným, Josip pochopil že je koniec. Cítil sa ľahký. Cítil sa taký spokojný. K svetlu, Josip. Áno, sem. – navádzalo ho čosi. Ako pilot čo pristáva v noci. Ako pilot a jeho navádzacie svetlá pristávacej plochy. Josip odišiel. Josip odišiel do večného svetla.

Josip

Ešte ako dieťa zvykol sa z mnohých vecí tak priveľmi tešiť. Spomínal on často na horúce dni u starkých, ktorí mali obrovský hruškový sad. Spomínal on často na bezstarostnosť detských dní keď mohol sa len tak vyvalovať celé dni v tráve pod hruškami, lapať chrobač do zaváraninového pohára, alebo šantiť v bazéne. A potom, ako mladík, bol dosť horkokrvný, všade samá jazva z akejsi bitky v nočnom bare. Život ho vtedy ešte neskutočne bavil. Bol to známy záhrebský srnec. Plný života, vášne a ostrého vtipu, pre ktorý ho v spoločnosti všetci zbožňovali. Dievčatá prechádzali jeho posteľou rovnako tak rýchlo a horúco ako hotelové plachty cez automatickú žehliareň a podobný vzťah mal Josip aj ku svojim autám. Ženy, autá, nočný život a možno ešte trochu tak futbal a rybačka na mori, boli jeho jediné vášne a tak dalo by sa povedať že výber to bol vcelku bežný a zároveň, na chlapca zo Záhrebu, predvídateľný a skromný. Ambície boli nejasné, takmer neexistovali. Napriek svojmu veku nemal nikdy v hlave ten klasický kopec snov, ktorý si mladíci so sebou bežne nosia. Josip životom prechádzal nejako tak naturálne, prirodzene a bez očakávaní, akoby len náhodou. V povinnej vojenskej službe trpel a prípadnú vojnu nazýval hrou niekoho iného tam hore a zaručenou stratou všetkých tam dole. Policajnú akadémiu vyštudoval iba preto, lebo mu ktosi povedal že sa tam dobre zarába. Pracuj pre štát a štát sa o teba postará, Josip, veď rozmýšľaj… Roľník zomrel už včera, nebuď predsa naivný, povedal mu. Svoju ženu Mariju spoznal až na oddelení. Ako tomu často býva, ľudia sa zapáčia jeden druhému pre tie najabsurdnejšie detaily. Marija tam robila upratovačku. Učarovala mu jej skromnosť a modré oči, bystrý pohľad, ktorým vždy uhýbala. Napriek jej pozícií mu pripadala sebavedomá, nie však arogantná, akoby každý deň dávala svojmu remeslu nejaký špeciálny význam. Páčilo sa mu ako šomrala na najviac neporiadnych policajtov, vyšetrovateľov, ktorí na víkend nechali v šuplíku pečenú rybu so zemiakmi. Najmä však nadchnúť sa vedel pre jej ladný pohyb, ktorý najlepšie sa dalo obdivovať pri tom ako pretierala handrou zaprášené stoly. Úplne presvedčený však bol až potom ako ju videl sa postupne zohnúť k smetným košom, ktoré za behu vedela medzi prsty zobrať do každej ruky až tri. On sa jej zapáčil pre jeho drsnú tvár a neúplné strnisko, ktoré akoby sa bilo s týmto celkovým výzorom tvrdého muža a obávaného policajta. Našla v ňom teda niečo jemného, čo kontrastovalo s jeho neprístupnosťou. Roky, kedy sa mal už dávno prvýkrát holiť ale nebolo priveľmi čo, Josipa nesmierne dráždili. Dodnes deň, i počas častých hádok predtým, jej to pripomína jeho vzpurnú chlapčenskosť pri ktorej ona akoby vždy ustúpi sťa matka pred dieťaťom ktoré ľúbi. Josipova matka zomrela priskoro, Josip mal iba dvanásť, a Marija, z lásky a akejsi ľútosti k nemu, akoby vždy preto snažila sa hrať dvojrolu. Bola to manželka a bola to akoby aj jeho matka. Veľa sa zmenilo keď prišli deti, Željko a Elena. Josip sa stal oveľa pokojnejším, menej vznietlivým a usadenejším, začal si mrmlať už len sám pre seba, a Marija zase svoju materinskú lásku mohla tak presmerovať tam kde naozaj patrí. Mariji sa tiež páčili jeho široké plecia, ktoré vždy zakrývala zle ožehlená a kávou obliata košeľa, a tiež jeho plachý pohľad, zakaždým keď sa ho opýtala či mu nebude vadiť ak pozmýva. Josip totiž odchádzal z oddelenia vždy ako posledný. Vysedával tam pohrúžený do tých najnudnejších prípadov. Chorvátsko vtedy patrilo do Juhoslávie a v spojenom kráľovstve vtedy vládol viac menej pokoj. Ľudia boli umiernení a boli naučení žiť skromne a poslúchali. Ľudia sa báli konať nezákonne a štátni naozajstnú kriminalitu riešili len výnimočne. A tak sa Josip len vŕtal v nose a zapisoval jednoduché prípady. Napríklad taký prípad domáceho násilia. Stjepan Mrnčević. Známa firma. Žena ho za násilie na nej a na deťoch nahlasovala šesť krát do dňa, iba na to aby mohla hneď na druhý deň, potom čo v cele vytriezvel, prísť na oddelenie prosiť o jeho prepustenie, lebo vraj sama spolu s deťmi zahynie hladom a z bytu ju vyhodia pretože nebude na nájom. Potom zopár malých prípadov krádeží či poškodzovania verejného majetku. Vzrušujúci bol jeden ktorý sa týkal obchodovania so zbraňami, ale ten už bol akoby vopred vyriešený, bol to len priateľský signál zvnútra, že vyšetrovatelia zo Záhrebu sú akoby stále potrební a že sú pevnou súčasťou tejto veľkej a prísne stráženej komunity. Všetko sa vždy vyriešilo až príliš jednoducho a rýchlo. Vnútorná bezpečnosť vždy pracovala na plné obrátky. Štáty boli pod úžasnou kontrolou a Tito vládol mocnou rukou. Keď prišlo manželstvo a deti, prvé ozajstné starosti, stával sa z neho človek čoraz väčšmi zádumčivý, tak trochu nevšímavý voči okoliu. Akoby sa ocitol v akejsi ojazdenej koľaji predvídateľného smeru. Akoby sa ocitol na dráhe na ktorej ho už nič ďalej nemalo zaujímať. Žiadne ostré zatáčky ani vzrušujúca krajina navôkol. Nič len nudná práca a potom návrat domov k bežným starostiam. Bol tam, to áno, svoju rodinu miloval, ale z väčšiny vecí nerobil si hlavu. Vymyslené starosti bežného života nechal na manželku. Stával sa odolný voči stresu a kedysi vznetlivý a tak trochu nespokojný človek ktorý ešte stále chce dačo od života, zmenil sa na usadené vrece piesku, ešte aj chrbát sa mu tak zvláštne prehol, ako keď oprie človek ťažké vrece o stenu a ono sa zlomí v polovici. Veru, nad papiermi na oddelení strávil Josip väčšinu svojho času. Bol skôr pisárom a zakladačom ako vyšetrovateľom. Naozaj vzrušujúce to pre Josipa začalo byť až neskôr po rozpade. Najviac hrdý bol na misiu v 1998, nie príliš ďaleko od Záhrebu. Na Istriu ho vyslali vyriešiť väčšiu skupinu ľudí, organizovaný klan zo Slovinska, Talianska aj Chorvátska, ktorý lovil ryby v Chorvátskych vodách nelegálne a taktiež s použitím dynamitu. Dostal vtedy ocenenie. Za dokonale zvládnutú akciu! Veliteľovi tímu! Za plynulú medzinárodnú spoluprácu policajných jednotiek a celkové zlepšovanie bezpečnosti v regióne na úrovni medzinárodných vzťahov. – rečnil prezident polície. Josip si rámik povesil na stenu v spálni ale žena ho neskôr zamenila za napodobeninu obrazu jazierka od významnej Slava Raškaj. V 2002 Josip rozbil v Záhrebe veľký gang zlodejov, paradoxne zložený len z dorastencov, ktorí kradli motorky a autá. Potom prišli znovu suché roky a okrem vyšetrovania korupcie či nelegálnych stavieb, jeho práca neprinášala mu dostatok zadosťučinenia, fyzickej akcie či vážnosti. V 2010 sa mu ešte podarilo rozbiť drogový gang, ktorý celý Záhreb aj pobrežie Jadranu zásoboval drogami. Spadol vtedy z nastrčenej jachty milionára, keď si akože jej majiteľ prišiel kupovať poriadny balík drog, a skoro sa pritom utopil, ale inak sa akcia vydarila. Zdalo sa mu vtedy že to bol jeho posledný veľký prípad. Na oddelení si ho neskôr nechali len preto že tam jednoducho nikto iný neprišiel. Prezident polície ho miloval, vážil si ho ako poklad. Miestami pri jeho návštevách sa zdalo že Josipovi oprašuje kabát. Inokedy mu zas vtipne chcel leštiť pleš handričkou, pretože tu vraj ide o vzácny  drahokam. Josip sa na tom vždy veľmi zabával. Akokoľvek, skúsených vyšetrovateľov akým bol Josip nebolo veru v krajine veľa. Policajná Akadémia zívala prázdnom. Chorváti jednoducho nemali záujem. Mladých ľudí nebavilo robiť na polícii, v uniformách bolo by im príliš teplo, a rovnako tak neponúkal sa dobrý plat. Josip sa však napriek všetkému, pomaličky, chystal do dôchodku. Chcel prenechať miesto mladším, ktokoľvek už len príde, musíme s tým pracovať, zvykol hovoriť. Nemyslel si že ešte príde niečo veľké a zároveň bol už aj trochu unavený, i keď vízia života na dôchodku ho mátala ako zlý duch. Smial sa na malých rámikoch s trápnou rečou, oceneniach, keď balil si ich do krabice. Na jeho miesto bola konečne prijatá náhrada. Bol najprv dva dni v šoku keď dozvedel sa že je to žena. Akokoľvek, dych sa mu skracoval a chôdza začala bolieť. Zápästia nefungovali a zrak sa zahmlieval. Uvedomoval si že je čas odísť. Jelka Kovacic mala asi 35. Bola to vysoká pekná blondína s vyšportovaným telom. Bola milá, vľúdna ale bol v nej aj istý ráz a akási nepoddajnosť húževnatého ducha. Táto žena nepozná strach. Je však opatrná, nie je zbrklá ani prchká. Je dôkladná, to áno, ale zastrašiť sa nedá len tak hocičím. – dumal Josip. Josip mal na ľudí dobré oko. Rozumel hneď tomu že je to dobrý výber. Bol rád že oddelenie povedie takýto človek. Ovplývala nesmiernou inteligenciou a dravosťou. Akoby len čakala na ten najťažší prípad, že kedy sa už konečne objaví. Má rada výzvy. Muži ju budú poslúchať. To je dobre, to je dobre. – urovnával v sebe pocity Josip. Bude to dobrá náhrada, povedal si znovu spokojne a rovnako tak zavolal prezidentovi aby mu poďakoval za výber. Bude skvelá! Netuším, kde si ju vyhrabal v tejto slnkom unavenej krajine kde všetci sa buď zabávajú alebo spia, ale bude skvelá! V posledný deň služby, keď odovzdal jej už šestnástykrát celú svoju agendu, zaželal jej všetko dobré. Samozrejme vyzval ju aby ho kontaktovala kedykoľvek, aj o polnoci, a to za čokoľvek, akokoľvek zanedbateľnú malú vec. Do auta vložil poslednú krabicu a ešte prišiel za sebou zavrieť dvere. Jelka sa tak veľmi smiala na tom ako ešte naposledy zavtipkoval. Dvere totiž naschvál zatváral veľmi pomaly, milimeter po milimetri, tváril sa pritom ako na pohrebe a, nakoniec, keď už existoval medzi ním a Jelkou iba akísi tenulinký pásik, strčil do medzery svoju dlaň, aby tak ukázal ako veľmi sa nechce s oddelením lúčiť. Celé oddelenie sa na tom pukalo smiechom. Keby tak Josip tušil, že na oddelenie sa ešte vráti, veru ľahšie by sa mu vtedy odchádzalo.

Koniec prvej časti

Časť druhá

Starosti o voľný deň

Písal sa rok 2013. Konkrétne 1 Júl 2013 kedy mal začať starý Josip už konečne oddychovať. Hneď prvé ráno začiatku jeho penzie sa zobudil, ako vždy, presne o piatej ráno. Samozrejme, budík už nepoužíval dobrých 30 rokov. Bol čas ísť do práce. Ako ho len všetci neznášali keď videli ho tam sedieť vždy ako prvého, hoci bol to ich šéf. Opovrhovali jeho suchým životom ktorý podľa nich odohral sa presne ako podľa pravítka. Najprv nič len bezvýznamný policajtík v centre Záhrebu, ktorého úlohou bolo vyzbierať čo najviac pokút za nesprávne parkovanie. Práca, žena, deti, byt a potom ten neskutočne pomalý postup v kariére. Odpudzovalo ich to. Neskôr mu síce závideli povýšenie a taktiež jeho dobré šťastie pri zopár veľkých akciách, ale aj napriek tomu odsudzovali takýto život a to aj napriek tomu že žili oni život presne ten istý s presne tými istými očakávaniami a presne ako podľa toho pravítka, milovali však na to všetko nadávať. Je v povahe ľudí chcieť sa vyčleňovať od vecí od ktorých odčleniť sa nemožno. Josip miloval svoj robotický život. Obával sa o to viac týchto nadchádzajúcich dní nečinnosti. Dni na dôchodku javili sa mu ako každodenná výčitka ktorá pozerá mu priamo do očí a ničotnosťou nahlodáva jeho pracovitú sviežu myseľ a robí ju tak čoraz viac senilnou. Zatiaľ nemal nič na pláne. Zopár typických nápadov na aktívny dôchodok ležalo v jeho hlave len preto že ich poznal z telky alebo to mal odsledované z ulice či z kníh. Tieto zahŕňali nasledovné avšak aj iné, bližšie nespomínané, vízie:

1. BICYKEL. Na bicykel pomýšľal už dávno. Je tam dolu v pivnici. Ešte stále z neho visí cenovka. Gumy zmäkli a popraskali a rám zapadol prachom. Je to už desať rokov čo kúpil si ho iba preto aby sa udržiaval v kondícií, pretože chcel dokázať mladším kolegom, s plochým bruchom a veľkými ramenami pod uniformou, že on ešte tiež nie je na zahodenie.  Nepatrí do šrotu. Nevytiahol ho nikdy len preto lebo ho viac zaujímal zločin. Prípady sledoval celonárodne. Špeciálne mal záujem o tie ktoré sa ťahali príliš dlho. Neváhal neraz zdvihnúť telefón a zavolať prezidentovi polície aby ho nimi poveril. Josipovi teda viac záležalo na tom aby sa mohol ešte trochu blysnúť, viac ako na tom aby sa fyzicky pretekal s prichádzajúcou mladou silou. Teda pretekať sa chcel, ale trochu na inej pôde. Kde nezmôžu svaly tam príde rozum, zvykol často hovoriť svojej žene, ktorá ho zaraz zosekala hovoriac, že on nemá ani jedno ani druhé.  Josip bol rád že ho Marija celý život držala pri zemi. Hoci sa o svoju rodinu veľkolepo staral a dožičil im všetko, stále chodila upratovať po supermarketoch či nemocniciach. Nemusíš to robiť Marija, celé mesto na mňa ukazuje prstom. Veľký šéf polície a žena mu chodí upratovať kadetade. Marija o to s väčšou radosťou poslala si žiadosť do jedného z najväčších záhrebských supermarketov a s úsmevom od ucha k uchu aj potom tlačila veľkú umývaciu mašinu po obrovskom obchode, aby si ju tak všetci zákazníci mohli všimnúť. Nenávidela jeho predsudky aj to ako sa od ľudí a sociálnych vrstiev ľúbi oddeľovať. Hodne ho zmenila, od mladosti k starobe urobila na ňom hodný pokrok ale aj napriek tomu, nevedela mu zabudnúť že ju donútil odísť od polície len preto aby sa nemusel za ňu hanbiť. Svojmu remeslu tak stále vyrábala hodnotu a životu obyčajného človeka zmysel. Nuž, akokoľvek, Josip teda odmietal patriť k skupine ľudí ktorú mladší nazývali starnúca generácia a ešte vždy rád súperil, aspoň tam kde mohol, v disciplínach v ktorých cítil sa sebavedome a komfortne, tam kde si naozaj veril. Tu môžeme povedať že hoci Josip nevedel čo je to sláva a netúžil po nej, zdalo sa že túžil aspoň po uznaní, tom zadosťučinení o ktorom hovoril predtým než odišiel z tohto sveta.

2. DOVOLENKA s MANŽELKOU. Na dovolenku ho to nikdy neťahalo. Narodil sa v krajine mora, neznášal však slnko, rovnako tak ako ho aj miloval, a neznášal piesok a slané more. Piesok, povedal raz matke na pláži, je ničotná vec ktorá bola tu daná na zem iba aby sa na nich lepila a jeho prach aby zahlcoval ľudské uši, ústa a oči. Mal vtedy sedem. More, vyznal sa raz negatívne, tu bolo dané iba na to aby jeho slanosť pripomínala ľuďom ich trpký osud. Mal vtedy sedemnásť.

3. ZÁHRADKA. Josip sa narodil a vyrástol vo veľkom mestskom byte a veľký mestský byt si aj kúpil so svojou manželkou neskôr. Záhradka mu nedávala zmysel iba preto že sa bolo treba o ňu starať. Neraz to na obrovskom balkóne skúšal s paradajkami či chilli papričkami, ktoré zbožňoval. Keď zistil že aj tieto potrebujú občas opateru, vodu a čas, zabalil to. Bolo to krátko potom ako sa nevedel zbaviť istého druhu vošiek, ktorý napadol jeho papriku. Skúšal to striekať chemicky a potom žena, uchvátená že Josip sa zaujíma o niečo také, nosila mu domáce rady od ľudí z nemocnice aj supermarketu. Josip skúšal mydlovú vodu aj cesnak. Asi mu však nebolo súdené pestovať zeleninu a tak sa jedného dňa natoľko rozzúril že všetky kochlíky vyhádzal rovno z balkóna do malého parku oproti. Žena to išla rýchlo pozbierať, nechcela mať hanbu pred susedmi. Miestny ochranca zákona a takto sa správa na verejnosti. Áno, dá sa povedať že Josip mal problémy s hnevom. Do istej miery vedel ho zvládať, frustráciu dlho skrývať, avšak nakoniec vždy aj tak vybuchol.

4. ZVIERATKO. Josipov otec mal v byte psa. Josip s ním rástol ale nemal ho rád. Bol to Border Terrier. Neposedné hnusné zviera. Smrdí, prdí, pĺzne a chrápe! – sťažoval sa neraz mame aj otcovi. Otec pochádzal z malej dediny a žili v dome. Starý otec mal týchto psíkov tucet. Vraj kým ich máš, tak ani počas vojny nebudeš hladný. Josip ho neznášal venčiť. Vojnu ani hlad nepoznal a psisko mu vždy ušlo za vrabcami. 

5. KOSTOL. Josip vedel že mnoho, väčšina ľudí, našlo svoj záver, pokoru, večné ticho, u Boha v jeho domci. Tam pod krížom, v skromnom katolickom živote a každodennom prežívaní našli pokoj svojich posledných dní. Josip, ešte pred incidentom, neveril na nič len na to že za všetko si môžeme sami a všetko si sami musíme aj upratať. Otca neznášal keď nútil ho prežehnávať sa a vždy iba mrmlal, lenivo vyslovoval slová, cez jeho tínedžerské pery, keď musel sa poďakovať za jedlo. Farárov neskôr volal vyžraté prasce a manželkine snahy priviesť ho v nedeľu do kostola považoval za urážajúce. Zvon z neďalekého kostola nazýval bezočivým narúšaním svätého ticha.

Keď sa v to ráno o piatej zobudil, prvé čo uvidel, ako každé ráno, bola  jeho spiaca manželka.  Josip si po mnohých rokoch manželstva čoraz viac uvedomoval ako nenávidí tento pohľad. Znepokojovalo ho to. Nebol si istý že prečo je tomu tak. Rád by sa ubránil týmto pocitom. Prečo sa mu zhnusila? Je to tým aká je po celý život k nemu prívetivá. Je to tým aká je lojálna? Je to tým že sú spolu už tak dlho? Prečo mu tak strašne začala liezť teraz na nervy? Najradšej bol keď bola otočená chrbtom aby sa tak, hneď po prebudení, nemusel dívať na jej tvár. Dnes však mala tvár dobreženie rovno pri tej jeho. Neznášal tu vykrivenú hubu z ktorej miestami visela slinka. To ako dýcha, spokojne odfukuje, zatiaľ čo on má plnú hlavu starostí ako stráviť svoj dôchodok. Miestami zachrápe alebo vydá zo seba hlboký vzdych, akoby jej práve ukradli je obľúbenú handru na prach a či vysávač. Vtedy myslel často na to ako jej napchal do úst ponožku alebo hodil cez hlavu vankúš aby ju nemusel takto vidieť. Áno, Josip mal v sebe neznámy hnev, neznámu frustráciu ktorá prebúdza v ňom tie najhoršie myšlienky. Považoval ich však za nevinné, normálne priam. Jeho myšlienkové ventilácie dokonca považoval za zábavné. Raz si ako dieťa predstavoval nenávideného teriéra ako beží cez cestu za holubom a zrazí ho pritom auto. Josip mal v sebe zvláštne spôsoby ako si uľaviť od hnevu a frustrácie a bol to, vskutku, spôsob síce miestami zarážajúci, avšak stále nevinný. Nezniesol ako jej opadali viečka hoci jemu už teraz opadali tiež. Neznášal tie škvrny na jej pleti hoci on mal už teraz škvrny tiež. Nezniesol to ako sa k nemu vždy tlačila. Nezniesol jej vôňu a nezniesol to ako si pred spaním večer mastí ruky krémom hoci to vôbec nepotrebovala. Dlane mala hebké. V práci nosila ochranné rukavice. Ten mľaskot toho roztierania. Každý večer v rovnakú hodinu. Mal vtedy chuť jej obliať ruky okenou, chlórom, alebo aj niečím horším. Neznášal jej robotické úkony. Ničili ho. Miloval len tie svoje. Veľakrát rozmýšľal že jej ten krém schová aby ju tak vyradil zo systému. Znemožnil jej robiť stále tie isté veci dookola. Ako program ktorému niekto znenazdajky zmenil kód. Posadil sa na postel a zložil svoje chudé nohy na zem. Strastiplné chvíle pred ním, úbohé očakávania týchto naťahujúcich sa horúcich hodín prvého Júla, naplnili ho hrôzou. Vstal že si ide uvariť kávu. Inokedy pil kávu až v kancelárii. Prešiel z izby cez veľkú obývačku v ktorej boli už na stolíku prichystané preňho knihy aj televízny program v ktorom Marija zakrúžkovala preňho veci, ktoré by ho podľa nej mohli baviť. Sadol si na gauč a prezeral si ponuku. Zakrúžkovala nasledovné: Kriminálka Záhreb. Seriál ktorý beží už dvadsať rokov. Prvé dve tri série sa dali ešte pozrieť no potom vymenili scenáristu, hercov aj režiséra. Seriál je momentálne natoľko zle spracovaný a nepravdepodobný že ho pozerajú už iba starké a nevidiaci, pretože má, paradoxne, výborný audio komentár. Josip neraz poslal list tvorcom. Chcel im dodávať nápady. Napísali mu aby sa venoval naozajstnému zločinu a fikciu nechal na nich. Ďalší krúžok na Hawaii Five-0. Americký spôsob vyšetrovania mu bol vždy na smiech. Megalomanské akcie a trápne komentáre obhliadača mŕtvol, ktorým nerozumie ani sám obhliadač či naozajstný súdny lekár alebo ten čo iba pitvá mŕtvoly, ak to nejaký taký vôbec pozerá. Josip vyšiel na veľký balkón a započúval sa do zvukov prebúdzajúceho sa mesta. Bože, ako mu to len bude všetko chýbať. Ako to len zvládne. Zahľadel sa krátko do ranného zore a pobavený pomyslel si: Na pomníku budem mať: Po prvých dvoch hodinách náhleho ničnerobenia zomrel na gauči. Uškrnul sa a odišiel do kuchyne.

“Ach tá sviňa! Robot jeden robotický! Prázdna hlava a tupá myseľ! Kde to zas postrkala všetko!” – hromží ako sa tak hrabe skoro ráno vo veľkom mrazáku. Svojimi mocnými rukami pevne stíska a prehadzuje sáčky so zeleninou či kusy rôzneho mäsa. Nadáva pritom a kľaje vybraným slovom vulgárnym, pričom aj hlučne balíčkami hádže po stenách mrazáku aby tak naschvál prebudil svoju ženu. Nakoniec, kdesi zo spodu, vyloví jednu cesnakovú žemľu, ktorú si spokojne dá roztopiť na parapetu okna. Prichádzajúce záhrebské slnko, ktoré ho už po celú večnosť teší a zároveň tak otravuje, isto lepšie je ako mikrovlnka. Položí si na žemľu potom plátok syra a šunky. Na malý tanier nakrája si sezónu zeleninu ktorú si pokvapká olejom. Má rád paradajky, papriku a tiež šalátovú uhorku od chorvátskych pestovateľov. Na miestnom trhu nebol už večnosť, nakupovať chodí len manželka. Olivový olej z Istrie posiela mu bývalý spolužiak z akadémie, ktorý nakoniec nechal  uniformu uniformou a vrátil sa do otcových olivových sadov. Kávu pustí sa variť si v malom samovare, hoci na kuchynskej linke svieti a blýska sa v rannom slnku manželkine digitálne plnoautomatické espresso, ktoré vypýtala si na výročie svadby. Nenávidel ten stroj. Kedykoľvek od neho niečo chcel, sa mu vyhrozil že to neurobí. Buď chýbala voda, alebo kávové zrná alebo si drzo pýtal čistenie. Naposledy mu hlásil že má plnú misku ale Josip, ani za ten svet, nevedel nájsť ktorú. Neraz mal chuť podpáliť ho ale z úcty k manželke tak neurobil.

“Musíš robiť taký lomoz? Prečo mi rovno večer nepovieš, že chceš aby som s tebou vstala? Alebo ma ráno rovno zobuď! Vieš ako by som sa potešila, keby pohladil si mi tvár a povedal vstávaj zlatko?” – došuchtala sa do kuchyne Marija, zívala  a šúchala si pritom oči. Nenávidel ju pri takýchto nápadoch ešte viac ako obyčajne. Keby mohol ujde na pol roka na Čiernu Horu. Nič len rybačka. Ticho a pokoj od všetkých a od všetkého. Nie je dosť že má on starosti z náhleho voľna, ale ešte aj táto mátoha brázdila tu teraz kuchyňu so všetkou tou opaterou o ktorú nikdy nestál.

“Paradajky zase tak nahrubo, Josip. Oleja dávaš si veľa a soli tiež! Kávu načo páliť v kanvici na plyne, keď máme tu drahý stroj. Koľkokrát som ti už povedala že pečivo máš už za sekundu v mikrovlnke ako čerstvé!” – bedákala Marija už akosi tak automaticky a chytala sa všetko napraviť. Josip, v tento hrozný deň voľna, zavrel oči a zhlboka sa nadýchol. Dnes jej povie niečo škaredé. Má už toho všetkého dosť!“Nechcem aby si vstala. Na čo vstávaš? Choď si ľahnúť. Nechytaj sa mi tej kávy, ruky preč od mojej žemli. Poradím si sám, Marija, odíď! – povedal jej stroho a pozrel jej prísne do očí. Marija vytušila že je zle. Josip si nechal koľko toľko vždy povedať, ba väčšinou iba usmial sa nad ňou a jej starostlivosťou, dnes bol však ako v ohni. Nevedel čo so svojím dňom. Cítil sa odložený a bol v trpkom odmietaní svojho stareckého osudu. Rozhodol sa preto útočiť na všetko živé. Marija pochopila že má ho nechať samého. Veľavýznamne naňho pozrela, pridala aj trochu lásky v tom pohľade, a odišla naspäť do postele. Hodiny ukazovali 5:45 a Josip si bolestne zmyslel na to aký dlhý dokáže byť taký deň bez poriadnej práce. Nalial si do šálky kávu. Čiernu bez cukru. Horkú a nezáživnú ako celý jeho život ktorý dobrovoľne takto žil, rovnako tak ako dobrovoľne pil takto svoju kávu. Zahryzol sa do polorozmrazenej žemle a sústo zajedol kúskom paradajky. Začal rozmýšľať ako seba aj Mariju vytrestá. Ako odmietne jej plány na ich nový život na dôchodku, ktorého detaily, ako výborný detektív, už detekoval. Bude chcieť chodiť na prechádzky. Budeme vyzerať ako bežný senilný pár v miestnom parku. Tu hneď oproti, aby sa nám, nedajbože, niečo nestalo, nepriťažilo, alebo čo. Držať sa bude chcieť isto za ruky. Kúpi nám rovnaké papuče a večer bude sa chcieť ešte hladiť. Hneď po tom čo vyberie si protézu a vloží ju do toho strašidelného hrnčeka ktorý pamätá si ešte aj jej mamy mamu. Bude chciet skúšať nové reštaurácie a rovnako tak chodiť po výletoch. Z nudy bude nakupovať rôzne kuchynské prístroje ktoré vyskúša len raz a potom ich daruje deťom ktoré nebudú vedieť čo s nimi. Na staré kolená bude ma tlačiť ešte viac na omšu do kostola. Vraj predtým než sa niečo stane aby mal som pokoj v duši… Josip mal však diabolský plán ako to všetko prekaziť. Najviac sa bude tešiť keď príde domov večer z krčmy poriadne neskoro. Do krčmy nechodil nikdy. Bol tam raz so svojím podriadeným keď vysielali futbal. Otravovali ho tam vtedy tí najodpornejší pijani a miestne socky a on sám mal sa za viac, takže nebol to skvelý zážitok. Rozhodol sa však dobrovoľne degradovať. Aby nasral sám seba, aby nasral ostatných a aby o ňom všetci hovorili ako o úpadku kedysi raz známeho dobrého miestneho detektíva, ktorý si na Malvaziu vždy zašiel iba s vyššie postavenými úradníkmi v meste, a to vždy iba do renomovanej vinárne. Toto sa rozhodol zmeniť. Navštívi krčmu! Príde o desiatej večer, možno neskôr, a vynechá tak večeru ktorú Marija starostlivo každý večer nachystá, tak ako vždy,  v ten istý čas. Spoločná večera o šiestej a dezert hneď potom bude tak minulosťou. Žer si to sama, ty a tvoja bábovka, mám už všetkého dosť! Teba aj tvojich večne opakujúcich sa nudných jedál, ktoré naučila ťa variť tvoja mater, moja svokra, ktorú vždy som neznášal pretože sa nám miešala do života a dobre že je už konečne pod zemou. Jasné, Marija sa zavrie do detskej izby a tam sa bude ľutovať s knihou v ruke ktorú, keď vojdem, bude držať dolu hlavou pretože ju vlastne ani nečíta. Alebo bude sedieť v obývačke pri sviečke, zatiaľ čo moja večera bude chladnúť pod utierkou s hrozným vidieckym vzorom, a bude počúvať starý chorvátsky jazz aby som tak vedel že je nahnevaná a smutná pretože sme len jeden zasraný krát nevečerali spolu. Josip ukončil svoje záškodnícke dumanie a zišiel dolu do schránky po čerstvú dennú tlač. Nevedel on ešte, nešťastník jeden nešťastný, že delí ho, od vzrušujúcich nových dní, len pár schodov ešte, a potom len maličký kľúč od schránky. Stihol ešte predtým zagániť na susedu z prvého. Stará dievka, asi šesťdesiatpäť. Celý život robila poštárku. Nezniesol ako smrdí a aj to ako večne trieska dverami. Nenávidel ju aj jej psa. Irský vlkodav. Pes dosť vysoký a škaredý na to aby ho človek vždy pri vchode obchádzal alebo teda dal mu prednosť. Ta stará bosorka to dobre vedela. Tešila sa z toho ako terorizuje celý vchod. Smrdela ona ešte horšie ako ten jej veľký pes! Deti sa jej vždy báli. Len jeden krát sa malý chlapec opovážil hrať s futbalkou tam dole pod jej oknom. Obliala ho studenou vodou. Keď prišli rodičia sa vyhrozila že ide volať políciu za obťažovanie starej dámy. Ľudia zlí a ľudia zatrpknutí, Josipovi boli vždy odporní, takí vzdialení od jeho skutočnej povahy, od jeho vždy skôr veselej duše. Nuž ale, nevedel si v poslednej dobe pomôcť, on sám starol a pristihol sa často že je občas akoby aj jedným z nich. Odporný, zatrpknutý a nahnevaný na celý svet. Keď však ešte dolu na schodoch konečne rozbalil noviny, a na titulke zazrel rozsiahlym červeným ŠOKUJÚCA VRAŽDA v mestečku OPATIJA, jeho výhľad na budúcnosť, jeho pohľad na jeho život aj celý svet sa načisto zmenil.

Koniec druhej časti

Časť tretia

Vražda od pobrežia

Šokantno otkriće! Mladi par brutalno je ubijen. Tijela je otkrila čistačica u hotelu Lungomare Opatija – Liburnia!

Otrasný nález! Brutálne zavraždený mladý pár v hoteli  Lungomare Opatija – Liburnia. Telá objavila upratovačka!

Muž (23) a žena (21) z Rakúskeho Grazu boli pravdepodobne na svojej svadobnej ceste! Národom otriasa šokujúci prípad z, inak tichej, Opatije. Svojou brutálnosťou presahuje všetko čo sa tu doteraz stalo! Manažment hotela zatiaľ netuší čo sa stalo alebo ako sa vrah do hotela dostal. Skutočnosť oznámila chyžná, ktorá na dverách našla známu hotelovú visačku “PROSíM UPRAC MA”  Podľa všetkého, telá ležali na manželskej posteli apartmánu. Obete mali, podľa prvej obhliadky, vyrezané jazyky a ich nahé telá boli nastavené do romantickej polohy držiacich sa rúk. Obete mali podrezané hrdlá, čo naznačuje že príčinou smrti bolo vykrvácanie následkom prerezania krčnej tepny. O ďalších detailoch a zisteniach vás budeme informovať už hneď zajtra. 

MALI BY SME SA BÁŤ? Je naša krajina naďalej bezpečnou destináciou pre našich zahraničných turistov? Kde je bezpečné cestovať a ako predísť rizikám. Čítajte nás ďalej a dozviete sa viac !!!

Josip sa drží zábradlia, v ruke stíska dennú tlač a lomcuje ním zimnica a strach. Zimnica chytila sa ho pri myšlienke na to ako sa k tomuto prípadu dostať, strach zmocnil sa ho pri obave že prípad preberie niekto iný. Ako tak stúpal hore schodmi, nevnímal už zobúdzajúci sa starý tehlový dom ani kričiace deti z tretieho, ktoré neznášal pretože si myslel že sú nesmierne rozmaznané. V jeho hlave rodila sa myšlienka, plán, ako sa k prípadu dostať. Prvá vec bola že, ako vždy, zavolá prezidentovi ktorý už však tiež dosluhoval. Keď otvoril dvere, v chodbe už čakala ho Marija. Stačil jeden jediný pohľad a vedela že sa to znova opakuje. Starý Josip sa zase do niečoho vkladá a všetci sa mu smejú a odháňajú ho, pretože je jednoducho už na vec príliš starý. Chcela ho ochrániť, mala toho všetkého už dosť. Ľúbila ho viac než čokoľvek. Ďalšie poníženie, devastáciu jeho mena, nezniesla by. Vtedy, keď spadol z milionárskej jachty a takmer sa utopil, si myslela že sa od hanby prepadne pod zem. Verejnosť aj Mariju vtedy ukľudnil len fakt že Josip vskutku bol, aj napriek malým nezdarom, vždy žralok veľkých prípadov. Keď to napokon všetko dobre skončilo a v médiách sa objavili zásluhy aj detaily vyriešeného prípadu, bola nakoniec naňho aj trochu hrdá. Ty starý blázon! – povedala mu vtedy so slzami v očiach. Prečo sa vždy púšťaš do takého nebezpečenstva!? – opýtala sa ho. Pretože, Marija, môj život sa netočí okolo zaprášených stolov a špinavých okien. Možnože som predsa len z iného cesta! – odpovedal jej, ako vždy, pokojne a tak trochu nadnesene, a potom ju pobozkal. Nie všetci sme rovnakí, Marija. Každý sme tu však na niečo!

Donedávna sa ešte bála že bude sa opakovať čosi podobné. Vydýchla si teda keď odišiel už konečne do penzie. Prípadov bolo predtým vždy aj tak veľmi málo. Nemusela sa priveľmi často trápiť. Uisťoval ju že sa už ukľudní. Že už nikdy po ničom nepôjde. Sľúbil jej že sa nebude naháňať po uznaní a že bude si s ňou užívať svoju penziu. Osud však spriadal pre Josipa iné križovatky!

“Marija! Pozri, čítaj!” – povedal jej a strkal jej titulok do tváre. Marija hodila na článok veľké oči. Striaslo ňou tiež. Chvíľu len hľadela na titulok a potom povedala: “Josip, časy sa menia. Je to prirodzené. Vrážd bude vždy len pribúdať. Už nežijeme v krajine olív, lásky, obilia a rybolovu! Chorvátsko sa každý deň mení!!! A my pritom, môj zlatý, nemladneme! Ty to už nevyriešiš!”

“Zbláznila si sa? Olivy? Vidíš ten prípad? Nič také sa tam dolu nikdy nestalo! Je to také… také fascinujúce!”

“Fascinuje ťa smrť, Josip? Fascinujú ťa vraždy viac ako náš spoločný život?”

“Toho vraha treba chytiť, Marija, nerozumieš tomu?!!!”

“No a čo? Josip, prečo ťa to zaujíma, si blázon! Nechaj to už všetko, preboha, tak! Polícia má svojich ľudí, majú svoje moderné zložky, postarajú sa o to. Josip, si starec na dôchodku. Všetkým na smiech !!! Nikdy ten prípad nedostaneš!!!”

“Všetkým na smiech? “ – opýtal sa vážne a pritom nesmierne zosmutnel.

“Ak sa nespamätáš, podám žiadosť o rozvod!!  Predám byt a odídem do Zadaru k Elene. Ty si potom môžeš žiť sám! Si blázon, celý život si bol blázon, a ja už nechcem, Josip, prosím, nechcem cez to ďalej už prechádzať. Tešila som sa na to ako si oddýchneme. Tešila som sa kedy konečne skončíš, ukončíš celé to svoje šialenstvo. Tú šialenú naháňačku za prípadmi ktoré sa ešte ani nestali!!!!”

“Takže, ty mi neveríš?”

“Veriť v čo? Josip, oni si to vyriešia!!! Áno, dostal si zopár zloduchov ale teraz si už na dôchodku. Na oddelenie prišli noví ľudia! Myslíš si, že polícia sa bez teba nezaobíde? Myslíš si, hádam, že si nesmrteľný? Alebo, snáď, nenahraditeľný???! Josip, varujem ťa! Skoncujem s tebou ak odídeš teraz k tomu telefónu. Veď on sa z teba iba smeje!!!! Ľutuje ťa!” – vyhrozila sa mu a potom zakončila vyhrážky použitím silnej zbrane, a to tej že mu pripomenie ako si ho prezident polície váži už len ako človeka.

Josip vytrhol Mariji denník z rúk a pobral sa do obývačky, zatiaľ čo ona ďalej za ním kričala, zasypávala ho vyhrážkami o rozvode a o predaji bytu, úplnej izolácií akéhosi senilného starca ktorý cez svoje šialenstvo stratil všetkých a všetko a napokon zomrie sám. Nájdu ho vraj len po mesiacoch, pretože budú cítiť neznesiteľný smrad.

Josip si sadol do obývačky na gauč. Dýchal plytko a potil sa. Bolo osem hodín ráno. Na malom stolíku vedľa gauča stál telefón. Josip ho hypnotizoval hodnú chvíľu, hádzal pohľadom od denníka, ktorý teraz  ležal hodený na konferenčnom stolíku hneď vedľa ovládača od televízora, na telefón a potom od telefónu naspäť na titulok denníka. Napokon sa však rozhodol číslo prezídia nevytočiť. Rozhodol sa čakať, akokoľvek ho to všetko bolelo a akokoľvek oheň horel v ňom, rozhodol sa čakať. Zopár krát sa zhlboka nadýchol, pozrel na svoju ženu, ktorá teraz stála v rohu veľkej obývačky a hľadeľa naňho rezignovane, a potom jej rukou naznačil aby prišla bližšie k nemu.

Marija si sadla potichu na gauč a čakala čo bude ďalej. Josip ju schmatol do svojich veľkých rúk a tuho ju objal a cez krátke vzlyky starnúceho muža a bývalého detektíva bolo len počuť niečo ako: “Ja viem, Marija, ja viem. Ach, bože, Marija, ako to len všetko tlačí. Ako to len všetko stíska. Och, Marija, ľúbim ťa, Marija, ja viem. Marija, ďakujem. Marija, milujem ťa! Budeme už len odpočívať.”

Luka

Luka sa vrátil z nemocnice tak trochu iný než ako do nej vošiel. Osobná spoveď Josipova, zanechala na ňom hlboký dojem. Spracovával emócie, hĺbal otázky, ako kedysi jeho otec, bývalý agent Juhoslávie, nad lampičkou jeho malej izby v zatuchnutom malom byte industriálneho Záhrebu kde chladnička fungovala iba na povel alebo poudieranie. Luka listoval denník pri ktorom sa opil vínom, nie ako jeho otec ktorý bol o dosť disciplinovanejší, a potom, keď bol už unavený z práce, len masturboval alebo zavolal si k sebe dievča od susedov. Bol to mladý darebák. Iná generácia mladých ľudí než tá ktorú tu vystriedali. Staršia a poctivá generácia neznášali týchto mladých rovnako ako ti mladí opovrhovali tými starími. Akokoľvek, spôsob, jednoduchý pohyb, akým mu Josip odovzdal aktovku v ktorej ležal jeho pracovný aj osobný denník, vošiel mu priamo do jeho mladej novinárskej mysle a nedával mu spať. Bol som hoden? Som hoden? – týral sa Luka. Nechápal prečo sa mu tak stalo. Nerozumel prečo mu Josip natoľko veril. Bolo to všetko také nezvyčajné. Luka čoraz viac nemohol uveriť tomu čo sa naozaj stalo. Luka si nikdy nemyslel, zvlášť v prítomnosti žraloka Borisa Adamića od Jutarnji List, že príde k niečomu takému ako sú osobné Josipove spisy či poznámky. Nevedel najskôr čo má skôr použiť, osobný či služobný denník, a čo má vlastne hľadať alebo čítať a tak len vyšiel si s kamarátmi na drink a aktovku nechal u seba doma vediac že je tam a že sa k nej môže kedykoľvek vrátiť. Neskôr, Luka po bežnej opici, uvedomil si čo má v rukách. Josip bol zrazu mŕtvy a národ plakal. Média plakali tiež! Prípad bol veľkolepý ale len on mal prístup k tým najosobnejším informáciám. Luka teda nakoniec číta Josipov denník a uistil sa že číta ho len pri pohári sladkej coca-coly. Začne tým osobným. Zaujíma ho kto v skutočnosti bol Josip. Keď sa nakoniec dozvedel o jeho smrti bol nemálo pohnutý a teda rozhodol sa vskutku začať tým osobným. Je to hrubý diár z roku 1994, ktorý zdá sa že používal až do svojej smrti. Bol to človek zrejme až priveľmi šporovlivý. Zapísal každú jednu stranu. Zápisky označoval iba dňom a časom a tak sa nedalo zistiť k akému mesiacu či roku zápisok patril. Na jednej dvojstrane, ktorá patrila vždy jednému konkrétnemu dňu, sa dali nájsť zápisky z niekoľkých dní a rôznych časov. Napríklad 1 Január 1994 mal na svojej dvojstrane sedem až desať rôznych poznámok z rôznych dní a časov. Veľa zápiskov bolo aj na konci diára kde prázdne strany slúžia práve na rôzne poznámky. Diár je poliaty kávou aj vodou, je napučený ako falošné prsia modelky, a miestami sa zdá že listy z neho začnú vypadávať ak nedá si Luka na tento, tak znenazdajky získaný, poklad dôkladný pozor. Luka listuje diárom. Nájde rôzne osobné veci. Zápisky starého Josipa. Je ich neúrekom. Niektoré su smutné, iné až príliš pravdivé a mnohé jednoducho iba komické. Josip bol očividne zvláštna osobnosť. Dynamická a kontrastná ako hornatý, kopcovitý kraj ktorý strieda krajina ktorá je zrazu plná planiny a na jej konci sú údolia. Krásne doliny, rieky, potoky či jazerá. Miestami sú vidieť strmé zrázy a niekedy je to iba suchá nezáživná púť prázdnou púšťou či šírim morom bez ostrovov a bez pláže.

Tupá streda, 17:55 Návrat večer z kancelárie domov je ako dostať sa z veľkého priezračného mora do žalúdka veľryby v ktorom nedeje sa už nič. Už len to trávenie a potom tichý odchod do tmy. Zdalo sa že Josip ma rád bizarné prirovnania. Je to trochu taký poet. Ma rád svoju slobodu. Nerád chodí domov. To je zvláštne. – rozmýšľal Luka. Situácie v živote spája s príbehmi z mora. Tá istá streda. 22:13 Je tu predsa len niečo na čo sa možno tešiť. Rána sú pestré. Je tam vždy tá čerstvá nádej, prísľub, že sa môže stať niečo zaujímavé. Nové dni sú ako tá veľryba čo vyvrhla Jonáša naspäť na svet. Je to ako návrat z temna do priezračného veľkého mora. Nedeľa, 11:37 Nenávidím nedele. Vôňa varených zemiakov a pečeného kurčaťa ktoré stará pripravuje celý život na jeden a ten istý spôsob. Mám chuť jej to ohádzať o stenu. Nemôžem. Je taká starostlivá. Je to utrpenie zostať celý deň doma. Mal som ísť aspoň na bicykel. Čakať na obed ako zviera na čas kŕmenia. Pravidelnosť ktorá nezaostáva ma týra o to viac. Prečo nemôžeme obedovať až okolo druhej??? Alebo ísť do reštaurácie. Prečo neskúsi dať na kurča citrónovú šťavu a trochu chilly a na miesto zemiakov len spraviť čerstvý šalát, tak ako sme to sledovali minule spolu v telke. Nie, pretože je to robot. Presne ako jej mater. Štopkať ľudí ako hus kukuricou. Cítim sa ako nasilu chovaná zver, ktorú, navyše, kŕmi robot pretože ju kŕmi stále tým istým žrádlom dookola. Nakoniec, možno aj mňa chcú len zarezať. Nedeľa, 19:12 Tajná cigaretka na balkóne. Stará drieme na krížovkou. Ten koláč sa dnes nedal žrať. Bol suchý a pripálený. Mal som jej to povedať? 19:30 Našiel som malú radosť v krátkej poézií. Je to skvelá ventilácia hnevu. Dobré na emócie. Tu je môj prvý pokus.

Letný večer

Keď to slnko napokon zapadne a jeho oranžáda nakoniec stratí sa za obzorom, príde večer. A ach ten večer, ten večer nás vie tak očariť. Farby ružovej a tmavo modré tiene zabudnutých oblakov. Ten nadýchaný ťažký vzduch ktorý voní zeleňou a tropickým vlhkom. Ten štebot toho posledného vtáčka, predtým než poberie sa spať do krovia. Ten orchester cvrčkov. Večer je zavalený, je zavalený, tak prenádherne týmto sparnom. To leto. Vôňa pokosenej trávy. Nezameniteľná vôňa a váha jeho vzduchu. Svetlá vzdialeného centra mesta.  A tá voda ktorá visí vo vzduchu. Akoby chystala pre nás všetkých veľkú búrku, kde hrozný blesk a hrom vyhrážajú sa ľudom. Svetlá veľkomesta. Žiarovky prísľubu. Máme pocit že môžeme tu pri tom všetkom takto zaspať. Ponoriť sa do hlbokého spánku a bezstarostného sna. Veď na druhý deň nás už čaká biele ráno. A hľa, už aj ten vtáčik je von z krovia. Víta nás nový deň! Zvoľna, ľudia, zvoľna.

Luka začína rozmýšľať nad tým ako vydá Josipovu poéziu a pekne na tom zarobí. Je to predsa hrdina. Vedel čosi ľud o jeho citlivej duši? Určite ich to bude zaujímať. Dolapil predsa vraha asi dvadsiatky ľudí, ktorého dolapiť nevedeli iní. Potom zalistuje, akoby náhodou, na zadné strany a konkrétne mu oko padne na poznámku z 1 Júla 2013 ktorá je výnimočne označená presným dátumom. To Luka zaskočilo.

9:00 Stalo sa niečo strašné. Vražda v Opatiji. Neviem sa dočkať prvých výsledkov vyšetrovania.

16:15 Sledujem predvečerné správy. Ochrancovia tvrdia že v Jadrane už nieto dosť rýb. Som na dôchodku. Má mi to byť všetko jedno? Ryby neznášam. Zato ale chobotnicu by som si dal. Stará ju nevie variť ale zároveň mi zakazuje dať si ju v reštaurácii. Je vraj drahá. Lepšie zanechať deťom. Nech sa starajú. Mne čo kto dal? A tu som. 17:30 Snažím sa vylúštiť osemsmerovku. Mám pocit že zomieram za živa. Stále myslím na ten veľký prípad. Nič také tu predtým nebolo. Žena mi neverí. Verím že prezident zavolá sám! Babráci sa nebudú zase vedieť pohnúť. Žena mi neverí. Žena ma chce chrániť pred akýmsi neznámym nebezpečenstvom. Ja si verím. Oh bože, ty falošný posol, ja si verím! Žena mi vyčíta minulosť a hovorí samé hlúposti. Nerozumiem jej reči ale ľúbim ju. Dnes ráno som ju objal a plakali sme spolu. 18:00 Marija spravila večeru. Bravčové ražniči. Neznesiteľné recepty jej matky. Žeriem to na silu. Potom sme spolu pozerali Kriminálku Záhreb. Veľká epizóda. Niekto vykradol detskú škôlku. Zmizla len kanvica a mikrovlnka. V mojej mysli, v mojej hlave budí sa však veľkolepá sopka. Veľkolepý oheň. Cítim, že niečo sa deje. Pán boh má pre mňa čosi ešte prichystané. Môže to byť prípad môjho života. 19:27 Stará sa ma pýta čo si to tu čmáram. Hovorím jej že píšem básne. Nevie sa prestať smiať. Takmer jej počas toho vypadla protéza. Ups, a už je na koberci. Hovoril som jej aby si nekupovala ten lacný gél … Budem končiť.

Koniec tretej časti

Časť štvrtá

Telefonát

Z osobného diára Josipa Antunovića

18 Júl 2013, 22:30. Tajná cigaretka na balkóne. Stará začala tiež chrápať. Tak teraz už chrápeme dvaja. Nemôže mi tak už nič vyčítať alebo núkať mi levanduľové kvapky. Opäť používam pracovný diár. Je to skvelý pocit mať niečo naozajstné naplánované na zajtra, mimo toho že treba ísť na trh nakúpiť. Moje nikotínové blues:

Čokoľvek v živote robíte nerobte to pre seba, robte to pre ľudí. Iba tak vám bude dávať život zmysel. 

Z pracovného diára Josipa Antunovića

Pripomienka na deň 19 Júl 2013, čas 7:30. Zavolať Mateovi.

Keď sa v to ráno Josip zobudil, ako vždy o piatej, jeho manželka mu bola, na jeho radosť, otočená chrbtom. Nestávalo sa tak často. Jedine že bola nahnevaná. Josip odcupotal do kuchyne a pustil sa variť si kávu v samovare. Sadol si za stôl a otvoril svoj pracovný diár. Jeho dnešná pripomienka bola krížom preškrtnutá a pod tým bolo napísané : AK ZDVIHNEŠ TEN TELEFÓN, ODCHÁDZAM K DCÉRE DO ZADARU. UŽ MA NIKDY NEUVIDÍŠ !!!! Josip si nemohol pomôcť a musel sa začať nahlas smiať. Krátko na to sa v kuchyni zjavila Marija.

“Aaach, Marija, Marijaaaa, neprestávaš ma prekvapovať. Neprestávaš ma rozosmievať.” – škeril sa na ňu.

“Myslím to vážne, Josip.” – schladila ho.

“Veď dobre Marija, veď to ja len tak, vieš, akože. Večerné blúznenia. Isteže mu nebudem volať! Sľubujem! Sila zvyku. Chápeš, po toľkých rokoch, zvyknutý som si všetko zapisovať.”

Keď Marija odišla na svoju pravidelnú prechádzku do parku, Josip neodolal. Bolo už pól desiatej. Marija naschváľ vyčkávala. Na prechádzku chodila vždy o ôsmej ale jednoducho bola dnes nesvoja. Sledovala čo robí Josip a keď videla ako si kľudne pripravuje svoju obľúbenú obloženú žemľu a pritom si popiskuje, bola ešte nervóznejšia. Sadol si ku sudoku a mľaskal. Neznášala keď cpal si ústa ako nejaký hlodavec. Ešte chvíľu s odporom sledovala jeho vyduté líca a potom chodila po byte, ako tiger v malej klietke. Onedlho si však uvedomila že nemôže predsa strážiť starého chlapa, že nemôže mu brániť v ničom, a ak ho naozaj ľúbi musí ho brať so všetkým, takého aký je, a odišla. V parku ale stále tuho premýšľala. Bola rozhodnutá mu nechať slobodnú vôľu, nebude predsa strážiť celý deň telefón, ale ak nedodrží slovo, odíde k dcére. Uzavrela to v sebe ako pevnú vec a bola odhodlaná tak vykonať.

“Mateo. To som ja. Dúfam, že nevyrušujem. Si sám?” – šepkal do aparátu.

“Josip?! To si ty? Ako že nezavoláš zo služobného? Vieš že nedvíham cudzie čísla! Stalo sa niečo? Môžem ti nejako pomôcť? Prečo šepkáš?” – opýtal sa ešte stále slúžiaci prezident chorvátskej polície náhlivo a tak trochu ustarane. Josipa mal rád až natoľko že celkom zabudol že tento podriadený je už úplne mimo služby. K jeho opomenutiu mohlo prispieť aj zopár ďalších faktorov. Mateo je sám rok pred dôchodkom. Mateo nemusel nikdy nič naozajstné, okrem jeho kravaty a nového nábytku do kancelárie, riešiť. Mateo pil vždy viac Rakije a Malvázie ako vody. Mateo má manželku ktorá ho nikdy neuzurpovala, stačilo jej len jeho postavenie a peniaze, a tak isto oči si vždy zatvorila, ba až zalepila sekundovým lepidlom, keď našla na jeho košeli rúž a či kondóm v jeho peňaženke. Čiže, jeho myseľ nebola nikdy veľmi napnutá, alebo nútená k extrémnym výkonom, a tak zosivela. Josipova myseľ ešte stále hrala farbami, nápadmi a energiou. Mateo bol však už takmer mŕtvy. Mateo bol zhýralý pes. Šťastlivec, ktorý sám miestami trpel pre svoj dobrý osud. Veľakrát akoby nevedel sa vmestiť preto do kože a potom vyvádzal. Pil viac ako bolo treba a mileniek mal neúrekom, vraj aby tak zjemnil dopad svojho ťažkého osudu ktorý podpísal sa naň, zanechával na ňom takú tú ťažobu, výčitku z nečakaného a nezaslúženého dobra, či čo. V prítomnosti mnohých ktorí museli sa snažiť o dosť viac a predsa dosiahli len málo, nechápal že podarilo sa mu v živote vždy všetko čo chcel a prebehlo to zväčša všetko tak poľahučky, sotva sa predierajúc.

“Šepkám.. nooo, vlastne, šepkám, ano, šepkám, máš pravdu. Asi len tak zo zvyku. Vieš, choroba z povolania. Mateo, ja už nerobím. Som na dôchodku. Nepamätáš si?”

“Kristove rany! Áno, Josip! Prepáč, lezie mi to tu už všetko na mozog. Všetci tu horia pre nejaký ojedinelý prípad, tak mám trochu stres. Dve podrezané hrdlá! Bože môj, Josip. Mladí sa bláznia pod drogami, alebo pod vplyvom amerických hororov, a my tu potom máme lietať. Veď to ani neboli Chorváti! No, uváž, Josip! Vnútro sa zastavilo na kávu, vraj či som pripravený národu dokázať že polícia funguje. Mobilizovať zložky vraj! Minister smrdel ako vôl. No, ale povedz, taký minister by si mohol aspoň dať pod pazuchy niečo predtým ako ma navštívi, nie len prísť z ľadovou kávou, smrdieť a mudrovať, posadený v mojom koženom kresle! Čo povieš, Josip, môj drahý priateľ. Mám ešte pár mesiacov kým budem môcť zájsť na dlhú dovolenku do Karibiku. Ani nevieš koľko tmavých dievok urobí ti tam všetko čo len chceš. A to len za pár drobných! Tak je to, Josip, najradšej by som tým všetkým už niekam hodil, ale musím ešte počkať! Tak, ako to vlastne ide? Lovíš ryby v Čiernej Hore? Vždy si hovoril, že kúpiš si tam dom! Marija sa má ako? Deti zdravé, šťastné, v pohode?” – vyliezlo naraz z prezidenta polície, akoby človek len ťahal akúsi niť ktorá nemá konca. Josip vedel že Mateo je naliaty a rovnako tak vedel že Mateo je nesmierne rád že ho počuje a že sa môže vyrozprávať. Boli títo dvaja naozaj dve spriaznené duše! Mateo našiel v Josipovi všetko to čo nenašiel u iných. Josip bol vždy iný! A Josipovi sa zase vždy páčila prezidentova lojalita, jeho nefalšovaný obdiv k nemu. Bola to pre Matea tiež náhoda? To, že Josip vtedy dostal najväčšieho drogového baróna v regióne, zatiaľ čo iní zlyhali? A tak, Josip si na chvíľu aj pomyslel. Je to len priaznivý osud, že môžem ovládať prezidenta? Pričinil som sa nejako? Alebo je to len kohosi iného plán že som taký šikovný? Josip sa čoraz viac a viac začal zaujímať o náhody, o osudy ľudí. Pretože jeho takmer geniálna myseľ mu naznačovala že nič nie je len tak. Ako správny detektív, neveril náhodám. Cítil sa pri tomto poznaní tak trochu bezmocný a zbytočný ako ľudská bytosť, keď teda všetko je len akosi riadené zhora, ale cítil sa zároveň aj šťastný že niekto tam hore, nejaký osud-tvorca, dáva na nás pozor. Boli to isto iste zmiešané pocity. Uložené v hlave ako matkina ustaraná náruč, alebo otcove láskavé, avšak, prekvapené oči, keď Josip vytiahol z mora svoju prvú veľkú rybu a on vtedy nevytiahol nič. Josip však veril, spoliehal sa, že tá náruč nie je nikdy tvrdá, že tá náruč je vždy laskavá a zhovievavá.  Nevedel však nič konkrétne, bolo to tam všetko len niekde vzadu v jeho mysli. Bolo to všetko až príliš neuveriteľné. Josip veril že všetky jeho rozhodnutia patria len a len jemu samému. Akokoľvek sa rozhodnem, tak ja predsa riadim svoj život. Neriadi ho tu predsa nikdy niekto iný.

“Mateo, čo vieš o tom prípade? Zaujímam sa len preto že … hádam … mohol by som pomôcť, i keď už len takto, expertízu dodám, napriek svojmu dôchodku. Sú to už dva týždne. Nepočul som nič a do kancelárie hanbím sa zájsť. Média ohluchli tiež. Vieš ako je to u nás… O čom sa nepíše, to neexistuje!!!” –  skočil Josip rovno do priamych otázok o prípade.

“Josip, ty starý žralok! Nechceš mi, hádam, povedať že sa chceš vrátiť do práce?” – začal sa chrapľavo smiať prezident polície a pritom zdalo sa že sa stihol ešte čohosi napiť. “Nasadil som na to najlepšie jednotky v krajine. Medzi inými aj nejaká nová zo Záhrebu derie sa za tým. Volá sa tuším, počkaj, volá sa Jelka Kovacić. Vieš, veľa toho po krajine nemáme. Všetka sila vždy prichádzala zo Záhrebu. Policajti z Opatije, ľudia od mora, ako ich vždy volám, boli vždy tak trochu iba rybári. Príde domov opije sa a zvalí sa na ženu. Tá mu jednu strelí a on jej strelí naspäť dve. Ráno sa zobudí a vyberie zopár pokút za parkovanie. Potom si dá obed ktorý zaleje pol litrom dobrej Malvázie. Jeho najnáročnejším výkonom popoludnia je odpratať nespratného turistu na noc do cely aby tam vytriezvel. Sú to všetko len čajky od pobrežia, sedliaci prístavov, Josipko môj. Našli ich neraz v službe s hlavou dolu v piesku! Koho by sme tu ale vyhadzovali, hahaha, nebol som ja nikdy za to aby sme stratili čo i len jedného policajta, akokoľvek tupého, pretože v krajine je ich tak málo. Nuž, nech je ako chce, nedal by som im lúštiť ani krížovku, nieto ešte takýto prípad. Ozaj, Josip, číra tekutina na štyri, ty isto budeš vedieť, sedím tu nad tým už desať minút. Dal som para, ale akosi mi to nevychádza s tým ostatným čo sa tu križuje!”

“Para nie je tekutina, Mateo, je to vodné skupenstvo. Voda v plynnom skupenstve kde patrí aj hmla a opar. Správna odpoveď je voda, ktorej piť by si mal zrejme viac! Tak Jelka zo Záhrebu? To nemyslíš vážne? Mateo! Jelke som odovzdával môj džob ja sám!!! Je to skvelá žena, ale, no vieš, je ešte stále taká mladá a neskúsená! Potrebujem vedieť všetko. Obávam sa celý čas, že ak ho čoskoro nechytia, bude sa ďalej vraždiť. Toto nebol len taký hocijaký prípad. Neverím!” – zvyšoval svoj hlas Josip a pritom jedným okom sledoval cez dvere balkónu či sa Marija ešte stále prechádza, ako robot dookola po vyznačených chodníkoch, v parku.

“Nemám tu už priveľmi veľkú silu, Josip. Vplyv môj sa oslabil vekom, slabou reputáciou tiež, môj najdrahší priateľ. Tvoje najväčšie prípady mi sem tam oprášili renomé ale bolo toho všetkého tak málo, vieš, máločo sa tu naozaj deje takého vážneho. Poznáš to, som už starý unavený vráskavec a nikto ma tu neberie príliš vážne. Nechávajú ma len dosluhovať. Je to asi len z úcty. Ale minister má vo mne dôveru. Chová ku mne taký ten zdravý rešpekt. No, aj napriek tomu, cítim že vnútro sa už pozerá na ďalšieho vhodného kandidáta!” 

“No tak, Mateo. Čo vlastne vieš?”

“No počkaj. Ah,  tieto skurvené stroje. Heslo je … Počkaj.. tu ho mám. Áno, som v systéme. Počkaj, ešte nie, chce to ďalšie heslo. Šľak trafil tieto technológie! No, už to mám. Som v zápise.  Hotelové záznamy ukazujú ako okolo desiatej večer do hotela vstupuje mladý pár a žena. Vek tých dvoch z Grazu poznáš. Muž (23) a žena (21) ale vek tej ďalšej ženy je neznámy. Podľa toho čo je vidieť na kamerách, môže mať tak okolo 40 rokov. Nič podozrivé. Vyzerali že sú v náladičke. Smiali sa a zabávali. Čo sa však dialo za zatvorenými dverami apartmánu sa už nikto nikdy nedozvie. Mohla to byť hádka, mohla to byť žiarlivosť, alkohol, lieky či drogy… čokoľvek, Josip, veď vieš. To už je predmetom vyšetrovania. Okolo polnoci žena vychádza z apartmánu, pozdraví sa recepčnej a vychádza z hotela. Je isté že vrahom je ona. Nikto ďalší do izby odvtedy nevošiel. Prezreli celý záznam.”

“Takže žena? Hm, zaujímavé. Čo ďalej, Mateo? Čo tá visačka?” – naliehal Josip. 

“Aká visačka?”

“V novinách sa predsa písalo že upratovačka na dverách našla visačku PROSÍM, UPRAC MA! Inak by do izby, podľa predpokladaného protokolu chyžnej, predsa ani nevošla. Žena teda chcela aby boli telá objavené čo najskôr. Inak by tam predsa zavesila visačku NEVYRUŠOVAŤ! Je to hra na mačku a myš, ale táto myška si zámerne skrátila svoj náskok. Pýtam sa, že prečo.”

„Josip, o tomto predsa ešte stále nič nevieme. Nefantazíruj zase, prosím ťa! Nepoznáme profil vraha ani jeho zámer. Mohol to byť naozaj len ojedinelý prípad. Vražda zo žiarlivosti. Opili sa, pohádali a…žena vytiahla nôž, ktorý musela mať v kabelke, nič také veľké a ostré sa na hotelových izbách nikdy nenachádza, a podrezala ich jedného za druhým. Potom položila telá vedľa seba, spojila im ruky a na záver si zobrala ich jazyky. Nič zvláštne. Nejde tu o sériu vrážd. Je to pomätená žena, ktorá zrejme konala v skrate alebo teda pod drogami. Chytíme ju, usvedčíme, a bude po prípade. Naozaj, nie som si istý či tvoju pomoc vôbec potrebujeme, Josip, Jelke musíme dať predsa šancu ukázať čo v nej naozaj je.“

„Mali vyrezané jazyky, Mateo. Prečo by to robila? Ide tu o naozajstného šialenca!“ – snažil sa Josip spraviť prípad opäť veľkým a závažným, hoci, ako tak počúval Matea, sám si začal uvedomovať že by mohlo naozaj ísť len o jednorazovku, ako to vo fachu volali keď niekto zabil len raz. Prešli dva týždne a žiadny ďalší incident sa nestal. Prečo mal Josip stále pocit, taký silný pocit že je to všetko len začiatok. To si nevedel vysvetliť ani on sám.

„Máš prístup k záznamom z bezpečnostnej kamery? Potrebujem vedieť či si dala námahu zavesiť tam tú visačku.“

“Noooo, heh, ogh, glog, arghug, bleee, o visačke sa tu nič nepíše!” – zakašľal Mateo a potom znelo ta akoby sa niečoho napil. „Kamerové záznamy sú k dispozícií na hoteli ale myslím si že Jelka už má aj ich kópiu dávno v kancelárií. Čo s tým všetkým má, do pekla, tá visačka, Josip? Už som ti hovoril…”

“Dala na dvere visačku?” – opýtal sa Josip prísne akoby vypočúval akéhosi žiačika a nie prezidenta polície. Josip bol silne presvedčený že ak žena, ktorá mala byť nepríčetná, opitá alebo pod drogami, po tom všetkom ešte nezabudla zavesiť na dvere visačku UPRAC MA! nemôže byť až natoľko šialená. Musela konať uvedomele, musela to byť súčasť plánu, nie len nejaký výstrelok pochabej mysle jednorazového vraha, ktorý mal byť len výsmechom pre hotelovú službu, výsmechom pre obete a rovnako tak výsmechom pre políciu. Rovnako tak ako vyrezané jazyky a spojené ruky, bol to podpis vraha. Súčasť jeho obradu. Josip veril svojej hlave, ale zároveň nechcel sa zblázniť úplne a tak nechával všetkému priestor. Opatrne pootváral všetky možnosti, všetky dvere, aby tak spravil prievan ktorého vzdušné prúdy bude potom nasledovať. Robil to tak vždy. Vetril. Ako vlk.

„Mateo! Bude sa to opakovať alebo sa to už niekde stalo. Takto nekoná náhodný vrah!“ – povedal Josip vážne.

„Josip, drahý priateľu, nechaj to na nás. Myslím… nooo, že len potrebuješ pochopiť, zvyknúť si, na tieto nové dni nečakaného voľna. Vieš, si len dezintegrovaný, poznám to. Poznám ten pocit.“ – začal vysvetľovať Mateo pokojne, akoby hovoril k nejakému duševne chorému človekovi.

„Dezi čo? Mateo, neskúšaj tu na mňa všetky tie tvoje fajnové slová!“

Nooo, dez-integrovaný. Je to ako keď patríš niekde už príliš dlho a potom keď vybočíš z tých každodenných koľají, svet sa nám na chvíľu rozpadá, zdá sa nám že sme mimo našej všeobecnej integrácie, chápeš… a potom naša myseľ chvíľu neslúži tiež a … Ja to mávam, Josip, vždy v prvé dni dovolenky. Prvý týždeň ani neviem o sebe keď zrazu uvoľňuje sa zo mňa všetok ten stres a ja by som iba spal a spal …Josip, zájdi si na rybačku, Josip, oddychuj.“

“Kurva práca, Mateo. Kde na tieto pičoviny chodíš?!!! Kurva, kurva nanič práca toto! Niekto tu vraždil a viem že bude vraždiť znovu! Máriu tvoju, krista tam! Rozhýbte sa! Prešli dva skurvené týždne a máte hovno!” – zreval Josip. Mateo si zrazu uvedomil, Josipa už počul kričať veľakrát predtým, že kto vlastne je Josip. S radosťou rozpamätal sa na fakt že ak bol niekedy v celom Chorvátsku aspoň jeden jediný policajt a detektív ktorý nebol zasnený, lenivý alebo unavený, detektív ktorý nikdy cez deň nespal, bol to Josip. Josip nefrčal na Malvázii. Josip sa nedal opiť morom ani slnkom, pretože sa pred nimi skrýval. Jedine Josip mu mohol pomôcť vyriešiť tento prípad! Jedine Josip mohol by mu ešte zabezpečiť slávnostný odchod z prezídia.

“Počuj. Nechaj ma trochu ponaťahovať nitky. Zistím ako sú na tom vyšetrovatelia a, vieš ty čo, zavolám aj smradľavému ministrovi!! Mám ešte svoju moc pevne v rukách! Dostanem ťa do prípadu, Josip. Dostanem ťa tam! Záleží mi na tom! Mám taký ten pocit, uhg…, urgh, oeugh,… glog, blee.., že mi dvaja tu máme, akosi,… zakončiť to všetko s nejakou tou veľkou slávou. Som s tebou na jednej lodi, ver mi. Mám ešte nejakú tu moc! Teda, aspoň si myslím že mám… uhg…, urgh, oeugh… Tak, zatiaľ sa priveľmi netráp. Zavolám ti zajtra.” – vystrelil naraz entuziasticky a s neskrývaným odhodlaním Mateo a potom zavesil.

Koniec štvrtej časti

Časť piata

Som v prípade!

Luka bol ráno behať. Rannú kávu rozhodol sa piť bez mlieka, takže bol o to viac mizerný a potom napísal pár mizerných odsekov ktoré devätnásťkrát prerobil a nakoniec ich vymazal. Okolo obeda si objednal pizzu a potom sa ešte snažil písať. Keď mu to nešlo, nervózne buchol päsťou po stole, postavil sa a zarobil si kolu s rumom, ktorú musel chlípať teplú pretože sa mu pred dvoma dňami pokazila chladnička. Najprv len začala vydávať zvláštne zvuky no nakoniec zomrela v podobnom kvílení ako Lukove nádeje na dobrý článok. Preklínal on občas svoje biedne dni aj tento malý zatuchnutý byt. Smutným pohľadom sledoval už takmer prázdnu fľašu drahého rumu, ktorý dostal od kolegov na narodeniny ešte pred rokom. Šetril si on tento vzácny mok a dokonca ani dievčaťu od vedľa nikdy nenalial, hoci ho neraz o kolu s rumom prosila keď potili sa spolu na jeho rozheganej starej posteli. Štúdium na Katedre žurnalistiky preklínal tiež. Išiel do toho s tým že raz bude slávny reportér, novinár ktorý sa navždy zapíše do pamäti národa ako jeho záchranca a anjel. Chcel robiť investigatívnu žurnalistiku, odhaľovať veľké prípady korupcie či štátnych podvodov. Štátna HRT však tentokrát od neho chcela len to aby pokryl reportáž na tému Regulovať turizmus! Áno či nie?  A tak sa Luka snažil triediť pre a proti a musel pritom ešte aj hľadať dôveryhodné zdroje aby tak zverejnil ekonomický dosah na takú či onakú reguláciu. Musel sa rozpisovať o tom ako v dovolenkových destináciách stúpa kriminalita a ako je počas letných mesiacov všetko pozvracané či pamiatky poškodené. Nenávidel teda momentálne svoju prácu ale živila ho a tak musel sa nútiť. Potil sa nad štúdiami o turizme a oči sa mu od tepla krížili nad číslami o historických minimách a maximách štátneho príjmu z turizmu. Znovu smutne pozeral  von oknom, ako vždy keď chcel dať svojej mysli niečo na odľahčenie. Nie že by tam videl zeleň alebo niečo pekné. Výhľad mal len na fabriku. Sledoval dym nad veľkým komínom, ako sa pomaly dvíha, hustý a šedý, a potom rozplýva sa v obrovskom priestore bledomodrých nebies. Vstupuje medzi oblaky kde ho už potom takmer nevidno. Zaháľal takto Luka naschvál, aby nazbieral kúsok energie na dokončenie článku. Neskôr hypnotizoval zhrdzavené dvere pokazenej chladničky a sníval pritom o studenom pive. Jeho účet zíval prázdnotou. Nájom, splátky za auto a potom všetky tie zbytočne drahé obleky. Boli to biedne dni. Cítil sa akoby len chodil po púšti kde hľadá svoju zelenú oázu. Neskoro popoludní zbehol do malého obchodíku na roh. Kúpil si šestku plechovkového piva a šunkovo syrový sendvič. Pripil sa a masturboval nad novým DVD s názvom Veľké prsia, malé zadky, ktoré zakúpil si iba nedávno prostredníctvom online shopu, pretože dievča od vedľa nechcelo tentokrát prísť. Zdalo sa jej že Luka to s ňou nemyslí príliš vážne a navyše nikdy pre ňu nemá ani len tú kolu s rumom alebo len obyčajné studené pivo. Luka, si lúzer, povedala mu.

Je neskorý večer. Malý televízor v rohu je stíšený na minimum. Dávajú Priateľov. Ross sa snaží nemotorne prejaviť lásku voči Rachel a potom Joey povie čosi trápne ale všetci sa smejú. Luka leží rozvalený v trenkách a bielom tielku na svojom zhnitom gauči jeho strašidelného bytu a necháva sa ovievať ventilátorom. Najprv len lenivo pozrie od telky na svoje tielko, na ktorom má rozmazaný poriadny kus sendvičovej horčice, a potom jeho oči, akoby samé, nájdu si Josipovu aktovku. Pod vplyvom lacného piva a blikajúcej lampy, číta si Luka znovu náhodné príspevky v osobnom diári pána Antunovića. Po každej stránke cíti sa čoraz lepšie a ľahšie, cíti sa šťastný.

Streda, 21:05 Niekto kto vás ľúbi a niekto kto vás naozaj obdivuje. Niekto kto vás fascinuje pretože máte pocit, že cez nejaké tie malé neviditeľné vlákna, ste navždy spojení. Sprchuje sa a ja si umývam zuby a ona vraví nepozeraj sa na moje telo. Akoby som ju nikdy predtým nevidel nahú. Marija si myslí, že nie pre mňa dosť pekná. Veď videl som ťa predtým a vidím ťa aj teraz..hlupaňa, si stále moja Marija, povedal som jej ale nič mi nerozumela pretože som mal v ústach kefku. Nemrmli a vypadni! – skríkla. Sexualita medzi nami už upadá. Stalo sa to menej podstatným. Sme už asi starí. Mal som zopár mileniek, ale keď mne tie mladé nikdy ani vlastne nejako nechutili. Sú hlúpe a akoby bez duše.

Oči Lukove, prekvapené Josipovou otvorenosťou a úprimnosťou, idú nižšie. Vyzerá, že je to tá istá Streda, 22:22.

Niekto, kto sa vám vzďaľuje ale potom zase pripláva naspäť… Ako fľaša s trpkou správou, ktorú chceli ste hodiť do mora, ale ten odporný prúd priniesol vám ju naspäť, aby doručila sa tomu komu naozaj patrí, teda vám.

Štvrtok, 02:14 tajná cigaretka na balkóne. Nemôžem spať. Za necelé tri hodiny vstávam aj tak do práce. Dnes asi vyrazím ešte skôr ako obyčajne. Stará sa zas v noci na mňa lepila, neznesiem to!

Myslím že vie že ma vždy ľúbila viac. Ja zase už čoraz menej snažím sa skrývať ako sa k nej naozaj cítim. Úprimnosť nadovšetko aj keď je to občas bolestivé. Treba tomu čeliť. Áno, ide mi na nervy, neznesiem ju. Ale tak no, veď, musíme nejako spolu dožiť. Nie sme vo veku kedy mohli by sme hľadať čosi nové. Navyše, ako starneme, náš charakter sa nám navzájom odhaľuje čoraz väčšmi a robí to z nás tak trochu zraniteľnú handru ktorú vidia všetci takú aká naozaj je. Úprimná a priama, zodratá životom a tiež už unavená večným klamstvom. Pretkaná dierami výčitiek a sklamania. Neviem sa už pretvarovať pretože pretvárka odchádza s vekom. Sme už príliš unavení, na hry sme už starí. Sme špinavá a roztrhaná stará handra a visíme tu na šnúre jeden pred tým druhým. Všetkým na očiach. Smradľavej poštárke z prvého tiež. Je to však oslobodzujúce.

Mladý Luka znovu raz rozmýšľa koho osloviť, komu predať Josipove osobné poznámky. Musí to byť komerčný plátok. Možno bulvár, tí platia najviac. Ale nebolo by to podlé? Predať tieto hlboké myšlienky národného hrdinu práve týmto ľuďom. Možno keby som diár prepísal a poslal do vydavateľstva. Prepíšem oba, aj ten pracovný. No to je nápad !!! Jednoducho len pôjdem, strana po strane, dodržím súvislosti aj prúd diára od začiatku až po samý koniec. Musí to byť autentické! Nesmiem tam nič doplniť alebo vymeniť, všetko ostane tak ako je v denníku!  Možno len prihodím drobučké vysvetlivky pod čiarou, kde vyjadrím sa k jeho duševnému rozpoloženiu alebo teda pridám svoj osobný pohľad na Josipov život. Dal by som tomu titulok, niečo obyčajné, nooo, hmmm, možno len Josip, alebo radšej Josip Antunović a pod tým Môj Život a ten druhý, no teda, dnes mi to páli, ten druhý by som nazval Josip Antunović a pod tým Moja Práca. Bože, to bude nárez! Nesmiem však tancovať pred žatvou, ako hovoril môj otec. Najprv práca, potom pláca! 

Luka otvorí balík zemiakových lupienkov, načne posledné pivo a otvorí pracovný diár. Je to diár z roku 2010. Nie je príliš popísaný. Luka len na rýchlo prebehne stránky očami a všimne si že, rovnako ako v osobnom denníku, aj tu nie sú dodržané naozajstné dni, skutočné dátumy či linky na čas. 3 Január 2010 má napríklad na svojej dvojstránke poznámky z 5 Marca 2010. Diár nie je poliaty kávou ani vodou. Vyzerá byť hodne zachovalý. V úvode, ešte len na predložke diáru, Josip píše niečo o ideovom vodcovi svetového proletariátu. Z poznámky sa zdá že je to básnička ktorá sa rýmuje. Je navyše nesmierne vtipná. Luka sa schuti chichoce. Josip obviňuje Lenina z akejsi neúprimnosti. Josip celý život neznášal komunistov, nenávidel ich z celej duše, to však Luka nemohol vedieť. Lukovi sa skôr zdalo že Josip neznáša svoju prácu a preto o nej hovorí takto, prirovnáva ju k akémusi falošnému poslovi dobra ktorý za nič nestojí. Hmmm, musel si omylom zameniť denník, pomyslel si Luka. Takéto vsuvky si predsa Josip nechával pre svoj súkromný repertoár.

Som skromný ako Lenin, skromný ako javil sa byť pán vodca v jeho časoch. Skvelou propagandou to hral na chudobný ľud sťa japonský Rōnin, zatiaľ čo vo svojich komnatách väznil a zneužíval dievča v neplnoletých rokoch. Jedol tie najlepšie jedlá a užíval pohody, zatiaľ čo pre svoj ľud, z balkónu zabitého cára, hlásal dobrý účel tvrdej roboty. Možno moja práca bude rovnako skromná a rovnako tak ohromná. A možno iba zahyniem v rovnakom klamstve že bol som záchranca  zo zeme voľna. Ten ktorý nechcel nič len priniesť dobro, človek falošný, zlý a prehnitý, ktorému v živote podarilo sa len jedno veľké hovno, ach ty jeden v balzame večne zamknutý.

Luka, ešte stále s úsmevom na perách, listuje ďalej. Pracovný diár je skromne zaplnený a medzery medzi poznámkami sú často obrovské. Je tu veľmi veľa prázdnych strán, z čoho Luka pochopil že pracovný život pána detektíva nebol až taký bohatý na prípady. Nič tu nepripomína štýl akým si Josip zapisoval svoj osobný denník. Jeho osobný tajný svet, jeho vnútorný život, bol teda oveľa bohatší ako ten ktorým sa reprezentoval navonok. Sú tu výhradne krátke a nudné pracovné poznámky, termíny, drobné detektívne stopy či odhalenia z rôznych malých prípadov. Josipa jeho pracovný denník očividne nebavil. Nevidel v ňom účel ani priveľmi nevyužíval jeho službu. Pracovne sa to vždy všetko odohrávalo iba v jeho hlave, všetko si vždy pamätal, pretože mal pre to vášeň. Hovorí sa že to čo chceme to si pamätáme a to čo nás nezaujíma k tomu potrebujeme diár. O svoje pracovné praktiky či zistenia sa len veľmi málo delil. Hneď na začiatku je zopár indícií k veľkému zákroku na drogový gang ale potom poznámky rednú až sa vytrácajú a nakoniec to vyzerá ako nedoriešený prípad. Nepíše sa tu nič o tom ako sa k šéfovi bandy dostal, ani to ako spadol do mora z milionárskej jachty a takmer sa pritom utopil. Zato píše sa tu že gang je napojený na Ruskú mafiu ktorá takto ovláda Chorvátsky trh z drogami. 16 August 2010 Je treba sa zamerať na hlavnú tepnu. Budeme mieriť na hlavu, nie na chápadlo, pretože to môže znovu narásť. Hlava onedlho padne…  Hneď pod tým je obrázok, kladivo a kosák ktoré sú krížom prečiarknuté, a kúsok dolu nižšie je nakreslené malé slnko a chobotnica bez hlavy. Takéto drobné ilustrácie Luka nikdy v osobnom denníku nevidel. Josipov pracovný diár je ešte väčšmi odľahčený ako ten osobný. Zdalo sa že Josip je pri svojej práci natoľko dobrý a sebavedomý že si môže dovoliť do poznámok kresliť a vtipkovať. Bolo to ako sledovať skúseného kuchára pizze ktorý na prste krúti cesto, vyhadzuje ním do vzduchu a ešte sa pritom usmieva, čo usmieva, tancuje medzitým ako cesto dopadne naspäť na jeho ruku. Zdalo sa že osobný život mu prinášal väčší stres ako ten pracovný, čo u Luku bolo presne naopak. O trochu nižšie sa Josip vyjadruje k Rusom. Je to naničhodná banda závistlivých záškodníkov, ktorej túžbou je vždy ovládať a potom tiež ťažiť z cudzieho. A keď sa im to nedarí, infiltrovať sa, dajú si za cieľ najprv naštrbiť bezpečnosť daného štátu. Sú to ničitelia akejkoľvek pohody či prosperity národov. Zaiste len preto že ju oni sami nikdy nemali. Otec bol blázon že nám ich celý život strkal za príklad, pomätenec jeden Titov starý. Vždy mal rád Kalinku.

Neverím že cár nevie že nám tu prišli operovať z drogami. Do krajiny si túto čvargu už nikdy nesmieme pustiť.

Napriek tomu, musím uznať, že Kalinka je aj môj obľúbený kúsok hudby. Ale to len z dôvodu toho, že má jemnú a decentnú umeleckú úroveň a trochu sa podobá kúsku opery.  20 August 2010, 10:00 Stretnutie s tajnými z Talianska ohľadom prenájmu luxusnej jachty. Doladiť detaily a uistiť sa že veľká hlava bude tam. Určite príde. Aby nie. Pažravý Boris. Je to predsa kúpa za milióny!

Luka ďalej listuje polo prázdnymi stranami a až niekde skoro na konci, v prvom septembrovom týždni, narazí na preškrtnutú pripomienku označenú ako 19 Júl 2013, čas 7:30. Zavolať Mateovi. Luka sa nesmierne smeje na manželkinej vyhrážke. Zvláštna žena, pomyslel si. Prečo by mu zakazovala niekomu volať? Kto je Mateo? Ach, 19 Júl 2013, krátko po incidente. To je Mateo o ktorom mu Josip hovoril v nemocnici! Prezident polície! Áno, toto je teda začiatok Josipovho vkladania sa do prípadu! Luka bol celý bez seba. Začalo sa mu to všetko konečne tak trochu spájať. Takže aj Marija musela vedieť ako sa v diári orientovať. Keby chcel hocikto iný len tak na rýchlo nahliadnuť, odhaliť Josipove plány, išiel by predsa vždy automaticky na konkrétny deň. Nič by tam však nenašiel a v chvate by diár zase zavrel. Josip nenechával nič na náhodu. Jeho diár položený, hoci len krátko bez dozoru, na jeho stole v kancelárii alebo tam doma v kuchyni. Josip to všetko robil zámerne. Lišiak jeden starý!!! – tešil sa zo svojho objavu mladý Luka. Pre Mariju samozrejme nebolo až také zložité sa za tie roky prelúskať Josipovim jednoduchým kódom. Osobný diár si však Josip úzkostlivo strážil. Marija sa ku tomuto nikdy nedostala. Josip sa za jej drzosť nahliadať mu do pracovného diáru nikdy na ňu naozaj nehneval. Bolo to len raz čo skríkol na ňu za to. Našiel vtedy na obale zaschnuté jej prsty. Teda vlastne ich odtlačok, pretože kým snorila v diári, zároveň aj pripravovala palacinkové cesto. Lukovi v hlave skrsla výborná myšlienka ísť ju navštíviť. O denníkoch je nič nepovie, ešte to tak, aby si na ne robila nárok. Stretne sa s ňou, vysloví úprimnú sústrasť a povie jej že by rád o pánu Josipovi napísal článok. Vytiahne z nej zopár vzácnych informácií. Niečo čo sa v diároch nenachádza je predsa to ako sa pri tom všetkom cítila Marija, ako to celé prežívala. Len ona môže pridať Lukovej práci ešte väčšiu hodnotu. Luka je plný radosti. Veď zosnoval výborný plán ako uspieť, ako vydať niečo fantastické. S radosťou pustil sa skúmať pracovný diár ďalej. Stránky septembra už podobali sa skôr diáru osobnému. Boli nahusto zapísané. 20 Júl 2013 Volal Mateo. Som v prípade! Mám oficiálne povolenie na spolu vyšetrovanie prípadu. Serie ma len to že šéfkou akcie je stále Jela Kovacić! Mám sa hlásiť u nej v kancelárii. Nevadí, lepšie ako sedieť doma po zbytok svojho života. Luku napadlo že skočí do osobného diára, aby videl či nachádzajú sa tam ďalšie emócie, hlbšie osobné pocity, detektíva ktorý je takto opäť v službe. Posledné čo však našiel bolo 18 Júl 2013, 22:30. Tajná cigaretka na balkóne. Stará začala tiež chrápať. Tak teraz už chrápeme dvaja. Nemôže mi tak už nič vyčítať alebo núkať mi levanduľové kvapky. Opäť používam pracovný diár. Je to skvelý pocit mať niečo naozajstné naplánované na zajtra, mimo toho že treba ísť na trh nakúpiť. Moje nikotínové blues:

Čokoľvek v živote robíte nerobte to pre seba, robte to pre ľudí. Iba tak vám bude dávať život zmysel. 

Zdalo sa teda, že Josip na svoje pracovné aj osobné myšlienky používal už len pracovný diár. Možno preto že z neho ešte nezačali vypadávať stránky. Diár z roku 2010 nepoznal kávu či vodu a pôsobil ešte stále tak trochu reprezentatívne. Palacinkové cesto z obalu už dávno zmizlo a, vcelku symbolicky, neskôr zmizla aj Marija. Vskutku čudné bolo aj to, že po tom ako sa Josip dostal naspäť do služby a konkrétne teda k tomuto prípadu, zapisovať si začal pracovné veci oveľa viac. Takéto rozsiahle úvahy sa pri predošlých prípadoch v diároch nenašli.

25 Júl 2013 Marija odišla k Elene do Zadaru. Sklamal som ju, vopchal sa do prípadu aj napriek tomu že som jej niečo iné sľúbil. Som sebec. Dúfam že sa vráti, že sa jej uľútosti starého Josipa. V byte je nesmierne smutno. Také to čudné ticho a prázdno. Vždy som po tom túžil, nevedel však ako to naozaj chutí. Teraz viem že chutí to ako hovno. Navyše, som hladný. Dal by som teraz všetko za otrepané Marijino ražniči! Ale hádam noc nám dá zabudnúť na naše sklamania a bolesti a ťažké myšlienky odveje tento nočný vietor a tie ďalšie rána budeme sa cítiť lepšie, pretože na ničom čo bolo včera už nezáleží. Mám tu svoj posledný veľký prípad a Marija ma musí pochopiť.

Je skvelé byť naspäť v kancelárií. Vyšetrovanie ide fantasticky. Prezrel som si kamerové záznamy. Žena si dala tú námahu a pri odchode z apartmánu na dvere zavesila visačku UPRAC MA, čo by mohlo naznačovať že ide o čin ktorého súčasťou sú, na danú situáciu, bizarné úkony. Vraždí, ale dodržiava pravidlá. Má rada všeobecný poriadok. Motív vraždy stále neznámy. Neznáme je aj to prečo si vybrala tento konkrétny mladý manželský pár. Podrezané hrdlá sú viac menej klasikou ale vyrezané jazyky sú stále záhadou. Čaká nás ešte veľmi veľa práce. Jelka výborne poznamenala že vlasy sú nepravé. To by som si ja nikdy nevšimol. Je dobré mať pri sebe vyšetrovateľa ženu ! Žena si nimi na záberoch totiž prešla rukou, pričom bolo vidieť ako na jednej strane celkom skĺzli, parochňu si potom rýchlo napravila. Žena sa pri odchode usmievala do bezpečnostných kamier čo naznačuje provokáciu, výzvu vyšetrovateľom na jej dolapenie. Musela predsa vedieť že si neskôr polícia bude prezerať záznamy z kamier. Ide tu teda pravdepodobne o inteligentného psychopata ktorý si svoj čin naplno uvedomuje a ktorý dôkladne naplánoval. Existuje dôvodná obava že bude opäť vraždiť. Vraha musíme dolapiť čo najskôr. Momentálne dôkladne prezeráme podobné prípady z iných krajín. Nazdávame sa že vrah nie je odtiaľto a že možno podobne už konal. Pomôže nám to s identifikáciou aj s bližším profilom vraha. Naša indícia je vyrezaný jazyk. Dostatočne šokujúco, našli sme plno takých prípadov, väčšinou všade išlo o domáce násilie. S Jelkou sme si sadli. Strkala mi zopár moderných vyšetrovacích metód ale stačil len jediný môj pohľad k tomu aby to už znovu nerobila. Mládež tu má predo mnou rešpekt. Majú trochu predsudky no rovnako tak ich mám voči nim aj ja. Zajtra cestujeme do Opatije. Chceme sa porozprávať s personálom hotela a v okolí hádam narazíme aj na viac okolností. Chceme vedieť kde sa mladý pár zabával a kde sa so ženou stretol. Personál okolitých reštaurácií a barov nám môže pomôcť. Jelke som naložil za to že už je to skoro mesiac a nič nemajú, ale povedala že prípad dostala iba nedávno. Vraj sa kriminálka z kraja tam dole stále tvárila že niečo majú, nakoniec to však prezídium postúpilo sem. Typické!!! Idem ešte na cigaretku, ktorá už žiaľ nie je tajná. Marija ma opustila, ale viem že sa vráti. Idem spať. Zajtra nás čaká kopa práce.

Koniec piatej časti

Časť šiesta

Deep Dive

“Ránko Josip! Vy už ste tu? Alebo ste, hádam, od včera ani neodišli?” – začvirikala Jelka celá usmiata ako vošla okolo šiestej ráno do kancelárie. Josip neodpovedal. Neznášal všetky tie zdvorilo bezvýznamné výmeny slov, ktoré sa medzi ľuďmi bežne diali a nebál sa dať to najavo. Týrali ho. Boli také zbytočné, vynútené akousi trápnou tradíciou debilného rozhovoru ktorú nanútili nám hádam naši predkovia a ktorým nanútili to hádam ešte neandertálci, ktorí chceli sa tak zúfalo pri ohni porozprávať, možno práve o tom že sa im podarilo jeden založiť. Bol to už starý pes. Áno, volali ho občas nezdvorilý, volali ho občas mizerný odľud ale netrápilo ho to. Samozrejme, že keby to tak robil každý, atmosféra spoločnosti by razom zmenila sa na neznesiteľnú, pretože ľudia si jednoducho ľúbia pokecať a je to jedno ako alebo o čom. Josip si však nemohol pomôcť. Skúšal sa ešte pretvarovať v jeho štyridsiatke a skúšal to ešte chvíľu potom, no definitívne sa nedokázal už pretvarovať po päťdesiatke. Som kto som. Ber alebo nechaj tak. – hundral si často, práve tak ako jeho otec.

“Je tu strašná zima. Vypnite, prosím vás, tu klímu. Kde sú všetky tie ovládače?! Vždy tu mali jedno a to isté miesto. Do pekla! Veď vonku je sotva 20 stupňov. To nikomu nevadí že tie mašiny tu bežia celú noc nadarmo? To má náš skurvený štát toľko peňazí aby platil policajným oddeleniam účty, obrovskú spotrebu, na to aby sa v kancelárii chladili prázdne stoly?” – opýtal sa jej na miesto pozdravu a pozrel na ňu celkom vážne.

“No, viete ako, Josip, asi to tu nikoho netrápi. Ale viete čo? Máte pravdu. Ja som zelená. Práve ste udreli klinec po hlavičke, stretli svoju kamarátku. Od dnes si dám na to extra pozor! Chlapci budú musieť klímu večer vypínať!” – uistila ho a potom zašla k neďalekému stolu na ktorom ležali ovládače od klimatizácie. Vypla všetkých päť a usmiala sa na zmrznutého Josipa.

“Ste zelená?”

“No, áno. Som za ekologické riešenia, za úsporu energií a za ochranu planéty!” –   odvetila veselo.

“Tak som to nemyslel. Do boha! Ide to predsa všetko z našich skurvených daní!!! Z daní obyčajných ľudí, do krista tam!” – skríkol Josip a buchol po stole, pričom Jelka len sklonila hlavu. Bola rada že ho tam má. Poznala jeho renomé, vedela aj z počutia kto je Josip. Keď jej odovzdával prácu, všimla si mnoho zvláštnych vecí ale nedokázala ich zatratiť, starého Josipa mala za unikát. Hlavne, nateraz bola nesmierne vystrašená. Nechápe čo sa jej stalo. Nevedela že prezídium len tak presúva hocijaké prípady, akoby zo zvyku, do Záhrebu. Bola to sebavedomá žena, ale tlak sa na ňu zvyšoval ohľadom doriešenia prípadu z Opatije a ona, cítila sa tak trochu bezradná. Bola rada že má tu tohto starého vlka a cítila že on bude, pri jej skvelom talente, predsa len jej oporou. 

“Dáte si kávu predtým než vyrazíme?” – opýtala sa citlivo.

“Vaša káva sa nedá piť. Ozaj, čo sa stalo s tým starým automatom u dverí?”

“Vyradili ho. Vraj na miesto vody dával už mlieko a na miesto kávy sypal sa instantný čaj. Bol popletený. Viete, Josip, bola to už stará mašina.” – oznámila Jelka a hneď potom si s prekvapením uvedomila čo vlastne povedala. Josip po tomto skrotol. Vedel že nehovorila dvojzmyselne, ale uvedomoval si že jej slová prišli mu vhod. Josip bol človek pokorný a poznal svoje hranice. Ak ho niečo mátalo viac ako smrť, bolo to to že raz bude vyradený, podobne ako ten stroj. Ostať chcel preto človek pokorne slúžiaci a hlavne funkčný. Strach je občas dobrý sluha ale vždy zlý pán.

“Prepáčte. Jelka. Som len trochu nervózny. Ako pes ktorý si naháňa svoj vlastný chvost. Hryziem sa a zúrim, pretože odišla odo mňa žena. Viete, sľúbil som jej že už do ničoho nepôjdem. Robila plány ako budeme spolu oddychovať. Sklamal som ju, do frasa, sklamal som ju. Ja som na miesto toho zase len myslel na seba! Do frasa!!! Čo je to somnou??? Kurva tam!”  – zdôveril sa. Jelka však nepovedala nič. Odišla ticho ku kávovaru a stisla tlačidlo na espresso. 

“Vylejte tu brečku. Je tam kopa plesní. Voda v nádržke už dávno zhnila tiež. Všetko čo malo byť mienené ako dobré, nemalo byť dosiahnuté jednoducho alebo rýchlo. Pamätajte! Všetko čo má byť kvalitné, vyžaduje prácu, námahu a čas. ” – povedal jej a vytiahol z cestovnej tašky malý samovar a sáčok kvalitnej mletej kávy. Jelka sa usmiala a potom zhlboka vydýchla.

“Dám si rada z vašej kávy.”

Vyšetrovatelia si dali zopár šálok kávy ktorú hrdo pripravil sám Josip a potom prebrali spolu zopár prípadov odrezaných jazykov zo zahraničia. Ako prevetrávajú prípady, zisťujú že väčšina prípadov naozaj súvisí s domácim násilím, alebo teda nepríčetnosťou žiarlivého partnera alebo rodiča. Nejeden prípad súvisel však aj s katolíckou vierou. 

“Jelka, pozri sa tu. Môžem vám týkať? Nie, budem ti vykať. Vlastne, to je jedno. No, pozri sa sem. Líšia sa dosť od seba ale verím že ten posledný môže byť náš! Máme tu jeden z Anglicka, alebo bolo to už dávno, takže nepravdepodobné. Matka odstrihla decku jazyk lebo verbálne odporovalo jej príkazom. Ďalej, zopár prípadov zo šialených katolíckych rodín z farmárskych usadlostí po Francúzsku, Taliansku aj Nemecku a potom jeden ojedinelý z Dánska. Poďme postupne. Francúz: Decko oplzlo nadávalo svojim kamarátom aj spolužiakom. Otec tvrdil že je to satan a že on ho takto nevychoval a že v celej ich generácií sa nikdy nevyslovovali takéto oplzlé slová. Skúšal som predtým vopchať mydlo do jeho úst, vymyť to zlo, hovorí, a dali sme mu aj remeňom, no nakoniec pristúpil som k najhoršiemu! Otec sa sám priznal. Má dvesto kilo, to nemôže byť náš cieľ. Talianka: Dcéra krvácala už v jedenástich, a ten jazyk na mňa vždy vyplazovala ako sám diabol! Bol taký, no viete, neprirodzene dlhý. Vedela som s čím bojujem a konala som správne! – Staršia žena nízkej postavy. Úplne nepravdepodobné. Nemec: Žena zabiehala a manžel raz takto načapal ju na zoznamke kde núkala sa ako “perfektná fajčiarka veľkých klobás, ktorá navyše rada prehĺta”. Odstrihol jej jazyk. Ale tu sa pozri, Jelka. Dánsko. Frederik Rasmussen. Dátumovo akceptovateľné, veľmi pravdepodobné. Môže to byť náš cieľ. Jedenásťročný chlapec v noci podrezal svojich rodičov a potom im vyrezal jazyky. Telá našli ruka v ruke. Na druhý deň ráno nastúpil do školy akoby sa nič nedialo. Pri vyšetrovaní neustále opakoval že sa rodičia často hádali a že ich krik mu spôsoboval neuveriteľný stres a ukrutné bolesti hlavy. Povedal, že rodičov nezabil. Zabil ich vraj ich vlastný krik. Nakoniec to poľahúčku uzavreli. Chlapec zabil svojich rodičov. Nevedel v tom veku priveľmi klamať. Všetci vedeli že bolo to dieťa z rodiny kde sa rodičia často hádajú, k čomu prispeli aj výpovede susedov, ktorí počuli každý večer z domu vychádzať neuveriteľný krik. Chlapec neskôr povedal že nože boli večne tupé a tak musel si jeden poriadne naostriť. Zavreli ho do stráženého ústavu pre maloletých ale o osem rokov ho, samozrejme, prepustili do starostlivosti istej inštitúcie zvanej Dánska Opatera Ranených, Veriacich a Slabých. Podľa zápisu sa, vtedy už mladý muž, neskôr pokúsil o samostatný život. Inštitúcia mu našla prácu v konzervárni a dokonca platila mu aj malý byt na predmestí. Našli ho však len o pár mesiacov hladného a dobitého kdesi na železničnej stanici. Tvrdil, že pokúšal sa len prerušiť istú hádku. Išlo o nejaký manželský pár, ktorého ziapanie nemohol vraj už ďalej vydržať. Následne sa teda vrátil do inštitúcie ale za pár týždňov tvrdil, dokonca to nahlásil na polícii, že ho obťažuje opatrovateľka a jej priateľ, ktorý nebol zamestnancom inštitúcie, ale vodila si ho tam na nočné. Údajne sedávali v jeho izbe až príliš dlho do večera a často sa tam spolu hádali. Žena neskôr mladého chlapca presvedčovala že jej priateľ je stres – uvoľňujúci masér a že sa mu má nechať vymasírovať. Našli ich jedno ráno podrezaných a hádaj čo, Jela, ruky mali spolu a chýbali im jazyky! Rasmussena odvtedy už nikdy nikto nevidel. Dnes môže mať tak, hore dolu, asi štyridsať rokov!”

“Wow, Josip. What a deep dive! Som uveličená! Dostali ste ma.”

“Watt Díp čo?” – čuduje sa Josip.

“Ach, prepáčte. To je z angličtiny. V preklade to znamená hlboký ponor. Znamená to, že ste sa do niečoho naozaj vložili, prebádali dno.”

“Ach jebem vááám ja vašu angličtinu, Jela. Mám vás rád, ste strašne nadaná a milá, ale takto somnou prosím už nehovorte.” 

“Takže hľadáme muža? Muža ktorý sa oblieka do ženských šiat a nosí parochňu?” – pýta sa ešte stále uveličená Jelka a pritom rozhodla sa úplne ignorovať Josipov hnev voči anglickým slovám. Nemohla uveriť ako je možné že Josip strávil toľko času prehľadávaním policajných databáz. Uvedomila si zrazu koľko sa toho môže od neho ešte naučiť. Nechýbal je ráz, to nie, ale chýbala je vášeň. Už ako dieťa chcela byť uznávaná vyšetrovateľka, tak potom prečo nemala nič z toho čo má Josip. Sedela by radšej ona celú noc s priateľom vo vírivke ako mala by prehľadávať strašidelne zastaralú databázu chorvátskej polície. Svojho chlapa má strašne rada. Stretla ho len nedávno a bozkáva a miluje sa ako Boh. Má také silné ramená a to bruško ktorého kocky môže prstom prechádzať a pritom potichu rátať do šesť.

“Vy ste tu naozaj spali? Je to tamten gauč?” – opýtala sa.

“Nespal som, lásky kvet. Ale, áno, strávil som tu noc!” – povedal a žmurkol na ňu. “Na obed vyrážame. Idem si domov zabaliť a … ,viete, osprchovať sa.”

“Odprevadím vás.” – utekala za ním.

“Juj, Jela, pozri!” – povedal jej ako sadal do svojho starého BMW 5 z roku 2002 a ukázal pritom na mŕtveho vtáka na ceste. To auto mal rád. Bol to tmavomodrý naleštený diesel, 3.5 automat v sivej koži, o ktorý sa úzkostlivo staral. Marija mu neraz vyčítala že to auto ma radšej ako ju, pretože na miesto prechádzky s ňou strávil nedeľu jeho leštením. “Malý vtáčik, neboráčik jeden, čo zahynul na ceste. Hm, aké nedôstojné miesto na posledný odpočinok.” – poznamenal a zdvihol vtáčika z hlavnej cesty aby ho uložil pod veľký ihličnatý strom, kde zahrabal ho opadaným ihličím. Jela síce bola na veľké ramená a ploché vyšportované bruchá, Josip však začal v jej hlave miešať celkom iné karty.

Koniec šiestej časti

Časť siedma

Mimo Záhrebu

Luka sedí na gauči, chlípe studené pivo a seriál Priatelia má zase na ticho. Číta z pracovného diára Josipa Antunovića. Cíti sa dnes večer spokojný. Doručil totiž nedávno reportáž ohľadom regulácie turizmu. Bola to dobrá práca. Luka vyzdvihol pre aj proti a opatrne vsunul ideálne riešenia do budúcnosti. Jeho šéf sa krátko pred odovzdaním práce vrátil zo záchodu, pretože potrápil ho Kebab ktorý kúpil si tam cez ulicu kde nechodí nikto len náhliaci sa. Luku za prácu potľapkal po ramene a jedenkrát sa nasilu usmial počas toho ako si utieral svoje spotené čelo. Chvíľu sa ešte prechádzal po kancelárií a hovoril dookola stále to isté. Dobré, slušné, Luka! Výborné, takmer. Potom si sadol do svojho koženého kresla, ťažko vydýchol a položil si obe dlane na svoje vypuklé brušisko. Nemým pohybom hlavy smerom ku dverám vykázal Luku von z kancelárie a hneď potom si nalial veľký pohár čistej Rakije.

26 Júl 2013 

Je krátko po polnoci. Nemôžem spať. Chýba mi Marija. 

Možno mi nechýba Marija. Možno mám cestovnú horúčku zo zajtrajšej Opatije. Je to už akoby sto rokov čo som naposledy vyšiel mimo mesta. 

Cigaretka na balkóne. Napadli ma veci o mori. Možno preto že k jednému zajtra po dlhom čase musím ísť. Matka ma tam brávala často. Mala rada Dubrovnik. Neznášal som cesty tam. Na tej starej rozheganej káre vždy nechávala za jazdy otvorené okná. Nič také ako klimatizácie sme vtedy nepoznali. Dostal som prievan a celý čas čo sa oni tešili z prázdnin, mňa bolelo ucho! Napadlo ma však zopár pekných vecí, tak trochu poetických. Dá sa toho veľa povedať o mori. Toto je to ako si ho pamätám z detstva. 

Sedeli sme pri skalnatom brehu a matka poukladala všetky veci na malý kúsok rovného piesku. Mala rada tajné zákutia. Išlo nám to všetkým vždy na nervy. Prisahám bohu, bola schopná nás skryť na tie najodlahlejšie miesta na pláži. Pod veľký útes alebo rovno na obrovské ploché kamene. V ten deň jej však more dalo príučku o príliš blízkom zoznamovaní sa s ním. Hlavne počas prílivu to bolo nezodpovedné. Myslím že bola miestami zo všetkého unavená a tak nevnímala veci bistro. Prívalová vlna príde vždy nečakane. Zdá sa vám že poznáte kam momentálne vlny dosiahnu a tak sedíte si pokojne pri kraji a máčate si nohy. Zrazu však príde tá jedna mocná a ojedinelá. Začali sme panikáriť. Zalialo nám všetky veci a more si po ceste naspäť začalo brať všetko čo sme tam mali. Priority sa vám ženú hlavou. Hlavne teda mame a otcovi sa vtedy hnali. Ja som len rýchlo ušiel smerom k sušine. Čo zachrániť ako prvé? Po ktorú vec sa rýchlo natiahnuť a odniesť ju do bezpečia? Kniha, deka, uterák, slnečné okuliare, šľapky, batožina, ktorú ste neuložili na hotel lebo ste tak rýchlo chceli ešte stihnúť more pred tým ako sa ubytujete. Myseľ horí čo prvé a čo posledné zatiaľ čo more sa  plieska o steny a pení pri tom.

Mimochodom, o batožinu sme vtedy prišli a otec skončil s rozbitým kolenom. Matka totiž naňho sústavne kričala – Zachráň knihu, ježišikriste, hlavne tú knihu, nemám to dočítané!!!

Deň je dlhý, ach, ako len rozpína sa krásne od brieždenia až po úplnú tmu. Dych je však plytký, oči karpavé rozlepia sa skoro ráno a myseľ hneď hľadá niečo tam dnu. Zmysel života sa derie ale možnože je to len holubie perie. Nohy zosunú sa z postele a človek má pocit že môže nazdávať sa. A koľko vecí udeje sa v tomto čase, ak len dovolíme si unúvať sa. A počas toho dňa, počas tohto dňa, tam na zemi žijú malé stvory, ktorým meno bolo dané Ľudia pretože tak ich Boh tvorí. A potom ten večer ktorý je ako tanec víl. Modrá k červeni sa skláňa akoby išlo o súboj síl. Keď ukladám sa večer k spánku, snívam o tom ako zobudím sa raz opäť k tomuto rannému vánku.

More to je večne nepokojná žena, ktorá chce mať veci vždycky po svojom a zem to je jej neustále panovačný a tvrdohlavý manžel. Pozorujúc týchto dvoch, je to dokonalé manželstvo. More sa neúnavne vzdúva. Hojdá sa. Jeho vlny objímajú skaly brehov neustále a v rovnakých rytmoch. Niekedy slabo a niekedy silnejšie. Miestami sa zdá že more chce zem pokoriť. Udiera a šalie, hoci v skutočnosti tuší že môže to trvať aj milióny rokov, chce aj tak nahlodať tie tvrdé brehy. Obmäkčiť ich a zmeniť ich tvar pretože sa jej nepáči. Ako správna ženská postupuje systematicky a nikam sa pritom neponáhľa. Zem je však tvrdá palica a nepoddajná skala. More nepoľavuje, dobiedza, pomaly robí svoju prácu a tvári sa pri tom že chce sa len o niečo oprieť. Áno, nakoniec sú tam stále tie obrovské skaly, desaťtisíce míľ suchej zeme, a sú tam aj tie šíre moria, nekonečné oceány, pretože títo dvaja sa stále bijú a predbiehajú že kto zaberie viac. Kto šéfuje domácnosti a kto z nás tu má viac navrch? Rozširujem svoj vplyv! Napriek všetkému, obaja vedia že sa navzájom potrebujú. Jedno totiž neexistuje bez toho druhého. Čo by bolo more bez zeme a čo by bola zem bez mora? Keď je po všetkom, zem musí nakoniec priznať že všade tam kde dosiahlo more, je vidno morské brehy. Javí sa tu niečo spoločné. Javí sa tu láska, pretože všetko musí existovať so všetkým, ale javí sa tu aj boj. Steny skál sú, všade tam kam dostalo sa more, totiž deravé, rokmi omyté a ich tvar sa zmenil, niektoré vyzerajú ako po vzájomnej prestrelke. More a zem nám tak ukazujú jedno z najväčších divadiel spoločnej existencie. Existencie v rovnováhe ktorá môže v konečnom dôsledku naozaj fungovať.

 Dve hodiny ráno. Oči stále dokorán. Hlava plná myšlienok. Idem do kancelárie. 

Je tu strašná zima. Neviem nikde nájsť ovládače od klimatizacie. Šľak ich trafil!

Kávička ma zohriala. Mám na sebe svoju starú služobnú bundu. Čudujem sa že ju ešte nevyhodili. Pod pazuchami je deravá. Akoto že moja skrinka nie je ešte stále zabratá? Jela sa asi prezlieka doma. Hm, veď ako inak, je to žena. Hehehe. Je mi teplúčko. 

Ruky a nos mi však stále mrznú. Prehľadal som celú miestnosť, ale stále neviem nájsť tie prekliate ovládače. Asi nie som až taký dobrý detektív. Hm, kde len môžu byť? Rozmýšľam nad tým že vypnem hlavný vypínač elektrického prúdu, ale potom sa nedostanem do počítača. Nebudem môcť pracovať. Do pekla! 

Idem sa znovu pozrieť na kamerové záznamy a tiež podrobne pozriem všetky podobné prípady tu a v zahraničí. Žena vyzerala na 40, ale môže byť kľudne aj staršia. Do úvahy treba vziať fakt či podobné veci nerobila už od malička. Vyrezané jazyky by sa vo vyhľadávači nemali objaviť až tak často, môžem teda kľudne hľadať aj prípady 40 rokov dozadu. Dám si radšej vyhľadať bez dátumového ohraničenia. Možno vraždila už ako batoľa. Hahaha. Nepravdepodobné.

Anglánka odjebala decku jazyk len za to že odvrávalo. Aké typicky britské! Prečo sem stále chodím všetko zapisovať? Zbláznil som sa? Možno sa môj denník stal mojím najlepším priateľom. Nepravdepodobné! 

Som posadnutý týmto denníkom. Niečo sa mi stalo. Musí to byť ten nový prípad.

Možno staroba.

Možno to že odišla Marija. 

Brieždi sa. Nemôžem uveriť že som nezažmúril oka. Mám kopec podobných prípadov. Ale čo je viac, mám Rasmussena. Už sem dnes nič nezapíšem. Je to choré!

Akurát vošla Jela. Usmieva sa ako slniečko na hnoji. Naznačuje že som tu spal. Aká ošúchaná fráza!!! Veď počkaj, tebe zvädne úsmev po pár rokoch tu. Nech je ako chce, je to pekná žena…

*

“Konečne trochu dobrodružstva! Už je to tak dlho čo som bol naposledy mimo mesta. Navyše, tie prvé dni penzie doma. Kristove rany! Akoby prešli roky!” – vyhlásil Josip radostne, hneď po tom čo nasadol do Jelkineho auta. Cítil sa svieži. Doma si dal studenú sprchu a rýchlospánok nabudil ho tak ako vždy keď na päť minút niekde zadrieme a potom zobudí sa ako znovuzrodený. Hlavu mal plnú myšlienok a plánov o tom ako dolapiť Rasmussena a tak ani si celkom nevšimol že Jelka dostala do služby úplne nové vozidlo. Josip sa však už onedlho obzerá po veľkej, úplne novej, XC90 tke od Volva a hnevlivo pritom krčí nos. 

“Je to neobratné! Veľká krava! Navyše ešte aj lenivá nafta. Vo výbave automat aj koža? To vám je na čo? To sú mi len novinky! To vám schválil Mateo??? To sa teda čudujem, veď on sám sa vozí v starom volkswagene.” – rozčuloval sa.

“Toto je moje súkromné auto. Hádam sa nepovezieme v tamtom šrote.” – zasmiala sa Jelka a prstom pritom ukázala na asi šesť ročný čierny sedan Škody Oktávie. “Nechalo by nás to niekde na polceste, ak by to tam vôbec došlo. To mi je len pekné privítanie. Šéfka policajného oddelenia ktorej nefunguje ľavé zadné brzdové a pravý predný blinker. Gumičky na stieračoch sú zodraté. Koho by som ja len v daždi mohla na tom naháňať, no povedzte Josip.” – smiala sa ďalej schuti, zvlášť keď videla ako sa Josip scvrkol do sedadla a prestal krčiť nos.

“Nariadil som servisnému aby to auto dali do poriadku. Bolo to ešte predtým ako ste nastúpila. Aspoň vidíte ako to tu všetko funguje!” – povedal na ospravedlnenie a potom chvíľu len tak sedel a z okna sledoval ako sa mu mihá ubúdajúce mesto pred očami, a budovy čoraz viacej strieda zelená príroda. „Prepáčte. Tak som to nemyslel. Volvá sú dobré autá. Pravdaže vám slúži. Len, myslel som to tak, nehodí sa do akcie. Viete, nehodí sa do policajnej služby! Je príliš veľké a lenivé.” – vysvetľoval Josip na ospravedlnenie, práve vtedy keď sa Jelka pripájala na diaľnicu E65 smerom na Opatiju. Dupla na pedál a Josipa zatlačilo do sedačky. Predbehla zopár, stále sa ešte rozbiehajúcich, aút a manévrovala pritom ako pilot F1. Už keď bola skoro na stoosemdesiatke, zaradila sa a spomalila. 

“Je to benzín. Žiadna nafta! Štyri krát štyri.” – povedala a pozrela sa na vystrašeného spolujazdca ktorý sa, zrejme len podvedomky, úzkostlivo držal pravou rukou držadla hore nad dverami.

Josip už len ticho sledoval okolité doliny, lúčky, kopce a lesy. Oceňovať začal znenazdajky chorvátsku prírodu a preklínať zachcelo sa mu to škaredé mesto. Páčilo sa mu ako Jela letela. Zanechávajúc to všetko niekde tam. Vzďaľovali sa od toho mesta a jemu to spôsobovalo takú tú úžasnú, zároveň neznámu, radosť. Mal pocit akoby odchádzal od niečoho čo ho po celé roky tak priveľmi otravovalo, no zároveň nikdy nemal sa celkom k tomu aby od toho, čo i len na chvíľu, jednoducho odišiel. Cítil sa tak trochu ako na zájazde. Už dlho nemal takýto pocit. Nevedel si to celkom vysvetliť, ale jednoducho tešil sa ako malé decko. Je to ako keď po dlhých zimných mesiacoch farmár vyženie na jar kravy von na pašu. Ako psík odopnutý z vodítka. Nebol by to však Josip keby sa zakrátko nezačal týrať niečím negatívnym. Začal sa zaoberať istou myšlienkou. Výčitka blúdila mu jeho starou hlavou, hoci vedel že už teraz to nemá žiadny zmysel. Prečo policajné prezídium, jeho blízky človek, sám prezident Mateo, po väčšinu rokov tam na tej stoličke, nikdy sa nemal k tomu aby mu dal niečo lepšie ako starý Renault z ktorého, pri posledných dňoch Josipovej služby, už tiekol olej tak prudko že Josip nosil päť litrov v kufri ako samozrejmosť. Nefungovali brzdy, svetlá, tlmiče boli vymlátené a otváranie kufra fungovalo len zvnútra. Josip auto už ani nezamykal. Je to tak že keď pán vidí že otrok je pokorný a znesie veľa, tak skúsime to a naložíme mu ešte viac? Je to tak že ešte aj dáme mu náradie ktoré sa počas práce rozpadá, nekúpime nové, lebo vieme že veď tento to predsa aj tak zvládne? Aká podlosť!

“Čudujem sa veru miestami aj ja. Prečo polícia neobnoví vozový park! Alebo že prečo ešte stále  používame tie staré počítače. Veď také isté sme hádam mali ešte na škole! Obrazovka bliká a mašine hučí ventilátor. Prehrieva sa. Môžete na tom robiť volské oká. Minule mi z klávesnice odletelo N.” –  prerušila Jelka so smiechom už aj tak príliš dlhé ticho. 

“Vraj nie sú na to peniaze.” – škeril sa Josip. “Kde je vlastne môj starý Renault?”

“Po vašom služobnom aute ostala len mastná škvrna na parkovisku. Neviem vám k tomu nič iné povedať. Ach Bože, Josip, čo by som ja za to dala! Platia vás a vy vlastne už nič robiť nemusíte. Oddychovala by som, naháňala veci doposiaľ nezažité.” – poznamenala Jelka odvážne, ale pritom uistila sa žmurknutím priamo na Josipa, aby vedel že žartuje. Bola si vedomá jeho odslúžených rokov a vedela aj to že keď ona bude na dôchodku tak bude rovnako chcieť naháňať veci dosiaľ nezažité.

“Budete naháňať hovno! Lebo budete stará, škaredá, zošúverená a unavená. Budete prosiť Boha aby si vás už zobral a bude vám jedno že poberáte penziu. Áno, budete chcieť ešte zažiť isté veci, len nanešťastie, bude už trochu neskoro, pretože vek prichádza s obmedzeniami. Budete sa cítiť irelevantná a nebudete už pre nikoho dôležitá. Budete za zenitom. Spoločnosť aj okolie bude na vás hľadieť ako na záťaž a nepotrebné bremeno.  Budete sa možno cítiť silná ale zajtrajšok tam už nič pre vás nebude mať.”

“Prestaňte už brblať, Josip. Idete mi na nervy. Trochu života do toho umierania! Ste mizerný ako bradavica na spodku nohy.”

“Nebuďte smiešna! Ako môže byť bradavica mizerná? Tárate hlúposti. Kde vy na to chodíte? To musí byť tou vašou čudnou generáciou, roky v ktorých ste sa narodili.” – oponoval Josip s úškrnom.

“Vyťahujete debatu o generáciach, počujem dobre? Vy neveríte že všetci sme vždy aj tak v každom veku rovnakí, bez ohľadu na to aký rok sa píše alebo aký technologický progres sa udial, a že nič sa nikdy v skutočnosti na nás nezmenilo? Sme stále to isté. Nech sa deje čokoľvek, sme stále len a len tí istí ľudia, Josip. Teória rôznych generácií je odpad. Ľudia budú vždy len ľudia, pán môj zlatý Josip, najvyšší detektív. Ale späť k bradavici. No veď predstavte si ju. Je to živý tvor vraj. Chcela by sa ukľudniť, usadiť sa chudera, no a nemôže lebo sa stále po nej chodí. No, a preto je mizerná.”

“Bože, to je volovina.” – vyhlásil Josip zrazu uvedomujúc si v plnom strachu s kým má vlastne dočinenia. Jela je vysoko inteligentné stvorenie. Nie je vo svojej múdrosti taká jednoduchá ako jeho žena, ale je, iným spôsobom, nesmierne múdra. Je to preňho výzva. Jela je nepreskúmané teritórium.

“Josip, čelte pravde. Vy sám viete že to nikdy nie je až také zlé. Preháňate. Ja sa staroby nebojím. Pozrite sa na vás. Vy ste ale dráma queen! Sedíte tu vedľa mňa, na ceste za prípadom. Zatiaľ čo vy ste mali byť už dávno na dôchodku, ja sa tu cítim pri vás ako chudera. Ešte stále máte pocit že ste irelevantný?”

“Hahaha. Hrdinka! Dráma čo? Kvín? Čo je to zas, do prdele tam, za výraz?! Máme deň cudzích slov alebo čo?! Ohláste sa mi s tým všetkým čo hovoríte až potom keď budete v mojom veku. Vlastne, nemôžete, budem už mŕtvy!!!” – vyhlásil posmešne.

“Okay, dobre, Josip. Máte vždy vo všetkom pravdu. Čo tak trochu muziky?”

“Mám rád Wagnera. Máte tam niečo od neho?”

“To si robíte prdel? Vedeli ste že Wagnera počúval aj Hitler?”

“No a? To som naozaj nevedel. Priznávam sa! Ste premúdrelá ako anglické noviny. Robí ma to zrazu zlým človekom?” Jelka stíchla a pravou rukou sa začala prehrabávať medzi cédečkami.

“Nechajte to tak! Kurva tam!!! Šoférujte, dávajte pozor, veď ste skoro vybočili mimo jazdný pruh.” – ziapal Josip.

“Tu je!!! Ahaaaa?! Vy mizerné staré hovado! Zavrite si už ústa lebo prisahám že vás vyhodím za jazdy z auta von! Aj ja počúvam Wagnera!” – zrevala Jelka a hodila mu do lona výber klasickej hudby kde skoro štvrtina skladieb boli kompozície od Wagnera. Josip stíchol. Bol prekvapený ako sa dokáže taká pekná ženská takto poriadne nasrať. Rovnako sa cítil porazený. Jela tiež počúvala klasiku! Hm, aké čudné žieňa. Josip sa kompletne odmlčal. Zavrel oči a otočil hlavu doprava aby sa neho nedívala keď snaží sa driemať. Ešte to tak, aby videla jeho otvorenú hubu. Jelka medzitým vložila do prehrávača CD a kým hrala Piano Sonata in B-Flat Major, WWV 21 Op. 1: II. Larghetto, Josip sa snažil driemať. Samozrejme, myseľ mu to dovolila iba na chvíľu. Po pár sekundách mikrospánku mal zrazu pocit že sa chce Jelke ospravedlniť, alebo teda, možno len, zveriť sa jej, tak trochu otvoriť sa. 

“Viete, asi som naozaj čudný. Predtým než ste prišli, prešiel som si tašku 49 krát a tiež prešiel som ten veľký prázdny byt asi 27 krát, len preto aby som na niečo nezabudol. Vypol som hlavný vypínač prúdu a taktiež vypol prípojky na vodu v kúpeľni aj v kuchyni. Nakoniec, odišiel som aj tak v zhone. Mám stále taký ten pocit že som na niečo zabudol. Ale veď, mám tu všetko. No stále si myslím že niečo chýba. Na niečo som určite zabudol. Rozčuľuje ma to!”

“Josip, vy ste cholerik. Vaše neurózy živíte presne tak ako vlhko živí pleseň. Musíte s tým prestať. Ja som si to všetko všimla keď ste mi odovzdával veci. Vy sa len jednoducho musíte ukľudniť.” – povedala mu a položila mu pravú ruku na tú jeho ľavú, ktorú mal položenú na stehne, ale pritom jeho prsty brnkali si nervózne po nohaviciach.

“Asi máte pravdu, Jelka. Máš pravdu, dievča moje. Prepáčte. Ide mi to všetko už asi na mozog. Tento nový prípad, ja v ňom nasilu, a tiež moja žena je preč.” – vyspovedal sa a sklonil hlavu. “Ach! Už viem! Zabudol som vypnúť boiler. Kristaboha tam! Materinu kurvu! Boiler sa bude celý čas nahrievať, cecať drahocennú elektriku!!! Jachaaaa!!! Už viem, teraz už viem, že na niečo som predsa len zabudol.” – vykríkol po krátkej chvíli. Bolo zrejmé že Jelke melie jedno ale celý čas rozmýšľal nad druhým. Jeho myseľ bola v tomto geniálna. Analytická a nepoddajná. Nedalo mu to pokoj kým víťazoslávne neprišiel na to čo zabudol pred odchodom z domu urobiť. Bol to predsa len tvrdohlavý starý muž tento Josip! Bil sa sám zo sebou, a až keď bolo po bitke mal už pokoj.

“Vypli ste hlavný istič. To znamená že odstavili ste aj boiler!” – dumala Jelka logickou cestou.

“Áno Jelka. Tak vidíš, som už nič len starý blázon! Budem ti teraz už len tykať. Si také zlaté, tolerantné, milé dievča. Talentované tiež. Nemôžem ja bojovať s tebou, pretože až príliš pripomínaš mi samého seba v tvojom veku. Budeš raz veľká vyšetrovateľka veľkých prípadov. Ak sa teda v tejto nudnej a smutnej krajine nejaký taký zase objaví. Si nadaná, prepáč, mrzí ma to všetko. Nechcel som na teba kričať. Páčilo sa mi ako ste sa rozčúlila, teda, ako si sa rozčúlila. A teraz, vyriešila si aj môj boiler. Nemôžem si pomôcť. Som v čudnej nálade. Cítim sa plochý, raz to pochopíš. Plochý ako placatý kameň. Rozumiem veciam a vnímam všetko dokonale, ale som rezignovaný. Som ako more bez vĺn. Hladina ktorá sa nepohne. Všetka radosť sa kdesi vytratila. Nerozumiem tomu. Prečo sa už z ničoho neviem tešiť? Je to prekliatie inteligentných? Sú vyžití a majú pocit že tu už ani nemajú čo robiť?  Vypršalo všetko. Farby zbledli. Ilúzia stratila sa a ostala len realita. Akoby nič nedávalo zmysel. Všetok ten dostatok a všetka tá pôvabnosť, krása okolia, aj energia tých nečakaných udalostí každého dňa, ktorá vždy nás vie tak naplniť radosťou. Prečo sa Josip už naozaj neteší? Povedzte mi! ” – opýtal sa Jelky Josip so slzami v jeho starých unavených očiach.

“Ach Josip, ste zase taký melodramatický! Mám vás rada! Mám vás tak rada. Ste ako pancierová ruka v zamatovej rukavici! Neveríte si a lámete sa ako starý chlieb, ale pritom ste taká ohromná hlavička. Ničiteľ a bojovník v prvej fronte! Génius priam! Prestaňte už, preboha, nariekať!”

“Možno som už naozaj senilný. Kristove rany Jelka. Katatónia je porucha, ktorá narúša vnímanie sveta okolo človeka. Ľudia s týmto ochorením niekedy reagujú veľmi málo alebo vôbec nereagujú na svoje okolie, alebo sa môžu správať spôsobom, ktorý je pre nich alebo pre ostatných nezvyčajný, neočakávaný alebo nebezpečný. Myslíte si že mal by som sa vrátiť domov? Myslíte si že mal by som to mal nechať všetko tak a vrátiť sa ku osemsmerovke a sudoku? Ísť si po svoju ženu do Zadaru a chodiť sa s ňou prechádzať do parku? Chváliť jej jedlo ktoré sa mi už dávno zunovalo? Cítim sa teraz taký slabý. Odvezte ma prosím domov. Zajtra zavolám Mateovi. Jednoducho si to musím priznať. Je koniec!!! Všetko zvládnete s vašimi mladými borcami tam v Záhrebe. Ten jeden sa vám stále zalieča, boli by ste hlúpa ak by ste na to neodpovedali!  Má vyšportovaný zadok. Otŕča ho tak často že aj ja, milovník žien, som si to všimol. Ten môj vyzerá ako desaťkrát kamiónom prebehnutá palacinka. Možno je naozaj najvyšší čas prenechať kormidlo mladším generáciam. Mal tu byť teraz s vami on a nie tento starý senilný dedo. Je koniec, Jela, koniec. Otočte to!!!” – vyvádzal Josip ako malé dieťa.   

“Ale no tak, Josip. Prenecháte kormidlo mladším pretože majú vyšportované zadky?“ – povedala a zámerne zrýchlila na 180 a predbehla pritom niekoľko áut. Vedela že to Josipa rozruší, urobila to naschváľ. „To nestačí. To je málo. Nájdite si nejaký lepší dôvod na to aby ste nadobro odstúpili. A mimochodom, toho chlapa neznášam najviac. Neznesiem doritivlezov. Slizký úlisný had! Darmo že je pekný ako obrázok keď sám o sebe to on vie! Pred zrkadlom ráno zrejme strávi viac času ako ja. Prestante už panikáriť a rumázgať! Vzchopte sa už do prdele, pán dedektív!”

“No, tak dobre. Možno mám len akúsu krízu. Marija ešte nikdy takto neodišla. Prenasledujú ma výčitky. Robím to však všetko pre správnu vec. Volá sa to, no… vyššie dobro. Robím to pre vyššie dobro.” – upokojil sa Josip.

„Vaša Marija bude doma skôr ako vy. Určite jej tiež už chýbate.“

„Nechcete trochu spomaliť? Vaša šialená jazda nehodí sa ku Wagnerovi.“ – zažartoval Josip, žmurkol na ňu a konečne sa aj trochu usmial. Bál sa Jelkinej jazdy ako čert kríža. Josip bol vždy opatrný šofér a dokonca ani vo svojej práci nestalo sa mu ani raz že by musel niekoho naháňať. Rasmussena dostanú taktiež potichu. Isto to nebude žiadna naháňačka, premýšľal Josip. A aj keby, zdá sa že je tu na to jeden správny človek. Bol rád že je tu s ním Jela. Veď, čo by si tu počal sám. Jeho psychické rozpoloženie ho prekvapilo. Takú vnútornú nestabilitu zažíval len naozaj zriedkakedy. Ešte sa mu nestalo aby sa takto zlomil. A navyše pred touto mladou ženou. Aké ponižujúce! Už mu asi naozaj hrabe! Je to prvý krát čo takto o sebe zapochyboval. Bolo toho zrejme naňho v poslednom čase asi veľa. Odchod do penzie a potom tie obavy z náhlej nečinnosti a rovnako tak ten nápad vrátiť sa do práce. Neodhadol možno svoje vnútorné sily. Josip starol a pritom nebadane menil sa. Stával sa rozcítenejším a zraniteľnejším. Tieto zmeny boli preňho nepríjemné. Ale kde pán boh zatvorí dvere tam otvorí okná. Mal tu Jelu. Cítil že v tomto čudnom období svojho života je ona jeho záchrankyňou. Išlo z nej čosi dobré a také posilňujúce. To ako sa oblieka a to ako voní. To ako sa správa. To ako všetko zľahčuje. To ako žartuje. Pri tom všetkom však nestráca zmysel pre zodpovednosť. Uvedomuje si svoj cieľ. Je skvelá!

“No vidíte. Hneď je to lepšie ak sa človek trochu usmeje. Musíme si zo seba strielať. Život to za nás neurobí. Netreba to všetko brať tak vážne. Treba sa nám zasmiať samému na sebe. Hodne to pomáha, veľa to odľahčí. Áno, iste, máme tu vraha. Viem že ste z toho nervózny. Sústreďujete sa na to aby ste ho dolapili, chcete možno sebe a tiež Mateovi niečo ešte dokázať. Tak je? Ale jedným prípadom sa predsa život nezačína a ani sa ním nekončí. Teda, aspoň tak dúfam. Je to len jedna z ďalších vecí. Možnože toto nie je váš posledný prípad. Uvoľnite sa. Nič sa nestane ak to spackáme. Tak, ja som rozhodla za vás! Budete sa tešiť z Opatije. Viem že sme tu služobne, ale aj tak. Som si istá že vám toto nádherné pobrežné mestečko povymetá chmúrne myšlienky z hlavy. Hneď ako sa ubytujeme, pochodíme miesto činu aj okolie. Budeme klásť veľa otázok. Vraha dolapíme ako nič. Hlavu hore, prosím Josip, hlavu hore! Boli ste tu už vôbec niekedy? Ja sem chodím bežne na dovolenku. Mestečko poznám ako svoju dlaň. Majú tu tie najlepšie morské plody! Máte radi chobotnicu?” – opýtala sa ho a pohľadom láskala jeho smutnú, frustrovanú, starú tvár.

“Chobo, ach, bože môj, chobotnicu? Milujem ju. Moja žena mi ju však nikdy nedopriala. Variť ju nevie a reštaurácie sú vraj príliš drahé! Máme vraj myslieť na svoje deti!” – sťažoval sa.

Keď vchádzali do historického mesta bývalej aristokracie na pobreží Jadranu, Josip začal znovu so svojimi ťažkými myšlienkami. Premýšľal prečo sa už nevie tešiť z dobrého jedla. Prečo ho už nenadchýňa pohľad na tieto pestré historické budovy, lietajúce čajky a či modré more. Slnko a more nikdy nejako nevyhľadával, ale vždy sa naň rád díval skrytý niekde v tieni a na more rád pozeral sa hlavne z diaľky. História ho kedysi fascinovala tiež. Zbožňoval skúmať pôvod starých stavieb. Všetko čo mal kedysi rád je však teraz akoby zahalené akýmsi šedým závojom. Čo sa stalo že ostal emočne plochý? Prestal prežívať radosť. Kde sú tie roky kedy to ešte všetko vnímal inak. Kde sa stratila Josipova radosť? Keď vieme, poznáme svoje pôžitky, prečo na ne neskôr už neodpovedáme? Cítime zároveň, že tam niekde vzadu je stále prítomná tá niekdajšia naivná radosť z toho všetkého čo mali sme kedysi radi, akokoľvek však, nedokážeme sa už z týchto vecí tešiť tak ako kedysi. Vekom emočne vysycháme ako tok Africkej rieky. A ten život ktorý tam kedysi bol, tá zeleň a ten štebot vtákov, smädné gazely tiež, stratí sa to všetko spolu s poslednou kvapkou vody. Vyhľadávame chudobu. Vyhľadávame samotu, minimalizmus a skromnosť, vyhľadávame emočný smäd, pretože nás to na staré kolená napĺňa. Ako jogín ktorý vyhladuje sa alebo ľahne si na klince. Oddaný, slúžiaci pokorne, vyššiemu bytiu. Divoké sny, vášne či plány nie sú už našou súčasťou. To všetko ostalo kdesi tam v tej mladosti. Sme ako ten starý sicílsky dedo, ktorý si spokojne sedí na priedomí a celý deň len sleduje ako sa rušný život okolo neho točí. Je to skvelé keď príde kamarát ale keď jemu už ide aj on na nervy. Víno už nepije a táraniny ho nesmierne unavujú. Je to paradox a je to kontrast. V tých najhlučnejších miestach hľadáme ticho, v tých najrušnejších obydliach hľadáme samotu a v tom najväčšom bohatsve a sláve hľadáme chudobu a pokoru. Možno je to len všeobecná únava a možno je to len staroba alebo skazenosť. Možno potreboval by Josip jedno za ucho alebo aj menšiu penziu ktorá donútila by ho zrazu prehodnocovať. Nedostatok je dobrý vyrovnávač nálady. Skazenosť nás, raz darmo, berie touto divnou cestou katatonie. Napriek všetkým pocitom, Josip mal stále túžbu po dobre pripravenej chobotnici.

“No teda! Takže, dnes večer, grilovaná chobotnica na mňa! Pozývam vás na večeru. Dáme si k tomu pohár dobrej Malvázije. To vás, hádam, konečne už trochu uvoľní! Vy starý smutný blázon. Buďte už na seba trochu hrdý!“

„Nie. V žiadnom prípade. To nemôžem od vás prijať. Viete vy vôbec aké tu majú ceny? Pod 300 kun sa tu nenajete! V Zadare sme raz nechali 530 kun len za dva zasraté obedy s minerálkou. Vy ste sa museli, teda, ty si sa musela zblázniť!“

„Žiadne starosti Josip. Predstavte si, vyhrala som včera 4000 kun na stieracom žrebe! Nechápem čo ma to napadlo. Žreby nikdy nekupujem. Ale ako som tak stála pri tom stánku, kde kupovala som si ľadovú kávu, dostala som taký ten čudný nutkavý pocit. Akoby som tušila že vyhrám. Keď som zotrela to tretie pole myslela som si že sa mi sníva. Vyhrala som!” – vysvetľovala Jelka usmievajúc sa počas toho ako parkovala na ulici Maršala Tita 133 kde stál Hotel Lungomare Opatija, miesto činu. Odhaľovala svoje krásne biele zuby a jej oči žiarili nespútanou energiou tridsaťpäťky. Josip mal zrazu pocit, že ak sa má vrátiť voda do vyschnutého koryta jeho rieky, tak bude to asi len prostredníctvom búrky menom Jela. Objaví on znova tu stratenú radosť? Nájde znovu svoju niekdajšiu vášeň pri prechádzke historickými ulicami Opatije? Bude mu znovu raz pohľad na vzdialené more napĺňať dušu šťastím a radosťou? Už je to tak dávno čo bol s niekym na večeri a navyše, bude to grilovaná chobotnica! Josip mal na chvíľu pocit že sa znovu raz zamiloval. Tento pocit pamätá si ešte z čias keď Marija chodila ponad neho a utierala stoly. Rovnako tak ako ju videl zobrať osem smetných košov naraz a myslel si že toto bude raz jeho dievča, tak teraz cítil sa pri tom ako videl Jelku parkovať v úzkych uliciach Opatije. Ani on by tú veľkú kravu takto nestlačil medzi dve autá. Začal ju obdivovať a jeho náklonnosť k nej začala rásť. Strážil si však tento pocit lebo vedel že je to pocit nebezpečný, pocit zničujúci v istých okolnostiach. Jelka chcela Josipa len rozveseliť. Ako by si mohol aj myslieť že má u nej nejakú šancu. Jedine že páčia sa jej starý vysušený a navyše depresívny starci. Nesmie sa tento starý blázon zaľúbiť do mladej ženskej. Veď mohla by mu to byť kľudne aj dcéra. Z myšlienok ho prebralo až jej potľapkanie.

“Tak čo šéfe? Pripravený na lov?” – smiala sa mu a tľapkala ho po pleci. Josip pookrial. Josip zjemnel ako keď nalejete do horkej čiernej kávy plnotučné mlieko.

Koniec siedmej časti

Časť ôsma

Rasmussen na mieste činu? Nepravdepodobné!

“Dobrý deň. Kriminálka Záhreb. Sme tu kvôli tomu prípadu. Dali vám, dúfam, naši miestny kolegovia vedieť že prídeme?” – predstavil sa Josip recepčnej hotela, miestami ešte stále pokukujúc po Jelkinom aute. Páčila sa mu nakoniec táto veľká krava. Zbrusu nové Volvo z 2013 bolo napasované medzi dvoma autami a on stále bojoval, dokonca viac ako z prípadom, čuduj sa svete, s pocitom že ako sa to tej Jele podarilo takto zaparkovať. Muži, teda väčšina tých maskulínnych mužov, sa silných a šikovných žien boja, to je jedna veľká pravda. Vyhľadávajú radšej služobníčky, malé slúžtičky a uctievateľky, pretože sa tak pri nich potom cítia ako bohovia. Na Josipovi, zvyknutom na takmer submisívnu Mariju, bolo najlepšie vidieť že áno. Josip sa do Marije zamiloval, to je vskutku pravda, ale v tichosti vedel že vyberá si ženu viac menej poslušnú, ženu ktorá ho nijako v živote nikdy nepredčí. Bola to upratovačka. A ona zase, zamilovala sa, to áno. Mierila však aj ona, zaiste, nie len na pekného muža ale zároveň aj na policajta, úspešného na oddelení, ako stačila si všimnúť. Snažila sa teda, okrem iného, samozrejme aj materiálne zabezpečiť. Niekedy je to tak akoby že ruka ruku myje. Josipovi to samozrejme bolo všetko ako voda na mlyn. Jednoduchá voľba. Niekedy to chceme všetko jednoducho. Ľudí ktorí podľahnú nám akosi hneď, a jednoducho sa vzdajú. Je to asi z prírody tak. Pri pytačkách má niekedy navrch samička a niekedy zase samec. Záleží na živočíšnom druhu. Stane sa však často v ľudskom svete, že muž sa podvolí rádu direktívnej, úspešnej, silnej či šikovnej ženy, dobrovoľne ju dokonca korunuje za šéfa vecí. Zamiluje so do nej len preto aby ho viedla pretože on je príliš lenivý alebo neschopný na to aby bol pravým mužom, čokoľvek to slovo, pravý muž, znamená. Spoločný život ľudí, partnerstvo, je často groteska. Skutočne nevyčerpateľná studnica ľudskej tragikomédie. Josip s Jelou súperil stále. Taká malá vojna pohlaví. Bolo to prvý krát čo mal za šéfku ženu a navyše takto mladú. Stále to tam preto niekde v ňom vrelo. Akokoľvek sa snažil byť so všetkým fajn, pretvarovanie mu veľmi nešlo.

„Haló, slečna! Počujeme sa? Hovoríte chorvátsky?“

Recepčná sa na Josipa pozerala ako na zázrak. Najprv si ho premerala celého. Vetchý starý pán, myslela si že je to dovolenkár s úpalom, a tak opýtala sa ho zdvorilo.

“Prepáčte, nerozumela som vám asi správne. Aký prípad? Akí kolegovia? Ste u nás ubytovaný? Hľadáte svoju izbu? Rada vám pomôžem. Vyzeráte zmätený. Máte našu magnetickú kartičku? Tu, dajte si zatiaľ pohár vody.”

“Čo ste, kurva tam, hluchá? Sme z kriminálky!” – zachrapčal Josip a prehrnul si zopár svojich vlasov. Komické naozaj bolo to ako sa mu tých zopár vlasov zvlnilo odkedy ocitol sa v meste mora. Tri či štyri kučery mu smiešne padali doprostred čela a tak vyzeral ako obstarožný John Travolta z Pomády.

“Tak to ma nútite teraz zavolať náš manažment, milý pán, takto somnou nehovorte!” – začala pišťať mladá recepčná, postavila sa a prešla čosi hľadať vzadu za veľkou drevenou stenou s kľúčmi. Jej vysoké opätky začali šialene klopkať po mramorovej podlahe, pretože chodila v panike dookola. Josipa z toho rozbolela hlava, rezignoval na ďalšiu komunikáciu a začal si masírovať spánky.

“Nechajte tak, Josip, ja to vybavím.” – pristúpila Jelka k recepcií potichúčky a ľahko vo svojich športových teniskách. Legitimovala sa a ďalej sa tíško rozprávala s recepčnou. Ako prvé sa zaujímala o to kto mal v čase udalosti nočnú službu, pretože chce vypočuť tento konkrétny personál. Josip, pri pohľade na ňu a na jej štíhle členky v teniskách, uvažoval nad tým kedy sa mu vlastne na ženách lodičky vôbec páčili. Pamätá si že ho kedysi vzrušovali. Muselo to byť keď bol mladší. Vlastne áno! Keď mal sedemnásť. Pamätá si jedno číslo Playboy magazínu, ktoré doniesol do baru jeho kamarát. Každému ho nechal doma iba na týždeň. Bol to predsa len vzácny import z USA. Josip v ňom videl nahú kočku v červených lodičkách na ktorej týždeň masturboval. Opotrebovaním papiera, nazvime to tak, tá chudera čoskoro zmizla zo stránky a tak už o magazín nemal nikto z kamarátov neskôr záujem. Nuž, je to tak, že zodrali ju spoločne. Z dumania ho zase vyrušila Jelka. Povedala mu že má kartu do izby 311, kde stala sa vražda, a že je čas ísť sa tam pozrieť. Kým Josip dumal prešla hodná chvíľa. Znepokojovalo ho to. Začal sa vo svojich myšlienkach strácať až na príliš dlho. To predtým nikdy nerobil. Hrablo mu odvtedy čo musel sa pobrať do penzie? – rozmýšlal zase. Tretie poschodie bolo hneď nad recepciou, ktorá bola na úrovni hlavnej ulice, takže by sa zdalo že je to poschodie prvé. Avšak pod recepciou sa ešte nachádzalo ďalšie podlažie, poschodie číslo jeden, a pod ním bolo ešte prízemie. Na prízemí, trochu vyššie nad úrovňou pláže, bola reštaurácia a z nej bol spravený výstup na letnú terasu z ktorej viedli ďalej schody nižšie až úplne k vode. Vskutku čarovné pre turistu, tento starý, niečo vyše storočný, hotel pri pláži. Skoro ako každá stavba tu na kaskádach. Väčšie či menšie historické vily a hotely postavené v rôznych štýloch tu neboli postavené na rovine. Všetko sa tiahlo od mora až hore do kopcov. Bolo to niečo na čo si tu museli detektívi zvyknúť. Josip už po ceste sem tak trochu klial na svoju kondičku. Možno len predsa mohol sa v živote viacej udržiavať, chodiť na bicykel alebo s Marijou na prechádzky do parku. Bolo tu veľa strmých svahov, úzkych uličiek a rôznych zákutí ku ktorým aj viedlo vždy veľa schodov. Toto nebo rovinatý Záhreb, toto bol jeden zvláštny kraj. Daj boh že by sme tu nemuseli nikoho naháňať, pomýšlal Josip ako tak kráčal za Jelou hore schodami poslušne ako psík. Oči mu stále schádzali na jej praktické tenisky ale hlavne na jej štíhle členky. Josip bol tak trochu nožičkár. Vysadený na chodidlá, členky a pekné dlhé štíhle súmerné nohy. Ženské zadky ho až tak nebrali. Každý muž má vraj nejaký ten svoj fetiš. Marijine členky vekom zhrubli a už sa na ne radšej nepozeral.

“Takže, pripravený? Josip, ste v poriadku? Zdáte sa mi trochu podráždený.” – povedala mu pred vstupom do izby a jej suchou jemnou dlaňou mu utrela pot z čela, zarovnala mu jeho pár kučier, a usmiala sa tak ako vždy. Josip mal znovu raz pocit že Jelu poslal mu Boh. Je to paradox, lebo Jela zase mala pocit že bez Josipa tento prípad nezvládne. Je to zvláštna kombinácia dvoch ľudí, každý z nich v inom hovne, napriek tomu nevedia jeden o druhom že čo jeden pre druhého znamenajú. 

“Ešte predtým ako pôjdeme dnu vám poviem, nerozčulujte sa prosím, sústreďte sa na prípad. Vysvetlím vám, ako pristupovali k tomu miestni vyšetrovatelia. Porobili sa fotky, telá boli ihneď odvezené na pitvu, izba sa zavrela pre ďalšie vyšetrovanie. Viete, nikto tu nechytal sériového vraha. Takže žiadne ďalšie zvláštnosti pri vyšetrovaní sa tu neodohrali. Hotel sa už skoro týždeň rozčuľuje prečo nemôže izbu jednoducho len upratať. Prichádzajú vraj o stovky kun denne. Dokonca chcú žalovať políciu na súde. Ujma na príjme, pretože je izba off limits už príliš dlho.“

“Oflimics? Jela, prestaňte, okamžite vás žiadam, aby ste s týmto prestali!!!!”

“Dobre, chápem, už sa to nestane. Prepáčte, Josip. Znamená to že nemôžu používať izbu pretože vyšetrovanie nie je ukončené. Chcela som len povedať, nemôžeme už ďalej držať izbu zavretú. Nie je na to dôvod. V izbe boli najprv tajtrlíci z Opatije. Urobili všetko čo im prikazuje protokol. Opatija neskôr odovzdala prípad Rijeke. Dosť dlho sa nič nedialo, ako iste viete, a potom sme to dostali my. Viete, títo ľudia. Pokuty za parkovanie, utopený turista a či agresívny opilec. To je asi tak všetko s čím majú naozajstné skúsenosti. Rozumiete mi, Josip?”

“Áno, isteže. Tomu rozumiem. Pozrieme sa teda dnu?”

“Pripravený?” – pozrela naňho ustarane že či to starý pán zvládne. Mala oňho starosť hoci aj ona sama sa tak trochu bála vojsť dnu. Ani jeden z nich nemali s vraždami žiadne skúsenosti.

“Otvorte, kurva tam, jebemboha, tie zasrané dvere Jela! To že som sa vám zdôveril ešte neznamená že premenil som sa na šľahačku! Prestaňte so mnou hovoriť ako s bláznom!!!!”

Píp. Magnetická karta povolila vstup do izby a Jela ich, s tvárou zrazu tvrdou ako kameň, otvorila.

“Podľa miestnych vyšetrujúcich, všetko tu ostalo tak ako bolo. Ich mobilné telefóny má Rijeka, neskôr si ich vyzdvihneme. Mohli by sme pozrieť posledné volania a správy. To by nám mohlo dosť pomôcť. Nie je stále isté kde spoznali Rasmussena. Telá zobrali do márnice kde ostali len pár dní na pitve. Rodina ich chcela čo najskôr doma. Pitva nepreukázala nič neobyčajné. Doktor povtrdil že jazyky boli vyrezané až po smrti. Všetko sa to muselo udiať veľmi ostrým predmetom, pravdepodobne žiletkou alebo britvou pretože rez bol veľmi jemný. Ťah bol čistý a rovný, takmer až chirurgicky dokonalý, čo by mohlo naznačovať že Rasmussen je predsa len chorobomyseľný pedant!” – vytrúsila zo seba Jela neosobne, zrazu znejúc tak profesionálne, chladne a nepriateľsky.  Josipovi sa to vôbec nepáčilo ale uvedomoval si že ide tu predsa len o prácu, o povolanie ako také. V týchto oblastiach nie je nikdy čas na romantiku, ani žiadne iné príjemnosti, žiaľ.

Ako vošiel dnu, zabudol zrazu na všetky svoje myšlienky, problémy a starosti súčasnej mysle. Toto bol Josip ktorého Jela obdivovala. Toto bol Josip vyšetrovateľ! Jelka si rukou prikrývala ústa aj nos, zatiaľ čo Josip sa obzeral po izbe. Posteľ je bohato zaliata suchou krvou. Všetko páchne krvou. Ťažký odor, akoby po železe. Nič čo by ho nejako zaskočilo. Zrazu bol taký seriózny, tvrdý ako kameň, racionálny a rozvážny. Chladný vo svojom úsudku, očami skúmal izbu. Po mŕtvolách preliačiny na plachte. Na oboch nočných stolíkoch prázdne poháre od whisky. Oblečenie pohádzané po zemi. Takmer všetko od krvi. Šortky a krátka sukňa menej, vyzerajú len pochytané krvavými rukami počas toho ako ich vyzliekal, ale biele tielko a bledomodrá pánska košeľa sú v podstate prefarbené na bordovo. Na košeli je vidieť že najviac krvi sa na ňu dostalo od goliera. V kúpeľni nič mimoriadneho. Na zemi pohádzané uteráky a v umývadle stopy po zaschnutej krvi. Tu sa Rasmussen musel po čine umyť. Akokoľvek šikovný či zdatný v rýchlom podrezávaní hrdiel či vyrezávaní jazykov, určite sa naňho muselo dostať kopec krvi. Obete sa predsa museli brániť. Ako by ich podrezal obidvoch naraz? Ako prvého odrovnal mladého muža. Chúďa dievča, čo muselo prežívať kým došiel rad na ňu. Ako to že nebolo počuť krik alebo volanie o pomoc. Musíme hovoriť s tým personálom. Nesnažilo by sa dievča z izby utiecť hneď potom ako Rasmussen svojim štíhlym, rýchlym a rovným rezom odrovnal jej manžela? Určite bola v šoku ale aj tak musela nesmierne kričať. V koši prázdna fľaša Jacka Danielsa. Možno boli obaja poriadne naliati. Rasmussen to na opitého iba hral. Opitý človek je ľahká obeť, zvlášť keď myslí si že lovec sa baví spolu s ním. Josip ešte chvíľu postával okolo okien a na niečo sa uprene díval. Potom jemne pootvoril jedno z okien a pozorne načúval.

„Čo to tam sledujete? Zaujalo vás tam niečo?“ – spýtala sa Jelka od dverí ale nepripojila sa k nemu aby sa pozrela tiež. Josip tam ešte hodnú chvíľu postával. Neskôr pozrel na Jelkinu bledú tvár, prekrútil očami nad tým ako si ešte stále pridržiava nos, a vyšiel z izby von. Recepčnej povedal aby oznámila manažmentu jej hotela že môžu izbu upratať a dať ju opäť do prevádzky.

“Josip?!!! Ste si naozaj istý? Nemyslela som to tak že sa to musí urobiť hneď. Čo ak nám ešte niečo ušlo?” – uisťovala sa Jelka v Josipovom rozhodnutí.

“Čo tu chcete ešte hľadať, pani kolegyňa? Čo vás tam naučili v tej škole? Hm? No, povedzte mi? Učili vás iste niečo aj o takýchto prípadoch. Možno by ste mi mohli teda povedať ako ďalej postupovať. Alebo teda, čo v tej izbe ešte ďalej hľadať.“ – dobiedzal Josip s úsmevom.

„Spravili ste pri prehliadke izby jednu veľkú chybu. A nie, nie to že držali ste si po celý čas zakrytý nos. Pachy tu nehľadáme, ale ušla vám jedna poriadne dobrá vec. Dám vám pomôcku. Dobrý detektív sa vždy pozrie aj von. Poviem vám to pri večeri. Zatiaľ premýšľajte.“ – škeril sa Josip a žmurkol na ňu. Počas prehliadky totiž zbadal čosi nezvyčajné. Cez dvere balkónu, tam kde napoli odostreté biele drevené žalúzie dovoľovali dobrý výhľad na budovu oproti, bolo vidieť reštauráciu a hotel Astória, ktorý stál rovno cez ulicu. Na terase všimol si sedieť ženu ktorá nápadne podobala sa na muža. Silné predlaktia, typicky mužské ramená a hrubé nohy ktoré už akoby niekde videl. Na ramene má zopár hlbokých škrabancov. Žeby po zápase s obeťami? Prečo by tu ale vysedával, rovno pri mieste činu. Jedine že chce sa hrať, veď je to inteligentný psychopat. Chodí po tenkom ľade. Vyhľadáva adrenalín. Robí mu to dobre. Cíti sa vtedy živý. Je to „žena“ ktorú pozná z kamery? Záznam sledoval hádam aj sto krát. Nebol si ale priveľmi istý. Zabávala sa tam s dvoma mladými ľuďmi. Bol to pár. Žena a muž. Popíjala whisky s ľadom. V záznamoch z izby odchádza blondína, tentokrát však čierne vlasy, akosi čudne a neprirodzene blýskali sa vo večernom slnku. Akoby boli umelé. Jemne odhalil vetračku, aby si vypočul o čom hovoria. Nebolo im kvôli autám veľmi rozumieť, ale jej drsný smiech sa rozliehal celou ulicou. Josip pozorne sledoval fyziognómiu jej tváre počas toho ako hovorí a usmieva sa. Vo svojej hlave, snažil sa vytvoriť určitú zhodu s tým čo videl na zázname. Usmievala sa tam pri odchode na recepciu. Nie, táto má viditeľnú medzeru hore medzi jednotkami. Rasmussen na mieste činu? Nepravdepodobné! Do pekla tam! Musím si dnes pozrieť ešte raz ten záznam. Poriadne si ho ešte raz priblížim. Niečo mi ale hovorí že je to on. Josip rozmýšlal že vybehne von a jednoducho „ženu“ zoberie na políciu. Veď čo sa môže stať. Ak to nie je Rasmussen tak sa jej ospravedlníme za omyl. Jela ma hneď potom nahlási Mateovi, bude požadovať moje odvolanie z prípadu, povie že som sa jej psychicky zrútil v aute a napokon sa aj celkom zbláznil. Zasiahnem teraz a chytím vraha, zachránim ďalšie životy, alebo som blázon a úplne sa znemožním pretože ide len o náhodu. Nebol si istý a tak rozhodol sa čakať. Dúfal veľmi že nespravil tak chybu. Dnes pri večeri chce sa o tom poradiť s Jelkou. Ak to bol on, ak sa tu Rasmussen ešte potuľuje, tak istoiste ešte nechystá sa odísť. Hrá sa s nami na mačku a myš. Bude dosť času ho nájsť. Dúfam že nezabije medzitým niekoho ďalšieho. To by som si potom dosť vyčítal. Vlastne, neodpustil by som si takéto zlyhanie.

“Tak, to som teda zvedavá. Dovidenia o ôsmej. Je to reštaurácia Roko, Maršala Tita 116. Idem sa ubytovať a vy, predpokladám tiež. Potrebujem poriadne studenú sprchu, to vám teda poviem, môj drahý Josip.”

Josip sa pobral peši ubytovať sa do neďalekej vily. Zatiaľ nehanebne rozmýšlal nad tým ako sa Jela sprchuje. Ubytovanie si bukol cez telefónne číslo ktoré našiel na online inzercii. Stránku DOMÁCI UBYTUJTE SA skúmal už dávnejšie kvôli rybárčeniu v regióne. Tentokrát si však pozrel vzdialenosť k miestu činu a presnú mapu. Ponúkali sa tu veru v Opatiji na tejto stránke až podozrivo lacné ubytovania. Sám Josip bol prekvapený. Polícia vraj preplatí všetko do 565 kun za noc. Bolo úžasné po ceste vidieť všetky tie staré krásne domy. Ako Josip stúpal hore briežkom, krivkal si pomaly, menšie či väčšie vily sa pretekali v pompéznom historickom štýle a hrali rôznymi farbami. Štukatérie, sochy mystických ľudí či zvierat, erby aj emblémy či pôsobivé ornamenty zdobili ich okná, vchody či strechy. V predzáhradkách exotická zeleň, palmy aj banánovniky. Josip konečne prišiel ku svojej vile, tá však vyzerá pustá, ako budova mimo prevádzky. Drevené okenice sú na pevno pozatvárané a schody ku vchodu sú zapadané lístím. Josip ešte raz skontroloval adresu, potom zabúchal na dvere a čakal. Ako dobre, že som ešte nezaplatil, pomyslel si o pár minút a chystal sa odísť. No v tom na neho kričí maličká stará pani. Majiteľka ktorá prenajíma v dome izby. Malý sporovlivý čert, ako neskôr Josip zistil.

Časť deviata

Vražda v Hoteli Astoria

“Što je, što je? Bog i njegova Marija! Idem, nemam motor u guzici, mladiću!!!”

(Čo je, čo je. Boha aj jeho Mariu! Veď už idem, nemám motor v riti, mladý pán!!!) – kričí za odchádzajúcim Josipom malá zhrbená starenka v čiernom a hádže varovne rukou do vzduchu. To je prvýkrát po rokoch čo ho niekto nazval mladý pán, ale keď sa zváži fakt že starká mohla mať tak 103 rokov, je to asi normálne.

“V poriadku, v poriadku pani, myslel som si že nikto nie je doma. Vyzerá to tu aj tak dosť zanedbane, ak mám povedať pravdu, akoby opustený dom. Myslel som si že som si zmýlil adresu.”

“Samo se nemoj ovdje zafrkavati sa mnom. Što bi još htio za taj novac?!”

(Len sa tu so mnou nezahrávaj! Čo by ste ešte chceli za tie peniaze?) – išla doňho stará zvláštnym chorvátskym dialektom, akoby šmrncnutým maďarským prízvukom. Josip si ju začal premeriavať a tváril sa pritom zamračene. Vyzerala tak trochu ako stará Maďarská cigánka. Josipovi starká ešte ako chlapcovi často rozprávala o maďarských vlnách usadlíkov, ktorí sa v dedinách okolo Záhrebu, ale aj tu dolu a ešte nižšie, kedysi usádzali vo veľkom. Josip bol živý vnúčik, neraz len tak strielal prakom do plodov hrušky a znehodnocoval ich. Zvykla ho vtedy strašiť príbehom o starej maďarskej čarodejnici ktorá nezbedné decká premieňala na žaby. Tak jej to vraj vyrozprávala ešte aj jej starká. Kým sa Josip rozhodoval či ostane, stará sa chytila metly a začala trochu zametať pred vchodom. Lakťom ho bez slova odtlačila keď prišla k jeho schodu, aby mu tak dala na javo že jej stojí v ceste. Josip by si aj rád myslel že robila to kvôli tomu že ju inšpiroval k lepšej vizitke, ale žiaľ nie. Bolo vidieť že jej už nezáleží vôbec na tom čo si ľudia o nej myslia. Na tieto veci je už príliš stará, darmo že mala by pôsobiť aspoň trochu reprezentatívne, keď už teda prenajíma v dome izby. Josip bol však z iných kruhov, teda aspoň si myslel že bol vždy súčasťou vyšších kruhov vzdelanej spoločnosti, kde ľudia sa správajú k sebe normálne a slušne. A taktiež, ľudia z mesta sú iní. Josip sa teda po takomto privítaní rozhodol že obráti na starú drzú vidiecku Maďarku svoj chrbát a začal kráčať naspäť dolu briežkom, smerom k riviére. Ubytovať sa chcel aj tak v hoteli Lungomare, pretože jednoducho to tak cítil. Ani Jele v aute počas cesty, keď bavili sa o tom kto bude kde bývať, nevedel vysvetliť že prečo by býval v blízkosti takého hrozného činu. Chcel byť blízko tomu všetkému prečo sem prišli. Taký mal plán no napokon dal šancu niečomu lacnejšiemu, niečomu čo chcel si aj vyskúšať pre budúce dni rybačky. Jela sa išla ubytovať do Villa Elizabeta Apartments, pretože vraj vychutnať si chcela po večeroch ich bazén. Josip ju vysmial, že prečo by sa niekto máčal v odpornej chlórovej vode keď dolu dvesto metrov je nádherná promenáda a pláž, no potom mu povedala že nemôžu predsa všetci žiť na planéte Josip, a tak stíchol.

“Ali hajde, mladiću. Žao mi je što si morao čekati! Sad kad sam se spustio niz sve te stepenice. Bio sam gore na terasi. Proklet bio i taj narod tamo! Neka šepaš do sljedećeg jutra!”

(Ale no tak, mladý muž. Je mi ľúto, že ste museli čakať! Teraz, keď som zišla po všetkých tých schodoch. Bola som hore na terase. Prekliati nech sú ľudia tam! Nech krívaš do nasledujúceho rána!!!!) – kričala za ním keď videla ho odchádzať, potom zašla dnu a buchla dverami tak mocne že hádam ešte aj to staré lístie z minulého roka, čo nestihla teraz pozametať, odletelo spred vily. Josipovi sa zrazu začala páčiť. Stará bojovníčka. Neúnavná stvora. Zároveň, mal aj trochu strach, veď prekliala ho. Nechcel aby mu poskrúcalo nohy do rána. Alebo sa ráno v hoteli Lungomare zobudí už ako žaba? Spomenul si na svoju starkú, ktorej príbehy ho vždy tak veľmi vystrašili. Nedotkol sa vtedy už ani jedinej hrušky a takisto prestal do sliepok hádzať kamene. Čo ho ale prenasledovalo viac bolo to či zničil tejto pani celý deň. Pripravil ju o tých pár korún ktoré dozaista veľmi potrebuje. Určite je teraz smutná. Vrátil sa a zabúchal na veľké drevené dvere z ktorých už opadávala kedysi tmavozelená farba, ale na ktorých bola stále ešte pevne pripevnená akási mosadzná hlava Poseidona spolu s klopadlom. Hore nad dverami bol akísi rodinný erb a pod ním rok 1901.

“Nie ste vôbec až taká lacná, aby ste vedeli! Povedzte synovi, alebo ktokoľvek uvernil váš inzerát, že máte tam aj konkurenciu! Sú tam oveľa lepšie izby a za menej než pýtate vy! Vaša nehnuteľnosť je otrasne zanedbaná, mali by ste sa viacej snažiť! Vrátil som sa len preto aby som vám to povedal! Dovidenia! Veľa šťastia v podnikaní, milá dáma!” – vychŕlil zo seba Josip keď starká otvorila dvere. Chvíľu naňho len tak žmúrila jedným okom, ktoré všimol si že je blankytne modré. Snehovo biele bielko potvrdzovalo dobré zdravie, mala ale maličký tik dolu na viečku. To mohlo byť preto lebo ju tak rozčertil. Ďalej si všimol to ako jej hlavu skrivený krk posiela vždy doľava a aj to aké má vykrútené prsty na nohách aj na rukách. Bol to vrak, ale ešte stále plávala. Mohli ste kľudne túto starú loď ešte zobrať na plavbu z Opatije do Karibiku a zvládla by to. Imponovalo mu to.

“Soba broj tri. Pelinkovac je na vašem stolu, pozornost tvrtke! Doručak u sedam. Dolje u blagovaonici. Ostavite novac na stolu. Čekao sam vas ranije, nisam mogao znati da ćete tek sada doći. Mislio sam da nećete doći!”

(Izba číslo tri. Pelinkovac je na vašom stole, pozornosť podniku! Raňajky sa podávajú o siedmej dolu v jedálni. Peniaze za izbu nechajte na stole. Čakala som na vás skôr, nemohla som vedieť, že prídete až teraz. Myslela som si že už neprídete!) – povedala a potom sa hneď zvrtla a odišla priestrannou halou a potom naspäť točivými schodami niekam hore. Nechala za sebou otvorené dvere. Josip chvíľu stál pred dverami a čudoval sa ako rýchlo ho prečítala. Vedela že aj napriek všetkému prenocuje? Vlastne, bolo jej to asi jedno. Ak by nevošiel tak zavrela by neskôr dvere. Nemala už čas ani chuť na trenice s ľuďmi. Izba číslo tri a že na stole ma likér na privítanie. Pelinkovac nenávidí z celej duše. Raz sa z neho ako tínedžer opil a zvracal potom ešte ďalšie dva dni. V poriadku, peniaze má nechať na stole. Na raňajky bude čo? Varené vajcia od morských čajok, ktoré pozbierala hore na terase? Mal stále predsudky ale potom bola tu tá sťažnosť, a vlastne aj ospravedlnenie, pretože čakala ho celý deň a nemohla predsa vedieť kedy príde. Zrazu mu jej prišlo ľúto. Karhal sa za zlú organizáciu ohľadom ubytovania. Vstúpil dnu do veľkej predsiene a hneď na to zavrel za sebou dvere. Podlahu zdobila krásna dlažba s typicky starým vzorom. Odkiaľ zobrala stará maďarská cigánka na takúto vilu, premýšľal Josip. Veď už vtedy museli byť nesmierne drahé. Predpokladal, že to bola jedna z tých vĺn, o ktorých mu hovorila jeho starká, kedy prišla táto kedysi mladá a krásna dievčina do ich krajiny a chytila si tak bohatého Chorváta. A možno len splašila niekoho z nejakej vzdialenej aristokratickej línie. Opatija bola celá vybudovaná na luxusných väzbách. Od polovice 19. storočia sa premenila z malej rybárskej dedinky na významnú turistickú destináciu. Jej história je hlboko spätá s Rakúsko-Uhorskou ríšou, ktorá ju rozvinula na módne letovisko pre aristokraciu a bohatých. Kľúčom k tejto premene bola výstavba vily Angiolina v roku 1844 a následný príchod železnice, ktorá ju spojila s hlavnými európskymi mestami. Pokračoval ďalej do obrovskej haly. Bola to nesmierne veľká miestnosť v ktorej rohu stálo len veľké čierne piáno, po stranách zopár dobových sedačiek a kresiel a pri oknách boli veľké palmy ktoré vyzerali že umierajú. V strede bol dlhý stôl z ťažkého dreva pre asi dvanásť ľudí. Tu bude raňajkovať. Dúfal, že bude vtedy odostreté, žeby si aj on popri tejto hroznej vyšetrovačke užil niečo pekné, nie len Jela ten svoj bazén!!! Zhora sa zrazu ozvala hudba. Poznal túto skladbu, to sú predsa Brahmsove maďarské valčíky. Brahmsove maďarské tance! Nie, ty starý blázon, pomyslel si sám pre seba, veď to je Franz Liszt a jeho Maďarská Rapsódia.

“Uskraćujem im vodu i sunce, dajem im samo malo da nauče težak život.” (Oberám ich o vodu a slnečné svetlo, dávam im len trochu, aby sa naučili ťažkému životu). – ozvalo sa zrazu z hora. Tvrdý detektív alebo nie, Josip sa skoro posral. Ako tá stará mohla vedieť že pozerá sa na jej kvety! Hoci slnko už zachádzalo, drevené žalúzie boli na pevno privreté. Akoby neznášala svetlo. V dome bol čudný vlhký zápach ale nedalo by sa povedať že bol to smrad. Bolo cítiť more, cigaretový dym a akúsi voňavku. Josip vyšiel točivým schodiskom, ktorého zábradlie bolo rovnako vetché ako jeho majiteľka, a našiel ju stáť pred izbou číslo tri.

“Znaš, mladiću, moj muž i ja smo imali teško vrijeme, ali nismo odustali. On je odavno otišao, a ja još uvijek imam ovu vilu ovdje. Ja sam Bugarka, nadam se da ti ne smeta. Nemam nikoga tko bi se brinuo za vrt ili popravljao kuću. Stara sam i slaba i sve radim sama. Samo još nekoliko turista dolazi ovamo. Hoćeš li popiti Pelinkovac sa mnom?”

(Vieš, mladý muž, s manželom sme to mali ťažké, ale nevzdali sme sa. On je už dávno preč a ja tu stále mám túto vilu. Som Bulharka. Dúfam, že ti to nevadí. Nemám nikoho, kto by sa staral o záhradu alebo opravoval dom. Som stará a slabá a všetko si robím sama. Chodí sem už len zopár turistov. Dáš si so mnou Pelinkovac?)

“Nude mi milijune kuna, ali neću dati. Ne mogu. Kamo bih išao? Pokušajte presaditi staro drvo. Uginut će dan nakon toga.”

(Ponúkajú mi milióny kun ale ja nedám. Nemôžem. Kam by som išla. Skús presadiť starý strom. Zomrie hneď deň po tom.)

“Ja sam kao moje palme. Malo vode, malo sunca, ali preživjet ću!”

(Som ako tie moje palmy. Málo vody, málo slnka, ale prežijem!)

“Nie, ďakujem, pani moja drahá. Pijem len veľmi málo. Ste úžasná, určite sa mi bude u vás páčiť.” – odvetil a pobozkal ju na líce, hoci nevedel či mu jednu, tou krivou silnou rukou, poriadne nevrazí. Hneď potom vytiahol tristo kun a vtlačil to starkej do dlani. „To je len za to meškanie. Mrzí ma že čakali ste na mňa tak dlho. Za izbu vám ešte nechám na stole, ako ste chceli. Ešte raz, mrzí ma to.“ – povedal, usmial sa na ňu a zaliezol do izby.

Starká odcupotala niekam hore, Josip si myslel že určite zase na terasu ktorá nachádzala sa na samom vrchu budovy. Možno kŕmi čajky aby tak mohla ráno pozbierať ich vajcia, pomyslel si s pobavením. Rovnako tak si uvedomil že nič v skutočnosti nie je také ako sa to na prvý pohľad, alebo aj na ten druhý, javí. Stará bola, nakoniec, Bulharka. Detektívovi to len potvrdzovalo jeho vlastnú zodpovednosť za toto vyšetrovanie. Nesmie nikdy robiť žiadne závery, a ak ich aj robí musí pomýšľať vždy na to že môže to byť všetko aj inak a teda musí ostať večne pripravený meniť svoje presvedčenia. Bol Rasmussen naozaj na terase hotela Astoria? Josip si sadol na drevenú stoličku ktorá kričala bolesťou rovnako tak ako jeho zadok a naštartoval svoj starý laptop, ktorý štartoval sa asi tak desať minút, a potom ešte ďalších päť minút rozbiehal programy. Keď sa vrátil do služby bol už počítač v poličke z názvom IT TECHNIKA NA RECYKLÁCIU. Bol šťastný že ešte nestihli archivovať a potom vymazať všetok obsah, ako to robia keď detektív ide do penzie. Akokoľvek, nevedel sa tu pripojiť na WIFI. Hoci mu laptop ukazoval SlavaBugarskoj ako FREE WIFI point bez hesla, vždy keď sa pripojil mu to povedalo NEMOŽNÉ SA PRIPOJIŤ. Záznamy mal chvalabohu stiahnuté v offline súboroch a tak prehral si ich pozorne ešte raz.

Kropaje potu sa mu liali po čele až k ústam, svojou slanosťou mu pripomínali čo asi bude sa diať ďalej. Dolu ostrou bradou padal mu pot na kolená a tiež z pazúch dolu jeho štíhlym starým telom tiekla riečka až na vypuklé bruško a ďalej vsakovalo sa to do treniek. Žiadna klimatizácia! Boha, čo by teraz za ňu dal. Bol to Rasmussen!!! Josip predýchaval. Držal sa vetchého písacieho stola. Zvažoval čo ďalej. Na terase dnes videl Rasmussena. Pre živého Boha, čo len teraz bude robiť. Ak sa niečo stane, ako to všetko vysvetlí Jele a riaditeľstvu! Jedine že by to zatajil, ale ako zatajiť hriech, pochybenie, sám pred sebou a hlavne, ako s tým bude môcť naďalej žiť. Jeho vlastné svedomie ho pochová!!! Prečo to len hneď neoznámil Jele, prečo sa bál že bude bláznom?! Rovnaké nohy, rovnaké paže, rovnaké predlaktia a áno, medzi jednotkami úzka dierka. Rovnaká tvár. Pre Boha, rovnaká fiziognómia. Josip si hodil rýchlu sprchu. Na čo i len vlažnú vodu čakal hodnú chvíľu, potrubie robilo čudné zvuky, ktoré pripomínali mu jeho črevá keď blížila sa mu hnačka, ale zakrátko to vzdal a osprchoval sa takou aká bola. Medzitým sa mu šesť krát vysunul kohútik na teplú, ale veď ten aj tak nezaručoval nič a tak ho od zlosti vyhodil von úzkym oknom aby tak donútil tetu renovovať. Voda ľadová a teda hnev na chvíľu von. Osviežilo ho to, ale klial pritom ako pradávny pohan keď stúpil bosou nohou na veľmi ostrý kameň. Začal sa zaoberať malichernosťami. Chcel utiecť od niečoho čo tušil že sa blíži. V strachu a chaose upriamil svoju myseľ na čosi jednoduché. Začal úctivo chápať ako dlho už musí pani prenajímať a možno boiler potrebuje servis. Izby potrebujú renováciu. Ktovie či sú na to peniaze. A možno, za ten čas všimla si aj skazenosť týchto vrabcov, ktorých hniezda sú vždy tak perfektne pripravené ale aj tak vám budú štebotať všade tade po ulici že ste na hovno. A tak, možno stará pani adaptovať chce turistov na tvrdý režim rovnako tak ako ona sa musela. Niekedy máme tú túžbu, po dosiahnutí určitého cieľa ktorý nikto iný nedocenil, dať ostatným najavo čo nás to všetko stálo. A rovnako tak Josip chce aby si všetci vždy mysleli to isté čo on, žili na jeho planéte, mali ten istý názor. Keď si všimol svoju sparťanskú úzku posteľ s preležaným matracom a nočný stolík bez jednej nohy, pomyslel si, že možno domáci nenávidia turistov rovnako tak ako turisti nenávidia domácich. Každý z nich chce byť totižto niekde inde než kde sú teraz. Turisti tu doma a domáci tam niekde na turistike! Malé okienko dovoľovalo len výhľad do vnútra rezidenčného dvora ktorý bol celý zasratý holubmi, čajkami a kadejakym iným biologickým odpadom. Josip skúmal jeho okom že mohli tam byť kľudne aj zbytky pomarančovej kôry a cestovín. Budovala stará kompost uprostred malého uzavretého priestoru ktorý nedovoľoval nič len priezor na oprotivné okno izby ktorá sa už roky nepoužívala? Býval Josip v komíne? Ten bordel musel byť predsa len nakoniec práca turistov ktorý šúpali pomaranč bezohľadne z okna alebo kŕmili hladné vtáctvo cestovinou a tešili sa z toho. Chúďa stará, no kto to teraz odtiaľ povyberá. Taká krásna vila a v takomto zúboženom stave! Akokoľvek, steny zrazu prerazila akási clivá muzika. Muselo to byť niečo z jej rodnej krajiny. Znelo to vskutku ako balkánsky folk. Josip z toho veľa nerozumel a prišlo mu ešte akosi viac smutno. Hral to na tvrdo ale bol naozaj už nejako aj unavený z toho všetkého čo sa za posledné dni dialo. Prečo len neostal doma s Marijou.

Josipovi vyhŕklo pár sĺz a potom sa už cítil akosi lepšie. Tešil sa už na večeru s Jelou. Chcel jej pôvodne vytrieť zrak, za to ako sa nepozrela von oknom, ale neurobí to, pretože keby jej prezradil že videl Rasmussena a niečo sa neskôr stane, vie čo by ho čakalo. Nebudú sa tu naňho mladí tlačiť! Hoci sám najprv neveril že videl Rasmussena, znemožniť ju chcel aspoň tým že to mohol byť on ale ona sa jednoducho len nepozrela von, pretože bola príliš zameraná na to čo sa odohralo vo vnútri izby. Poučiť ju chcel o tom ako zvládať desivé scény a ako si nezakrývať pritom oči, ústa aj nos a spraviť sa chcel zase taký premúdrelý aby ju tak ohúril, zaslúžil si jej obdiv, poučil toto mladé káčatko. No toto nečakal. Pozmeniť musel celý svoj plán. Kým však ešte upravoval svoje neposlušné kučery, ho prekvapil klepot tancujúcich topánok hore nad ním. Omietka mu padala na hlavu a on musel na chvíľu znášať akési Bulharské šlágre. Tentokrát však tóny neboli clivé.

Pekne pozbieral biele kúsky omietky z dlažby aj postele a položil ich zámerne na malý písací stôl, aby to pani domáca videla, hoci tušil že je jej to všetko už aj tak asi jedno. Jednoducho len nechce odtiaľto odísť, žije tu s ňou príliš veľa spomienok na to aby od nich odišla. Hodil na seba svoju starú voňavku, ktorú kúpila mu žena keď boli spolu v Paríži. Nadával jej za to ďalšie tri týždne. Šetrí si ju už desať rokov. Keď už konečne chcel že vyrazí do reštaurácie Roko, a ako tak zatváral svoju skromnú izbu, priviala sa zrazu, ako vietor od Čierneho mora, majiteľka domu, ktorá krútila sa okolo jeho dverí ako mladica.

„O, mladost, dragi gospodine, ostaje u nama.“

(Ó, mladosť, drahý pane, zostáva v nás.)

Josipovi úplne ovisla sánka nad energiou tejto starej pani. Folklórne pohyby mala naučené. Zrejme si takto po tejto veľkej vile tancovala sama aj dosť často. Cupotala schodami smerom dole a potom naspäť hore akoby jej tristo kun od Josipa dali zrazu krídla. Usmievala sa naňho peknou protézou a lúskala pri tom vykrútenými prstami. To naozaj spravil až taký rozdiel v tom čo bežne pani zažíva? Bol to detektív z mesta, peňazí mal dosť, no až teraz pochopil čo jeho milodary môžu spôsobovať ľuďom pre ktorých je každý deň dvakrát tak ťažký ako preňho. Usmial sa na ňu, pobozkal ju znovu na líce, ako to kedysi robil svojej starkej, a potom sa vrátil do izby aby videla ako dvíha malú fľaštičku Pelinkovača na jej zdravie a prehĺta celý obsah naraz. Vo vrecku mu zrazu zvoní mobilný telefón. Nenávidel tú vec. Zvykol si už na jednoduché telefonovanie mimo pevných liniek, to áno, ale SMS mu stále pripadali také neskutočné. Neosobné a rýchle. Slovo ďakujem sa už nepodáva ústne, nepočuješ ľudského slova, príde ti to ako správa. Josip si pamätal iné obdobia, bol to preto zástanca poctivého sveta. Neznášal pokrok, pretože bol presvedčený že ochudobňuje to ľudí o emócie, o skutočné city a o pravý život ako taký. Robí to všetko také jednoduché ale zároveň také vzdiaľené tomu niekdajšiemu dobrému osobnému kontaktu. Kde sú tie časy kedy rozprávali ste sa s poštárom o tom čo ma nové sused od hora a či tetka od dola už konečne opravila plot alebo jej ešte stále sliepky lozia po ulici. Kde sú tie časy kedy neboli kamery a spoliehať ste sa museli na úprimné a presné výpovede svedkov.

„Prosím, tu Josip.“

„No čo, Josipko, pripravený na večeru? Som už taká hladná!“ – smiala sa Jela do mikrofónu. „Volala som s Rijekou aj Opatijou. Predstavte si, niektorí z našich kolegov, zdali sa mi byť pripití. To tu naozaj pijú počas práce? Jeden z nich so mnou začal laškovať, že rád by ma videl „na živo“ a že či som voľná! Josip! To už ste videli takú drzosť? No, ale ďalej k dôležitej veci. Na telefónoch sa nenašli žiadne posledné hovory ani SMS ktoré by nám pomohli zacieliť Rasmussena. Ešte pred svadobnou cestou volali obaja rodičom a potom je tam jedna SMS správa, teraz už žiaľ nebohému, synčekovi od mamy. Nič podstatné.“

„Čo napísala?“ – opýtal sa Josip ktorý zdal sa byť Jelke tak trochu mimo.

„Naozaj to chcete počuť? No dobre, SMS znela nasledovne.“

„Genieße deine Flitterwochen! Wir freuen uns auf unser Enkelkinder. Bitte arbeiten Sie jetzt daran! Ich liebe dich, mein Sohn.“

(Užite si medové týždne! Tešíme sa na vnúčatá. Prosím, zapracujte na tom teraz! Ľúbim ťa synček.)

„Och, aké neobyčajné!“ – povedal Josip bez emócií. Bol vystrašený že spravil chybu. Bol vystrašený že spôsobil niečo hrozné.

„Vy ste stihli na niečo prísť? Aha, jasné, zabudla som. Trvalo vám hodinu kým vyšli ste na horu Mordor, kde našli ste si svoj nocľah.”- chichotala sa Jela. Napriek všetkému prečo sem obaja prišli, ona sa vždy snažila pôsobiť uvoľnene.

„Hahaha, ty šibalka. Už ste si skočili šípku do bazéna?”- snažil sa aj on znieť o čosi veselšie. „Nie, Jelka, neprišiel som na nič. Ale, zajtra ráno to bude zaujímavé! Spovedáme predsa personál ktorý mal v danú noc službu, tak na to sa teším! Izba je rovno nad recepciou, nech mi nikto nevraví že nebolo nič počuť! Zaujímať ma bude aj to ako sa Rasmussen nemusel preukázať. Veď do hotela majú prístup iba hostia. To sa nikto nezaujímal koho to so sebou majú? Takže áno, budeme mať veľa otázok ohľadom bezpečnosti hotela.“

„Čo ste mi to chceli vlastne povedať? Hovorili ste o nejakej hrubej chybe, či čo, počas prehliadky tej strašidelnej izby.“ – opýtala sa ho počas večere.

„Ach, nič, Jelka moja drahá, nič dievčatko moje. To ja som vás iba tak naťahoval.“ – uistil ju Josip, zatiaľ čo visela mu noha chobotnice z ľavého kútika jeho úst. Jelka sa zasmiala a pustila sa do svojej porcie mixu morských plodov na grile. Bol to večer vskutku čarovný. Tí dvaja sa pri poháriku Malvázie naozaj zblížili ako ľudia a tiež kolegovia. Josip jej rozprával veľa zo svojich pracovných príhod a ona jemu zase vykladala o tom ako jej ide na nervy že jej partner varí lepšie ako ona. Kým on hovoril o tínedžerskom klane zlodejov motoriek, ona zdieľala že jej priateľ má na nohách nechty v lepšom stave ako ona sama.

„Tak veru, Josip! Chodí na pravidelné manipedi. Počuli ste už niečo také, že muž metrosexuál?“

„Nie, znamená to že vzrušuje ho cesta metrom?“

Nasmiali sa veru veľa. A čajky tam vysoko na oblohe, ich typický škrekot ktorý v Záhrebe bežne nepočuť, tiež príjemne spestrovali tento spoločný štebot ľudí, ktorí večerali spolu pred zapadajúcim slnkom ktoré stratilo sa napokon v mori na riviére. Josip na chvíľu aj zabudol na svoje malé tajomstvo a tajne niekde tam dúfal, že Rasmussen naozaj nesedel tam na tej terase. Že nebol to on. Ukľudňoval sa pocitom omylu, paranoje, náhody, hlúposti mozgu, hoci nahlodávala mu jeho bystrá myseľ tieto chabé presvedčenia. Napokon aj úplne zabudol, zvlášť keď díval sa tejto krásnej žene do očí ako tak štrngali si už druhým pohárikom. No v tom, stalo sa niečo strašné. Nikoho to nevyrušilo tak ako Josipa. Bolo to ako diablov zvon. Čertove kopytá! Intuícia sa naplnila. Kdesi z diaľky bolo počuť sirény policajných aut aj záchranky. Onedlho už prefrčali okolo terasy reštaurácie Roko a smerovali ďalej po ulici Maršala Tita vyššie smerom k Hotelu Astoria. Josip sa celý rozklepal. Ako mohol niečo také dopustiť. Položil svoj pohár a vypol zvuk aj obraz. Vnímal už len oči Jelkine ktorých on, vo svojom vlastnom pohľade, pýtal sa len jedno. Poviem ti niekedy, priznám sa ti, čo sa vlastne stalo? O sekundu im obom zvonia mobilné telefóny. Pre Josipa je to z riaditeľstva, pre Jelu je to úlisný mladík a opilec z oddelenia polície Opatije.

„Josip!!! Z Hotela Astória práve miestnym oznámili novú vraždu! Všetko ako cez kopirák! Mŕtvy pár, podrezané hrdlá, vyrezané jazyky, spojené ruky. Kde si??? Kurva, tak povedz niečo, ty starý zhnitý vrak! Myslel som si že si na tom?!!!! Myslel som si že sa tomu venuješ??!!! Veril som ti, do šľaka! Za toto nás všetkých vyhodia! Alebo ešte horšie, ty starý debil, pošlú nás do lochu!!!!! Nemôžem si dovoliť takto prísť o kariéru! Josip, okamžite sa rozhýb! Jebeš tam snáď tú mladú kurvu alebo čo?!!! To bol nápad, dať ťa dokopy s tou mladou pičou!!! Som si istý že bez tej mladej neschopáčky by si vraha už dávno mal !!! Povedz že nemám pravdu !!! Počúvaš ma vôbec???!“ – reval naňho Mateo, ale Josip vnímal len natoľko aby porozumel čistým slovám. Jeho svet sa nateraz zrútil. Josip zlyhal. Mal ho nadosah. Mal ho tam rovno pri pohári whisky s ľadom. Preboha živého, čo sa mu to stalo. Toto by sa mu naozaj, bez prítomnosti tejto novej, nikdy nestalo. Jeho myseľ bola by rozmýšľala úplne inak. Prečo vôbec zvažoval či označí ho za blázna ak mu to nevyjde? Veď takto nikdy predtým nerozmýšľal. Bol by šiel a nasadil šialencovi putá! Je žena naozaj diabol? Kam nemôže čert tam veru pošle ženu!

„Zdravím krásavica. Hek, och, ble, urghf. Zdá sa mi že máme tu pre vás prácu! Hech, och, muach, moje zlatenko. Asi by ste sa mali dostaviť, tu, teda ano tu, osobne, krásavica! Oghuj bhlee, oghgeree. K nám na oddelenie. Máme tu závažnú vraždu!!! Hek ogh phoouie.“ – vypočula si Jela, hneď potom zložila a zaplatila účet. O 10 minút už boli obaja na mieste činu.

Koniec deviatej časti

Časť desiata

Ponáhľaj sa pomaly

Smrť. Predstavujeme si ju vždy tak bolestivo a na milión spôsobov. Nakoniec je však vždy každá z nich nie iná ako len tá milosrdná.

Koroner

Dovolenkári pri stoloch sa len trochu čudovali tomuto nečakanému vzruchu, keď okolo terasy preletelo zopár policajných aut a záchranka. Ako keď hodíte medzi vrabce príliš veľký kúsok chleba a zopár z nich sa zľakne. Ale inak, nedali sa vyrušovať vôbec a naďalej zobali. Ponárali svoje nosy do dobrôt predražených a zapíjali to všetko vínom za ktorého cenu za deci by ste si kľudne v obchode kúpili aj celú fľašu, a navyše toho istého. Josip bežal s Jelou od reštaurácie Roko smerom k hotelu Astoria. Vlastne, bežala len Jela. Josip bežať už nevládal. Naťahoval svoje chudé dlhé nohy ako len mohol a hlavou sa mu pritom hmýrila asi tak stovka myšlienok, výčitiek a rôznych desivých vízií o jeho blízkej budúcnosti. Dalo by sa povedať že tak trochu šalel. Všetky doterajšie emócie, pozitívne vibrácie, ktoré vždy tak naivne zjemňujú všetky tie okolnosti hrozného miesta, akoby odišli, a veškeré pocity stvrdli. Všetko bolo naraz preč. Prívetivé prostredie aristokratického mesta na pobreží, Jelkin úsmev, modré more aj Malvázia. Veľké biele čajky, príjemný tieň aj slnkom zaliata krajina. Nádeje družného rozhovoru ktorý snáď mohol by prerásť v čosi väčšie a vážnejšie. Všetko sa stratilo. Myseľ sa obmedzila na niekdajšiu tvrdosť. Za Jelou bežala už len telesná schránka. Tvrdá tvár a mŕtve telo ktoré vykonáva funkcie, žije, ale už si nič nenamýšľa a ani nič necíti. Je to stroj. Mašina. Nechce nič a neverí v nič iné než len v poctivú prácu ktorú musí vykonať. Ako keď zadáte úlohu robotovi. VY..KO..NA..NÉ. ČA..KÁM NA ĎAL..ŠIU Ú..LO..HU. Pocit primorska sa stratil tiež. Dokonca aj jeho vlny vlasov, pokrútené pramienky,  zmizli mu z čela. Akoby aj oni sami si žili svoj život a vedeli a cítili že toto už nie je ten Josip, ktorý sa začal z vyšetrovania s Jelou tu v Opatiji tak trochu aj tešiť. Vlny spľasli a ostali len rovné ploché motúzy, ktoré nikdy nehovoria viac ako len to že život je plochý. Josip bol zo seba sklamaný a začal veriť že za všetko môže Jela. Prenasledoval ho stav pomätenosti ktorý priniesla naňho pravdepodobne táto pekná mladá žena. Nikdy predtým by sa nebál urobiť žiadne pracovné rozhodnutie. Prečo dal prednosť večeri po tom čo si prezrel videá a bol si istý že videl Rasmussena. Prečo nebežal hneď do Astorie aby tak mohol zistiť kde je mladý pár a kde je Rasmussen. Dolapiť ho mohol hneď ešte pred druhou vraždou.  Všetko sa to na neho valilo a rútilo. Steny historických stavieb pripadali mu príliš vysoké a ulice príliš široké. Mal pocit že pláva v hlbokom mori kdesi smerom k majáku ale pritom nepohne sa ani o milimeter. Mal pocit že sa dusí, lapá po dychu, a tu už sa voda nad ním zatvára. Jelin zadok, jej štíhle členky a bosé chodidlá, ako tak bežala pred ním, nič z toho ho už nezalievalo príjemným pocitom nezbedných myšlienok. Ani si nevšimol kedy a ako rýchlo sa vyzula, hneď po tom ako vyskočila zo stoličky. Posledné čo si všimol a čo ho dosť trápilo bolo to ako ju videl hádzať na stôl 1000 kun. Platiť totiž chcel on, darmo že chválila sa mu že mala šťastie na výherný žreb, chcel byť džentlmen. Päť dvesto kunových bankoviek sa rozprestrelo na stole ktorý bol mokrý od vína, pretože v celom tom zmätku Jela prevrhla fľašu nedopitej Malvázie. Zatiaľ čo Jela bola po telefonáte od miestneho ožralu v dravej pohotovosti, Josip bol po tom svojom s Mateom totálne zablokovaný. Každému z nich sa hlavou preháňalo čosi iné. Jela, sústredená na prípad, Josip, krátko pred úplným mentálnym kolapsom. Črtal sa nový panický atak. Čudná vec ktorú nikdy predtým nepoznal. Medzi dvoma kameňmi. Kameňom výčitky že zlyhal, pocit vyhorenia sa tlačil dnu, a potom kameňom lásky ktorý ho však až tak netlačil, skôr akoby zjemňoval to bolestivé trenie z opačnej strany. Bol to kameň akejsi čudnej zaľúbenosti. Jemný a príjemný ako piesok medzi prstami alebo fajná pemza. Ďalšie, čo ho pri pohľade na mokré bankovky trápilo bolo to že to víno spolu nedopili. Tak veľmi začal si užívať ten večer že celkom zabudol na svoju posadnutosť políciou, na svoju posadnutosť prácou, na svoju posadnutosť zotrvaním vždy tam kdesi na vrchole. Josip sa snažil bežať. Akoby chcel vybiť svoju zlosť, bolesť odstránil z hlavy. Už teraz naozaj bežal. Pohľadom zafixovaný na ten sexy červený lak na tých pekných dlhých prstoch. V pravej ruke mala pomedzi štíhle prsty omotané remienky jej letných sandálov na tenkom opätku. Josip si nevedel predstaviť čo by tu asi tak robila sama, alebo s niektorým z jeho bývalých kolegov. Všetkých tam považoval za neschopné, lenivé, vždy nadržané, plat len užívajúce si, hovädá. Už bol len kúsok za ňou. Jej dlhé rozpustené vlasy jej v behu viali ako divokej amazonke, ktorá chystá sa oštepom uloviť jaguára. Všetko mu pripadalo zrazu také surreálne. Bál sa že sa zbláznil. Bál sa že toto je jeden z tých klasických príbehov starého človeka ktorého všetci kedysi poznali ako významného, ale teraz o ňom všetci hovoria ako o nejakom nedôstojnom konci. Kľakne si len zrazu na ulicu a začne hovoriť nezmysly? Nájde ho tam niekde nakoniec Marija aj jeho deti a postarajú sa oň? Bude si ho pamätať Záhreb? Budú si ho pamätať ľudia. Bude tam Boh?

Hlavou mu pri šialenom behu, nevedno prečo, zrazu začala znieť Maďarská Rapsódia od Liszta. Zošalel som? Počarovala mi tá stará Bulharka tým jej bledým okom hneď tam medzi dverami? Klamala že je Bulharka lebo vedela o povestiach chorvátskych, ktoré rokmi sa chyrovali, a je to vlastne maďarská cigánka ktorá premieňa nehodných na žaby.  Predtým ale ešte pokrúti im chodidlá aj nohy. – premýšľal Josip, zatiaľ čo srdce mu búšilo tak veľmi ako nikdy predtým. Pulz sa mu však začal spomaľovať a panika ho začala opúšťať. Bolesť nohy stratila sa úplne. Niekde v mysli videl starkú, ženu ktorá ho ubytovala, usmievať sa. Videl ju ako tancuje po veľkej hale z jedálenským stolom. Videl ju ako odhŕňa rolety aby tak dala palmám kúsok svetla na chvíľu, kým ešte nestane sa slnko silným, a videl ju ako zalieva črepníky vodou. Potom ju videl akoby len centimeter od svojej tváre, ramená jej slabučké a staré, objímajú ho. Počul klopot jej topánok, ktorý tak jednoznačne zvýrazňujú tanec. Počul ju ako mu hovorí:

“O, mladost, dragi gospodine, ostaje u nama.“

Pomáhalo mu to všetko zrazu pohnúť sa z miesta, pretože ešte prednedávnom úplne zamrzol. Maják sa približoval a jeho myseľ stávala sa čoraz čistejšou v danom momente. Čarovala stará za tristo kun? Nechápal prečo mu to zrazu znelo v hlave. Boli to, predsa len, momenty teroru a myseľ musela sa sústrediť teraz na iné veci. Ako je možné že tak čisto prenikali mu do hlavy tóny piana ktoré akoby obaľovali jeho starosti do nečinnej dokonalosti tohto celého diania. Odrazu akoby vedel že všetko čo spraví bude dokonalé a úžasné. Bol teda v priazni maďarskej čarodejnice ktorá milovala túto skladbu? Prečítala mu ona všetko z jeho očí, do ktorých sa mu tak hlboko dívala tam pri izbe číslo tri? Vedela, že je to vlastne dobrý človek, ktorý len na chvíľu ocitol sa v tejto šlamastike? Tou boľavejšou nohou, ktorá pobolieva ho odvtedy čo spadol z jachty a skoro sa utopil, našľapoval najviac. Akoby sa ocitol v eklektickom svete Josipa Antunovića. Vo svete záchrancu, ktorý je neporaziteľný, láskavý a profesionálny za každých okolností. Anjel svetla, boh rozlúštenia. Niečo sa tu dialo. Lisztova Rapsódia v jeho hlave, rytmy a tóny dokonalého piana, robili ho silnejším. Museli v tom byť nejaké čary, lebo zdalo sa mu že k hotelu Astoria dobehol už ako iný Josip. Všade už boli novinári, hladné supy, a miestna polícia už ohradila miesto policajnou páskou. Vošiel rezolútne, Jela sa pri ňom zrazu len tak schovávala. Spoznávala tiež, pri pohľade na jeho výraz, že toto je Josip ktorého už videla tam pri tej prvej obhliadke. Snažila sa, to áno, ale bola stále ešte taká neskúsená. Ako mladučká sliepočka ktorá vrhnúť má práve svoje prvé vajce. Jela začala obdivovať Josipove silné stránky a bola rada že spoznala aj tie slabé. Dokázala tak vidieť Josipa takého aký naozaj je. Blesky fotoaparátov ho nezaujímali. Novinárske hyeny sa už začali, samozrejme, zaujímať o druhý prípad, ktorý vo svojej povahe pohol celým národom, a tiež chceli vedieť kto je za celú tú neschopnosť vlastne zodpovedný. Išlo tu o veľkú vec v ktorej národ dúfal že zaznie rozlúštenie, ale na miesto toho prišiel ďalší prípad. Vrah je stále na slobode a udiala sa rovnaká vec. Preboha, veď je to predsa škandál! Je polícia vôbec schopná ochrániť nás? Pýtala sa verejnosť! Je prezídium v kondícií zakročiť voči niečomu takému? Koho vlastne povolali na prípad a je to to najlepšie čo národ v boji proti takýmto náhodným šialencom má?

„Pán Antunovič. Pán detektív!!!!! Josip! Pán VYŠETROVATEĽ!!!“ – ozývalo sa zmiešane od novinárskej skupiny za páskou. „Je pravda, že povolali vás nazad z dôchodku na to aby ste prípad vyriešili?“ – kričal ktosi z davu. „Ako že máme tu už druhú vraždu? Na prípade ste vraj už hodnú chvíľu?!“ – ziapal ktosi iný. „Myslíte si že dokážete vraha chytiť? Pán detektív, vyzeráte unavene. Čo ste tu robili doteraz?! ZDÁ SA ŽE VRAH VÁM STÁLE UNIKÁ. DOLAPÍTE HO UŽ KONEČNE TERAZ PO DRUHEJ VRAŽDE?“ – zapišťal hlások, tak veľmi podobný jeho synovi, že sa Josip konečne zastavil. Bol to Luka Blažević zo štátnej HRT. Načahoval svoje tenké rameno, v spotenej dlani mikrofón, predlaktie posiate hrdzavými chĺpkami. Nechty obhryzené skoro až do mäsa. Nešťastník jeden!!! Predstieral dravosť ale Josip videl aký je slabučký. Ako steblo vo vetre. Odoláva, túži, tuší, chce a možno aj dačo vie! Nechápal vôbec ako sa tento dostal až dopredu k páske. Luka sa naivne díval Josipovi do očí, túžil, hádal, dúfal, že práve naň tento človek zareaguje, že mu niečo povie, odpovedá. Josip v sebe pocítil obrovský súcit. Už od jeho narodenia robil si o syna starosti. Vedel že bude to polepetko. Bludná duša. Nádejný pianista ktorého lektor Josipovi raz povedal aby to vzdali. Do Josipa vošiel hnev a tak predniesol nahlas smerom k novinárom.

„Tak ako aj vy píšete odpad tak možno ani mne sa nič nezdarí a vraha nedolapím vôbec!!!!“

Do cesty ďalej Josipovi vošiel mladý pijan, ktorý volal pred chvíľou Jele. Spoznal ho podľa dychu.

“Tak, vážení, že už ste tu? Nemáte vy náhodou tento prípad vo vašich rukách? Ogh, gree, bleuh. Tak sa poďme na to pozrieť! Je to ako cez kopirák! Na čo vás tu vlastne poslali, keď stihlo sa stať tak rýchlo to isté. My sme všetko už vlastne vyšetrili! Platia nás však o polovicu menej ako platia vás. Uhjuy, bloiu, gree. ” –  povedal a tváril sa akoby práve vyhral olympiádu. Ústa mu išli čudne dokriva a oči nehovorili o ničom inom ako o pár skvelých promile.

“Josip Antunović. Kriminálka Záhreb! Choď mi z cesty amatér a ožralecké hovädo od mora, lebo ti tu a teraz na tomto mieste prerazím ten tvoj ožralecký frňák!” – povedal Josip smrteľne vážne a Jela hneď v tom pochopila že toto už nie Josip ktorý zosypal sa jej psychicky v aute. Toto je neživé hovädo, jadrová bomba, ktorá pravdepodobne zničí seba aj všetko ostatné navôkol, ak sa čo i len niekto postaví mu do cesty jeho rozhodnosti.

“Poznám takých ako si ty. Je vás tu celý kopec. Komfortne usadený sedliačik od mora, ktorý prilepil sa tu ako škebľa o kameň. Sedíš tu na malom oddelení malého mesta a myslíš si že ti to tu patrí. Okrem toho že celý deň sedíš na riti a chlasceš, nerobíš nič. Si hanbou tohto mesta. Urob ľuďom láskavosť, veď žiješ z ich daní, a aspoň pozametaj ulice. Tvár sa že si zaneprázdnený, keď už nič iné.” – povedal mu ďalej Josip, na čo sa pijan v tichosti odsunul od vchodu do hotela. Vyzeral akoby mu niekto práve udrel hlavu o stenu. Bol celý červený a v rozpakoch sa obzeral po okolí, aby tak zistil kto všetko túto scénu videl. Josip vošiel do hotela a schodami vybehol do izby. Jela ostala stáť vonku a zakrývala si ústa. Bolo jej, chuderke, znovu zle. Držala si žalúdok a predychávala. Mala problém s ťažkou realitou masakru. Z krvi robilo sa jej zle. Hlupaňa, nevábne pomyslel si Josip, ktorá spravila školu len preto že sa chcela na niečo hrať alebo hrať sa na niečo chceli len jej rodičia. Aké zbytočné! Bože!!! A za takýchto ma vymenili.

K Jele neskôr prišiel jej miestny obdivovateľ. Bol už teraz oveľa viac pokorný. Rýpanie ho ale neopustilo. Bol to pohľadný mladý muž, škoda že nevedel sa správať. Modrými očami si ju celú premeriaval a po chvíli sa jej s úškľabkom opýtal prečo nejde dnu. Jela reagovala podráždene. Protivil sa jej a, navyše, mladík očividne vedel že Jela ma s vyšetrovaním problém. Je mladá, neskúsená, ale hlavne, nevie zobrať krv. Na čo vôbec išla k polícií.

„Je mi z vás zle. Ste hanbou polície. Byť vami, dala by som výpoveď.“ – povedala a odbehla vyspovedať ľudí na recepciu v Lungomare. Ako povedal Josip, recepcia musí niečo vedieť. Musel tam byť krik alebo zápas s vrahom. Taktiež, opýta sa ako je možné že si nevypýtali doklady. Ako je možné, že cudzia osoba mohla len tak prejsť recepciou. Chcela byť aspoň trochu užitočná. Idiot s krásnou tvárou sa ešte stále pozeral za jej odchádzajúcim zadkom. Keď zmizla z dohľadu, upriamil svoj chlipný pohľad na novinárku.

Scéna v izbe na druhom poschodí hotela Astorie vyzerala rovnako ako pri prvom prípade v hoteli Lungomare. Jediný rozdiel bol že tu teraz boli dve čerstvo mŕtve telá a krv voňala sviežejšie. Ešte stále sa bohato vsakovala do bielych obliečok aj do posteľnej plachty. Chodil vôkol a chladne prezeral nahé telá, ruka v ruke, podrezané ako králiky. Pohár od whisky na nočných stolíkoch na oboch stranách postele. Prázdna fľaša bola hodená v rohu izby. Dolu pri posteli ležala čierna parochňa. Josipa pri pohľade na parochňu zase opustili sily. Bol to Rasmussen!!! Hrá sa s nami. Vybral si pokojnú atmosféru Opatije, a vyhovuje mu že sa tu môže vyblázniť. Chce sa naháňať. Chce byť vždy len kúsok od nás a zámerne si tak vybral maličké mestečko na pobreží. Baví ho to. Je to napínavé a vzrušujúce. Inak by sa nudil. Veľkomesto by ho nebavilo. Nebaví ho vraždiť vo veľkomeste. Prečo ale prišiel práve sem. Má rád mladé páriky. Znervózňuje ho ak sa hádajú. Možno ich počul sa hádať a tak sa im prihovoril, pozval ich na pohárik aby ich mohol potrestať. Vyreže im jazyky aby sa už nehádali a ruky im spojí spolu aby vyzeralo že sa ľúbia. Je v tom vzor. Prečo mu ale vždy naletia? Nevšimli by si že je to muž? Možno je zábavný, je prívetivý. Má dobrú angličtinu a konverzácia mu očividne išla dobre aj vtedy keď ho Josip videl na terase. Ja som ho ale mal tak blízko!!!! Tak blízko!!! Do pekla !!!! Mačka a myš? Nie! Iba psychopat bez zábran a strachu. Vie že sme mu v pätách? Vysmieva sa nám. Určite si v novinách prečítal že na prípad boli nasadení jeden starý muž a mladá vyšetrovateľka zo Záhrebu. Pravdepodobne bude vraždiť ďalej v tomto meste. Chce byť dolapený. Chce. Prečo? Život si neváži, nezáleží mu na ňom. Väznice sa nebojí ale nechce do nej. Chce zomrieť na mieste činu. Chce byť zastrelený. Chce byť prichytený pri čine. Vzrušuje ho nebezpečenstvo. Ale ešte predtým sa poriadne pozabáva. Miluje kráčať na tenkom lane kde len moment oddeľuje ho pri každom kroku od smrti. Baví ho chodiť po tenkom ľade. Vzrušuje ho to, cíti sa pri tom živý. Josip bol génius. Mal už v hlave profil vraha. Teda aspoň veril že ho má. Prechádzal sa po izbe. V kúpeľni rovnaký obraz ako v Lungomare. Potom prezeral očami rezné rany. Zblízka sledoval úzky rovný rez, ktorý naozaj vyzeral ako vykonaný skalpelom. Mladé krásne tváre, ústa plné krvi. Chýbajúce jazyky. Nakláňal sa nad nich ako kňaz. Nasával ťažký odor železa a znovu sa trýznil vinou. Keby len vtedy vybehol von. Mal ho tam. Rovno pred nosom. V jeho potlačenom rozpoložení mal čudné nutkania. Chcel sa dotknúť, mal taký ten pocit, tej peknej dievčiny. Pohladkať ju po tvári. Povedať jej Odpusť moja! Odpusť dievčatko moje, je to všetko moja vina. Je mi to všetko tak ľúto. Ovládol sa však. Hodnú chvíľu len tak dumal, pričom chodil dookola. Z izby do kúpeľne a z kúpeľne do izby. Pozeral na parochňu a hovoril si. Rasmussen, ja som tvoj koniec ale ty si možno tiež ten môj. Nič nové neprišlo mu na um. Ako ho len dolapiť? Zájde na recepciu Astórie, opýta sa na detaily, rovnako tak na čudné zvuky. Obete museli kričať, brániť sa, preboha. S Jelou teda boli, komicky, práve na jednej a tej istej misii. Jela spovedala recepciu v Lungomare a on v Astórií. Na recepcií celý deň slúžila Vera Knežević. Robí tam už dvadsať rokov. Má riedke, prešedivelé, vlasy a opuchnutú tvár. Jej nohy pripomínajú kmene statných stromov, stehná má ako štajerská kobyla. Hrbí sa a telom sa opiera o pult recepcie. Používa na to svoje bohaté, avšak už ovisnuté, poprsie, ktoré leží na jej tučnom a neforemnom tele. Kedysi to bola krásavica, ale 20 rokov služby na recepcii hotela robí občas s ľuďmi aj takéto divy. Mala kedysi veselú a svižnú osobnosť, ktorá však zdeformovala sa rovnako ako jej telo za celé tie roky služby. Stratila sa v otupných rokoch rutinnej práce ktorá ju celkom okresala. Stratila takú tú bežnú radosť zo života a nevedela už prežívať bohaté emócie. Aj vďaka tomu nebola to teda jedna z tých ktorú bolo treba po incidente psychiatricky ošetriť. Po tom čo sa tu dnes stalo odviezli jednu chyžnú s post traumatickým syndromom a riaditeľa ktorý skolaboval u seba v kancelárií. Vera však bola ako tí živí neživí. Aj takýto sú často ľudia ktorí žijú bez zmeny. Nezafúka, nenasneží ani nezaprší. Je tu len to suché teplo. Rovná bezútešná púšť kde sa nikdy nič nedeje. Jediné čo ju baví sú kriminálky. Aj preto sa Josipovi zdalo akoby hovoril so svojím kolegom. Kedysi to bola dračica, no teraz je to len emočne vyprahnutá pani ktorej, sa zdá, sa napriek tomu nezavrú ústa.

„Vedeli ste že žena nie je hosťom hotela?“ – začal Josip.

„Áno, bolo mi čudné že idú spolu do izby. Mladý pohľadný pár a táto čudná žena… nemáme však žiadne právo sa hostí čokoľvek vypytovať. Hotelu záleží na dobrej reputácií, na dobrom mene. To je teraz už všetko ale aj tak v prdeli. Snažíme sa čo najmenej starať do hostí, viete. Chodia sem rôzni ľudia, preto som sa ani veľmi nad tým nezamýšľala. Zvykli sme si na všeličo. Hotelové orgie sú tu bežné.“ – spustila s úplným kľudom a olupovala si pritom z nechtu starý lak.

„Kto objavil telá?“

„No, bolo to dosť dramatické. Všetko máme na kamerách. Môžete si pozrieť záznam. Tá žena vybehla z izby a vzala to po schodoch. Keď prechádzala okolo recepcie mi zakričala číslo izby a že ju treba neodkladne upratať. Je tam veľa krvi – povedala a škerila sa mi do tváre. Vyzerala ako šialenec. Úplný blázon. Taký ten typ ktorý by vám mohol aj ublížiť. Kým som sa spamätala, už bola preč. Najprv som ju nespoznala. Mala krátke blond vlasy a chrapľavý mužský hlas. Hneď potom som v nej však podľa oblečenia spoznala ženu s čiernymi vlasmi. Ženu, ktorá sa asi pred hodinou tackala s mladým párom hore do izby. Zbehlo sa to všetko tak rýchlo. Zavolala som chyžnú a povedala jej že asi len niekomu šibe, ale aby to išla radšej preveriť. Odviezli ju do nemocnice, chuderu. Zrútila sa psychicky po tom čo otvorila dvere izby. Bolo tam vraj dosť krvi. Hrozný pohľad. Chcela som sa ísť pozrieť, no nejaký mladý opilec od miestnej polície strážil dvere. Vraj miesto činu, zákaz vstupu, povedal. Smrdel od alkoholu. Čo už to len môže byť za policajta. No ale, tu v Opatiji sa aj tak nikdy nič nedeje. Od tej prvej vraždy je to tu však celé hore nohami. No, Jelenu odviezli, ako som už povedala. Ja som o niečo odolnejšia. Čítam veľa krvákov, viete. No ale tá čudná žena, kupovala im tam na terase tú najdrahšiu whisky. Ja neviem, nevyznám sa v tom. Musela to byť nejaká tá, no viete, americká. Boli už neskôr celkom pripití. Zdalo sa, že sa dosť zabávajú. Smiali sa a vešali sa po sebe. Tí mladí boli Švédi. Ubytovaní tu mali byť dva týždne. Celý čas boli dosť rezervovaní a až nad mieru tichí. Čudovala som sa preto tomu divadlu na terase. Alkohol však mení ľudí, no nie je tomu, pán detektív, tak? Keď nakoniec prechádzali okolo recepcie, ledva stáli na nohách. Iba tá čiernovlasá žena kráčala normálne. Dnes sa ľudia miešajú ako škrečky v jednej klietke. Tak, myslela som si, že možno si ju vedú do izby za účelom spoločného sexu. Ľudia majú choré chúťky, veľa som o tom čítala. Viete, sex v trojici. S niekým starším, ako tomu dnes často býva. Mladých ľudí bavia perverznosti. Zakázané ovocie. Čítali ste päťdesiat odtieňov sivej? Prepáčte, viem že hovorím veľa. Uvoľňuje ma to keď mám stres. Pozrite ako sa mi trasú ruky.“ – ukázala vystreté ruky ktoré sa nepohli ani o milimeter. Mohla by kľudne robiť aj neurochirurga, taká bola v kľude. Naraz sa však začala lámať ako stará sušienka. „Myslím, pán detektív, že budem potrebovať tabletku na ukľudnenie. Vyčítam si že som tú ženu odignorovala. Nemohla som vedieť… no naozaj, nemohla. Ja by som to monštrum dnu nikdy nepustila, nemohla som ale predsa vedieť…. “ – zlomila sa a začala srdcervúco plakať. Potom si vyfúkala nos a začala niečo naliehavo hľadať v kabelke. Po chvíli vylovila Xanax, obratne vylúskala dve tabletky, hodila si ich do úst a zapila ich vodou. Ach, takže odtiaľ ten čudesný kľud tejto, na oko, vyprahnutej duše.

„Nebudem vás už dlho trápiť. Mrzí ma to. Určite to nie je vaša chyba. O chybách viem svoje, verte mi. Počuli ste nejaký krik alebo buchot? Neprišiel vám niekto povedať že sa na vedľajšej izbe deje niečo nezvyčajné?“

„Nie. Zavrite ma a bite či mučte ako za Juhoslávie, nepočula som nič!“

„Nenapadlo vás vypýtať si od ženy doklady?“

„Viete, ako som vám už povedala, bolo nám povedané aby sme sa nestarali. Má to vraj zlý vplyv na súkromie a celkovú pohodu hosťa. Bolo by to pre hotel asi nevýhodné, ak správali by sme sa takto, ako hovoríte. Akonáhle máte u nás izbu, nestaráme sa o to kto k vám príde. Ale, nechcem oficiálne hovoriť za hotel. Choďte prosím za riaditeľom. Vlastne, nemôžete. Skolaboval u seba v kancelárií. Bojí sa teraz že budeme mať menej hostí. Už tá vražda v Lungomare s ním dosť zakývala.“

„Ďakujem, pani. Myslím, že by ste mali ísť domov a oddýchnuť si.“

Jedine čo Josipovi nešlo stále do hlavy bolo, že prečo nikto nič nepočul. Museli to byť jatky. Akoto že všetko sa odohráva vždy v takej tichosti. Josip sa vrátil do izby. Telá práve prehliadal koroner ktorý prstom, v gumenej rukavici, prehliadal ich hrdlá. Vyzeralo to akoby sa len rýpal v motore auta. Akoby čosi opravoval. Napriek vážnej situácií, bolo to komické. Na miesto rúk od oleja mal však všade krv. Pomerne nezvyčajné. Tieto veci sa normálne robia až pri súdnej pitve. Josip potichu vošiel dnu.

„Kde ale sú tie jazyky.“ – mrmlal si sám pre seba, akoby len hľadal niekde založené kľúče alebo svoje okuliare na čítanie. „Kam ich, kurva, asi tak dáva. Hádam ich len neje.“ – mrmlal ďalej a potom víťazoslávne vytiahol z hrdla mládenca jeho odrezaný jazyk. „Ách, tak tu je. Takže odreže im jazyky a napchá im ich do hrdla. Za 50 rokov kariéry som nič podobné nevidel. To je vážne šialené!“ – hovoril si ďalej sám pre seba a pozorne prezeral odrezaný kus jazyka. „Moment, toto nie je jeho jazyk. Je to jazyk tej dievčiny.“ – povedal a hneď potom vybral z hrdla dievčiny jazyk mládenca.

„Tak to je vážne choré!“ – povedal nahlas Josip. „Čo ho asi k takémuto konaniu vedie.“ – opýtal sa Josip od dverí a potom pristúpil k súdnemu lekárovi. Bol to strašne starý muž múdrej tváre, ktorému by ste si nikdy nedovolili odporovať. Vložil jazyky do akéhosi obalu, každý zvlášť, a potom to celé zavrel do malej chladiacej skrinky.

„No, čo poviete, doktor?“ – opýtal sa Josip. Vyzeral ako tieň. Rezignovane, chudý, strohý, tuhý a chladný, ale doktor videl že má dočinenia s niekým dôležitým.

„Ach, pán vyšetrovateľ! Vy ste ten starý detektív. Zo Záhrebu, však? Čítal som o vás. Dobrý deň, teší ma. Ruku vám žiaľ nepodám. Hahaha. Ja som Dario. Dario Jokić. Žiadny doktor! Len obhliadač mŕtvol.“ – predstavil sa a potom naďalej vtipkoval. “No, poviem vám len toľko. Myslím si, že vrah chcel aby sa bozkávali. Preto im vymenil jazyky. Má zmysel pre romantiku. Spojil im ruky a preplietol im jazyky. Hahaha. Ale teraz k vážnym veciam. Obete netrpeli. Vyzerá to, že tu nie sú stopy po zápase. Som si istý že zabití boli v hlbokom spánku. Musím ešte spraviť nejaké testy, ale som si istý že v krvi nájdem barbituráty. Švédi su vždy na pohľad tak trochu bledí, čo poviete detektív? Hahaha.“

Aká veselá kopa, pomyslel si Josip. Tento muž celý život obhliadal mŕtvoly a tak sa k smrti staval ironicky. Pri takej práci asi musí mať človek aj zmysel pre humor. Potešiť seba aj ostatných, inak by strávil roky v úplnej ponurosti. Po toľkých rokoch v službe, všetko mu už bolo jedno, ale prácu si robil dobre. Dôkladne prezeral telá a tváril sa pritom vážne. To že mu z úst sústavne vychádzali vtipy bolo úplne vedľajšie. Rozveseľovalo to jeho aj Josipa.

„Dobrý deň, teší ma. Josip. Josip Antunović. Hlavný vyšetrovateľ. Ako to myslíte, že nie ste doktor?“

„Doktor lieči, milý Josip, ja obhliadam mŕtvoly. Tým už nepomôže žiadny lekár. Ale áno, som MUDr. a dokonca aj univerzitný profesor. Ach, čo vám poviem. Študentov je stále menej a menej. Decká sa už dnes nechcú stať súdnym lekárom. Boja sa mŕtvol ako čert kríža. Nepresvedčí ich ani to že súdna pitva vám hodí celkom slušný plat. Tak veru, doba sa prudko mení. Smrť. Ach, koľko som jej už videl. Predstavujeme si ju vždy tak bolestivo a na milión spôsobov. Nakoniec je však vždy každá z nich nie iná ako len tá milosrdná. Správu vám pošlem, detektív, hneď potom čo dovezú mi týchto neborákov na sálu a ja sa tomu poriadne povenujem. Nebudem sa ponáhľať, detektív, aby ste vedeli už teraz. Ja nebudem slúžiť tejto rýchlej dobe. Všetko rýchlo rýchlo. To by sme sa potom nemali čudovať keď je všetko posraté. Neúplné a nedôkladné. Slovom, prepáčte za výraz, všetko na hovno. A vám radím, urobte taktiež. Neponáhľajte sa!!! Paradoxne, iba vtedy pôjdu veci rýchlejšie. Nech si tam vonku všetci myslia čo len chcú. Nie je to vaša chyba. Sme len ľudia, starký, iba ľudia. Vyzeráte smutný. Viem, že je to už druhý prípad. Trápi vás to, všakže? Poriadne sa tu ešte poobzerajte. Cítim vo svojich starých kostiach, že tu dačo, okrem tej strašidelnej čiernej parochni, ešte nájdete. Hehehehe. Tak, veľa šťastia, detektív. Dovidenia.“ – povedal, zbalil vercajch a odišiel.

Josip mal znovu raz pocit že život ho má rád. Že akési tajné sily chránia ho po celý čas. Posielajú mu do cesty ľudí, ktorí majú mu pomôcť. Recepčná a jej bohatá výpoveď a potom tento čudný doktor, ktorý doplnil dôležitý kúsok tohto puzzle. Josipa z nejakého dôvodu dosiaľ nenapadlo že obete mohli byť zdrogované. Na miesto toho hľadal krik, hľadal tortúru, hľadal zápas. Trochu ho mrzelo že neprišiel na to sám, alebo zároveň bol rád že sa veci niekam posunuli. Josip sa začal rozhliadať po izbe. Očami skenoval každý kúsok a pomýšľal pri tom na to ako sa neponáhľať, ako zostať celkom kľudný a sústredený. Neponáhľajte sa – vracali sa mu v hlave doktorove slová. Veci tak pôjdu rýchlejšie… Vyplatilo sa! Na koberci pod nočným stolíkom spozoroval naozaj maličké trblietavé smietko. Blýskalo sa tam pod silným svetlom silných špeciálnych svietidiel, ktorými nasvietila polícia izbu. Bolo to ako dáke znamenie. Ako stopa ktorá doslova volá, kričí, na svojho detektíva. Poď, aha, tu som! Vyzeralo to ako kúsok alumíniovej fólie. Ako kúsok fólie z pláta tabletiek. Josip vytiahol pinzetu a uchytil objekt na jeho kraji. Potom dôkladne čítal cez pretrhnutý text. ST..NOX. Strčil fóliu do obalu na dôkazy a poponáhľal sa von.

Koniec desiatej časti

Časť jedenásta

Úraz

Josip vybehol von z hotela a namierené to mal rovno do najbližšej lekárne. Iba šero, tá oceľovo modrá obloha, v ktorej už stratili sa aj posledné obrysy oranžových malieb, mu pripomenulo koľko je už hodín. Vzduch vonku bol nasýtený morom a vlhkom. Oťažieval a padal na všetko živé aj neživé akoby tým všetko chcel poslať už spať. Lekárne sú už zavreté, uvedomil si. Vonku ešte stálo zopár novinárov a sanitka čakala kým môže odviezť telá. Inak sa už všetci pobrali preč. Novinári, okoloidúci, holuby, čajky aj zvedaví turisti.  Ako keď sa nakŕmite náhle nejakou senzáciou ale zakrátko vás to už nezaujíma. Večerné svetlá zdali sa mu také smutné v tomto duchu tejto druhej vraždy. Malé pobrežné mesto, jeho romantické pouličné lampy a potom tie svetlá áut ktoré neúnavne brázdili rušnú ulicu Maršala Tita. Majáky od sanitky v tichosti vrhali na budovy zlovestné modročervené svetlo, ktoré vždy vzbudzuje pocit tragédie a strachu. Tam v diaľke osvetlená známa socha Opatije. Dievča s čajkou, socha z bronzu, ticho stála na svojej skale v mori a pozerala do diaľok. Park neďaleko slávnej vily Angiolina bol nasvietený tiež. Mesto trochu stíchlo, akoby všade vládol taký ten verejný smútok. Počul blízky šum mora a začal hľadať Jelu. Zazrel ju oproti v Lungomare, ako sa stále vybavuje čosi na recepcií. Miestna polícia zmizla ako taký tínedžer, keď sa na párty dopije posledné pivo. Zašiel naspäť dnu do hotela Astoria. Sadol si na recepciu a rukami, dotykom dlaní, obdivoval kožený gauč. Potom len tak obzeral prázdny pult recepcie. Nechávať myseľ nečinnú, voľne blúdiacu na chvíľu, čo môže mať pozitívne účinky na produktivitu. Neskôr dobehla akási mladá mulatka. Ktovie kde sa tu zobrala. Hovorila plynulou chorvátčinou. Bolo to štíhle dievča v čiernych pracovných šatách, s ulízanými vlasmi v cope, a bohatým mejkapom. Voňala ako jahody. Pery mala prirodzene mäsité a hrubé. Magdalena – zračilo sa na zlatistej menovke čiernym vytlačené. Usmiala sa a povedala. 

“Ak hľadáte Veru, pobrala sa už dávno domov. Ale bude tu zajtra! Ja neviem nič. Nebola som tu. Povedala mi, že ste mrzutý ale zato slávny detektív zo Záhrebu, ktorého stiahli z dôchodku aby vyriešil tento prípad. Je to pravda? Ste slávny? Spoznávajú vás na uliciach?” – zaujímala sa mladá jazyčnica ktorú netrápili zdvorilosti. Pýtala sa všetko zhurta a tak živo a úprimne. Oblizla si pery a tupo čakala, hľadela naň intenzívne, na Josipovu odpoveď. Josip len prevrátil očami a sklonil hlavu. Začal rozmýšľať o mnohých veciach. Zabával sa jednoduchými vecami ale aj intenzívne dumal nad prácou.

Vera sa už pobrala domov – rozmýšľal nad recepčnou. Pripomínala mu tak trochu jeho manželku. Usadená, ide si celý život v jedných a tých istých koľajach až do skonania sveta. Hádže si práve teraz do úst asi ďalšiu tabletku Xanaxu a zapína si v telke, alebo číta, nové krimi. Teší ju ak odhalí vraha ešte pred koncom. Rozuzlenie dodáva jej sebavedomie a pocit pohody. Večer si pod malou lampou, kdesi v spálni, kde chrápe vedľa nej jej otrasný muž, číta neskôr erotické poviedky. Možno voľné pokračovanie 50 odtieňov sivej. Vzrušuje ju to. Sníva o kadečom nezvyčajnom. Sny však vždy ostanú iba snami a preto sú také sladké. Hmm, čo asi tak teraz robí stará pani v starej vile. Isto počúva muziku, alebo zapla si nejaký svoj obľúbený seriál. Kadečo sa valilo Josipovou mysľou. Nechával mozog si odpočinúť. V dlani si prevaľoval kľúče od izby číslo 216. Bol tam aj prívesok. Bol to znak s korunou na vrchu a pod ňou akoby dvojitý kríž v červeno bielych farbach, naboku so sýto zelenou.  Maďarka!!! Bože môj, veď to nie je pravda že ich neznášame. Prečo si to o nás myslí? Josip ďalej myslel na prácu. Bol si istý že lekárnik mu povie čo je to za liek, aj napriek chýbajúcim písmenám. Rasmussen musel dať obetiam do nápoja nejaké silné sedatívum. Podľa recepčnej sa do izby už ledva vliekli. Je zrejmé že po jednej či dvoch tabletkách museli nebadane dostať už na terase. Na izbe museli si dať ešte jeden pohárik, do ktorého nepozorovane musel im vylúskať zopár ďalších tabletiek. On musel piť z fľaše. Počkal kým zaspali, v závislosti od typu sedatíva to mohlo trvať naozaj len chvíľu kým začal rezať. Keď na izbe lúskal tabletku do pohára, odpadlo mu kúsok fólie. Josip si bol si istý že je to tak, pretože kúsok fólie našiel pod nočným stolíkom na ktorom stál prázdny pohár od whisky. Nepozornosť! Hoci robil to všetko pravdepodobne veľmi šikovne, obratne a rýchlo. Ak je to ale tak, je stále veľmi čudné, že nemá tabletky už predluskané. Hodené len tak poruke vo vrecku. Môže to byť preto lebo ho nedbanlivosť vzrušuje. Chce byť za ňu potrestaný a keď nie je, teší sa o to viac že trestu unikol. Znamená to že ako dieťa pravdepodobne za nedbanlivosť tvrdo trpel. Možno príliš tvrdý rodičia alebo teda porušená mamka a či tatko. Naučil sa zrejme neskôr hrať hry ako tomu všetkému uniknúť ale aj napriek tomu mu ostal ten obsedantno kompulzívny kŕč nedbanlivosti ktorej chce sa opätovne dopúšťať a pokúšať tak trest. Je to adrenalín. Možno dúfa že ho obeť uvidí a tak bude musieť zvádzať fyzický zápas aby dielo dokončil. To že mu veci nemusia vyjsť je jedna z vecí ktoré ho vzrušujú. Udržuje to jeho vnútorné napätie. Vtedy má pocit že naozaj žije. Nezabúdajme, že chyby robí rád aby sa tak mohol tešiť z faktu že aj napriek tomu mu veci vychádzajú. Zámerne chodí po tenkej línii. Rovnako, prečo by nechal parochňu v izbe a taktiež je ho všade vidieť na kamerách. Pred vraždou aj potom. Musel sa veľmi tešiť z toho ako oznamoval recepčnej krv na izbe 216, rovnako tak ako v hoteli Lungomare zavesil na kľučku visačku Uprac ma! Tento človek nemá z dolapenia strach. Hraje sa s nami a to ho vzrušuje!!! Josip mal geniálnu myseľ, čo sa týkalo intuície a odhadovania osobností. Ľudí vedel čítať ako otvorenú knihu. Bol to zrejme dar. Bol to sčítaný človek vysokej inteligencie a bystrého ducha. Do pekla! – zanadával si. Želal si Josip teraz žeby mal viac skúseností s vraždami alebo žeby Chorvátsko malo na tieto veci špeciálny tím. Bolo to všetko preňho také nové. Ani poriadne nevedel aké predmety zaistiť, nevedel poriadne ako postupovať. Aj tak sa však nevzdával. Bol dokonca teraz už totálne nabudený. Posmelený hútaním a skvelými výsledkami dumania nad profilom vraha. Postavil sa z koženej pohovky a vrátil sa rýchlo ešte do izby. Natiahol si špeciálne rukavice a na expertízu do labáku zbalil tie dva poháre aj prázdnu fľašu. Z nejakého dôvodu, vnútorného presvedčenia, zbalil aj čiernu parochňu. S odporom ju strkal do špeciálneho obalu na dôkazy. Keď vyšiel konečne von na vzduch, bolo už dosť neskoro večer. Dal pokyn na odvoz tiel a znovu sa obzeral po Jele. Tešil sa ako jej povie všetko o ďalších krokoch a rozhodol sa nikdy sa jej nepriznať že videl Rasmussena na terase, keď bádali spolu v izbe v hoteli Lungomare. Josip vedel, že na výsledky súdnej pitvy musí dlho čakať. Poznal už teraz doktorove pracovné tempo a trochu ho to znervózňovalo. Budú to dva dni alebo aj tri a či hádam ešte dlhšie? Dumal a hrozil sa ďalších incidentov. Rozmýšľal ako zatiaľ pokračovať. Aby sa čo najskôr uistil o barbiturátoch v krvi, pôjde hneď zajtra s kúskom fólie do lekárne. Napadlo ho, že si potom vypýta aj históriu výdajov na tento liek. Bude chcieť vidieť všetky predpisy, mená osôb ktorým bol tento liek predpísaný. Možno tam niekde nájde nejaké spojenie i keď je to také ako hľadať ihlu v kope sena. Niekde sa však začať musí aj keď, zdalo sa mu to byť všetko také márne. Niečo ako chabý pokus. Niekde ale musí začať!!! Prezerať záznamy z kamery Astorie a popíjať pritom kávu mu pripadalo strašidelne zbytočné. Vedel totiž už veľmi dobre koho hľadá. Bolo síce trochu naivné predpokladať že podľa receptu nájde Rasmussena, sedatíva môže mať z úplne iného zdroja a, navyše, pravdepodobne si ich drží v poriadnej zásobe. Toto nebol miestny liek. Josip poznal chorvátske značky veľmi dobre. Je to pravdepodobne značka ktorá sa volá rovnako na celom svete. Nuž akokoľvek, bolo to zatiaľ to jediné čo mohol robiť. Kde by teraz len mohol Rasmussena hľadať. Má chodiť po hoteloch? Prenasledovať mladé páriky a či nonstop brázdiť ulice a domy, dňom aj nocou v celej Opatiji, aby ho našiel? Bola to zúfalá situácia. Rasmussen môže byť hocikde. Všade aj nikde. Mal chuť dať zavrieť všetky hotely na riviére. Mal chuť dať zavrieť celé mesto. Mal chuť dať vykázať všetky mladé páry z krajiny. Trochu sa pousmial nad myšlienkou ako to všetko predkladá a oznamuje Mateovi. Na schválenie prezídiu. Mateo by povedal že sa zbláznil a odvolal by ho z prípadu. Bolo ti treba chodiť naspäť do práce, ty starý blázon! Áno, zájde zajtra do všetkých lekární v Rijeke aj Opatiji. Nemôže ich byť až tak veľa. Rovnako, koľko ľudí asi tak berie tento liek. Možno predsa len hŕstka a medzi nimi nájde tento jeden zvláštny predpis, ktorý nakoniec dovedie ho k Rasmussenovi. Veľké veci sa začínajú s čo i len tou najmenšou vierou, zahundral si.

Konečne vidí Jelu. Debatuje s miestnym opilcom od polície na druhej strane ulice. Čo tu ten ešte stále robí? Smeje sa a divoko gestikuluje. Josip si myslel že sa mu sníva. Naozaj stačí ak je človek mladý a atraktívny? A je to úplne jedno že je to hovädo alebo aj opilec? Zakýval Jelke cez ulicu aby videla že už je vonku.

“Jela. Jelka, tu som. Poď už, máme robotu! Mám dobré správy!” – volal na ňu akoby na svoju dcéru ktorú čakal celý deň na železničnej stanici a ktorá ešte stále motá sa pomedzi vystupujúcimi. Tak sa tešila že ho vidí usmievať sa. Josip bol vskutku posmelený novou dráhou vecí a osviežilo ho že prečítal profil vraha tak dokonale ako vždy keď čítal všetky stopy počas svojej kariéry. Išlo tu síce o jeho prvý prípad naozajstnej vraždy ale jeho stroj, ktorý nosil v hlave, nijako nezlyhal. Pridávalo mu na odvahe že nie je senilný a že mu to stále tak páli. Oživovala ho viera v prúd zajtrajška, ktorý prinesie nové výsledky. Pôjdu spolu do lekárne. Zajtra pôjdu spolu do lekárne. A potom do tých všetkých ostatných a potom príde aj koroner so svojim výsledkom. Rozpustnosť lieku….jeho chuť, zacielime vraha použitím falošného páru ktorý bude sa hádať niekde v luxusnej Opatiji, možno v hoteli Bristol alebo Continental…chytíme ho!!! Čo je to vlastne ten ST…NOX… – valilo sa mu mysľou ako tak prechádzala Jelka cestou. Bola stále bosá. Do práce sa predsa nechystala.  Chystala sa na večeru a opätky nehodia sa do tejto práce. Obdivoval ju. Zamiloval sa. Ľúbil ju. Ach, Jela. 

“Aby ste si nôžku neporanila, keď tak rýchlo bežíte. Dajte pozor krásavica!!!” –  skríkol na ňu mladý opilec od polície a bolo to v ten moment keď sa otočila naňho ako tak stála uprostred cesty. Zvuk vrieskajúcich gúm na vlhkom večernom asfalte. Svetlá v očiach a hrôza v krvi, svaloch aj kostiach. Červené Porsche ju vyhodilo na svoju kapotu ako býk čo práve nabral toreádora. Krv valí sa z hlavy, zlámaná holeň aj ruka. Jej krásne vlasy na tejto špinavej ceste. Josip sa ocitol v tme. Jeho tvár nad ňou. Dievčatko moje. Láskykvet, žiješ? Usmiala sa. No teda! Tak toto je naozaj bojovnica. Josip, netrápte sa, za chvíľu som naspäť. Choďte domov, oddýchnite si. Choďte naspäť na vašu horu Mordor. Ráno bude múdrejšie večera. Pohojdáva sa na nosidlách a hladká ho po tvári. Smeje sa cez bolesť a slzy. Tak to som dopadla. Som to ja len vyšetrovateľka, Josip. Samému vám to hádam pôjde ešte lepšie. Neopúšťal ju humor, tak ako vždy. Ten pohľad ako nakladajú ju do tej istej sanitky ako tie dve mŕtvoly. Josip zrazu beží, nechápe sám, beží cez ulicu k hotelu Lungomare. Je počuť Jelu ako kríčí JOSIP NIE!!! Udiera, päste mu lietajú vo večernom svetle lámp. Triafajú sa do tváre, brucha a potom sáču ho dolu zo schodov. Chlapík padá, kotúľa sa až na samý spodok. Zvíja sa od bolesti a zavýja ako pes. Josipa fotia a hatajú. Okoloidúci, asi tak päť mladých mužov, drží ho pevne ako sa tak myká lebo má chuť zabiť. Pán detektív, čo sa stalo ??? Novinári vyšli z kríkov ako také potkany čo chystajú sa na starý peceň chleba. Ďalší moment, záchranka berie miestneho opilca na nosidlách k Jele a dvom mŕtvolám do auta. Blesky fotoaparátov. Je tu ešte ďalšia hŕstka novinárov, ktorá sa skrývala tu kúsok v kaviarni. Možno len zopár odhodlaných, ale vyzerá to ako v Hollywoode na Oskaroch. Josip na nich pľuvá a nadáva im do prašivých hyen a potom beží preč. Zobudil sa, precitol a k rozumu dostal sa, až na sparťanskej posteli u Maďarky. Bolo skoré ráno. Mal na sebe všetky veci, spal oblečený, a len veľmi pomaly začal zbierať v hlave podrobnosti. Vie že po ceste domov zastavil sa v malej zašitej krčme. Nebolo tam nikoho len majiteľa ktorý sa chystal už zavrieť. Josip si kúpil fľašu Jacka Danielsa a zavrel sa s ňou v izbe. Pil to ako vodu a potom si pamätá len to že chcel sa aspoň vyzliecť. Očividne to už nestihol. Boleli ho hánky a na pravej mal ranu ktorú pravdepodobne spôsobil mu idiotov zub. Hrkúú, hrkúúú. Na okne sedí mu holub. Je ryšavý. Takého ešte nevidel. Je tu sám, bez partnerky. Chodí po parapete a čosi zobe. Miestami dvíha hlávku a prezerá si zvedavo starého pána sediaceho na posteli za oknom. Čajky počuť tiež. Lietajú tam kdesi vonku. Vysoko na oblohe. Josip si želal mať ich bezstarostnosť. Josip si prial byť teraz tým holubom. Čajkou ktorá lieta si tam vysoko na oblohe. Vedel, že napadnutím kolegu dostal sa do nepríjemností. Ublíženie na zdraví. Mateo ho pravdepodobne vyrazí z prípadu. Niekde dolu v hale hrá muzika. Je stará ale rezká. Akési argentínske tango. Josipa ukrutne bolí hlava a v ústach má strašné sucho. Ktosi klope na dvere. Dvere sa potom otvoria a dovnútra vstúpi starká. Nahnevane pozrie na prázdnu fľašu Jacka hodenú v rohu, ale nič nepovie.

„Ah, napokon si ustao, stari pospanče?“ – smeje sa a na tácke nesie raňajky. Tácku položí na posteľ. Bohaté anglické raňajky. Vajíčka, slanina, grilované párky, paradajkové fazule, dva veľké krajce chleba, maslo aj pohár mlieka. Vedľa ešte veľký pohár vody, pomarančový džús a šálka čiernej kávy. V ruke ešte drží zrolované noviny. Usmieva sa a pobavene kýve hlavou z boku na bok. Akoby niečomu nechápala ale tiež akoby bola z niečoho príjemne zaskočená. Potom hodí čerstvú tlač na stôl pri stene, pohladí Josipa po líci, usmeje sa a odíde. Pri dverách sa však zastaví, žmurkne naň a povie mu.

„Ti si tigar. Ljuti pas. Kao moj muž! Preživjet ćeš! Nisam znao da si detektiv.“

Koniec jedenástej časti

Časť dvanásta

Z pohľadu vraha

Josip sa vyzliekol a hodil si studenú sprchu. Stál tam hodnú chvíľu. Nechal si ľadovú vodu stekať od hlavy dolu cez celé telo, a tiež ústami sŕkal životodarnú tekutinu aby sa napil. Obchytkával si brušný tuk a rozmýšľal ako sa ho zbaviť. Chcel by mať ploché brucho a možno aspoň dve tri tehličky. Až keď sa už triasol od zimy a pohľad na jeho scvrknutý penis už išiel mu na nervy, vypol vodu a hodil si cez seba osušku. Ešte chvíľu rozmýšľal nad tým že začne sa tam dolu tiež holiť, ako to dnes robia,  ale potom to odložil ako niečo nepotrebné. Naraňajkoval sa v kľude. Jedol nesmierne pomaly ale chutilo mu. Zjedol aj vypil všetko. Zvlášť vodu hltal ako taký vyprahnutý dromedár. Cítil sa vyčerpaný. Onedlho bežal na záchod. Poznáme dva druhy zvracačov. Tichí a potom tí ktorí grcajú ako zver. Ručia ako jeleň v období ruje. Josip bol ten tichý. Nenávidel sa za ďalšie zlyhanie. Nenávidel sa za to že sa neudržal a potom aj za toho Jacka Danielsa. Jediné čo neľutoval bolo že dobil toho nespratníka. Natiahol si trenky a do rúk vzal noviny. Titulka denníka mala cez celú stranu fotku jeho šialenej tváre. Veď, ako inak. Vyberieme tú najhoršiu, bizár a absurdita sa predáva najlepšie. Jeho tvár ako starý démon, chýbali už len rohy. Ústa roztvorené a v očiach prázdno. Miloval Jelku a za ten úraz mohol ten debil. Prečo by niekto kričal na niekoho kto prechádza hlavnou cestou? Bol to idiot. Debilné ožralecké hovädo. Nenávidel toho chlapa! Neľutoval ho vôbec.

JOSIP ANTUNOVIĆ VYŠETRUJE! STARÉMU Z TOHO VŠETKÉHO ASI PREPLO

Zdá sa, že ani po druhej vražde sa krajina nedostáva k vyriešeniu prípadov! Pýtali sme sa priamo prezidenta polície s ktorým spojili sme sa telefonicky už včera v noci. Dolu krátky rozhovor s Mateom Crnčević.

“Hlavný vyšetrovateľ sa bije s miestnou políciou. Národ je v šoku, sleduje scénu a pritom drží sa doma úzkostlivo svojho stola. Tento človek má vyriešiť prípady hrozných vrážd? Koho ste tam vlastne poslali a čo nám viete povedať k tomu čo sa tam stalo? Je pravda že detektív Josip Antunović mal byť už dávno na dôchodku?”

“Josip je to najlepšie čo v krajine máme. Verím že vrah už bude čoskoro za mrežami. Nikdy neviete ako tieto veľké hlavy operujú. Josip je legenda. Okolnosti sa stále vyšetrujú. Pravdepodobne došlo k hádke medzi miestnou políciou a hlavným vyšetrovateľom.”

“Je nesmierne mrzuté vidieť takéto scény na verejnosti. Nedodáva to práve najlepšiu vizitku orgánom činným v trestnom konaní. Zlé hlasy hovoria že ryba smrdí od hlavy.”

“Média skoro vždy všetko preháňajú. Ste ako bublanina. Vojdete plochý ako platesa ale potom zrazu idete až von z plechu. Mimochodom, moja skvelá manželka pečie fantasticky. Nepredali by ste ani výtlačok keby neboli ste všetci takí prešibaní. O prípadoch budeme vás dôkladne informovať a tu a teraz vám hovorím, rád by som vás ubezpečil, že všetko je v najlepšom poriadku. Vraha dolapíme už čoskoro. Incident s Josipom vyšetríme a okolnosti dozviete sa čoskoro. Zatiaľ, milá pani redaktorka, nepridávajte príliš veľa kvasníc, mohlo by vám to celé vybuchnúť, akokoľvek vieme že to je vlastne to čo majú vaši čitatelia radi.”

Josip si zapol mobilný telefón kde našiel si SMS správy od Matea. 

SMS číslo jedna: Odvolávam ťa z prípadu. Prípad preberá Rijeka. Miestny šéf polície sa volá Karlo Kodrić. 

SMS číslo dva: Máš jedno stretnutie s ním aby si veci odovzdal, inak nič. Letíš do piče. Sklamal si ma!

SMS číslo tri: Odovzdaj veci na oddelení v Záhrebe a padaj na dôchodok. 

SMS číslo štyri: Modli sa aby z toho nebol väčší problém. Sklamal si ma.

SMS číslo päť: Zastav sa u mňa keď vrátiš sa do mesta.

SMS číslo šesť: Josip. Zavolaj mi keď sa zapneš.

Josipovi to bolo už všetko jedno. Tešil sa ako sadne do svojho BMW a pôjde si do Zadaru pre svoju Mariju. Bez akýchkoľvek emócií zavolal Mateovi. Bavili ho, momentálne, viacej čajky tam hore na oblohe a tiež holub na okne ako tento prípad. Tešil sa ako pôjde dnes za Jelou do nemocnice. Chce jej chytiť tu jej malú rúčku a chystá sa ju galantne pobozkať.

“Tak čo je, Mateo, čo chceš?!!” – opýtal sa stroho keď prezident polície zdvihol telefón.

„Josip. Jeblo ti už úplne? Zbláznil si sa?“

„Neviem o čom hovoríš.“

„Prečo si dobil toho policajta?“

Je to ko*ot. Ožralec a úchylák ktorý spôsobil mojej kolegyni úraz. Obmedzil ma tým na službe.“

„Josip, priateľ môj. Toto nás môže stáť kariéru. Povedz mi, čo vlastne máš.“

„Nemám nič. Vrah stále na slobode. Veselo si behá po Opatiji a vysmieva sa nám do kamery.“

„Josip, si za to zodpovedný. Potrebujem ťa. Potrebujem, aby si prestal mlátiť miestnych policajtov a začal seriózne vyšetrovať.“

„Som na dôchodku. To ty si ma povolal naspäť. Pamätáš? Bez prezidenta polície sa nikdy nič nestane. Máš dôkazy o tom že som ti vtedy volal? Moja kariéra skončila odchodom od polície. Nemôžem za to že si tam vtedy nikoho nemal. Mateo, ozaj, čo budeš teraz robiť s týmto vraždiacim psychopatom?“

„Josip. Na Boha ťa prosím, prestaň. Veď sme priatelia. Pamätáš keď dal som ti povolenie na to aby prenajal si tú drahú jachtu? Talianom nebolo vtedy všetko jedno. Pamätáš ako držali sme vtedy spolu?“

„Pamätáš ako zlomil som si vtedy nohu?“

„Josip, prosím ťa. Viem že si génius, ale teraz horí mi riť. Čo máš? Sľubuješ že všetko povieš Karlovi? Odovzdáš prácu?“

„Nahrávaš náš hovor? Je to kvôli ministerstvu?“

„Nie, akoby si si mohol myslieť..“

„Nahrávaš náš hovor?“ – opýtal sa Josip znovu a hneď potom mu Mateo položil.

SMS číslo sedem: Si oficiálne odvolaný z prípadu. Okamžite sa dostav na prezídium. Strčím tvoju riť za mreže za ohrozenie verejnej bezpečnosti.

Josip sa schuti zasmial. Mal svoj plán. Aj napriek tomu že mu ešte stále bolo trochu nevoľno, cítil sa akoby sa preňho začínal nejaký extra svieži deň. Všetko pôjde ako po masle. Obliekol sa a vybehol von z izby. Dokonca sa ešte vrátil aby si dal na seba voňavku. Zišiel dolu do haly kde hralo argentínske tango. Starká akurát odkladala z veľkého jedálenského stola. Povyťahoval rolety a slnko zalialo veľkú halu. Chytil ju za starú vykrivenú ruku a poklonil sa. Zvŕtal starkú akoby nebolo zajtrajška a potom ju znovu tak pekne pobozkal na líce. Usmial sa pri dverách a odišiel do mesta.

„Dobrý deň, slečna.“ – pozdravil sa v lekárni a stále ešte inšpirovaný rezkým tangom dokonca urobil aj smiešny tanečný krok. Mladej lekárničke to vyrobilo na tvári úsmev.

SMS číslo osem: Akoby si si mohol myslieť že nás nahrávam? Tak ma poznáš?

„Slečna, vedeli by ste mi povedať…Ach, prepáčte, tu je legitimácia. Josip Antunović, kriminálka Záhreb. Vedeli by ste mi povedať, čo je toto za liek.“

SMS číslo deväť: Si naspäť v prípade. Ignoruj čo som povedal. Verím ti. Dostaň toho parchanta.

Josip sa zase tak schuti zasmial a odpísal len prostredníctvom smajlíka 🙂

Ani vôbec nerozmýšľal o tom že by prípad nechal alebo že je naozaj odvolaný. Matea už poznal. Vedel že panikári pretože ide aj o jeho reputáciu a tiež ministerstvo naňho tlačí kvôli verejnej mienke. Josip vedel že mu Mateo bezhranične verí.

SMS číslo desať: 🙂

Lekárnička chvíľu hľadala v abecednom zozname. „Vyzerá, že je to Stilnox. Je to veľmi silné hypnotikum a sedatívum ktoré sa používa na liečbu nespavosti. Je to liek na predpis.“

„Myslíte si že je chuťovo rozoznateľný, ak je napríklad vhodený do nápoja?“

„Určite áno. Ide tu o zolpidem tartrate. Je to horká pilulka.“

„Horkosť sa však môže stratiť ak by bola tabletka vhodená do silného alkoholu alebo miešaného nápoja či kávy?“

„Myslím, že nie úplne ale môže zoslabnúť.“

„Je v tekutine rýchlo rozpustiteľný a nezanecháva povlak alebo sediment?“

„To vám neviem povedať.“

„Mohli by sme to vyskúšať ale rozumiem že liek sa vydáva jedine cez predpis. Možno máte nejakú vzorku?“

„Nie, pán Antunović, nemáme tu žiadnu vzorku. Budete musieť mať predpis. Odporučila by som vám zájsť k MUDr. Jovanović. Je to psychiater, má ambulanciu v Rijeke. Je to jediný psychiater v okolí. Ak nemáte problémy so spaním vám ale liek asi len tak nepredpíše. Jedine že budete mať akési špeciálne povolenie od polície, hádam, že by mohol… Počkajte! Vy ste ten detektív zo Záhrebu. Dnes ráno som o vás čítala, vyšetrujete tie vraždy. Ja hlupaňa! Načisto som zo štúdií ochromela. Mozog, prázdna hlava. Veľa učiva, ale to je jedno. Farmaceutické štúdium je živé peklo! Ježiš, tak to sme vám vďačný!“ – vyletelo z nej a na tvári mala zrazu široký úsmev.

„Za čo, slečna. Veď ešte nie je nič hotové.“

„No že konečne niekto dobil toho idiota. Chodí tu po meste ako šerif z nejakej westernovky. Myslí si že mu to tu patrí. Nenávidíme ho. Je to chlipný úlisný pes. Ľudia ho tu nemajú radi. Viete o tom že minulý rok znásilnil dievča? A prešlo mu to!!! Dá vám pokutu za puklinku v čelnom a potom sa ožere v miestnom bare. Toľko chlapov mu už chcelo jednu naj*bať, ale báli sa lebo má protekciu. Nuž, ale až vám sa to skutočne podarilo. Je to hanba mesta a podvodník. Robí s miestnou tlupou drogy. Kokaín. Ale nič som vám nepovedala. Jeho mater si z toho postavila na Istrii dom. Vedeli by ste ho dať dole?“ – premenila sa zrazu táto distingvovaná vzdelaná slečna na miestnu prostorekú bojovníčku za poriadok.

„Ďakujem, slečna, ste veľmi milá. Výborné informácie. Vskutku výborné. Pozrieme sa na to. Samozrejme vašu výpoveď si nechám len pre seba. Nebudete nijako ohrozená, nebojte sa. Poznám sa s prezidentom. Tento váš nespratník tu pravdepodobne už skončil. Vedeli by ste mi dať zoznam všetkých výdajov na tento liek? Mená pacientov?“

„Nie, to bohužiaľ nemôžem. Budete zrejme potrebovať špeciálne povolenie. Tu, nech sa páči, je kontakt na náš manažment. Ak sa s nimi dohodnete a oficiálny príkaz príde zhora, môžeme vám vytlačiť zoznam.“

„Ďakujem. Ešte posledná otázka. Aký rýchly je nástup účinku lieku?“

„Je to pomerne silné sedatívum. V závislosti od podaného množstva sa do desiatich minút po požití môžete cítiť veľmi ospalý.“

„Ovplyvňuje alkohol nejakým spôsobom tento účinok?“

„Alkohol účinky lieku ešte zvyšuje. Liek spomaľuje mozgové funkcie a ovplyvňuje okrem iných aj spánkový neurotransmiter. Ovplyvňuje vnímanie aj pamäť. Laicky povedané vypne vás ako keď sa zhasne svetlo. Je to liek určený na chronickú nespavosť, takže, povedzme, ak si zoberiete dve tabletky naraz, zaspíte veľmi tvrdo a to až na desať hodín.“

„Ešte raz ďakujem a dovidenia.“ – povedal a chystal sa odísť.

„Počkajte. Tu, vybrala som jedno pláto. Budem to neskôr reklamovať dodávateľovi ako chybný kus. Nič som vám nedala. Buďte opatrný, nie že ich pojete v rámci akéhosi vyšetrovacieho testu alebo čo. No a zájdite si k MUDr. Jovanović. Dá vám všetky informácie o pacientoch ktorí užívajú tieto lieky. Bude to tak rýchlejšie ako získavať povolenia, nie? Ja som taká šťastná!“ – vyskočila spoza pultu a bozkala Josipa na líce.

Josip nemohol uveriť čo sa práve stalo. Boh vládne mysterióznym spôsobom ale nakoniec vždy na našu priazeň. Sadol do taxíka a dal sa odviezť do vedľajšieho mesta Rijeka. Najprv chcel zájsť za Jelou do nemocnice. V aute mu zvonil telefón. Akési neznáme číslo.

„Josip Antunović. Hovorte!“ – ozval sa stroho.

„Hola, Hola, starký. Tak ako ide vyšetrovanie? Vymenili ste profesiu za pouličný box?“ – smial sa do telefónu schuti a hlasne pán koroner. „Toho policajta nemá nikto rád. Ľudia v meste budú radi. Možno aj postavia vám sochu. Hahaha. Budete hneď vedľa dievčaťa s čajkou tam na tej skale v tom mori. Hahaha. Mám pre vás výsledky. Expresná zásielka len pre vás, pretože vás mám rád. Inak by som si dal na čas. Obete definitívne spali keď ich podrezal. V krvi som našiel nesmierne množstvo zvyškov po barbiturátoch, konkrétne zolpidem tartrate. Vrah sa uistil že obete tvrdo spia predtým než ich podrezal.“

„Ďakujem Dario. Ďakujem za všetku vašu pomoc. Zdá sa že do cesty poslal mi vás sám Boh.“

„Boh? Ach, prosím vás, s týmto na mňa nechoďte. Keby existoval nejaký Boh, nebolo by na svete toľko nešťastia a smrti. Tak, dovidenia a ozvem sa ešte s finálnou správou.“

„Počkajte ešte chvíľu prosím, Dario. Myslíte si že Stilnox zanecháva v tekutine povlak alebo sediment?“

„Prečo vás to zaujíma. Dva páry už naleteli, naletí aj tretí. Zdržujete sa nepodstatnými informáciami. Nie. Rozpúšťa sa takmer neviditeľne. Jediné čo môže plávať v nápoji je vrchná vrstva lieku. Akási biela glazúra ktorá obaľuje liečivo. Ale aj tá sa často dobre rozpustí. Museli by ste mať podozrievavé oko aby ste zbadali že vám čosi také pláva v pohári. Záleží aj od druhu nápoja či tekutiny.“

Jela tam ležala s nohou vyvesenou hore. Ruka v sadre a hlava v obväze. Josipovi sa chcelo plakať aj keď ona sa usmievala hneď ako ho zbadala medzi dverami.

„Jelka. Jeluška moja. Ako sa cítiš?“ – opýtal sa ustarane, kľakol si a bozkal jej ruku.

„Trochu otupená od liekov, pripútaná na lôžku a trochu mrzutá lebo nemôžem nič robiť, nemôžem vám pomôcť, môj drahý Josip.“

Josip jej všetko vyrozprával a Jelka bola naňho nesmierne hrdá. Cítila sa trochu ako piate koleso u voza ale Josip ju uistil že spravila dosť len tým že ho sem doviezla. Ľutoval že im nevyšla večera a prisľúbil jej že si to vynahradia. Josip jej potom ešte chvíľku bozkával ruku a plakal jej do dlane, pretože mu to bolo všetko tak ľúto, ale potom mu povedala že sa správa horšie ako zaľúbená tínedžerka a tak prestal. Rozlúčili sa a Josip sa pobral na miestnu polikliniku k MUDr. Jovanović. Na chodbe sedel len jeden pacient a v čakárni nebolo nikoho. Zdalo sa že Stredomorie si s úzkostnými poruchami netyká. Josip zaklopal a chvíľu čakal. Otvoril mu starší muž, asi tak v jeho veku. Bol to pribratejší pán ktorý si farbil vlasy na hnedo. Josip tušil že bude excentrický. Veď napokon, je to psychiater. Isto iste má profesionálnu deformáciu. Mal hnedé oči a pestoval si briadku ktorú si tiež farbil na hnedo. Josipa to odpudzovalo. Prechádzal si rukou po nej, hladil si ju, akoby hladkal capa alebo kozu.

„Ako vám môžem pomôcť?“ – opýtal sa.

„Dobrý deň. Josip Antunović. Kriminálka Záhreb. Môžem ísť na chvíľu dnu? Mám pre vás zopár otázok.“

„Ja s tým deckom nemám nič spoločné! Už mi idete všetci na nervy. Dajte mi, preboha pokoj!!!!“ – začal sa rozčuľovať.

„Ukľudnite sa pán doktor. O akom decku to hovoríte? Som tu za účelom vyšetrovania vrážd ktoré sa udiali v Opatiji.“

„Ach, samozrejme, vy ste ten kompulzívny boxer. Čítal som o vás dnes ráno. No to mi je len návšteva! Aká pocta! To sa mi uľavilo. Prosím, poďte. Sadnite si tam. Dáte si kávu?“ – povedal a z tváre pomaly aj vytratilo sa mu rozrušenie a červeň.

„Áno, privítal by som šálku dobrej kávy. Ďakujem.“

Doktor odišiel k malému presovaru kde položil malú šálku a stisol gombík.

„Ani vám nedokážem vypovedať, aký som už z toho unavený. Najprv sem prišla ako taká múmia. Pomáhal som jej celé tie roky. Áno, netvrdím, zblížili sme sa ale vždy som si aj tak udržoval zdravý odstup. Hovorím to už desiaty krát. Bola to slobodná matka s finančnými problémami a ten jej parchant… ach bože, musím sa ukľudniť. Vadilo by vám ak si na chvíľu odbehnem?“

„Nie, samozrejme, vôbec nie. Ale, o čom to vlastne hovoríte, pán doktor?“

Doktor sa na chvíľu stratil vo vedľajšej miestnosti kde vylúskal zopár Xanaxov. Vrátil sa ako znovuzrodený hoci tabletka ešte určite nemohla zaúčinkovať. Mal to ako placebo. Pokračoval vo svojom príbehu. Zdalo sa, že Josip je zrazu terapeut a lekár a pán doktor je vlastne jeho pacient. Bolo to nanajvýš komické. Museli to byť zbytky traumy, ktorú pán doktor zažil.

“Tvrdil, že má depresie. Hovoril som mu že z toho vyrastie a poradil som mu aby začal intenzívne športovať. Najprv chodila len ona. Potom priniesla aj syna. Boli to predsa len dve trosky, ale keď ja mám takú tú lekársku povinnosť, viete, prísahu!!! Prísahu predsa. Čert aby ich vzal. Keby som len vedel… Chcel som im dobre. Matka sa dala ako tak do poriadku, ale ten fagan mi začal po večeroch zvoniť u mňa doma. Dožadoval sa predpisu na anxiolytiká a tvrdil že má samovražedné myšlienky. Nastavil som ho na nula polku. Nič z toho nepotreboval, pravdepodobne len rozdával alebo aj predával lieky svojím kamarátom. Robil som to všetko pre ňu. Taká fajná žena. Len trochu nešťastná. Zlatá, vskutku, anjel. Prosila ma aby som bol ku nemu milý. No, a potom je tam jeden z tých večerov kedy u mňa znovu zvoní. Hrá to na zúfalca, chce sa zabiť. Pozval som ho k sebe hore a uvaril mu mätový čaj. Mal som vedieť že robím chybu. Popíjal som červené vínko, mám rád dať si zo dva tri deci, a sledoval som svoj obľúbený seriál. Mám rád telenovely. Zbožňujem keď naťahujú dej. No, ale teda, späť k parchantovi. Sadol si do kresla a začal rumázgať že ho vystrašili myšlienky  na smrť. Zničil mi celý večer, bastard jeden ničotný, a potom ako som si odbehol na záchod mi vylúskal do vína akési tabletky. Musel to byť Zopiclon. Som lekár, viem o liekoch svoje.  Neviem presne čo sa stalo ale keď som sa vrátil a sadol si naspäť k seriálu a začal sŕkať víno, po pár minútach som začal odchádzať. Bojoval som s tým, ale premohlo ma. Vedel som že niečo nie je v poriadku. Išiel som ešte že napijem sa poriadne vody. Tušil som že má v tom parchant prsty. Niečo chystal, hajzel jeden, zničil mi reputáciu aj celý život. Ráno som sa zobudil vo svojej posteli v spálni. Bol som nahý a vedľa mňa ležal nahý štrnásťročný fagan. Robil sa že spí. Ten chlapec nepatrí na psychiatriu. Ten chlapec patrí do väzenia alebo, ešte lepšie, rovno do pekla. Obrátil sa ku mne a s úškrnom diabla povedal. Pán doktor, cítim sa ako zdrogovaný. Čo sa stalo? Dali ste mi niečo do mätového čaju?  Bolí ma konečník a, preboha, odkiaľ sa tu zobrala táto krv? Ja hľadal som u vás pomoc a vy ste ma na miesto toho znásilnili?! No, čo vám poviem. Začal ma vydierať a ja nevedel som ako z toho celého von. Vedel som že je to zlý génius. Satanovo decko! Nevedel som však ako to celé spravil. Predpisoval som mu tabletky, pretože to bol jeho zámer. Predával ich kade tade. Jeho matke som nemohol nič povedať. Bol som z toho celého úplne zablokovaný. A potom, jedného dňa, našiel som pri upratovaní pod posteľou malý nôž. Používam ho na zemiaky. Bola na ňom zaschnutá krv. Všetko mi to zrazu v hlave klaplo. Bol som taký šťastný!!! Obrátil som sa na políciu a predstavte si, všetko sa to dobre skončilo. Nikdy som neveril že sa z toho môžem dostať. Polícia mi vravela že prísť som mal ihneď. Aj bez dôkazu! Predpisoval by som mu tabletky hádam až dodnes. Vďaka Bohu! Rok dlhé vyšetrovanie a dva roky terapie u kolegu. Ten bastard ma zdrogoval a odvliekol do spálne kde ma povyzliekal donaha a potom aj seba. Do konečníka si zarezal nožom a krv dôkladne roztrel na obliečkach. Potom už len vyčkal do rána. Zabudol však v tej mladej sprostej hlave, fagan, bastard a hajzeľ jeden, že  hodil nôž len tak pod posteľ. Boh je s nami, pán detektív, je s nami stále. Rodina sa od hanby odsťahovala z mesta. Boli toho plné noviny.” – zakončil doktor svoj príbeh a zrejme aj za pomoci Xanaxu začal sa strojene usmievať. Ako robot ktorému zasekla sa sánka. Josip tam chvíľu len tak sedel. Tento príbeh naozaj potvrdzoval prítomnosť vplyvu “zhora”. Veci sú iba veci čo sa dejú ale niekde tam hore na nás niekto dáva pozor. Už veľakrát sa mu to takto potvrdilo. Tam na jachte a či tu v Opatiji. Josip začal veriť, začal veriť viac.

“To mi je ľúto, pán doktor, čo ste prežili. Muselo to byť traumatizujúce. Ale poďme, ak vám nevadí, k môjmu prípadu.” – povedal Josip a vypil šálku kávy na jeden glg.

“Ako iste viete, vyčíňa nám tu vrah. Nechcem vám jatriť rany, ale používa Stilnox aby uspal svoje obete, ktoré potom zavraždí.”

“Boha! Stilnox uspí aj koňa!” – prerušil ho lekár a na tvári stále mal ten zaseknutý úsmev.

“Čo od vás potrebujem..” – pokračoval Josip a snažil sa neprepadnúť náhlemu smiechu. Tento lekár bol mimo.  Ako len môže vôbec ešte vedieť niekoho liečiť. Pravdepodobne len predpisuje pilulky akoby to boli Skittles či M&Ms. Mali by mu odňať licenciu, ale zas, je to jediný psychiater v okolí. “… je, aby ste sa mi pozreli na zoznam vašich pacientov, ktorým predpísali ste tento liek.” Lekár sa posadil za počítač, poznamenal že je nový a že má aj nový monitor, a potom dačo poslal do tlačiarne.

“Tu je celý zoznam mojich pacientov za posledný rok. Máte tam diagnózy aj to čo práve užívajú. Milujem technológie, pán detektív, pamätáte si keď museli sme sa hrabať celý deň v papieroch?” – povedal nadšene a zasekol sa znovu v úsmeve. Josip si prezrel zoznam. Bol pomerne krátky. Zatiaľ nič neobyčajné. Samí Chorváti s depresiou alebo aj psychotickí pacienti. A potom to prišlo. Ako veľký tresk. Na zozname našiel meno Lars Frederiksen. To je predsa Dán!!! Bližšie nešpecifikovaná porucha osobnosti. Medikácia: Stilnox, Zyprexa.

„Pán doktor!“ – odsekol ho Josip ako keď utne.

„Ano, pán detektív?“

„Viete mi povedať čosi o tomto pacientovi?“ – opýtal sa a prstom ukazoval na meno pacienta.

„Aaaach, samozrejme. Lars. Divoká žienka. Počkajte, tu mám jeho kartu. Myslí si že narodiť sa mal ako žena. Rodičia mu to vraj celý život vyčítali, že narodil sa ako chlapec, kým oni čakali dievčatko. Neznesie hluk a má problém s tým keď sa niekto okolo neho háda. Najprv som si myslel že je to len typická neuróza ale potom som zistil že hlboko v jeho poškodenej osobnosti nachádzajú sa ďaleko závažnejšie veci. Hranične psychotická myseľ, porucha identity, ale ak berie lieky je bez rizika ubližovania sebe alebo iným. Teda aspoň dúfam že berie lieky, vtedy sa má dobre. Dlho tu už nebol. Myslím že pri posledných návštevách, ak si dobre pamätám, nastalo výrazné zhoršenie. Začal zase piť! Alkohol je metla ľudstva, pán detektív, metla ľudstva! Ale inak, je to zlatíčko! Skúšali sme mu volať ale tón oznámil že číslo neexistuje. Rodičia vraj boli hrozní. Nie je odtiaľto. Žije tu vraj už ale skoro päť rokov. Severan čo hľadal teplo domova, povedal mi raz. Tak mi to utkvelo v pamäti. Aká milá fráza, no nie pán detektív? Chodil ku mne asi tri roky. Javil sa dobre, terapia mu vraj pomáha, teda aspoň tak tvrdil. Je to Dán, ako iste všimli ste si vašim pozorným okom. Dáni sú šialenci. Prepáčte, ak tak poviem. Poškodené gény. Ako môže niekto žiť bez slnka. V takej tej ponurej atmosfére. Ani sa im nečudujem že im šero vymylo emócie aj mozgy. No, tak čo to tu máme. Tu je prvý záznam. Prvý rok sme síce riešili sebapoškodzovanie, trhal si zaživa nechty a driapal sa drôtom, bláznivé, ja viem, ale potom sme ho dali trošku do poriadku. Stilnox bral na tony. Vraj ho to drží na uzde či čo. Nemôže spávať. Satan je vtedy v klietke, povedal. Robí si často srandu. Naozaj, občas ani nebolo badať že bol by to psychotik. Nebezpečný nie je vôbec, to vám zaručujem. Je to rozumný, inteligentný muž. Rád občas príde oblečený ako žena a nosí parochne. Naučili sme sa to tu prehliadať. Čokoľvek ich robí šťastnými je u nás fajn. Bez sexuálnych deviácií. Najprv sme diagnostikovali len stredne závažnú poruchu osobnosti, problémy so spánkom a depresie. Neskôr sme ho dali na antipsychotikum, ako sa ukázalo bol to psychotik. Tak viete, ak mi pacient povie že je spokojný, ja som spokojný tiež. Predpíšem čokoľvek ak to teda naozaj funguje. U Larsa je to zrejme tak. Som vlastne hrdý na náš progres. Myslím, že dal som ho do poriadku. Veľakrát sa ma zo srandy opýtal či neviem zohnať skalpel, lebo že má chuť zabiť. Toľko sme vždy nasmiali. Rád žartuje. Smiech lieči, pán detektív. Príjemný cudzinec a skvelý pacient. Hovorí plynule po chorvátsky. Ako som už povedal, je to zlatíčko! Ten by neublížil ani muche! Mám o neho ale trochu obavy, nebol tu už pólroka. Jeho stav sa ku koncu výrazne zhoršil. Potom ma prestal navštevovať.“

Takže odtiaľ tie škrabance na pleci, pomyslel si Josip a tiež spomenul si že nechty mal umelé. Neprirodzene dlhé plastové drápy si pamätal z terasy. Takže Rasmussen opustil domov na falošné doklady. To je dôvod prečo nikto o ňom doma nič nevedel. Dánska kriminálka ho hľadala márne. Zmenil si meno. Nevedno ako sa mu to však podarilo. Dáni sú na papiere docela prísny. To si Josip pamätal ešte zo svojej adventúry do Grónska keď zastavil sa aj na pár dní v Kodani. Dobre že ho tam nevyzliekli donaha. Cestovný pas obzerali hodinu kým konečne mohol ísť s Marijou obzerať veľryby. Chorvátsko sa stalo členom EU len teraz v Júli. Ak tu žije už päť rokov, musel mať teda riadne víza. Ako je možné že celé tie roky nevraždil. Lars Frederiksen, teda vlastne Rasmussen bude teda ťažký oriešok. Čo ak to vôbec nie je vrah? Čo ak je Lars slušný človek? Čo ak hľadáme Rasmussena? Nepravdepodobné! Príliš veľa súvislostí, pomyslel si Josip. Preklepne si doma na počítači register trestov pre Larsa Frederiksena.

„Zlatíčko vravíte?“ – opýtal sa Josip začudovane. Malé pobavenie nad lekárom zračilo sa mu v kútiku úst. Situácia však bola vážna, Josip sa musel sústrediť. „Má Lars pomerne širokú medzierku medzi zubami? Hore medzi jednotkami?“ – opýtal sa ho Josip zrazu tváriac sa smrteľne vážne.

„No tak, teda, pán detektív! To ste ma teraz dostali. Kto by si také niečo do pamäti ukladal. Nepamätám si. Neviem. Nie som zubár, preboha, nepozerám pacientom na zuby.“ – odpovedal doktor prekvapene.

„Prepáčte. Hovorili ste že ste sa spolu vždy veľa nasmiali. Myslel som si, že pamätať by ste si mohli takú širokú medzeru medzi jednotkami…Nemá ju veľa ľudí.“

„Nie, prepáčte. Nepamätám si.“

„Kedy tu bol Lars naposledy?“

„A viete, to je čudné. Teraz keď sa pýtate. Možno preto si už nepamätám jeho úsmev. Ako som hovoril, nebol tu už skoro pol roka a to predtým chodil pravidelne každý mesiac. Pár krát preložil termín a potom sa už neozval. Naposledy ale dal si predpísať, počkajte, pozriem do karty. Až 5 balení Stilnoxu, pretože tvrdil že bude dlhšie odcestovaný. Myslím, že sa vrátil k alkoholu od ktorého ku posledku vždy páchol. Tak hádam je ešte stále na cestách. Hádam sa tam len na niekoho usmieva.“ – reagoval doktor pobavene.

„Vydajte mi prosím jeho kartu. Chcem vidieť všetky záznamy. Prinesiem vám ju o pár dní.“

„Samozrejme, pán detektív, tu je. Nech sa páči. Kam už idete, nedáte si ešte kávu?“ – kričal za Josipom ktorý náhle opustil ordináciu a pobral sa do vily čítať si tento temný chorobopis.

V taxíku znovu zvonil Josipovi telefón. Ach, to je Marija! “Moja milovaná Marija!” – povedal nahlas, až tak že naľakal taxikára. Jeho zaspatá hlava poskočila a slnečné okuliare skoro spadli mu z nosa a prestal sa za volantom konečne hrbiť. 

“Josip! Ty si sa už načisto zbláznil! Musíš mi naozaj všade robiť iba hanbu? Si vo všetkých denníkoch. Hovorí o tebe celý Zadar! Miestny pijú v baroch a zabávajú sa na tvojej fotke. Všetci ťa tu volajú boxerista. Do pekla, Josip, čo je to s tebou? Deti sa o teba boja! Povedali mi aby som zavolala Mateovi aby ťa odvolal z prípadu. Čo to vôbec bol za nápad. Vrátiť sa do práce. Josip toto nie je prípad pre teba!!! Vraj nie si fit, neviem čo tým deti mysleli, ale myslím že majú pravdu. Ohrozuješ seba, svoje zdravie, aj životy ostatných. Josip, prosím ťa na naše manželstvo, nechaj to tam všetko tak. Prečo si vždy taký posadnutý nejakým prípadom. Je to preto že bolo ich tak málo? Josip, nemusíš si už nič dokazovať. Niekto iný zoberie to za teba. Vráť sa nám domov. Živý a zdravý, Josip, prosím ťa.” – bedákala Marija a potom srdcervúco vzlykala.

“Marija! Drahá Marija! Holubička moja. Tak rád ťa znovu počujem. Kedy prídeš domov? Neviem sa ťa už dočkať. Možno, bolo by treba už aj poliať kvety. Vieš, nie som teraz tam, viem že ich máš rada. Tak, len že aby nevyschli, vieš? Mám tu ešte nejakú prácu ale hneď potom prídem naspäť do Záhrebu a pôjdeme spolu na dlhú, dlhočiznú, dovolenku. Zoberieme aj deti, čo povieš? Sľubujem! Pôjdeme znovu do Grónska a zastavíme sa aj v Kodani. Tak ako predtým, čo povieš? Páčilo sa ti tam vtedy. Pamätám si, že veľmi. Ľúbim ťa, pozdrav deti. Zavolám ti neskôr.”

Josip bol tvrdohlavá palica. Nič ho už teraz nemohlo zastaviť. Pracovné zlyhanie vo svojom živote nepoznal a ani ho nechcel spoznať. Bol odhodlaný prípad vyriešiť. Ešte kým vystúpil pri starej vile mu píplo zopár SMS.

SMS od Matea: Volala mi Marija. Má o teba starosť. Povedal som jej že preháňa a že si v najlepšom poriadku.

SMS od Matea: Ženské! Haha. Naozaj sa netráp, Josip. Povedal som jej aby sa netrápila a že si v najlepšej forme a že čoskoro budeme oslavovať.

SMS od Matea: Josip, si v poriadku? Máš niečo. Budeme už čoskoro oslavovať?

Josip: Som tesne za ním. Mateo, som mu za pätami. Mám jeho chorobopis, jeho bydlisko aj plán ako ho nachytať.

SMS od Matea: Si borec! Milujem ťa. Vedel si že existuje online porno? Je to senzačné!!! Určite sa skús pozrieť. Pamätáš si keď pod posteľou schovávali sme si tie trápne polepené magazíny?

SMS od Matea: Chorobopis?

Josip: Mateo, netráp sa. Maximálne do týždňa je po ňom.

SMS od Matea: Dúfam že zobral si si zbraň? Nie ako tam na jachte že museli ti ju narýchlo doniesť?

Josip: Zbraň mám

SMS od Matea: 🙂

V dome bolo ticho. Zdalo sa že starká si vybehla na nákupy. Žiadny iný hostia. Aká pohoda! Josip sa posadil do veľkého pohodlného kresla v hale. Miestnosť bola stále tak prenádherne zaliata slnkom ale slniečko sa už pomaly otáčalo na opačnú stranu domu. Starká neprotestovala proti Josipovim vylepšeniam. Žalúzie boli stále vytiahnuté. Možno rada bola za Josipa a tak nevadilo jej už ani to ostré slnko. Ľudia zvyknú meniť svoje každodenné kódy ak do cesty znenazdajky vbehne im nový program. V starom gramofóne v rohu sa ešte stále krútila platňa argentínskeho tanga. Nevypínal sa automaticky. Ihla chodila dokola poslednej dráhy. Josip sa postavil a vypol gramofón. Potreboval teraz toto hrobové ticho. Na veľké piáno padal prach, palmy sa očividne tešili slnku a na jeho veľkú radosť všimol si že za oknom si ho znovu premeriava ten hrdzavý holub. Hm, museli ho kŕmiť, alebo čo, keď má sa tak blízko k ľuďom. Josip vyzrel z okna. Výhľad bol dychberúci. Šíre more tam ďaleko ale ešte predtým všetka tá zeleň ktorá kaskádovito padala dolu k mestu. Videl kúsok hotela Lungomare. Choďte na vašu horu Mordor, Josip, možno na niečo prídete, premietal si po svojom Jelkine slová. Zrazu mal pocit že musí jej zavolať. Odolal. Nebude ako tá zaľúbená tínedžerka. A navyše, má tu strašne veľa práce. Otvoril národný policajný register a do hľadáčiku naťukal Lars Frederiksen. Našiel dva záznamy. Lars dokonca dostal podmienku. Je tu fotka ale Lars vyzerá oveľa mladší, chudší a udržiavaný. Akoby iný človek. Je to džentlmen a pekný pestovaný muž. Človek by ho dokázal len veľmi ťažko spojiť s vraždiacou ženou na kamerových záznamoch hotela. Prvý záznam je o jazde pod vplyvom alkoholu počas ktorej Lars zámerne zrazil psa a potom to napálil do iného auta. Prišiel vtedy o vodičský preukaz. Vinník pod vplyvom alkoholu, zadržaný a prevedený do cely predbežného zadržania. Okoloidúci svedkovia potvrdili že nebola to náhoda. „S úškrnom na tvári psa doslova na aute naháňal kým neskončil mu pod kolesami.“ – zmienil sa očitý svedok ktorý bol na mieste činu. „Potom to naschvál nacúval krížom cez cestu a rovno do iného auta.“ – písalo sa v zázname. Výsluch naplánovaný na ráno. Chcel sa dať chytiť, chcel aby prišla polícia. Chcel sa im vysmievať do tváre, rozmýšľal Josip. Vo výpovedi sa ďalej nachádza pár viet z výsluchu ráno po nehode, ktoré potvrdzujú Josipovo presvedčenie. „Chúďa jedno chlpaté, vbehol mi rovno pod kolesá. Nešťastník jeden. Nechápem prečo majitelia nedržia psy v meste na vôdzkach. Niečo zachrapčalo. Znelo to ako zlomené rebrá alebo chrbtica, neviem bolo to pomerne veľké plemeno. Netrpel dlho. Chvíľu kňučal a potom už len vydýchol. Snažil som sa mu ihneď podať prvú pomoc. Bývam u veterinára. Poznám veci. Bolo však už neskoro.“ (Vinník sa po celý čas usmieva. Neprejavuje žiadnu ľútosť nad svojim činom.) „Zomrel na vnútorné poranenia, neborák. Takéto poranenia sú vždy devastačné a teda nezlučiteľné so životom. V tomto sú ich telá rovnaké s tými aké majú ľudia.“ (Odmlčí sa. Pozerá nemo do steny, pričom slintá.) Ďalší záznam je o rok neskôr. Na fotke už vyzerá viacej ako vraždiaca žena z kamier. Záznam hovorí o tom ako v miestnom parku, pred zrakmi majiteľa a okoloidúcich, podrezal štekajúceho psa. Hneď potom mu vyrezal jazyk a hodil ho majiteľovi psa do náručia. „Štekal tak piskľavo. Nedalo sa to vydržať. Ten hluk, pán policajt, ten hluk … zabíja ma to..zabíja! Už mu je dobre. Už je ticho. Netrpel dlho. Môj skalpel je ostrý ako britva, pán policajt! Reže presne. Reže hlboko a rýchlo!“ (Hojdá sa zo strany na stranu. Pozerá mi rovno do očí a škerí sa. Potom začne štekať.) Dostal podmienku a bola mu nariadená ústavná liečba. Josip otvoril chorobopis a začítal sa do prvého listu.

PRÍJEM PACIENTA

Posúdenie psychiatrického pacienta pri príjme.

Meno a priezvisko :  Lars Frederiksen    Bydlisko: Stubište Ivana Zavidića 3, 51410, Opatija, Croatia

Dátum narodenia: 23.12.1966 Vek: 44

Oddelenie : Ambulatná psychiatria. Krešimirova ul. 42, 51000 Rijeka

Dátum vyšetrenia: 30.11.2010

Orientačná diagnóza :  F21 – schizotypová  Spracoval(a) : MUDr. Jovanović

Josip ešte chvíľu listoval cez mnohé záznamy, ktoré dokazovali zlepšenie stavu a potom prechod k ambulantnej liečbe. Keďže Zoloft nezaberal pretože Lars netrpel skutočnou depresiou skôr psychotickou poruchou osobnosti, nastavili ho neskôr na Zyprexu. Tá zabrala natoľko že Lars už nemusel ani užívať tabletky na spanie. Jeho stav sa postupne ale výrazne zlepšoval. MUDr. Jovanović neskôr zaznamenával pravidelné návštevy kde vyjadroval sa k liečbe veľmi pozitívne. 

“Kým vie spať a nepije, je to dobre” “Veľmi pozitívny návrat do života” “Život mu znovu dáva zmysel” “Pracuje ako veterinárna sestra” “Javí sa zdravý” “Spoznal niekoho nového. Je pekná a má ho rada” “Pacient schudol a pôsobí zdravým dojmom bez akýchkoľvek porúch správania” “Výrazné zlepšenie hygienických návykov” “Pochválil sa novým chrupom” “Páči sa mu tá medzierka medzi zubami” “Aj Madonna má takú i keď tá jeho je ešte o niečo širšia” “Baví ho obliekať sa, znovu chodiť medzi ľudí” “Oblečenie si objednáva z Talianska” “Má pocit že opäť žije”

Pacient stabilizovaný na Zyprexe, antipsychotikum významne ovplyvňuje celkový stav, sa taktiež objavilo v zápisoch niekoľkokrát. Posledné záznamy však indikujú zhoršený stav. 

“Neberie lieky” “Stav sa zhoršuje” “Znovu žiada Stilnox” “Stopy po sebaubližovaní” Pri posledných návštevách sa písalo “Páchne alkoholom” “Hovorí nesúvisle” Potom pacient prestal chodiť. 

Josip začal uvažovať. Posledná návšteva sedí s tým čo povedal Jovanović, asi pred pol rokom. Lars Frederiksen alebo teda Frederik Rasmussen sa zrejme vymkol spod kontroly, prestal užívať lieky a začal piť alkohol. Ďalšia cesta ozdravovaním mu zrejme už nedávala zmysel, zrejme už nechce so svojím nešťastným stavom bojovať a tak začal vraždiť. Nemá samovražedné ambície, ako sa písalo na príjme “Iba sa toho bojí”. Svoj stav skôr kompenzuje cez obsesívne zabíjanie mladých párov. má sa rád, inak by sa zabil. Možno dodriapal k smrti. Vykrvácal by… Satan je von z klietky a keď ho nedostaneme zase za mreže bude ďalej vraždiť. Josip sa plný očakávaní vybral na adresu jeho bydliska. Bolo to poriadne do kopca ale šiel pešo.

Malá veterina na ulici Stubište Ivana Zavidića 3 pôsobila ako renomované zariadenie. Dnes boli však zavretí. Josipa znepokojilo meno na schránke. Dr. Erik Steen Larsen. Bol to Dán. Josip zazvonil a chvíľu čakal. Ani nie za sekundu vyletela naňho asi tak dvadsiatka psov. Boli to dobermany. Cerili zubiská a hlasno štekali. Josip bol vďačný za vysokánsky plot a pevnú železnú bránku. Zazvonil ešte raz. Po chvíli vyšiel vysoký zavalitý muž v hrubej veste a gumákoch. Mohol mať tak 70 rokov. Bolo zvláštne vidieť niekoho takto vystrojeného počas týchto horúcich letných dní tu v letovisku Opatija. Slnko riadne pálilo a sám Josip musel, po výstupe na túto ulicu, neustále utierať si svoje čelo vreckovkou. Preklínal sa že lakomý bol dať peniaze na taxík. Chcel sa prejsť, vyvetrať hlavu a kondičku má v záujme si zlepšiť tiež.

“Zdravím pane. Sme zavretí. Ako vám pomôžem?” – ozval sa chlapík pomerne hrubým hlasom, možno aj preto aby prekričal psov. Josip ihneď spoznal že to nie je Chorvát. Mal extrémne silný cudzinecký akcent.

“Josip Antunović. Kriminálka Záhreb. Mám pre vás zopár otázok. Mohli by ste prosím…” Psiská boli ako utrhnuté z reťaze, nebolo nič počuť. Keby mohli, roztrhali by Josipa na maličké kúsky. …zavrieť vaše psy a pustiť ma dovnútra?” – zkríkol Josip tak nahlas ako mu to len jeho staré hlasivky dovolili.

“Hold kæft og far vild!!!” – zreval chlap na psov v dánštine, a tí sa okamžite odpratali niekam dozadu. Josip pochopil že mohlo to byť niečo ako Vypadnite! Alebo, Na miesto! Uľavilo sa mu keď videl ako ho svorka poslúcha.

„Prepáčte. Veľa beštií pohybuje sa tu teraz v okolí. Je sezóna. Turisti pijú a nevedia sa potom zmestiť do kože. Jeden si nikdy nemôže byť istý. Psy vás ochránia. Vás aj váš majetok.“ – povedal a usmial sa. Josip vstúpil len veľmi neisto keď otvoril mu bránku a videl ako sa za rohom budovy naňho stále díva asi päť psov.

„Určite neublížia?“ – opýtal sa nervózne.

„Nie. Bez obáv, pane. Kým ste tu somnou dokonca vás aj celého pooblizujú.“

„Viem prečo ste tu. Poďte dnu. Poviem vám všetko.“ – povedal, a dokonca položil Josipovi familiárne ruku na rameno. Akoby ho chcel posmeliť, akoby súcitil s údelom detektíva, pretože veľmi dobre vedel koho naháňa. Chlap síce páchol od psov ale aj napriek tomu to Josipovi urobilo dobre na duši.

„Páčilo sa mi ako ste zložili toho idiota. Sú toho plné noviny, človeče. Ste trieda! Chodil sem pravidelne. Tvrdil že na veterinu nemám miestnu licenciu. Kontroloval aj moje povolenie na pobyt. Musel som mu to ukázať tak tri krát do roka, pretože vždy zabudol že všetko mám na poriadku. Je to nácek. Smutné ak ľudia pijú v takom mladom veku. Povedzte, čo potom bude s ním po štyridsiatke?“ – povedal so smiechom Josipovi ako ho tak usadil vo svojej ordinácií. „Spravím kávu! Boxerista ľahkej váhy znesie hádam dobré espresso?“ – ponúkol sa a stále sa zadúšal smiechom.

„Kávu si dám rád. Ďakujem. A keby vám nevadilo, aj veľký pohár vody.“

Koniec dvanástej časti

Časť trinásta

U veterinára

Nenahlásil som ho. Viete prečo? Pre tie najobyčajnejšie city, človeče, pane.  Láska robí aj z najväčšieho génia idiota a tiež aj z najhlúpejšieho človeka zase ušľachtilú bytosť. 

Larsen

“Viem čo vás trápi. Zaiste sa neviete dočkať položiť mi tú otázku. No, sklamem vás. Nie je tu.” – povedal veterinár keď priniesol vodu a kávu. Položil dve vkusné malé tmavomodré šálky s kávou na stôl a zo skleneného džbánu nalial Josipovi do veľkého pohára čerstvo pripravenú citronádu.  “To vás postaví na nohy. Vyzeráte vyčerpaný, pane. V týchto horúčavách neexistuje nič lepšie ako studená voda s citrónom a trochou trstinového cukru. Ach, kde sú tie časy tam z domova, keď slnko bolo treba naháňať ako takú malú rybu vo veľkom rybníku. Tu vám to pečie, pánečku.” – usmial sa a rukou si prešiel po hrdzavom strnisku. “Arthur. Okay! Alle her!” – zvolal nahlas, a v tej sekunde sa do ordinácie dovalilo asi desať dobermanov na čele s veľkým samcom. Všetci si slušne posadali a v absolútne mrazivej tichosti striedavo sledovali ich pána a potom Josipa.  “Oh, Arthur, Arthur. Veliteľ stáda. Vodca svorky. Dobrý psík. Výborný. Krásavec a pán domu, všakže?” – prihováral sa tomu najväčšiemu ktorý mu sedel pri nohe a potom ho začal škrabkať za uchom. 

“Ako viete koho hľadám? Ako viete prečo som tu?” – opýtal sa Josip náhle a nalial do seba naraz celý pohár citrónovej vody. Limonáda zdala sa mu na pozadí trochu horkastá ale pripisoval to citrónu. Cítil sa vyprahnutý a chcel hltať všetko tekuté, vody aj kávy všetkého sveta. Preklínal sa stále za toho Jacka Danielsa. Ako sa tak chystal na šálku kávy, už už ju mal pri perách, pribehla k nemu útla sučka, vyskočila mu prednými nohami na kolená a začala mu olizovať tvár. Josip položil šálku kávy naspäť na stôl a snažil sa chrániť si dlaňami tvár. Výpady náhlej lásky od tejto sučky zabránili mu napiť sa, hoci veľmi preveľmi túžil po dúšku tohto čarovného moku. Bolela ho totiž stále hlava. Kofeín vždy uľavil mu, hoci iba na krátko, od únavy a dožičil mu lepšie sústrediť sa.

“Thyra!!! Ned! Din frække pige. Hvad mon vores gæst tænker om os?” – povedal jej po dánsky a tá ihneď zliezla z Josipa a sadla si naspäť k ostatným. “Keď čítal som o prvej vražde, pánečku, vedel som, že bude to len otázka času kedy u mňa zazvoníte, človeče. I keď, u chorvátov, hádam sa len neurazíte, čakal som o dosť dlhšiu dobu kým na všetko prídu.” – vzdychol si a napil sa zo svojej kávy. Josip, zrazu celkom zaujatý touto výpoveďou, už celkom aj zabudol na tú svoju. Na jazyku mu stále tancovala akási horkastá chuť. Veterinár si všimol jeho výraz a nahlas vykríkol.

“Ach, zaiste. Nechutí vám. Vyšťavil som do vody aj kúsok bieleho grepu. Je to dobré na vaše trávenie. Pečeň grep priam zbožňuje. Pekne sa vám poďakuje. Pomáha jej sa očistiť. No, ale pánečku, človeče, bolo to také očividné! Také očividné, že iba hlupák by si to nedal dokopy. Viete, pre mňa bolo ľahké si to všetko rýchlo spojiť ale vy musíte byť šikulka keď nakoniec našli ste moju adresu. Je to fascinujúce! Ako vás napadlo spojiť si podrezaného psa v parku s poslednými vraždami? Viem že Frederik má u vás o tom záznam.” – zaujímal sa doktor zrazu celkom živo o vyšetrovacie techniky policajtov. 

“Frederik?” – opýtal sa Josip náhle. “Obávam sa, že prišiel som sa vás opýtať na Larsa Frederiksena. O akom Frederikovi to hovoríte?”

“Už viem!” – pokračoval Larsen bez reakcie na otázku. “Prezerali ste register a hľadali kľúčové slová, všakže? Milujem elektronické databázy. Sú také nápomocné. Pri stovkách klientov ktorí tu chodia, viem o tom svoje. Ale aj tak, pre človeka v jeho sedemdesiatke. Narodili sme sa a vyrastali v inej dobe. Pozerali sme do papierov nie do obrazovky, iste chápete. Neťukali sme do klávesnice ani nehľadali ikonky po obrazovke s tou smiešnou vecou ktorú nazvali myš. Rýpali sme sa v papierových záznamoch a boli šťastný ak asistentka založila všetko podľa abecedy a tiež nezabudla v písacom stroji vymeniť pásku. Hahahaaa. Sme my už len starčekovia, pán detektív! Musíme sa novým technológiám stále ešte len učiť. Iste ste v počítačoch zdatnejší ako ja. Objednal som si do ordinácie nový počítač. Neviem sa ho dočkať. Vraj je to už konečne na ceste! Všimli ste si ako Chorvátom všetko vždy trvá? Ach, pane bože, už zase. Po káve som nič len tlčhuba. Prepáčte, vy ste tiež Chorvát, samozrejme, ale neurazte sa. Nič proti vám. Ste asi jeden z tých výnimočne rýchlych. Čo mi pripomína, v hlave mi vŕta, ako ste ma vlastne našli? Hľadali ste v databáze prípady ako podrezané hrdlá a či vyrezané jazyky a keďže v okolí musí byť toho žalostne málo, na obrazovke vyskočil vám len záznam o šialencovi z parku ktorý podrezal psa a vyrezal mu jazyk. Pozreli ste si meno aj adresu a bum! Tu ste!!! Človeče, ste hlavička, pánečku!” – vyskakoval na svojej stoličke, zrazu celkom oduševnene, pán doktor veterinár. Psiská vtedy spozorneli. Pozorným okom sledovali či nehrozí pánovi nejaké nebezpečenstvo. Vyzeral rozrušený a psy vždy predsa vycítia každú emóciu človeka a aj, to nehovoriac, celkový stav svojho pána.

“Nie, pán Larsen, tak to nebolo. Cesta k vám viedla cez trochu iné okolnosti.” – zvážnel a spýtavo hľadel na veterinára. Josip sa začal cítiť ospalý. Stav pripísal včerajšku. Začal sa premáhať, dokonca uvažoval že odíde a schôdzku s veterinárom preloží na neskôr. Vedel však že nemôže stratiť už ani minútu. Veci boli už teraz o dosť vážnejšie. Druhá vražda bola predsa aj jeho zlyhaním. Musel sa rýchlo prebrať. Na odpočivanie teraz nebol čas.

“Ach, Frederik, Frederik. Vedel som že ťa nakoniec nájdu. Bol si vždy taký neopatrný. Taký zbrklý vo svojej vášni. Vedel som že raz ťa dostanú. A tak veľmi bál som sa toho dňa. Tak veľmi bál som sa ho! Darmo som ťa varoval môj drahý, darmo som dúfal že postaráme sa jeden o druhého. Ja ti už teraz neviem pomôcť.” – začal si veterinár akoby len mrmlať úzkostlivo sám pre seba. Onedlho však bol naspäť vo svojej veselej kope a priateľsky sa usmieval na Josipa. 

“Vedeli by ste mi povedať kde sa momentálne nachádza Lars Frederiksen?” – ozval sa Josip stroho aby ho tak vyrušil z toho nesúvislého mrmlania. Cítil sa však teraz už naozaj otupený. Nevedel rozoznať či je to bežná opica, ktorú nezažíval často, alebo len bežná únava z toho všetkého. Psiská zase spozorneli. Josipovi zrazu pripadali ako sudcovia v talároch. Sedeli tam a hľadeli naňho ako dáka nezaujatá porota. Aký bude rozsudok, vážený pán, najvyšší sudca Arthur, uvažoval Josip ako tak hľadel psovi do očí. Hmmm, vyzerá byť celkom neškodný, obzrie sa Thyra na Arthura. Čo poviete pán kolega, žmurkne na vedúceho, necháme ho ísť?

“Domnievame sa, pán Larsen, že môže mať niečo spoločného… teda, poviem vám to rovno, je podozrivý z viacerých vrážd. V registroch aj u lekára má uvedenú túto adresu ako trvalé bydlisko.” – spustil Josip ešte o niečo ostrejšie a z nejakého neznámeho dôvodu, nutkavej obavy, sa nenápadne rukou ubezpečoval že má pri sebe zbraň. Je tam v púzdre, pamätáš si dúfam Josip ešte, ako ju čo najrýchlejšie vytiahnuť a použiť, zamýšľal sa. Potom sa pozrel na svorku psov a rátal aké vôbec šance by aj mal keby na ich pána, v prípade nutnosti, zamieril. 

“Nevolá sa tak. Jeho skutočné meno je Frederik Rasmussen.” – odpovedal chladne Larsen.

“Frederik Rasmussen?” – zamračil sa Josip a snažil sa pôsobiť nechápavo, aby tak prejavil dojem nezáujmu o toto meno, hoci už teraz si bol teda na sto percent istý že ide o jednu a tú istú osobu.

“Áno, Frederik predsa. Hľadáte dúfam Frederika Rasmussena? Lebo ak nie, tak to máte, človeče, zlú adresu!” – povedal doktor a začal sa znovu zadúšať smiechom. Psiská naňho hľadeli, podobne ako Josip, ako na blázna. Smial sa na svojej vlastnej šikovnosti. Zabával sa na tom že vie viac ako tento prekvapený detektív, lebo sám sa aj celkom rád na jedného takého hral. Netušil však že je na omyle. Josipovi už teraz nadobro všetko zaklaplo, chcel ale vedieť viac. Tento veterinár síce pôsobil dojmom vyrovnaného a pokojného starého muža, ale mal zároveň aj veľmi čudný zmysel pre humor. Taký chladný, severský a pokrútený. Akoby sa s Josipom iba zahrával. Josipa to zneistilo. Rozhodol sa že príjemného stretnutia a srandičiek už bolo asi dosť a vytiahol svoju kamennú tvár. Zvážnel a oči mu ztemneli. Vyzeral ako nebo pred strašnou búrkou. To len jeho vlnky, ktoré vrátili sa mu na čelo, ho tak trošku zjemňovali a kazili tak tento varovný výraz.

“Nuž, ako chcete, pán Larsen. Kedy ste sa stretli naposledy? Viete teda kde sa práve nachádza Frederik Rasmussen?” – opýtal sa a natiahol ruku za šálkou kávy avšak Thyra mu znovu vyskočila na kolená. Josip si začal myslieť že možno Thyra má rada kávu tiež a nechce tak hosťovi dopriať dúšok lebo chce ho sama. Netušil však že pes našiel v ňom neznáme zaľúbenie a rozhodol sa ho pred niečím chrániť. Veterinár znepokojnel a zreval na suku znova po dánsky a tá sa ihneď vrátila na miesto. Josipovi niečo prestalo sedieť, mal zvláštne tušenie akéhosi blížiaceho sa nebezpečenstva, nevedel však vôbec identifikovať čo by to asi tak mohlo byť.

“No, čo vám poviem, pánečku, človeče. Ako ste si isto všimli, behá tu niekde okolo. Hľadá mladé páry s ktorými sa potom poriadne pozabáva.”- povedal necitlivo a plesol sa po stenách, akoby tým chcel povedať že nevie Josipovi s jeho otázkou ani celým prípadom už nijako inak pomôcť a je čas aby sa Josip pobral domov. “Pozrite sa, pán detektív, Frederik tu nie je. Nevídame sa. Odišiel už dávno, ešte pred všetkými tými vraždami, ale nepovedal kam. Bolo to krátko po tom čo začal znovu nasávať. Bol som rád že je preč. Poslednou kvapkou bolo keď vkradol sa v noci ku susedom do kurníka a doniesol mi domov ich zarezaného kohúta. Budil nás každý deň už o piatej ráno. To, musí sa priznať, bolo iritujúce, ale dalo sa na to zvyknúť. No Frederik nemá rád hluk. Vzruchy sveta, náhle vyrušujúce elementy ktoré bežní ľudia zvládajú normálne, štartujú ho, človeče, to veru hej. Ten kohút, chudák, povedal som susedom že musela to byť líška. Mali taký ten trápny živý plot. No ale ten kohút, pán detektív, mal taký ten zvláštny, priam výnimočný, ako veterinár môžem povedať, vysoký hlas. Jeho kikiríkanie bolo miestami vskutku neznesiteľné. Tak a teraz budeme ráno spať ako zabití, povedal mi Frederik vtedy dvojzmyselne, s tým svojim typickým úškrnom na tvári. Pozrite sa, pán detektív, po novom aj celkom slušný boxerista, hahaha. Choďte domov, zaboxujte si poriadne do vreca s pieskom, vyzúrte sa, dajte to všetko von, a potom sa natiahnite na gauč. Nalejte si pohár dobrej whisky s ľadom a vypnite hlavu. Stopy k vám prídu samé. Niekedy stačí len prestať hľadať. No, tak, dovidenia. Určite už čoskoro na niečo prídete! Verím vám. Verím že v meste už bude onedlho zase pokoj. Vyboxujte nám ho, pán detektív!” – povedal ako sa postavil ho vyprevadiť a už už išiel že sa zase začne tak schuti rehotať, akoby ho vôbec netrápilo čoho sa jeho spoločník dopúšťa, ale v tom ho rozrušila Thyra ktorú to zase pokúšalo k Josipovej káve. Svižným skokom vyskočila na veľký stôl a ňufákom chcela zhodiť šálku zo stola ale pritom zvládla iba prísť do polky. Larsen zreval zase čosi po dánsky a Thyra ihneď celkom zmrzla. Začala sa triasť na celom tele a poslušne zliezla zo stola. Josip, stále namosúrený a s tvrdou tvárou, sa nestačil diviť tomu čo sa okolo neho deje.  “Má rada kávu, pán detektív.  Je to moja chyba že dával som jej už od mala vždy trochu obliznúť. Naučila sa na to. Tak to vám radím pane, pánečku, pán detektív, človeče. Nikdy nedávajte fenám nič lízať! Naučia sa na to a potom sa ich už neviete zbaviť. Hahahahahahaaaaaaaaa.” – ospravedlnil doktor správanie psa a začal sa konečne rehotať. Dáni vskutku mali zvláštny zmysel pre humor.

“Pán Larsen. Ak nechcete aby som vás zobral k nám na oddelenie, radím vám aby ste mi povedali všetko čo viete.” – začal Josip mrazivo a naďalej ostať sedieť na stoličke, ignorujúc fakt že snažil sa ho doktor už odprevadiť. “Pýtam sa vás ešte raz. Kde je Frederik Rasmussen? Býva stále u vás? Kedy ste ho videli naposledy?” – opýtal sa Josip, tvár ako kameň a v očiach temno. No teda, Josip sa naozaj vedel premeniť v čerta. Ešte aj tento na oko žoviálny a doteraz bezstarostný Dán, ako sa tak díval Josipovi do očí, zrazu akoby skrotol a začal sa báť. Poslal psiská preč, zavrel dvere a celkom vážne posadil sa opäť za stôl.

“Konečne, že napijete sa z kávy, pán detektív. Rozhovor pôjde nám tak lepšie. Pridal som lyžičku cukru, prepáčte, celkom automaticky. Ja sladím, vy nie? Veď život je už beztak horký, čo poviete pán detektív?” – povedal a nechal Josipa vziať si šálku. Josip túžil, po tejto dlhej chvíli, už naozaj sa poriadne napiť z kávy, možno vypiť ju naraz, no zo zvyku to neurobil. Josip kávu vždy len sŕkal. Chlip chlip, drobné pramienky vzácneho moku pretekali mu od pier až na jazyk a potom potichúčky prehĺtal. Josipovi, niekde tam vzadu v hlave, znovu nesedela celkom nezvyčajne horkastá chuť, ale keďže káva je sama o sebe horká, nikdy by mu nenapadlo že keď sa ho snažil veterinár odprevadiť, myslel to s nim dobre. Dobré bolo, že vždy po maličkom sŕknutí, Josip nemal chuť napiť sa viac. Kávu takto pijával odjakživa. Sŕkal ju tak možno aj hodinu, nevadilo mu že už je vychladnutá. Pripomínal si tým akúsi pokoru, pomalosť času, oddanosť tomuto daru prírody, a užívania si akejsi nekonečne dlhej pohody. Sŕkanie kávy bol pre Josipa istý rituál. Neprekotil šálku hneď do seba ako taký Talian.

“Viete, toto v záznamoch nenájdete.” – začal Larsen, zrazu vyzerajúc taký zdrvený. “Frederik trpí závažnou poruchou osobnosti. Mal to v sebe čo si ho pamätám, a to sme sa spoznali už poriadne dávno. Najprv nebol až taký nebezpečný. Bol to skôr taký zábavný blázon. Hranične bezhraničný mladý šialenec, ak mi rozumiete. Vášnivý divoch ktorého vždy zaujímali všetky tie čudné, nezvyčajné, veci a drobné bizarnosti. Myslím že to všetko prišlo až s pribúdajúcimi rokmi. O veciach predtým vždy len fantazíroval. Bola s ním vždy veľká sranda, nevedeli ste čo si naozaj myslí. Kde uňho naozaj začína a kde končí žart. Nikdy by som nepovedal že bude naozaj vraždiť. Ak berie lieky je v poriadku. Pilulka denne bola jeho kamarátkou už v jeho mladosti. V Dánsku ho mali celkom dobre nastaveného. Jeden čas dokonca tabletky vôbec nebral. Keď sme sem spolu prišli bol najprv zo všetkého očarený. Všetko bolo v absolútnom poriadku. No potom sa začal akoby nudiť. Začal byť akoby otrávený z toho pokoja. Tichej fádnosti tohto krásneho mestečka pri mori. Mal pocit že tam kde je príliš ticho treba priniesť chaos. Vraj si to mesto tak samé pýta, dokonca sú takéto ospalé mestečká na to ideálne. Vhodné, vraj, na fajný masaker. Netušil som že vtedy hovoril celkom vážne. Slnko aj turisti, idylka oddychu, romantiky či pokoja, dokonca aj naši zákazníci, začali mu ísť na nervy. Tvrdil že je to aj tak všetko len ilúzia a že sa turisti za dverami ich izieb bijú a hádajú, pretože si idú na nervy. Začal byť vrtošivého ducha a postupne staval sa nepredvídateľný. Vedel som že sa potrebuje znovu liečiť no on nechcel o tom počuť ani slovo. Tabletky vraj robia z neho iného človeka, a on nechce sa znovu cítiť ako uväznený v sklenej guli. Ešte chvíľu potom bol akýsi pokoj pred búrkou, no potom začal divieť ako také nasilu domestikované zviera. Pred mnohými rokmi, zopár ľuďom v meste, ktorí odložili si u nás v hoteli svojich miláčikov, stali sa hrozné veci. Svojich miláčikov už nikdy nevideli. Frederik neznášal hluk. Zavýjanie smutných chlpáčov išlo mu na nervy. Ach bože, chúdence moje. Uspal ich injekciou, anestetikum ktoré používam pri operáciách, podrezal im krky skalpelom a potom vyzeral im aj jazyk. Našiel som ich tam vzadu vo veľkom mrazáku.” – ukázal prstom na vedľajšiu miestnosť. “Asi päť psov a potom v sáčku vedľa tiel aj ich jazyky. Musel som vtedy zakročiť. Telá, zmrznuté na kosť, som rýchlo nahádzal do našej malej kremačnej pece. Snažil som sa ho chrániť. Bol mi ako syn. Majiteľom sme vyplatili obrovské odškodné a povedali im že sa nám musel niekto odvedľa vkradnúť do dvora a cez mreže podal psom otravu. Nebolo asi ani pre nich ťažké uveriť tomu, keďže ľudia v okolí nenávidia susediť s veterinárom ktorý prevádzkuje navyše aj psí hotel. Viete, človeče, príliš veľa hluku a neustály brechot či zavýjanie psov. Netrpeli dlho, ubezpečoval som majiteľov, keď podával som im malé urničky s popolom ich miláčikov. Utratili sme ich hneď ako sme spozorovali že boli otrávené, povedal som im so smutnou tvárou. Nemusel som to ani veľmi hrať. Bol som naozaj smutný. Zvieratá milujem viac ako ľudí, pane, to je isté, človeče. Ja neviem veľmi klamať, bolo to ťažké pre mňa, hrať takéto divadlo, človeče. No, a keď pýtali sa ma na kremáciu, prečo som vraj neuskladnil niekde v chladničke ich telá, povedal som im že z hľadiska hygienickej bezpečnosti sme to museli urobiť takto, pretože tu chladničky ani žiadny iný priestor na skladovanie tiel nemáme. Bol okolo toho ohromný cirkus. Takmer som prišiel o licenciu. Polícií však bolo ľahké dokázať že ma susedia nenávidia kvôli sústavnému hluku ktorý psiská vždy robia. Poslal som ho krátko po tom všetkom preč. Von z domu. Bola to správna vec. Nevážil si ma a začal sa chovať ako zviera. Povedal som mu, ako otec dospelému synovi, rovnako ako vtedy keď zabil na aute toho psa. Chlapče, ži si ako chceš, chľastaj si či opúšťaj zdravého ducha. A hoci aj páchaj zločin, ak nebojíš sa spravodlivosti, ale mne tu hanbu robiť nebudeš. Kým sa nedáš do poriadku, u mňa žiť nemôžeš. Chvíľu sa túlal. Tvrdil že to nie on potreboval otca, ale vraj to ja som potreboval syna. Vydeľoval som ho peniazmi, nechcel som aby spával na ulici. Býval chvíľu u nejakej ženskej a užíval si divokého života. No, a potom bola tu aj polícia kvôli tomu čo spravil v parku. Poslali ho do ústavu. Tešil som sa keď konečne prišiel domov. Bol to zrazu celkom iný človek. No potom…” – doktor sa odmlčal a zosmutnel. “…Potom vysadil tabletky a začal znovu piť. Keď zarezal toho kohúta, vedel som že prichádza nové peklo. Ach, Frederik. Bol si mi ako syn ktorého som nikdy nemal. Najprv som si nebol istý ale potom mi to celé zaklaplo, pánečku, človeče. Nikdy by som si nemyslel že Frederik je vrah. Viete, vraždiť ľudí?! To je niečo celkom iné ako tie psy či kohút. Dúfam, že ho teda nájdete. Hádam len že toto všetko, moja úprimná výpoveď, neurobí zo mňa spolupáchateľa. Ak je to všetko tak, Frederikovi naozaj osoží doživotie vo väznici. Možno väzenie pre psychicky nespôsobilých, ak tu také niečo máte. Nebudem sa ja už preňho viacej trápiť. Keby sa tu ukázal, zdržím ho a hneď vám zavolám. Namôjveru, neukázal sa tu už cez pol roka. Pán detektív? Zdáte sa mi akýsi ospalý. Počúvali ste ma vôbec?” – lúskal doktor Josipovi prstami pred očami.

“Nie, nemyslím si že z vás to všetko .. čo ste mi práve pove..da…li robí spolupách..“ – Josipovi sa plietol jazyk. „Prepáčte. Spolupáchateľa. O vraždách ste predsa nič neve..de..li.“ Josip už teraz naozaj vedel, stihol si ešte uvedomiť, že sa niečo deje. Už sa chystal že sa postaví, ale nohy mu oťaželi. Pozbieral ešte posledných pár síl a opýtal sa. „Ako ste sa s Ras..musse..nom vla..stne spo..znali? Prečo ste ho nikdy nena…nenahlásili? Prečo ste ho kry…kryli? Mali ste predsa svoje úva…úvahy, svo..je podo…po..do..zrenia. Netrápilo vás že ub…ubli…ubližuje zviera…tám? Ste predsa veterinár! Zasvätili ste svoj život pomo…pomoci zviera…ta…zviera..tám! A vôbec, neskôr, keď ste už vede…ve…de…vedeli, tušili, že ubližuje aj ľuďom….” – opýtal sa Josip a akosi dobrovoľne, duša vedela že musí všetko podstúpiť, prehltol aj posledný dúšok kávy. Josip tušil že už neodíde. Nesnažil sa bojovať. Nesnažil sa zachrániť. Poddal sa osudu a niekde vzadu dúfal, veril, že všetko dobre dopadne. Je to ako keď sa človek plný všetkého, plný svetla, chce zrazu vrhnúť do priestoru kde nie je nič len prázdno a temnota. Len preto aby objavil niečo nové. Len preto aby tam zasvietil. Definoval svoju podstatu v prítomnosti ničoty. Zapol svetlá. Lebo len vo tme svetlo vie že svetlom je. Ešte predtým ako sa zvalil na stôl stihol ešte počuť veterinára hovoriť.

“Nenahlásil som ho. Človeče, pánečku, pane. No viete, každý si nesieme svoj vlastný kríž. Človek často sám na sebe pácha krutosti. Vystavil som sa dobrovoľne tejto pevnosti. Pán detektív a boxerista. Viete prečo? Pre tie najobyčajnejšie city, človeče, pane. Láska robí aj z najväčšieho génia idiota a tiež aj z najhlúpejšieho človeka zase ušľachtilú bytosť.” – odpovedal Larsen ale to už sa Josipovi zdalo akoby slová prichádzali z veľkej diaľky. Jeho oči unavili sa, jeho sluchy prestali fungovať. Jeho motorika opadávala a jeho svaly prestali ho poslúchať. Jediné čo ešte videl, predtým než jeho hlava dopadla na stôl, hmlisto, predtým než upadol do hlbokého spánku, bol tieň čiernych šiat. Rasmussen v jeho rehotavom tóne, ktorý pamätal si z terasy Astórie. Aaaach Josip, Josip, tak máme ťa nakoniec až tu u nás doma.

Koniec trinástej časti

Časť štrnásta

Ten je z Dánska, pochutíte si!

Tak ťa tu máme, máme ťa doma. Noc už sa dvíha, tá čierna clona. Detektív ešte spí, no Fredy si už britvu ostrí. Josip ešte dýcha, aká to len pýcha! 

Rasmussen

“Ránečko Josip. Vstávame, pán detektív. Slnko je už vysoko. Musíte ísť do práce. Naháňať vraha, pamätáte si? Josip, no tak, otvorte oči. Spali ste už dosť! Nesiem vám raňajky.” – započul Larsena hovoriť tlmene, akoby ešte stále niekde z diaľky, a cítil ako ho niekto tľapká po ramene. Josip otvoril oči do ktorých svietilo mu ranné slnko. Žmúril na veľkú siluetu veterinára, ktorý sa pred ním knísal s akousi táckou. Odniekiaľ potichu vychádzali jemné džezové tóny. To miestna klasická rádio stanica práve ohlasovala hodinku s Albertou Hunter. Uvedomil si že leží na svojom pravom boku a ruku má pod vankúšom, tak ako vždy. Je vystretý na akomsi veľkom gauči a niečo mu dýcha za chrbtom. Myseľ mu ešte nedokázala pracovať dostatočne rýchlo. Všeličo teda predpokladal, ale ničoho sa nebál. Dožil sa predsa rána. Nemôže to byť teda až také zlé. Josipove podvedomie vyrátalo že už je nový deň. Nepamätá si nič potom ako odkväcol za stolom. Nič len čierne šaty, Rasmussenov rehot, ako ho tak víta v dome a potom nič už len tma. Bezvedomie. Rátal že musel spať dobrých dvadsať hodín. Je prikrytý ľahkou bielou prikrývkou a pod hlavou má pohodlný vankúš. Niečo mu leží na nohách. Len veľmi opatrne zdvihol hlavu aby sa pozrel. Je to Arthur. Papuľu má pohodlne odloženú na jeho stehne. Pozrie krátko na Josipa a naďalej spokojne odfukuje. Josip sa opatrne otočil na chrbát a s úľavou zistil že za chrbtom mu dýchala Thyra. Pozerala naňho rozospatými očkami nežnej fenky, akoby sa ho pýtala – A to už naozaj musíme vstávať? Dostal na nos jeden lizanec a potom si položila úzku hlávku na jeho brucho a zažmurkala.

“Zachránili nám život. Pánečku, človeče, to veru hej. Hannu a Felixa som musel šiť. Bože, to bola ale noc! To vám teda poviem, pán detektív. Ešte spia, chúdence moje. Schytali pár škaredých rán skalpelom. No tak, Josip, tu. Hrianky s volským okom, šunka aj syr. Ten je z Dánska, pochutíte si. No a tu, pozor pane, človeče, nevylejte, veľký pohár vody,  džús a malá šálka silnej kávy. Tentokrát bez sedatív, nebojte sa. Hahahahaaaaaaaaaaa” – hovoril Larsen Josipovi ako tak kládol tácku s raňajkami na malý stolík hneď vedľa gauču. Ešte chvíľu sa zadúšal smiechom a potom si sadol do kresla oproti Josipovi. “Viem kde sa skrýva. Je zranený. Adresu máte tam na tom malom papieriku, hneď vedľa džúsu. Nemusíte sa ponáhľať. Na to miesto chodí vždy keď krváca. Zvnútra či zvonku, chápete nie? Je to jeho skrýša. Takže, poseďte ešte, najedzte sa, pretože ďaleko vám neutečie. Myslím to vážne, detektív! Myslím to s vami úprimne.” – hovoril ďalej zatiaľ čo sa Josip zviechal z postele.

Čo sa stalo, pán Larsen?

Nuž Larsen bol už raz taký. Bol to v podstate dobrák od kosti. Nešťastný po rokoch čudného zväzku, v duchu si želal aby to celé už skončilo. Viac než polovica jeho duše si želala aby Rasmussen zomrel. Aby mal už konečne pokoj. On sám, ale aj Larsen. Aby sa už nemusel báť či je v poriadku. Aby už nemusel sledovať či berie lieky. Aby sa už nemusel báť ďalšej prichádzajúcej apokalypsy ktorá vždy prišla potom ako začal piť a Zyprexu na každý deň hodil do záchoda. Larsen bol už starý pes. Tušil, že darmo každý deň sleduje dávkovač liekov. Rasmussen začal páchnuť po alkohole, prestával sa o seba starať, po večeroch aj v noci bol stále kdesi preč, takmer vôbec nespával a, celkom čudesne, to bolo jedno z najvernejších znamení, začal s Larsenom znovu spávať. Tabletky ovplyvňovali jeho libido. O sexuálny život vtedy nejavil záujem. Lieky síce robili z neho zdravého človeka, ale rovnako tak ho robili pustým a emočne plochým v jeho každodennej nálade. Nebudil sa rôznorodo, vo vlnách rôznych nálad, radostných či ponurých, v závislosti od počasia alebo nadchádzajúcich udalostí dňa, ako je to u normálnych ľudí. Keď bol na Zyprexe, budil sa každý deň rovnako. Ako kávovar ktorého šnúru človek pichne do zásuvky. Premyje trúbky, vypustí špinu a potom už len čaká na ďalší príkaz. Jeho správanie aj celkový výraz neraz pôsobili priam sterilným dojmom neživého človeka, ktorý síce vykonáva fyzické úkony, žije, ale vo svojej otupenosti, vynútenej poslušnosti, stal sa takmer celkom suchým a nezáživným tvorom. K Larsenovi choval sa síce slušne ale ten badal že Rasmussen nie je sám sebou. Toto nie je ten divoký, veselý a nespútaný chlapec ktorého kedysi tam dávno spoznal v Dánsku. Tá menšia časť Larsena si želala aby ho posadili za mreže, alebo do stráženej inštitúcie kde ho budú liečiť, aby si tak už nemohol ubližovať a aby tak už nemohol ubližovať iným. Larsen teda pri návšteve Josipa viedol svoje konanie, tak trochu podvedome, touto cestou. Mohol by ho tam aspoň navštevovať. I keď vedel že Rasmussen by sa tam asi veľmi trápil, a na to by sa on len veľmi nerád pozeral. Sloboda bola Frederikovi vec drahá. Chcel žiť tam vonku, a chcel pritom aj šalieť. Medzitým chcel možno chvíľu pokúsiť sa byť na chvíľu aj normálny. Brať lieky a žiť v zóne vypnutého človeka, predtým než sa zase zobudí. Larsen sa preto skôr prikláňal k bezbolestnej smrti. Rýchlemu koncu. Z celej tej lásky možno by mu aj doprial aby sa spolu sťahovali po svete a nechal by ho tak žiť si ten svoj fantasticko monštruózny život, ale Larsen sa už cítil unavený a starý na také cestovanie. Svoje dobermany taktiež nerád by opustil. Rasmussen prišiel krátko po druhej vražde domov k veterinárovi. Prišiel zadychčaný a škeril sa temnou radosťou. Na čiernych šatách aj na ramene mal zaschnutú krv a na tvári hrali mu všetky možné vášne. Larsen sa naňho najprv pozeral ustarane. Vedel, tušil vo svojej starej hlave, že blíži sa pravdepodobne koniec. Veci stali sa príliš vážne. Kryje šialenca. Žije s vrahom. Pôjde si za to sadnúť. Je to spolupáchateľ. Cítil vo svojich starých kostiach že blíži sa koniec. Ten jeho ale aj ten Rasmussenov. Rozmýšľal nad útekom. Možno by ho tu mohol nechať šalieť, veď už ho beztak za chvíľu chytia, a on naloží psov a ešte zopár vecí a navždy odíde na neznáme miesto. Peniaze predsa mal. Kým sa mu hlavou hnali všetky tieto myšlienky, to sa ho už dotýkal Rasmussen. Všetky tie spomienky na toho mladíka, aj na ten jeden jediný konkrétny deň, zrazu prichádzali naspäť. Naspäť v ich rodnom Dánsku. To malé mestečko Aars. Ten nezvyčajne slnečný deň neskorého októbra. Tam v tom farebnom jesennom parku. Keď ho tam vtedy našiel, skrytého medzi stromami, ako holými rukami rozoberá mŕtvu vranu.

„Čo to, preboha, chlapče stváraš?“ – opýtal sa šokovaný veterinár.

„Vždy som chcel vidieť ich srdce. Rozmýšľal som, či je rovnako čierne ako ich perie, povedal vtedy s veselou tvárou šokovanému veterinárovi, ktorý tam venčil svojho psa. Chvíľu na seba len tak hľadeli. Chlapec mohol mať asi tak pätnásť a Larsen bol takmer vo svojej päťdesiatke. Larsen sa ho opýtal kde býva a kto sú jeho rodičia. V meste poznal každého, bol to uznávaný veterinár. Rasmussen mu odpovedal že sú mŕtvi a hneď potom sa mu celý naradostený chválil ako sa mu vraj zase podarilo na celý deň ujsť a spraviť si pekný výlet. Zo stráženého ústavu pre maloletých utekal pravidelne. Majú vraj na nič personál a on si za skleníkom našiel dieru ktorou sa vždy, síce trochu bolestivo ale napokon úspešne, prevlečie. Larsen sa usmial a povedal chlapcovi že ak ho baví rýpať sa v mŕtvych zvieratách, môže prísť k nemu na veterinu. Zdal sa mu taký opustený, zdal sa mu taký stratený tam v tom parku pri tej mŕtvej vrane, taký sám. Navyše, Larsen mal nutkavý pocit že odniekiaľ tohto chlapca pozná, niekde ho už videl. Kto je to? Poznám tie oči. Do pekla tam, do pekla horúceho, kto je tento mladík? Veď to je… Veď to je Frederik!!! – pomyslel si víťazoslávne. 

Larsen celý svoj život tajil svoju náklonnosť k mužom. Otec by ho prinajmenšom zabil. Najkrajšie roky prežil v Kodani kde študoval veterinu a kde mohol sa do sýtosti s chlapcami vyblázniť, ale inak jeho život v rodnom Aars bol suchý, fádny a nanič. Veľakrát rozmýšľal zobrať svoju prax niekam inam, ale miloval svoju matku o ktorú bolo sa treba starať a otec díval sa prísne naňho z toho obrazu v obývačke, nakoniec nikam nešiel. Frederik mu bol asi súdený. Vídal ho už ako malého chlapca s roztrapatenými vláskami a špinavou tvárou chodiac v deravých obnosených veciach a botách. Vídal ho keď malé nožičky ťahali sa unavene za opitým tatkom a prosili ho aby už išli domov k mame no ten len ním zatriasol a zvrieskol naňho že pôjdu kedy on uzná za vhodné. Slzy ako hrachy a nešťastná tvár. Taký malý život a už taký smutný. Larsenovi vtedy plakalo srdce. Poznal Rasmussenovcov a malého mu bolo vždy tak ľúto. Často keď ho videl ako blúdi sám ulicami, nechal si naschvál vypadnúť bankovku tak aby ju malý našiel. Aby tak mal radosť, aby tak rozsvietil jeho deň. Sledoval vždy s radosťou ako malý skláňa sa neveriacky nad veľkým peniazom. Nech minie si peniaz na sladkosti alebo nech zoberie veľkú bankovku domov mame. Vedel o všetkom, celé mesto poznalo Rasmussenovcov. Neskôr osudným sa im stalo toto stretnutie v parku.

“Frederik, to si ty?” – opýtal sa s neskrývanou radosťou. Chlapca svojím spôsobom poznal celý jeho život. Larsenovi to zrazu zaplo. Prípad vtedy otriasol celým mestom. V ústave nebolo veľa sirôt čo údajne zabili svojich rodičov. Larsenovi ihneď zaplo s kým má asi dočinenia. Pamätá si tu sladkú tvár jedenásťročného chlapca, fotka ktorú predala denníku jeho základná škola, tie svetlé pramene vlasov na jeho čele, ako sa usmieva z titulky na ktorej veľkým bolo napísané ZABIL SVOJICH RODIČOV. Podrezal ich ako sliepky! Chlapec najprv tvrdil že rodičov zabil ich sused, ktorému vadili nekonečný krik a hádky, no neskôr sa priznal pričom aj povedal že nože boli večne tupé a tak musel si jeden poriadne naostriť. Zavreli ho do stráženého ústavu pre maloletých zločincov… 

“Nevolám sa tak.” – odpovedal mu a naďalej mágal vo svojich rukách vnútornosti vrany.

“Ako sa teda voláš?”

“A ty?” – zatykal mu automaticky tváriac sa zvedavo, na hlave chýbali mu už len malé rožky. Vedel on veľmi dobre kto je Larsen. Neraz narobil krik s jeho otcom v miestnom supermarkete keď videl ako surovo bije malého chlapca, len preto že ťahá sa za cukríkom. Larsen sa nebál ničoho. Starý Rasmussen ho nenávidel, neraz sa mu vyhrozil že mu podpáli ordináciu. Aars bolo však pokojné miesto, zločin tu nemal miesto a polícia dávala na všetkých pozor. Rasmussen bol čierna ovca, každý jeho vyhrážky ignoroval. Ľúto im bolo ženy aj dieťaťa. Vlastnil veľkú zem, ktorú však odmietol predať a radšej tak žil s rodinou v chudobe. Miestny povalač a pijan, ktorému zahyhnuli ešte aj tie sliepky lebo nedal im vody a žrať. Matka sa zodrela v práci ale nestačilo to.

“Som Erik Larsen. Veterinár. Spomínaš si?”

“Tak ja sa teda budem od dnes volať Lars Frederiksen.” – povedal a obaja sa začali na tom smiať. Larsen sa ešte chvíľu díval na mladíka ktorý mal ruky celé od krvi. Z vnútorností ostala už iba kaša. Ležala vedľa vrany. Na dlani si Frederik prehadzoval celistvé srdce vrany a s údivom si ho prezeral. Larsen sa náhle pobral z miesta preč. 

“Odchádzaš lebo si nahnevaný? Myslíš si že som čudák, však?” – kričal, bežiac za ním, mladý Rasmussen a v očiach mal veľké slzy ktoré ako hrachy potom gúľali sa mu dolu tvárou. 

“Nie som nahnevaný chlapče. Som len smutný. Prečo radšej nehráš s chlapcami niekde futbal?” – skríkol naňho a pozrel sa mu do očí v ktorých zrazu videl toho malého vystrašeného chlapca po ktorom ziapal jeho otec. Larsen sa usmial, mal chuť ho objať, dať mu všetku lásku tohto sveta. Vytiahol pár bankoviek a spolu so svojou vizitkou podal ju Frederikovi.

“Daj si niečo dobré na obed, kúp si dobrú knihu a vráť sa do ústavu. A keď budeš sa cítiť sám, zavolaj mi.” – povedal mu a pohladkal ho na líce.

Tí dvaja sa odvtedy vídali pravidelne. Larsen vždy vyčkával v parku, kúsok od ústavu, a potom doma vzadu v domčeku, ktorý slúžil veterine, ošetroval Frederikovi škrabance od úzkej diery za skleníkom, ktorou sa vždy musel pretlačiť keď chcel ujsť. Onedlho Frederika už navštevoval oficiálne. Ešte kým Frederik pobýval v uzavretom ústave, Larsen spravil všetko preto aby sa stal Frederikovi poručníkom majetku, právnym zástupcom a tiež náhradným rodičom. Úradne to nebol problém vybaviť. Larsen mal v meste vplyv, ale Frederika z ústavu nemohol žiaľ dostať. Brával ho na výlety a chodili spolu hrdo aj po meste. Platil mu tie najlepšie obedy a rozmaznával ho novými vecami. Verejnosť Larsena prestala trápiť a matkine slzy hanby nevšímal si. Nahlas po celom dome kričal že Frederika ľúbi. Otcov obraz ktorý pozeral sa naňho v obyvačke už dávno zvesil. Ešte predtým kričal do rámu aj jemu že Frederik je láska jeho života. Neskôr Frederika prepustili do starostlivosti istej inštitúcie zvanej Dánska Opatera Ranených, Veriacich a Slabých. Bolo preňho povinné tam zostať a začleniť sa do života. Larsen nemohol nič robiť, nemohol si Frederika zobrať k sebe. Stále sa riešili pozostalosti a trvalo ďalších päť rokov kým na účet prišli Larsenovi tie obrovské peniaze. Inštitúcia mu našla prácu v konzervárni a dokonca platila mu aj malý byt na predmestí. Frederik vtedy Larsena z nejakého neznámeho dôvodu zo svojho života úplne odstrihol. Prestal sa s ním stretať a prerušil veškerý kontakt. Larsen ho často vídal s chlapcom v jeho veku. Onedlho Larsena zvesovala záchranka z dreveného trámu, pokúsil sa o samovraždu a Frederika zase našli len o pár mesiacov hladného a dobitého kdesi na železničnej stanici. Tvrdil, že pokúšal sa len prerušiť istú hádku. Išlo o nejaký manželský pár, ktorého ziapanie nemohol vraj už ďalej vydržať. Následne sa teda vrátil do inštitúcie ale za pár týždňov tvrdil, dokonca to nahlásil na polícii, že ho obťažuje opatrovateľka a jej priateľ, ktorý nebol zamestnancom inštitúcie, ale vodila si ho tam na nočné. Údajne sedávali v jeho izbe až príliš dlho do večera a často sa tam spolu hádali. Žena neskôr mladého chlapca presvedčovala že jej priateľ je stres – uvoľňujúci masér a že sa mu má nechať vymasírovať. Našli ich jedno ráno podrezaných a chýbali im jazyky! Rasmussena odvtedy už nikdy nikto nevidel. Schoval sa u Larsena. Larsen vtedy konal rýchlo. Matka už bola mŕtva. Pod domom aj veterinou vybudoval z bývalej pivnice hotový luxusný bunker. Čo bunker! Podzemný byt. Larsen by prisahal že polícia to vie. Nikdy však uňho nezazvonili. Larsenovci boli vskutku veľavážená rodina. Niečo ako šľachta Aarsu. Jedného dňa mu Larsen povedal že zdedil kopu peňazí a že môžu spolu niekam ujsť.  Pomohol mu to dať všetko do poriadku čo sa týka dokladov. Usadili sa spolu v chorvátskej Opatiji.

Krátko po druhej vražde

Rasmussen sa kĺzal Larsenovi okolo krku a prikladal si jeho veľké veterinárske ruky na svoje hrdlo, chcel aby ho zase dusil. Aby mu stláčal hrdlo, tak ako vždy pri milovaní. Cítil sa ako znovuzrodený. Zločin ho omladzoval, vraždy vlievali mu život do žíl. Zakrvavené šaty zase, z nejakého dôvodu, vzrušovali veterinára. Po divokom sexe, pričom pokrivený Larsen si ho rád priväzoval na vodítko k radiátoru, radi sa hrali na psa a fenku, pripravovali sa spolu na to čo Larsen povie ak ho náhodou detektív jedného dňa navštívi. Ani jeden z nich však naozaj nepredpokladal že by sa tak stalo. Jedine Larsen sa vo svojich detektívnych úvahách tým občas zaoberal. Ležali spolu na veľkej posteli u Larsena v spálni. Rasmussen mal stále na krku obojok aj vodítko.  Popíjal whisky s ľadom a hlavu si opieral o doktorovu hruď. 

“Nemyslím si že nás niekedy nájdu, láska. Chorváti sú tupci. Nezapína im to. Asi príliš veľa slnka. Cítim ale, že mali by sme sa odsťahovať. Možno len tu kúsok na Istriu. Mal by som s tým aspoň na rok prestať, čo povieš Erik. Je čas vrátiť sa zase k doktorovi. Možno na mesiac dva naspäť do nemocnice? Naspäť k tým odporným liekom. Alebo aspoň zobrať svoju vášeň do iného mesta. Nehovor mi že svoju veterinu nevieš presťahovať. Sú to všetko len tvoje hlúpe výhovorky. Chceš sa ma zbaviť! Erik? Viem že ma už nemáš rád. Cítim to. Myslíš že vymklo sa mi to z rúk? Asi je čas ísť naspäť k doktorovi. Všakže? Začať brať lieky a prestať piť. Budeme žiť ako normálny pár. Čo povieš? Nebudem síce môcť prežívať tú úžasnú chuť tvojho domáceho malinového džemu a ani nebudeme sa už tešiť zo spoločnej kávy pretože budem zvnútra mŕtvy, ale bude aspoň poriadok. Poriadok, Erik, je svätá vec. Vo všetkom musí byť poriadok. Ešte nie je neskoro. Odsťahujeme sa naspäť do Dánska. Vieš ako nám veľmi chýba. Alebo poďme teda na Nový Zéland!”

“Frederik. Mám strach. Snorí tu ten starý. Čo ak ho stopy povedú až sem? Nemôžeme predsa zo dňa na deň vypadnúť. Zajtra naložíme psov a pôjdeme na mesiac dva do Slovinska. Prenajmem nám v horách chatu. Pomôžem ti dostať sa z toho. Budeš zase brať lieky. Polepší sa, uvidíš.”

“Viem ako sa na mňa dívaš keď ráno vstanem. Vidím smútok v tvojich očiach keď hľadáš v tej chodiacej mŕtvole svojho divokého chlapca. Vieš že nemôžem ťa vtedy cítiť a spávam vo vedľajšej izbe. Erik, láska, toto je život, ktorý chceme? Ak príde detektív…. ten čudný starý dedo! Ja sa pôjdem schovať do búdy. Sprav ako ti teraz poviem. Videl si správy? Veď ledva stojí na nohách. Úbožiatko. Spravíme to takto. Spravíš vopred kávu aj tú tvoju legendárnu limonádu. Nahádž tam Stilnox. Do kávy 5 tabletiek, pridaj cukor, tvár sa že nevedel si že nesladí ak povie že nesladí, a do limonády hoď desať. Pridaj limetku, grep, javorový sirup. Tie zakryjú všetko. Neponúkaj mu to hneď. Nehraj sa zas na skvelého hostiteľa! Ty starý dutý hlupák! Nie že si pustíš hubu na špacír! Povieš mu že tu nebývam, že som odišiel už dávno a že nevieš kde sa momentálne nachádzam. Budeš sa tváriť prekvapene čo sa týka zločinu. Poznáš ma ako dobrého chlapca. Neublížil by som ani muche a vraždy musí páchať niekto iný. Porozprávaš mu našu verziu o tom ako sme sa stretli v Dánsku a potom ho vyprevadíš. Ak nebude chcieť odísť, bude naliehať, ponúkni ho vtedy šálkou kávy aj limonádou. Snaž sa vyzerať šokovane a smutne. Akoby sa ťa to všetko dotklo. Trvaj na tom že o ničom nevieš. Neopováž sa mu povedať o mojich nehodách so zvieratami. Neopováž sa ma spojiť s vraždami alebo sa opäť hrať na detektíva. Neopováž sa mu povedať všetko len preto aby si sa v niečom utvrdil. Viem ako túžiš po tom aby ti to o mne v tej tvojej starej hlave všetko zacvaklo. Keď odkvecne mu ešte pichneš Euthaniu a nešetri dávkou. Pridáš toho trochu viac. Neskús sa hrať na hrdinu lebo ti odrežem za živa tupým nožom hlavu. Okej? Miláčik, počúvaš ma vôbec? Striekačku si strč do vačku. Ty úbožiak! Počúvaš ma? Alebo sa zase hráš na nemého?! Ja už si s ním potom poradím. Ľúbim ťa, chápeš? Milujem. Neposer to, lebo ťa zabijem. Potom odídeme navždy a ďaleko. Preveď predtým všetky peniaze na toho chlapíka na Novom Zélande. Ak sa mu tam zosypeš, budem to cítiť. Počuješ? Budem to cítiť na diaľku. Sme spolu už tak dlho. Vybehnem z búdy a začnem bodať!!! Ty si doktor, veterinár, preboha, prečo ťa vždy bavilo analyzovať kriminálne zločiny?!!! Ak mu nedajbože povieš všetko, prisahám že rozštvrtím ťa pomaly a zaživa, znehybneného tou najzákernejšou látkou, budeš cítiť všetku tu bolesť, to ti sľubujem. Použijem tú najmenšiu ihlu ktorú máš v ordinácií a dodriapem ťa na smrť. Budeš zomierať pomaly a dlho. Larsen, počúvaš ma? Rozumieš tomu čo hovorím? Sme predsa pár!”

A teda, pod citovým vydieraním, nátlakom poslušnosti, oddanosti aj dlhoročnej lásky, ktorú k nemu Larsen vždy choval, odohrali sa všetky tieto veci. Larsen však svoj súboj vyhral a nakoniec svoju celoživotnú lásku vedome sklamal. Rasmussen mal svoj plán a svojmu spoločníkovi veril. Nevedel však že veterinár bol celý čas čo sa poznali človek, no človek, jednoducho a prosto, človek dobrého zrna. Veď keby nebol, nebol by sa nikdy postaral o samého Rasmussena. Rasmussenovi doktor po celý čas z ľútosti ukazoval služobnícku tvár a takisto mal svoje vlastné výčitky o všetkom čo sa medzi nimi stalo, ale naozaj čudné bolo akože Rasmussen nikdy neprekukol to kým Larsen naozaj, v skutočnosti, je a vždy bol. Larsen bol vskutku správny človek, ktorý len trochu trpel svojim spoločenským démonom a ktorého Rasmussen vtedy vytiahol z blata. Prišiel ako svetlo. Sviečka v tej najväčšej tme. Larsen mu bol zaviazaný. Nuž akokoľvek, Rasmussen teda nemohol počuť ako sa vôľky nevôľky Larsen Josipovi o všetkom vyspovedal a tak nemohol rýchlo zakročiť. Darmo bolo všetko dohodnuté. Frederik si myslel že má vo všetkom jasno. Netušil však že náhoda je blbec a každý plán má malý záhyb cez ktorý je možné ho znemožniť. Boh je vždy tam niekde s nami a zároveň aj proti našim čudným cieľom. Boh je vždy niekde tam na polceste tej konečne správnej veci. Vždy niekde tam kde chvíľu darí sa akoby aj zlu ale napokon to zhynie a ukáže sa dôvod, spravodlivosť a aj to dobro ktoré zvíťazí. Boh je vždy s nami všetkými.

Prebudenie

Ste si istý že odtiaľ neutečie? Ako dlho si myslíte že ostane na adrese?” – spýtal sa Josip kým sa pomaly posadil, zložil nohy z gauča a pozrel na v kresle sediaceho Larsena, ktorý sa mu ešte trochu rozmazával pred očami.

“Verte mi, bude tam dovtedy kým sa mu nezahoja rany. Zvnútra či zvonku, ako som už povedal, chodí tam vždy keď je mu najhoršie. Zalezie pod posteľ ako taký chorý pes a vyjde von až už keď bude mu lepšie. Má tam starú bylinkárku. Pomätenú starú ženu ktorá žije na odľahlej farme tu kúsok vyše zákruty. Nechoďte tam sám. Nebuďte hrdina. Frederik nie je hlúpy. Je možné že bude vás čakať.”

Josip sa vcelku necítil zle. Tak dobre sa hádam nevyspal už roky. Mal len trochu problém rozbehnúť mozog a zmysly. Motorika trochu krívala tiež. Určite nebol ešte pripravený loviť vraha hoci už vedel kde je. Pamätal si Larsenovu spoveď ale aj akési obavy z toho že Larsen je u Rasmussena v dobrovoľnom väzení. V hlave miešali sa mu pocity ďalšieho zlyhania, ale aj akéhosi zvláštneho šťastia či šťastnej náhody, ktorá ho znovu raz tak pekne podržala tam kdesi nad vodou. Josip bol už starý cap a čoraz viac a viac si uvedomoval že všetko čo sa deje sa pravdepodobne deje takmer úplne mimo nás. Istoiste máme naše vlastné rozhodnutia, žijeme vedome svoje životy, ale tam hore je niečo, tam hore je niečo, čo na nás dáva pozor. Josip bol naspäť z temnoty a, uvedomujúc si fakt ako sa vtedy poddal, pri poslednom dúšku horkej kávy, ako nesnažil sa ani bojovať, ako skočil z toho útesu, veriac že všetko bude dobre a dokonca odpustil v tej chvíli aj Rasmussenovi, do očú mu vbehli zrazu slzy. Josip žije! – pomyslel si. Boh existuje! Mlčky sa díval na Arthura a potom na Thyru, a keď najväčšia slza razila si to dolu ľavým lícom, vtedy pozrel znovu aj na Larsena. Larsen sa usmieval. Bol celý dokaličený, Josip sa až zľakol, ale Larsen sa usmieval. Sedel v bielom roztrhanom tielku a kraťasoch špinavých od krvi v kresle oproti Josipa a nehovoril nič iba sa usmieval. Obutú mal na bosom chodidle iba jednu zdravotnícku šlapku, druhé chodidlo mal obviazané. Cez pravé líce mal dlhú reznú ranu, nebola však hlboká, a predlaktia mal celé omotané obväzom, cez ktorý miestami presakovala krv. Vyzeralo že sa nachádzajú v miestnosti vedľa ordinácie. Bol to vkusne zariadený privát s kobercom, telkou, ratanovým nábytkom, gaučom, veľkou knižnicou a izbovými kvetmi pod veľkým oknom, cez ktoré izbu zalievalo slnko. Cez otvorené dvere bolo vedľa v ordinácií vidieť veľký stôl na ktorom Josip zaspal. Bol prevrátený na stranu, počítač aj monitor na zemi neďaleko od neho. Biele veterinárne skrinky mali rozbité vitríny. Na bielej podlahe bolo všade plno skla, rôznych papierov a veterinárnych pomôcok. Všetko bohato postriekané krvou. Josip ničomu nerozumel. Larsena mu bolo ľúto. Potreboval náhle vyplniť medzeru. Bol plný novej energie, plný otázok, plný novej nádeje. Videl obete, videl vraždy, videl krv. Jeho poslanie súrilo ho na adresu k Rasmussenovi. Hľadiac tak na stav Larsena a jeho dvoch ošetrených spiacich dobermanov, ktorí spali na dvoch či troch hrubých dekách v rohu, Josip si uvedomil že Rasmussen musí zomrieť. Dokopy zavraždil už osem ľudí. Možno ich bolo viac. Zavraždil svojich rodičov, potom jeden pár tam doma v inštitúcií a teraz v Opatiji zarezal ďalšie dva páry. Josipovi teda nevadilo ak zomrieť by mal jeho rukou ale rovnako tak, tešila ho nádej že pošlú ho doživotne na nejakú zavretú psychiatriu, alebo do normálneho väzenia. Veď triezvosť a realita, čeliť zdravej mysli, to je pre bezbrehých bláznov ten najväčší trest, to je predsa pre nich to najväčšie utrpenie. Zaslúži si smrť? Zaslúži si môj výstrel z pištole? Josip uvažoval či je mu súdené byť tým katom a nahmatať si chcel zbraň. Nebola tam. Bol to malý colt. Ideálny pre detektíva v núdzi. Mäkké kožené púzdro vždy nosil pripnuté hlboko v ľavom vrecku jeho špeciálne upravených nohavíc. Voľnejšie vrecká pre lepší prístup zvnútra vybavené malým gombíkom na ktorý sa púzdro nastoklo. Patent ktorý si vymyslel sám Josip a ktorý zaisťoval aby zbraň nikdy nevypadla. Keď sa tým raz Jele chválil, veľmi sa pritom smiala. Boli to béžové nohavice z ľahkej látky ktorých mal až tri páry, aby ich tak mohol striedať celé leto. Rovnako tak v zime striedal svoje tmavé nohavice z hrubšej látky, ktorých mal tiež asi trojo. 

“Kde je moja zbraň?! Larsen, miestny vedia že som tu. Mal som sa im ozvať už včera, predtým ako ste ma zdrogovali!!! Ak ešte neprišli je to len otázka času. Varujem vás Larsen! Váš dom je už teraz pravdepodobne obkľúčený. Byť vami, pozriem sa z okna!!!” – kričal a chystal sa že sa postaví ale Arthur začal naňho hrozivo vrčať a tak radšej zostal sedieť. Larsen sa naďalej usmieval ako taký blázon a kýval pritom neveriacky hlavou z boka na bok. Z rádia potichu vyhrávala Alberta Hunter.

Ako sa tak prudko začal rozhliadať po miestnosti, snažil sa vidieť aj von oknom, Josip náhle pocítil akúsi jemnú rezavú bolesť na krku pod bradou a rovnako taká istá mu omínala zápästia. Ako zdvihol ruku že sa dotkne svojho hrdla, s hrôzou zistil že má obväzom ošetrený krk aj zápästia. Srdce mu začalo prudko biť. Snažil sa zachovať pokoj. Chvíľu len tak ticho sedel a predýchaval. Pozrel na Arthura ktorý už zase driemal, ale jedným okom ho stále sledoval. Thyra sa na celú scénu dívala znudene a potom pozerala k dverám, akoby chcela ísť na prechádzku. Josip vypil pohár vody, potom pohár džúsu a zahryzol sa do toastu. Najedol sa a potom jedným hltom vypil šálku, ešte stále teplej, kávy. Na rozjímanie pri dúškoch už nemal chuť.

“Tu je vaša zbraň Josip.” – povedal Larsen, spod novín na stole vytiahol colt a hodil ho vedľa Josipa na gauč. “Tiež kľúče od izby aj váš mobil. Nech sa páči. Všetko tu na stole. Je vypnutý, asi sa vybil. Bývate u maďarov? Čo to za prívesok? Pánečku! Nemám ich rád.” – rozbiehal svoju typicky bohatú vravu, krátko po tom ako sa tiež napil zo svojej kávy. Kým Josip prezeral svoju zbraň Larsen pokračoval. “Prepáčte, vystrieľal som vám celý zásobník. Frederik je zranený. Chytil to do stehna aj do ramena. Pre jeho šťastie!!! Nemal som to srdce mieriť mu na ksicht. No kľudne ma berte, premňa zamňa, aj k sebe na oddelenie! Bolo to v sebaobrane.” – zveril sa ďalej Larsen a smutne zvesil hlavu. “Len kľud, detektív, strčte si zbraň zase do vrecka a poseďte ešte so mnou. Porozprávajme sa. Hneď potom vás nechám ísť na adresu. Nech radšej zomrie rukou zákona. Ja na to nemám žiadne právo. No, ale povedzte. Človeče. Pánečku. Aké typické pre ten váš tím! Kde sú tí ľudia? Hovorili ste predsa že sme obkľúčení. Hahahahaha.” – povedal ako sa tak postavil a podišiel k oknu, vyzrel von, a začal sa zase tak schuti smiať. “Že ste vy nikomu nič nepovedali? Nikto nevie že ste tu. Mňa neokabátite. Pán detektív! No teda, človeče. Pánečku! Nie ste moc dobrý klamár. Chorváti sú síce slimáci, ale veď prešlo už hádam aj dvadsať hodín. Istoiste by tu už dávno boli.” – žmurkol naňho priateľsky a usmial sa. Josip sa trochu ukľudnil. Situácia zdala sa mu byť, napriek všetkému, priateľská, ba až priaznivá pre ďalší vývoj. Rozhodol sa Larsenovi veriť. Napokon, zrejme mu zachránil život. A hoci tu sedel s otáznikmi v očiach, bol sýty a ošetrený. Hovorí sa že cesty božie sú nevyspytateľné, často záhadné, no nakoniec vždy perfektné.

“Máte pravdu, pán Larsen. Nie som dobrý klamár. Nikto nevie že som tu.” – začal pokojne. “Povedzte mi ale už, prosím.. Čo sa tu, preboha, stalo! Viem že ste mi do kávy dali sedatíva. To z vás žiaľ, tentokrát už naozaj, robí zločinca. Larsen! Vy kurva chránite vraha! Pôjdete si sadnúť!!!” – rozkričal sa Josip a išiel že sa postaví, ale Arthur začal znovu vrčať. Vyzeralo že je pod povelom Stráž Josipa, nedovoľ mu sa zdvihnúť z postele, a to až do odvolania. Josip pochopil že Larsenove psiská sú neskutočne dobre vycvičené. Ostal sedieť a v tichosti si prezeral svoje zápästia. Potom sa veľavýznamne pozrel na Larsena a zlomený mu povedal. “No tak! Hovorte!”

“Sedatíva, Josip. No, to ma mrzí. Bola to súčasť plánu. Nechcel si odísť. Dúfam, že ti nevadí ak si potykáme. Ja som Erik. Človeče, akoby aj mohlo, po tom všetkom. Veď napokon, pánečku, človeče, zachránili sme ti život, však Arthur? Frederik chcel inak, ale ja som si plán upravil po svojom. Limonáda ťa mala najprv len oťapiť. Chápeš? Aby si bol ospalý, stratil trochu kontrolu nad vecou, a chcel ísť čo najrýchlejšie domov. Ale ty si tvrdá palica, Josip. Tvrdohlavý ako mulica. Ideš si za svojím cieľom. Si pracant ktorý nepoľavuje vo výkone. Stará škola! Ako ja. V tomto, musím povedať, si mi učaroval. Povedal som si že bola by ťa škoda.” – začal vysvetľovať Larsen a priložil si na poranené líce kúsok gazy poliatej jódovým roztokom. Sadol si naspäť do kresla a nakrátko sa odmlčal, akoby ho niečo vskutku prenasledovalo. “Predpokladali sme to že sa len tak od nás nepoberieš, a tak sme sa dohodli že ak neodídeš po tom ako sa ťa budem snažiť vyprevadiť, vtedy ti mám ponúknuť naraz limonádu aj kávu. Ja som ti limonádu podal hneď, ako si iste pamätáš, lebo som dúfal že sa po jednom pohári poberieš domov. Káva bola poistka, ak rozhodol by si sa do vecí rýpať. V káve bola rozrobená vysoká koncentrácia sedatív s rýchlym nástupom účinku a pre prípad mal som ešte vo vrecku aj injekciu. Látku ktorú používame na utratenie zvieraťa. Tú sme ti chceli pichnúť aj tak. Hneď potom ako si zaspal. Frederik ti potom chcel ešte pre istotu, zrejme aj pre svoje pobavenie, podrezať hrdlo. Hneď potom sme ťa mali naporciovať a spáliť v kremačnej peci. Nikto by už nikdy o tebe nepočul. Zmizol by si ako prach keď zafúka doň vietor.” – zveril sa Larsen a pobavene, takmer s ľahkou mysľou, sledoval ako sa na Josipovom čele vytvárajú malé kvapôčky potu. Ten si zrejme práve uvedomoval, aké mal šťastie že sa veci skončili inak. Stále však ničomu nerozumel. Utrel si čelo a zhlboka sa nadýchol.

“Husté. Ja viem, Josip. Ale aby si pochopil všetko, musím ti všetko povedať… Zveriť sa ti.  A potom ma môžete hoci aj zavrieť.” – vzdychol si Larsen.

“Čo ťa teda prinútilo zmeniť dohodnutý plán? Akému zázraku vďačím za to že som stále ešte nažive?” – opýtal sa Josip scela pokojne. 

“Frederik mi sľúbil že potom so všetkým skončí, začne brať lieky a odsťahujeme sa naspäť do Dánska. Ako si iste pamätáš, nedodržal som postup a kávu som ti priniesol hneď aj spolu s limonádou. Riskoval som teda že ju hneď vypiješ, pýtaš sa. Nie! Thyru som vycvičil potajomky. Frederik o tom nič nevie. Po istých incidentoch, rozhodol som sa že ju naučím dvom posunkom. Prostredníctvom jedného sa nedá hosťovi napiť, vyskočí mu na kolená a olizuje mu tvár, a ten druhý slúži na to aby ňufákom prevrhla pohár či šálku. Je dobrá, robí to bez ohľadu na druh nápoja. No tak, Josip, tváriš sa neveriacky. Skús sa ísť napiť zo svojej šálky, tvár sa že máš tam kávu a sleduj moju ruku.” – bavil sa naďalej Larsen svojou výpoveďou, zatiaľ čo Josip ešte stále ničomu nerozumel. Zdvihol teda šálku k svojim ústam a sledoval rýchly pohyb Larsenovej pravej ruky. Bolo to akési zvláštne gesto, akoby strihal prstami. Thyra v tom skočila Josipovi do tváre, hneď medzi neho a šálku a začala ho olizovať. Josip položil šálku naspäť na malý stôl a všimol si ako Larsen urobil rukou ďalšie gesto, po čom Thyra šálku zo stola zhodila.

Súboj

“Snažil som sa ťa chrániť od prvého až do posledného momentu. Nechal som ťa vypiť kávu až už keď som videl že nepovolíš a len tak neodídeš. Bál som sa že kedykoľvek vojde do ordinácie, Josip, bál som sa že ak ťa tam nájde sedieť, stále ešte pri zmysloch, tak ťa ihneď zabije. Vedel som čo musím urobiť aby zachránil som ti život. Keď si u nás zazvonil, pozeral sa na teba z okna. Plán bol zbaviť sa ťa do dvadsiatich minút, no ty si tam sedel peknú pol hodinu ak nie viac. Bál som sa!”

“Frederik bol celý čas v dome? Videl ma prichádzať?” – opýtal sa náhle Josip.

“Áno. Skrýval sa vzadu v drevenej búde, ktorá stojí na samom konci záhrady, a tak nezbadal, nepočul, to ako sa jeho dlhoročný spoločník zlomil už hneď pri príchode detektíva.” – zasmial sa Larsen sám na svojej vlastnej slabosti. Akoby po tomto momente už dávno túžil. “Začal som tárať a nahlas domnievať sa, čím som úplne porušil všetko to na čom sme sa s Frederikom dohodli. V podstate som ho cez svoje smiešne analytické úvahy, nesúvislé rapotanie a nekontrolovanú slovnú prietrž ihneď označil za vraha. Pamätáš si Josip? To že viem prečo si ma navštívil som hlúpo prezradil hneď potom ako si sa posadil u mňa v ordinácií. Spomínaš si?” – pobádal Josipa aby sa rozpamätal a pochopil aký bol už od začiatku jeho zámer. 

“Iste, iste. Ale čo ťa k tomu všetkému viedlo? Prečo si zmenil plán?” – Josipovi to chvíľu trvalo a bolo to až potom čo vypočul si celý príbeh keď pochopil čomu vďačí za to že prežil. Larsen mu teda  vyrozprával celý svoj príbeh, ktorý zakončil desivými detailmi z nočného zápasu ktorý sa odohral kým Josip sladko spal. 

“Moja rodina bola jedna z prvých osadníkov v mestečku Aars. V roku 1875 mala farnosť Aars asi 782 obyvateľov. Môj praotec už vtedy ošetroval chorý dobytok, staral sa ľuďom o choré zvieratá. V meste sme boli veľavážená rodina. Predstav si Josip, v opise mesta z tohto obdobia sa uvádza Aars s kostolom, domom duchovenstva, školou a hostincom, obchodom s potravinami, pekárňou a reštauráciou. V roku 1880 sa tam nachádzali už dva obchody s potravinami. Koncom 18. storočia sa tam nachádzala už aj pošta. Heh, to boli časy. Otec aj starý otec mi o tom veľa rozprávali. Mesto neskôr žilo len železnicou. Učili nás o tom v škole a potom ja sám, ako veľký fanúšik rozvoja našeho mesta, jeho histórie, sledoval som jej vývoj. Josip, to boli časy. V roku 1893 mesto získalo štátnu železničnú stanicu na rieke Himmerlandsbaner z Hobro/Viborg cez Aalestrup do Løgstør. V roku 1899 sa Aars stal železničným uzlom Himmerlandu. Súkromná železnica Aars-Nibe-Svenstrup, Aalborg sme ju volali, tu dostala terminál a v roku 1910 bola predĺžená z Aars do Hvalpsundu. Frederikovi predkovia prišli do mesta spolu asi v tomto čase. Veľký železničný zákon z roku 1918 dokonca otvoril možnosť, že by mala existovať aj križovatka Aars-Arden-Bælum-Øster Hurup na Himmerlande, ale táto trasa nebola nikdy realizovaná, rovnako ako väčšina projektov v rámci tohto zákona. Železnica zamestnávala väčšinu ľudí no otec išiel v stopách starého otca a vyštudoval veterinu. Darilo sa nám dobre. Nikdy sme nemali núdzu. Boli sme slušná rodina. Študovať ma otec poslal do Kodane. Boli to skvelé roky. Železnica Aalborg-Hvalpsund bola uzavretá v roku 1969. To už som mal v Aars svoju vlastnú prax. Už v roku 1966 bola ukončená osobná doprava DSB na stanici Aars. Nákladná doprava Viborg-Løgstør pokračovala s expedičnou stanicou v Aarse, ale skončila v roku 1999. Stanica bola zbúraná, trať bola zrekonštruovaná v roku 2006, to už som žil v Opatiji, a bývalá železničná stanica je teraz obchodná. Bude ju využívať chodník Himmerlands do Viborgu a Løgstøru. Náučný chodník Nibe-Hvalpsund využíva železničnú trať do Nibe, ale prvé 2 km smerom na Havbro sleduje Løgstørvej. No ale, Josip, zase priveľa táram. Išiel som vám porozprávať o Frederikovi. Rasmussenovci boli vždy divní ľudia. Hovorilo sa že alkohol, zločin a násilie majú v krvi. Do Aars sa vraj prišiel prvý z nich iba skryť. Bolo to po tom ako podpálil konkurenčnú farmu kdesi pri Randers. Súperili spolu no Rasmussenovi vraj došli nervy a jednej noci podpálil susedovi farmu aj dom s celou rodinou a deťmi. Uzavreli to ako nehodu. Ľudia ich nemali radi, kadečo sa povrávalo. Vlastnili pomerne veľký kus zeme. O Frederikovom dedovi sa hovorilo že predtým než zareže ovcu si to s ňou rozdá. Veru, všeličo sa hovorilo. Akokoľvek, všetci sa v meste vždy správali ku sebe dobre. Bolo to v našej spoločnej viere. Malého Frederika som poznal od malého decka. Rodina to bola neporiadna. Starý bol pijan a agresor. Neschopný povaľač! Tvrdohlavo posadnutý svojím majetkom, nepredal by ani meter. No neraz som ním zatriasol keď videl som ako pred všetkými mláti Frederika. Vypadali vtedy z neho všetky ploskačky alkoholu čo nakradol v obchode ale aj všetky jeho tyranské vášne, neboj sa ty nič. Ja jediný som sa ho nebál. Papuľu som mu nadobro nerozbil len preto lebo malý vtedy strašne plakal. Prosil ma aby som ocka nebil. Vraj že on sa polepší, chúďatko malé ten Frederik. Podpáliť mi starý chcel potom ordináciu. Nuž nech je ako chce, doma som Frederika nemohol chrániť. Žil som bolesťou. Frederik nosil do školy modriny, hovorilo sa po uliciach vždy všetko. Zákazníci bľabotali u mňa v ordinácií tiež. Bolo to malé mesto, Josip, malé mesto. Jeho matka pracovala v supermarkete, kolegyniam vykladala že Frederik mal byť dievčatko. No a jedného dňa, kráčam ti ja v parku, venčím svojho psa a…” – vyrozprával Larsen dôverne Josipovi všetko. Josip pozorne načúval. Príbeh to bol vskutku dlhý a tak si medzitým chlapi dokonca spolu vyšli aj do záhrady aby vyvenčili seba aj psov. Títo dvaja si naozaj rozumeli. Rozhovor sa tiahol pomaly a tak dali si spolu pod starým veľkým olivovníkom ešte jednu kávu ktorú Josip tentokrát sŕkal a Erik zatiaľ dokonca pripravil aj obed. Pečené pražmy s opekanými zemiakmi a grilovanou zeleninou. Josip sa neponáhľal. Zvlášť po tom čo mu Larsen povedal kde sa teraz zdržiava Frederik Rasmussen. Veril Larsenovi že ho neoklamal. Niečo vnútri mu hovorilo že má ešte ostať. Pozeral na svoje ošetrené rany a uvažoval prečo by vlastne nemal Larsenovi veriť. 

“Čo sa dialo potom ako som zaspal? Ako som vlastne prišiel k týmto ranám?” – opýtal sa Josip po hodne dlhej chvíli, ako tak trávil Larsenov príbeh, stále zvedavý akým zázrakom vlastne prežil. 

“Tancoval okolo teba v tých svojich čiernych šatách a pospevoval si rýmy, tak ako vždy keď bol mimo. Tak ťa tu máme, máme ťa doma. Noc už sa dvíha, tá čierna clona. Detektív ešte spí, no Fredy si už britvu ostrí. Josip ešte dýcha, aká to len pýcha! Pýtal sa ma či pichol som ti už PENBITAL. Povedal som že nie, že som si náš plán rozmyslel. Povedal som mu že ťa vyložíme v blízkom lesíku kde necháme ťa spať a do rána sa pobalíme a utečieme ďaleko za hranice. Mám dobrého známeho na Novom Zélande. Mal som to všetko už dávno premyslené. Povedal mi celkom vážne, že on nikam nejde, nie teraz keď začalo sa mu vraj dariť. Prečo vraj mením plán a že som slaboch. Odstrániť chcel detektíva a možno aj toho čo prišiel by po tebe. Pozabávať sa chcel ešte pred našim spoločným útekom. Chcel pozabíjať ešte zopár mladých nevinných párov….”  

“Miloval korčulovať na tenkom ľade. Bavilo ho ako to pod ním občas praská. Bavila ho rýchlosť, bavil ho ten únik pred nebezpečenstvom.” – prerušil ho Josip.

“Ty si ale básnik, Josip. Trefne, Josip, áno, veľmi trefné. Nakoniec som ho však od tvojej vraždy odvravel. Objal som ho ako vždy keď šalel. Poslal ma teda pre kľúče od auta, že naložíme ťa a vyspíš sa v lese. Hneď potom sme mali odísť. Kým som sa však vrátil si už krvácal na zápästiach aj krku. Neboli to našťastie hlboké rezy, akoby aj on sám bál sa. Mal predo mnou rešpekt. Niečo sa vo mne zlomilo, neviem čo to bolo Josip. Chytil som ho pod krk a ohádzal som ho o všetky vitríny. Bránil sa, samozrejme, zarezal mi do tváre a dorezal mi celé ruky. Hodil som mu o hlavu počítač, tamtú veľkú debnu. Na chvíľu omdlel, zľakol som sa. Boli vo mne ešte kúsky akejsi starej lásky ale keď som ťa tam videl krvácať, nevinného detektíva, všetko zrazu zmrzlo, vyparilo sa. Josip. Rýchlo som ťa ošetril a odniesol na gauč. Vybral som ti z vrecka zbraň. Kým som sa vrátil do ordinácie, Frederik sa už zdvíhal. Prevrátil som naňho stôl a viackrát ho postrelil. Celou silou mi zarezal do chodidla a tak som stratil rovnováhu. Takmer aj vedomie, bola to ukrutná bolesť. Vnútri ostali len Felix a Hanna, preklínal som sa za to že ostatných som už skôr zavrel vonku do koterca. Dostali príkaz, no váhali, psy Frederika milovali. Ešte jeden príkaz a už ho trhali na cucky, Josip, to si mal vidieť. Hanna mu vyšklbala kus líca, Felix útočil na ruky. Dorezal ich riadne, lásky moje, tam ležkajú, spia, ale budú v poriadku. Frederik nabral posledné sily a ušiel cez záhradu. Vieš kde sa teraz nachádza Josip, tak je čas odísť. Robte si vašu prácu poriadne! ”

“Musíš ísť somnou Erik.” – pripomenul Josip opatrne že ho žiaľ musí zatknúť. Larsen nebol ani trochu prekvapený. Spomenul to už niekoľkokrát počas rozhovoru, že je to nevyhnutnosť. Dúfal možno že sa Josip poberie preč bez neho. Že tento vzácny človek nechá ho ujsť, zavrie svoje prísne oči zákona, zvlášť po tom všetkom čo si vypočul. Po dobermany mal prísť si Larsenov známy, ktorý mu pomáhal ich trénovať. Larsen zvesil hlavu a vzdychol ťažko. “Pán Larsen, Erik, uvedomujete si dúfam, že vás v mene zákona musím zatknúť. Nebudete sa brániť. Sľúbili ste to. O vaše psy sa postaráme, nemajte strach.” – povedal mu Josip pokojne.

“Nech je teda tak ako má byť.” – povedal Larsen. “Ja už som sa aj tak vyspovedal. Ďakujem vám Josip.” 

Josip čakal v záhrade kým Larsen zbalí si zopár vecí. Čakal hodnú chvíľu, ale po takom dôvernom rozhovore, po všetkých tých krušných chvíľach, nikdy by ho nenapadlo že môže sa to všetko skončiť inak. A tak iba veľmi nedbanlivo pozoroval okná či vchodové dvere, aby mu Larsen neutiekol, keď v tom začul výstrel. Josip bežal ihneď dovnútra. V ordinácií našiel na zemi ležať Larsena, na stene jeho vystrelený mozog a okolo litre krvi. Vedľa Larsena ležala lovecká puška. Vo vedľajšej miestnosti ležalo desať mŕtvych dobermanov. Na stole ležalo desať prázdnych striekačiek. Josip tam stál asi tak desať minút a potichu nariekal, premietajúc si v hlave celý ten smutný osud tohto zaujímavého a inteligentného človeka. Neskôr použil pevnú linku a z Rijeky sa o chvíľu dovalili koroner aj kriminálka. Bolo ľahké všetko vysvetliť. Josip to len zhrnul v pár vetách, pričom o všetkom zámerne klamal. Ponúkol svoju verziu. Vysvetlil síce prečo navštívil veterinára aj to ako sa k nemu dostal, zatajil však to že ho Larsen uspal. Zápästia aj krk si vraj zranil pri zápase s ožraleckým hovädom od polície, čomu bolo ľahké uveriť. Zatajil súboj medzi Rasmussenom a veterinárom, aj to že mu Larsen zachránil život, nespomenul ani žiadne podrobnosti o ich vzťahu ani jednotlivé detaily ich života. V podstate zatajil všetko a mal na to svoje dôvody. Nechcel mať tím za pätami a nechcel aby ktokoľvek niečo vedel. Za daných okolností, považoval to za rušivé, priam až kontraproduktívne. Josip bol hlavička. S Rasmussenom sa chcel vysporiadať sám a nechcel aby ho niekto pritom rušil. Vysvetlil to takto.

“Nevedel som že je to blázon. Moja návšteva ho očividne vyviedla z miery, možno sa bál že pôjde si sadnúť. Nedozvedel som sa však nič. Neviem aký bol jeho vzťah k Rasmussenovi ani to či niečo vie o jeho zločinoch. Na slovo bol po celý čas veľmi skúpy. Nezmienil sa o tom kde je Rasmussen. Povedal že už sa rok nevideli. Keď som trochu zatlačil, vytiahol na mňa zbraň a od hnevu začal rozbíjať celú ordináciu. Rukojemníkom som v podstate bol až celých dvadsať hodín. Bolo to drásajúce, chlapci. Larsen mal celý čas na mňa namierenú svoju pušku a okolo neho sedelo desať, na útok pripravených, dobermanov. Nedalo sa nič robiť. Bola to hrôza sedieť tam tak v úplnom tichu. Nakoniec len niečo zašomral a začal uspávať svojich psov. Myslel som si že sa mi sníva. O svojej zbrani som ani nerozmýšľal, viac ako päť psov bolo ešte stále na žive. Potom odišiel k stene a tam sa odstrelil.” – dramatizoval Josip pre šokované publikum svojich kolegov. Jeden z nich mu vyčítal že vyšetruje sám a spomenul fakt že keby mal pri sebe parťáka, nič z toho by sa mu včera nebolo stalo, ale Josip povedal že jeho parťák leží v nemocnici aj vďaka tuposti miestneho ožralcu, ktorému dovolila polícia v práci piť, a žiadneho iného k sebe nechce. Josip si zobral svoj smútok do seba, svoj príbeh so sebou, ako tak kráčal dolu kopcom naspäť k starej Maďarke, aby sa osviežil a oddýchol si pred veľkým finále. Vo vrecku stískal adresu ktorú mu Larsen dal a po lícach mu stekali veľké slzy. Nemajte strach, neujde vám. Na adrese bude kým sa mu rany nezahoja, zneli Josipovi v hlave Larsenove slová ako tak rozmýšľal či by nemal ísť okamžite po komando a spolu s ním na adresu. Josip sa ešte necítil na zásah. Chcel si chvíľu odpočinúť a spolupráca išla mu vždy aj tak na nervy. Najradšej robil veci sám. Bude nezodpovedné keď znovu dá si na čas? Bude chybou keď zájde tam sám? Josip konal znovu inštinktívne. Dorazil na svoj nocľah, dal si sprchu a potom zavolal svojej žene Mariji. Trochu si poplakali, trochu sa aj pohádali, ale inak Marija popriala mu veľa úspechu a povedala mu že jej chýba a že mu verí. Josip neskôr zavolal Jelke aj Mateovi. Vyrozprával im rovnakú verziu ako ľuďom z Rijeky. Uistil ich oboch že je v poriadku a zaklamal že do prípadu si pribral pomocníkov z Rijeky. Mateo bol našťastie od prírody nedbanlivý a neoveril si to. V pozadí bolo počuť smiať sa akúsi mladú ženu, tak Josip bol aj rád že Mateo si užíva život a nevšíma si čo robí Josip. Možno tiež len zveril svoj osud do rúk Josipa, ktorému nadovšetko veril, rovnako tak ako Josip sa zveril do rúk Boha, jeho nevyspytateľných ciest, po ktorých rád chodil. Josip si nalial do úst dvojdecový Pelinkovac ktorý si našiel znovu na izbe a ktorého zásobu musela obnoviť mu stará Maďarka. Usmial sa keď počul znovu hrať rezké tóny a omietka znovu mu padala na posteľ. Zavrel dvere a odišiel taxíkom, samozrejme sám, na adresu kde zdržiavať mal sa zranený Rasmussen.

Koniec štrnástej časti

Časť pätnásta 

Farma Tereza | Est. 1890

Stratil si veľa krvi, stratil si hlavičku. V izbičke mojej dieťa, zlož si svoju dušičku. Skorocel aj repík, rany sa zahoja. Lež moje dieťa, lež moje batoľa. Harmanček jazvy zahľadí, ľubovník myseľ opojí. Lež môj chlapec, lež, pretože smrti aj tak už neujdeš.

Tereza

Frederik sa ťahal celý doráňaný cez krátke pole, okolo malého lesíka a potom vyšiel na Novu Cestu z ktorej zliezol dolu do húštiny a vliekol sa ňou popri hlavnej až po turistickú cestičku, skratku, ktorá viedla smerom na Pobri. Lesnou cestou kráčal asi kilometer, no zdalo sa mu že už kráča  celú večnosť. Tu v hustom poraste, mimo všetkých obydlí, na ľavej strane stála majestátna borovica podľa ktorej vždy vedel kde zabočiť k malej farme starej Terezy. Bolo to nesmierne zašité miesto uprostred hustého lesa ktorý sa týčil nad Opatijou. Kedysi ešte existovali autom vyjazdené pruhy, kým stará mala ešte svoj van, ktorým vozila kozám žrádlo, ale tie už dávno zmizli pod nánosom opadaného lístia cez ktoré napokon prerazila už aj nová tráva. Bola už čierna noc, ale cestu k starej Tereze si pamätal veľmi dobre. Celý čas premýšľal nad zradou ktorá prišla tak znenazdajky, ako blesk z jasného neba. Vo svojej, hoci z reality celkom odtrhnutej, mysli si uvedomoval že ho pravdepodobne načisto pohltili jeho vášne, ktoré s ním Larsen nikdy nezdieľal, ba práve naopak snažil sa ho pred nimi chrániť. Vymklo sa mi to z rúk, to asi áno, priznával Frederik a na líci si pridŕžal kus odtrhnutej látky zo svojich čiernych šiat na ktorú vylial celý odlakovač, ktorý vždy nosil vo svojej kabelke. Utekal narýchlo. Bol bosý a všetko ho nesmierne bolelo, cítil že ho už opúšťajú sily. Starec už mal toho všetkého asi dosť, pomyslel si a zrazu zabolela ho aj strata tejto dlhoročnej lásky. Viac ako odhryznuté líce, dohryzené ruky aj nohy či guľka v stehne a ramene, bolel ho tento náhly zvrat udalostí. Myšlienky sa mu začali hnať hlavou. Larsen sa vždy o všetko staral. Bolo nám spolu dobre. Otec môj drahý. Čo len budem teraz bez teba robiť. Zašlo to už priďaleko, z tohto sa mi už nepodarí dostať. Erik mi už nikdy neodpustí. Videl som ten jeho pohľad keď našiel ma rezať starého Josipa. Mohol som si myslieť že to nezvládne. Ja hlupák!!! Mohli sme ísť spolu na Nový Zéland. Neverím že prezradí kde sa skrývam. To by mi nikdy neurobil. Mal ma rovno tam, mohol ma zabiť a neurobil to. Miluje ma! Je čas ísť spať. Doprajeme veciam trochu času. Odložíme skalpel Fredy a skryjeme sa u Terezky v lese. Viem, keď vrátim sa o pol roka, že nájdem ho stále doma. Bude ma čakať, tak ako vždy keď sme sa pohádali. Vrátim sa k nemu. Čas vylieči všetky rany. Tak ako vždy. Vrátim sa k nemu. Celkom pokojný, preliečený a zdravý. Tak ako aj veľakrát predtým. Hneď zajtra pošlem starú Terezu po Zyprexu. Aspoň zistí čo a ako. Erik bude rád že idem sa liečiť. Zásob mám na rok. Pôjdeme na Nový Zéland. Neverím že pôjde bezomňa. Iba ak… Josipa nechá spať a ujde čiernou nocou. Detektív by ho určite po tom všetkom obvinil zo spolupáchania. Skrýval ma! Chudák Larsen si pôjde radšej sadnúť. Nie! Bez svojich psov predsa neprežije. Je to jasné! Starý Larsen práve balí kufre. On aj jeho bastardi sú už istoiste na ceste von z krajiny!!! Ktovie čo mu ten natáral. Stará práchnivá  tlčhuba, mal som vedieť že sa zlomí! Zradil ma. A ja som mu veril. Mal som to tušiť, mal som tušiť. Veď celý život bol to len ustráchaný slaboch. Detektív už pravdepodobne vie všetko. Ak sa zobudí pôjde po mne. Do pekla horúceho, mal som zarezať poriadne. Zbavili by sme sa ho. Ten starý senilný slaboch! Celé to dosral. Ach Erik! Ocko môj! Už ťa nikdy neuvidím. Ach, ako to len všetko bolí. Vzchop sa Fredy, vzchop sa. Teraz sa nesmieš opúšťať. Dobrý život je stále tam niekde vonku. Čaká na nás. Fredy, vzchop sa! Pošlem starú Terezu. Detektív je isto v dome. Dokonáme dielo! Zmažeme stopy starého detektíva a budú musieť začať odznova. Okrem starého Josipa aj tak nikto nič nevie. Budú si myslieť že zabil ho Erik. No ten už je istoiste dávno na cestách. Viem, že sa mi ozve. Viem že ma znovu zavolá. No to už bude dávno okolo všetkého ticho. Skryjem sa u starej Terezy. Na zločiny zabudne sa. Nikdy ma nenájdu. Frederik sa trochu ukľudnil a dokríval k dlhočiznej maštali pri ktorej stála veľká vila. Na dvore stáli dve celkom zhrdzavené dodávky Ford a cez jednu z nich už dokonca prerazil si cestu aj strom. Len sťažka mohol človek ešte prečítať nadpis firmy. Farma Tereza, meno dostala po svojej starkej, a pod ním Tradícia od roku 1890. Okná na maštali z neomietnutej tehly boli povybíjané od mladých miestnych nespratníkov ktorí uverili legende že z Terezy sa stala čarodejnica ktorá loví, pečie a požíva malé deti. Maštal, hospodárska budova aj vila boli takmer celé zarastené machom a brečtanom. Okolitý les tlačil sa na obydlie akoby ho chcel nadobro pohltiť. Vila sa divokej džungli ešte ako tak bránila, ale vzdávala to už pomaly ale isto, rovnako tak ako aj jej majiteľka. Hovorí sa že domy sú na ľudí nejakým magickým spôsobom napojené. Vskutku nakoniec aj odzrkadľujú duševný a fyzický stav svojho majiteľa. Opadala z nej už takmer všetka omietka, strecha bola štrbavá tam kde chýbali škridle a drevené rámy okien už nepamätajú si akú farbu mali. Celý objekt bol odpojený od elektriny. O niekdajšej sláve mohli hovoriť už iba vysoké drevené stĺpy ktoré kedysi ťahali káble cez hustý les až dolu do mesta. Dymilo sa z komína. Tereza kúrila v izbe v krbe aj dolu v starom sporáku, napriek tomu že bola to pomerne teplá noc. Frederik si pamätá aká bola vždy zimomravá. Bolo to skôr psychického rázu. Telesné teplo začalo ju opúšťať, upadať začala, odvtedy čo stratila svoju rodinu. Vlhký les sa jej postupne vtlačil do mysle, zobral z nej všetko to bystré a dobré, a pleseň napadla jej pľúca. Tvrdila že ohňa a hudby sa pleseň aj zlí duchovia boja a tak kúrila celý rok napriek tomu že teploty letných nocí Opatije neklesali pod dvadsať stupňov. Tlmené svetlo petrolejovej lampy osvetlovalo izbu na poschodí. Frederik s úľavou hľadel na otvorené špinavé okno bez záclon, na ktorom tiež už sa udomácnil mach. Z izby vychádzali známe tóny jej obľúbenej piesne ktorú si opakovane púšťala. Ten starý kazeťák na baterky zase prehrával Iva Robica a jeho Ta Tvoja Ruka Mala. Stará Tereza je ešte hore. Počúva hudbu a prezerá si staré rodinné fotky pri petrolejke, pomyslel si s úľavou, a zakričal na ňu. Už už videl ako sa na stene izby dvíha tieň jej zavalitého tela a ako pomaly smeruje k oknu, keď v tom sa mu zatmelo pred očami. Terezička, mamička moja, zvolal z posledných síl a zvalil sa pri dverách do mäkkej trávy. Pri dverách sa zjavila malá ale silná pani v drevákoch. Jej dlhé šedivé mastné vlasy jej padali cez čelo do tváre a z jej štrbavých úst, spolu so strašným zápachom, vychádzali aj akési srdcervúce vzlyky. Potiahla Rasmussena za nohy dovnútra a zavrela dvere. Potiahla ho ďalej do priestrannej haly a nechala ho ležať na veľkom špinavom koberci s perzským vzorom, ktorého motív sa dal už len ťažko rozoznať, taký bol vydratý. Šikovne zapálila starú petrolejku v kuchyni aj v hale. Frederik sa na chvíľu prebral, s úľavou sa poobzeral po starom vlhkom dome ktorého zápach veľmi dobre poznal. Uspával ho a ukľudňoval. Mal pocit domova. Cítil tiež Terezin typický starecký pot, čo v ňom len akoby umocňovalo ten pocit starej dobrej skrýše a pocit bezpečia. Cez polootvorené oči sa rozhliadal po veľkej hale, ktorej staromódne, miestami ošklbané, tapety už požierala čierna pleseň. Pozrel sa a usmial na starú Terezu. Potila sa, dýchala veľmi ťažko a medzitým ako si prezerala jeho rany, hlasno nariekala. Potom sa akoby rýchlo spamätala, úplne sa odmlčala a pozerala nepríčetne do stropu. Onedlho len tupo zrevala. “Kto ti to spravil?” Bol to žalostný nárek nazúrenej matky, ktorá akoby mala práve prísť o svoje dieťa. Ako samica diviaka ktorej niekto ohrozil malé. “Zabijem ho holými rukami! Stisnem krk a zadrhnem ako zajaca! Podrežem ako kozu! – hromžila naďalej do stropu, akoby to hovorila bohu, a napínala pritom svoje dlhé silné prsty a veľké dlane balila do pästí akoby naozaj niekomu stláčala krk. Naraz len stíchla a láskyplne pozrela nazad na Frederika. “Dám variť veci na obklad. Neboj sa. Chlapček môj. Všetko bude dobré. Postarám sa o teba.” – povedala už pokojne a odbehla do kuchyne kde začala čosi pripravovať. Cez cengot riadu počula ho kričať.

“Tereza, Terezička moja. Musíš mi pomôcť.” – zakričal na ňu ako tak znovu cítil že stráca vedomie. “V kabelke mám lieky. Daj mi štyri tie malé. To sú na spanie. Líce oblej zatiaľ len silným liehom. Ostatné rany ošetríme neskôr. Teraz počúvaj. Pôjdeš na dôležitú misiu, dobre?” – hovoril k nej tíško, akoby hovoril s bláznom, ale tváril sa pritom celkom vážne, tragicky priam, akoby mal už čoskoro zomrieť. Tereza len nemo prikyvovala. Z posledných síl zosnoval strašný plán. Kým Frederik zbieral energiu na ďalšie vety, sa však chrapľavo opýtala.

“Akú misiu? Kto ti ublížil? Kto ti to spravil? Čo sa ti stalo, synáčku? Dieťa moje!”

“Toto mi spravil Larsen. Zbláznil sa do chlapca bez peňazí. Som mu už iba na príťaž. Mamička! Terezka moja. Musíš ísť k nám domov! Dom je prázdny, Erik ušiel aj s novým milencom a zobral aj psy. Má všetky moje peniaze, mamička. Okradol ma o majetok! Tak teraz dávaj pozor. V pivnici dole nájdeš veľkú plechovú škatuľu od krmiva. Na obrázku je taký vyplazený čierny pudlík. Budeš si to pamätať? Zober ju. Je tam asi sto tisíc kun. V dome, v miestnosti vedľa ordinácie, spí starý muž. Musíš ho zabiť, rozumieš? Podrež mu hrdlo. Zarež poriadne hlboko. Neboj sa. Spí veľmi tvrdo. Zdrogoval som ho ešte predtým ako ma Erik napadol. Musíš to spraviť rýchlo. Tam v mojej kabelke je skalpel. Je ostrý. Nemaj strach! Len zarež a je po všetkom. Presne tak ako si kedysi porážala tie svoje kozy na mäso. Prerež mu tepnu! V bielej skrinke hore v spálni nájdeš veľkú tašku. Je plná liekov. Moje zásoby Zyprexy. Dones mi ju. Prosím, Terezička, rýchlo sa vráť. Potrebujem ťa. Mamička moja, potrebujem.” – diktoval jej, ale keď videl že napriek všetkému stará pani ešte nie je s plánom celkom stotožnená, nerozumie čo sa stalo, pridal hru na city. Musíš to spraviť, Terezička, musíš! Inak ma už nikdy neuvidíš. Erik si najal detektíva. Namočil ma do tých vrážd. Vieš ktoré, mamička? Tie strašné veci čo sa teraz stali v tých dvoch hoteloch. Ach mamička, prečo len ty nikdy nesleduješ správy? Prečo nečítaš noviny? Nepočúvaš rádio! V meste úraduje šialený vrah! Erik sa ma chcel zbaviť. Chápeš, však? Myslím že našiel si nového syna. Určite chápeš. Chcel ublížiť tvojmu chlapčekovi. Terezička moja, vyviazol som, ale ten detektív pôjde po mne. Rozumieš? Nevedia nájsť vraha. Larsen im zavolal že vraj ma dôkaz. Je si vraj istý že som to ja. Nesmieme mu dovoliť dostať tvojho chlapčeka! Vymenil ma, Terezička, odhodil! Zavrieť ma chcú na doživotie! Už sa odtiaľ nikdy nedostanem. Rozumieš ma, Terezička? Choď a zabi detektíva. Prosím! Urob to!” 

Starej tvár stvrdla na kameň a v očiach urobilo sa jej čiernočierne prázdno. Frederik vedel čo robí. Starú Terezu, kedysi známu chovateľku hovädzieho dobytka, oviec a kôz, ktorej mäso aj mliečne výrobky boli široko ďaleko v Opatiji aj mimo nej známe, spoznal náhodou keď chodil sa prechádzať do lesíka. Tereza bola miestna. Predkovia pochádzali z Istrie. Usadili sa tu okolo roku 1889 keď vďaka železnici rozvíjať sa v Opatiji začal turistický ruch. Onedlho už dodávali výrobky, mäso aj mlieko do reštaurácií v celom okolí. Farmu zdedila po rodičoch. Jej vajcia aj hydina z voľného chovu prakticky zásobovali všetky reštaurácie v meste. Tereza s manželom boli známi ako milí ľudia, ktorí neváhali pomôcť aj chudobnejšiemu susedovi alebo dať reštaurácií tovar na dlh. Boli to ľudia plní lásky a jadranskej energie.  Pracovití a húževnatí. Nikdy nepestovali v sebe zlosť, súťaživosť ani zášť. Farma v lese bola neraz miestom pre nádherné oslavy a či stretnutia miestnych podnikateľov, ktorí na konci sezóny prišli osláviť úspešný rok. Kde sú tie časy keď farebné svetlá osvetľovali novembrové posedenie uprostred dvora. Kde sú tie časy keď poháre štrngali o seba a jedla sa pečená divina. Biznisu sa darilo a Tereza s manželom prosperovali. Narodili sa im krásne dvojčatá. Dvaja chlapci rástli a rodina nepoznala väčšieho šťastia. Avšak, keď mali asi sedem stalo sa hrozné nešťastie. Viezli sa všetci na návštevu k svokre do Záhrebu. Ten veľký kamión nedal im prednosť. Akoby ich ani nevidel. Napálil to do nich v plnej rýchlosti. Keď sa Tereza prebrala celá dolámaná, z hlavy valila sa jej krv a zahmlievala jej zrak, uvedomila si že ich auto je prevrátené na streche. Obzerala sa v panike po synoch. Hľadala tie dve hnedovlasé hlávky. Krv a slzy miešali sa jej na tvári dokopy ako sa tak na lakťoch drala predným oknom von. Nakoniec jej pohľad konečne spočinul na jej dvoch chlapcoch. Od tej chvíli Tereza prestala byť Terezou. Jej život, tak ako ho poznala, sa náhle skončil. Petrík bol pri zvodidlách, spoznala ho podľa tenisiek. Bol v podstate roztrhnutý v oblasti panvy a Martinko, ležiac na chrbte kúsok od neho, ešte chvíľu vypľúval krv predtým než skonal. Potom upadla do bezvedomia. Keď sa Rasmussen s Larsenom usadili v Opatiji, Frederik často jazdil autom po okolí. Objavoval nové veci a kochal sa výhľadom. Bol to štíhly pekný mladý muž len niečo nad tridsať. Nebol ešte vtedy natoľko vyšinutý. Jeho vlasy stmavli a namôjveru mohol jej aj naozaj pripomínať synov, tak akoby asi vyzerali v jeho veku. Akoby prekliato naschvál mal rovnaký nos aj pery. Sánku rovnako vyčnievajúcu a úsmev rovnako sladký. Vídal ju blúdiť bosú po hlavnej. V roztrhaných šatách a s nepríčetným úsmevom motala sa dolu pri pláži. Vídal ju aj v lese kde behala celkom nahá. Objímala stromy a tvrdila že majú moc jej vrátiť deti. Bol to teda asi Terezin osud, že stromy vrátili jej aspoň jedného syna. Často sa jej prihováral. Usmieval sa ňu a láskavo ju domov odprevádzal. Akoby aj úplne ignoroval jej šialenú tvár, pomätenú myseľ, nesúvislé mrmlanie či nahé telo. Ostatné okolie sa naučilo ju ignorovať. Mesto si samozrejme ďalej žilo svojím dravým prúdom. Akoby aj mohlo zastať? Najprv sa o ňu obávali ale roky dali im zabudnúť na starosti o Terezu. Volali ju spôsobilý blázon. Je vraj životaschopná a nepotrebuje nikoho. Nikdy si vraj naozaj neublíži. Všetci sa týmto ukľudnili a len sem tam doniesli jej dobrí ľudia teplé jedlo, jablkový koláč či narúbať jej prišiel báči Jakov drevo na zimu. Lekári sa ju snažili medikovať ale Tereza nespolupracovala. Nebolo jej rady ani pomoci. Uchýlila sa vo svojej vile kde chradla a spolu s ňou chradol aj jej dom a veškerý majetok. Les a jeho zvedavé konáre obrástli ju aj jej dušu. Zomrieť chcela v jeho zemi, tam pod suchým lístím a hrubými koreňmi stromov chcela hniť. Tereza rezignovala a už sa o nič nikdy nesnažila. Nesnívala a ani nedúfala. Zúfať si chcela ale aj to ju už neskôr omrzelo. Bola to prakticky duševne mŕtva žena. Ostala z nej iba prázdna schránka. Na účtoch ostalo kopu peňazí avšak väčšinu  minula v prvých rokoch po havárií na falošných špiritistov lebo rozprávať sa chcela so svojimi deťmi. Vilu ani farmu by nikdy nepredala. Bola s tým všetkým spútaná. Videla po dvore behať svoje deti. Svojich dvoch ľúbezných chlapcov. Neskôr si vzala do hlavy že to že jediná prežila bol boží trest. Boh ju vraj nenávidí. Nepovedal jej však že prečo ju takto kruto potrestal. Bolo vraj v jeho pláne aby prežila svoju rodinu ale zároveň sa vraj Boh aj uistil aby nemala osobnosť na to aby vedela svoj život ukončiť. Neraz sa pokúsila ale namiesto toho aby sa pustila ku dnu, začala vždy plávať. Z dravého decembrového mora, tam pri skalách smerom na Lovran, kde ani skúsený plavec nehodil by sa do vody, vždy vyšla sama po svojich. Studená voda je vraj dobrá na migrénu, povedala raz záchranárovi ktorý sa celý v šoku pozeral na jej nahé, od kameňov doškrabané, telo ako tak konečne vyšla z vody. Zobrali ju vtedy na chvíľu do nemocnice. Prepustili ju už o dva týždne. Je vraj mentálne aj fyzicky zdravá, úplne schopná samostatného života. Neskôr sa Frederik s ňou začal stretávať v dome. Navštevoval ju pomerne často. Veď sme ako syn a matka, upokojoval ju, vnucoval tú ilúziu šťastia. Rozprávali veľa o bylinkách. Rozumeli si. Tereza našla v ňom zaľúbenie a nakoniec, v hlave zničenej smútkom, považovať ho začala za svojho strateného syna. Frederik je vyrozprával svoju verziu jeho života. Takmer všetko podstatné o sebe zatajil. Nikdy nespoznala jeho pravú osobnosť. Hral to u nej na ľútosť. Erika chválil, volal ho veľký Larsen alebo aj ocko, ale Tereze aj zaklamal že ho Erik v Dánsku spočiatku znásilňoval, hoci to tak vôbec nebolo. Obojok s vodítkom, priväzovanie k posteli či na štyri k radiátoru, všetko to hrané znásilňovanie boli zcela Rasmussenove nápady. Larsen sa však vždy rád zvrhlostiam prispôsoboval. Samého by ho to nenapadlo ale nakoniec zistil že sú to všetko veci ktoré aj jeho vzrušujú. Bol to podliak tento Rasmussen. Vedel ako nakloniť si ľudí a Terezin smútok len využíval k svojim vlastným pokrúteným pohnútkam. Volal ju mamička hoci to nikdy naozaj tak necítil, tak ako aj Larsena často volal ocko. Rodičia vraj ktorých nikdy nemal. Poslal mi vás sám Boh. V skutočnosti ho však len tešil ten vzťah s porušenou ženou a zlomeným veterinárom. Napĺňalo ho to akú má nad nimi moc a pritom sa aj škodoradostne hemžil, s úsmevom zvrhlého syna a diabla ukájal sa na ich utrpení. Vo vlhkom dome, tam kde stromy už nepustili dnu radosť ani slnko, navádzal ju na sex “so synom” hry ktoré mal rád. Tu ale však Tereza potiahla červenú čiaru. Smiala sa na jeho návrhoch a volala ho ty môj malý blázonko. Vraj sa mu to muselo stať po tej havárií ktorú obaja prežili…. Ostal si porušený, synak, povedala mu. Potom sa zobrala a išla mu variť kakao. Nosila mu raňajky do postele a dokonca z dôchodku aj kupovala mu hračky vhodné pre sedemročného chlapca. Šípky, vodné pištole či amatérsku kušu s ktorou jej raz takmer vystrelil oko. Zarazilo ju vtedy ako sa na tom smial, zatiaľ čo ona si ratovala boľavé oko. Spozornela párkrát na tom ako sa teší z bolesti jej či bolesti iných, ale vždy na to rýchlo aj zabudla. Pripisovala to poúrazovej osobnostnej traume. Kým mala elektrinu pozerali spolu videokazety. Frederik mal rád horory. Poriadne krváky. Tereza nechápala ako sa niekto môže škeriť nad tým keď niekoho režú za živa motorovou pílou. Nuž, akokoľvek, bol to jej dlho stratený syn ktorého nadovšetko milovala. Percento zdravého rozumu však čoraz väčšmi privrávalo sa jej. Bojovalo to so zbytkom napadnutej mysle i keď vedelo že nie je v prevahe, ale nevzdávalo sa to. Studené prúdy rozzúreného mora do ktorého chodila neskôr pravidelne plávať, posúvali ju na správny smer a vlny šepkali jej samé dobré veci. Tereza sa odmlčala. Pochopila že jej deti sú navždy preč a že jej úlohou je netrápiť sa a skúsiť ďalej žiť. Farmu by už síce dokopy nedala, chcela však na nej aspoň normálne dožiť. Jej prelud, tá náplasť menom Frederik Rasmussen, chcela sa toho všetkého zbaviť. Povedala mu teda jedného dňa že chce byť sama a v hneve naňho aj skríkla že on nie je jej syn. Nebo vraj duše naspäť neposiela, peklo však áno. Chytil ju pod krk a začal ju škrtiť. Pustil ju len v poslednej chvíli. Odbehol do lesa a odvtedy sa nevideli. Bolo to až teraz čo ju znovu vyhľadal. Vzťah to bol teda krehký. Terezičke náhradný synček chýbal ale nepáčilo sa jej čo sa z neho stalo. Na ženské šaty dívala sa čudným pohľadom. A tie jeho nalakované nechty, mejkap na tvári a hlavne to alkoholom naliate telo, niečo tu nehralo. Toto predsa nie je ten chlapec ktorý vodieval ju naspäť domov, stratenú z lesa. Tereza sa hojdala na vlnách posúdenia situácie. Niekde tam od zdravého úsudku až po temné hĺbky bezodného pomätenia.

V tmavých očiach zrkadlí sa jej len malý plameň z petrolejky. Onemela a tupo hľadela do priestoru. Potom sa postavila a bez slova mu podala tabletky ku ktorým mu doniesla veľký pohár vody. Dala mu ich šesť, ani si nevšimol. Kľačala pri ňom kým nezaspal. Potom sa postavila a z horného poschodia priniesla si stredne hrubú ihlu, niť a veľkú sklenenú fľašu koncentrovaného 85 percentného liehu. Čo to si vedela pri živote na odlahlej farme ošetriť aj sama. Manžel ju naučil šiť keď im raz poblúdila ich koza Ema. Bol to domáci miláčik. Vrátila sa až v noci, na tele samá rana. Najprv si mysleli že napadol ju pes ale miestni neskôr potvrdili že spadla na skaly zo zrázu pod zákrutou, kde pravidelne chodila sa naťahovať za bodliakom. Vraj ju tam často vídali. Oči malého mesta, lepšie ako kamera. Človek sa dozvie všetko, aj to čo vedieť nechcel. Rany na Frederikovom líci pooblievala liehom a potom začala zošívať všade tam kde sa dalo. Rasmussen spal ako zabitý. Necítil nič. Vykusnutý kus, kde už neexistovala koža, len poliala liehom a prikryla gázou ktorú jemne prelepila. Malíčkom sa porýpala v diere na ramene aj stehne. Guľky neboli hlboko. Do rán naliala lieh a potom ešte zašla po pinzetu. Vybrala náboje a diery prešila jedným stehom. Rany obliala znovu liehom a potom ich zakryla gázou ktorú prelepila. Prezrela ostatné poranenia a tie hlbšie taktiež vydezinfikovala liehom. Na chvíľu sa posadila na gauč a ticho rozmýšľala. Vracala sa naspäť k tým šťastným dňom plných svetla, ktoré do jej života priniesol Frederik. Avšak videla teraz aj seba a videla aj jeho, ako tam tak leží a čo so sebou spravil. Bola to stále ešte inteligentná žena. Hoci žila ako žila, rozum ju chvalabohu načisto ešte neopustil. Smútok jej možno poznačil tvár a samota skrivila zdravý úsudok, zdalo sa ale že jej to ešte stále páli. Usúdila že prišiel čas na jej koniec a rovnako tak na ten Frederikov. Nebolo im obom už pomoci. Pôjde k Larsenovi. Nevykoná však o čo ju žiada. Zosnovala trochu iný plán. Po všetkých tých chabých pokusoch o samovraždu, zabiť sa nikdy nemala odvahu, prišla konečne táto spásonosná myšlienka. Penbital či Euthasol poznala veľmi dobre. Neraz bolo treba kozu či ovcu utratiť. Videla ako rýchlo a bezbolestne zaspali. Usmievala sa a začala mu tíško spievať v akomsi starochorvátskom clivom ľudovom tóne. Tereze to v jej šialenosti ešte docela s tým rýmom išlo. Vo svojej nekonečnej samote často si takto tvorila v hlave verše, ktoré si potom spievala. Uvoľňovalo to jej bolesť. Verše ju vracali do svetla.

“Stratil si veľa krvi, stratil si hlavičku. V izbičke mojej dieťa, zlož si svoju dušičku. Skorocel aj repík, rany sa zahoja. Lež moje dieťa, lež moje batoľa. Harmanček jazvy zahľadí, ľubovník myseľ opojí. Lež môj chlapec, lež, pretože smrti aj tak už neujdeš.” 

Tereza sa vo svojich drevákoch vybrala cez les k Larsenovi. Po nápade s eutanáziou, cítila sa zrazu taká ľahká. Po dlhých rokoch trápenia, pomýšlania na to ako to čo najrýchlejšie a bezbolestne urobiť, po rokoch odkladania tejto nevyhnutnej veci, hľa, už na konci ich oboch síl, jej falošný syn zrazu dal jej indície, hoci nič také nespomenul a ani nemusel, ale poslal ju predsa tam a prázdna veterinárna ordinácia poslala jej zas do hlavy čerta. Vedela že tieto veci musí mať Larsen v zásobe a teraz keď je dom prázdny môže si ich len tak beztrestne zobrať. Nikto nezistí čo sa stalo. Tá stará čarodejnica ktorá vraj, podľa tých najdivokejších povestí mesta, strhla manželovi volant pretože bola už od začiatku vyšinutá, je konečne mŕtva a nikto nebude hľadať príčinu. Po ceste rozmýšľala nad tým ako podpáliť dom aby obe mŕtvoly zhoreli. Ani nevedela ako a už aj bola tam. Chvíľu chodila okolo murovaného plotu. Rozmýšľala ako sa dostať dnu. Potom zbadala neďaleko susedovej bránky veľké biele plastové vedro. Bolo asi meter vysoké a pol metra široké. V takých jej kedysi vozili krmivo pre zvieratá. Ako dar z nebies. Obrátila ho hore dnom a prisunula ho k Larsenovmu plotu. Najprv len nazerala do záhrady. Chcela zistiť či sú tam psy. Podľa Frederika mali byť Larsen aj psiská už dávno preč. V dome sa svietilo. Vzala vedro a obišla roh aby sa mohla postaviť  bližšie k domu. Cez otvorené žalúzie videla Larsena ako v ordinácií šije jedného zo svojich psov. V priváte hneď vedľa svietila len malá lampička a Tereza si všimla akéhosi starca spiaceho na gauči. Strážili ho dva psiská. Rozhodla sa teda počkať. Verila že Larsen nakoniec odíde. Ako už išla že ponorí sa naspäť do lesnej tmy, ktorej sa nikdy nebála a kde trpezlivo vyčká, vedro sa naklonilo a Tereza sa len len že stihla chytiť konára veľkej figy aby nespadla. Svorka vonku v kotercoch ju spozorovala a začali šalieť. Larsen vyšiel ihneď pred dom a rozsvietil reflektory. Silné bodové svetlá zaliali každý kus pozemku. Videl ako sa čosi škaredé drží konára figy. Tereza balansovala vo svojich drevákoch na vedre a snažila sa bezpečne zostúpiť. Bola to predsa len stará žena. Nakoniec spadla a z hrude sa jej vydral bolestivý vzdych.

“Frederik?” – zvolal Larsen a potom kríval až dozadu ku kotercom aby vypustil psy. Cítil sa tak bezpečnejšie. Prešli spolu do záhrady a potom naspäť do rohu ku kotercom. Nariadil im strážiť a trhať všetko živé čo dostane sa za plot. Jedného psa povolal so sebou. Odomkol bránku a vyšiel sa za roh pozrieť čo sa tam deje. Terezu nepoznal. Nikdy predtým ju nevidel. Podišiel k starej žene a podal jej ruku.

“Larsen!!! Ty špinavá rohatá zver z prašivého Dánska! Prečo si ublížil Frederikovi?” – vykríkla naňho.

“To ste vy! Vy ste tá stará žena ku ktorej Frederik chodil! Čo sa vám, preboha, stalo? Je u vás?” – spustil prekvapený Larsen. Chcel sa s ňou konečne o všetkom porozprávať. Tí dvaja sa nikdy nestretli. Všetko čo o sebe vedeli bolo len prostredníctvom Frederika. Psisko len nemo pozorovalo ako Tereza nesúhlasne kýve hlavou. Dreváky na meter od nej, šedivá mastná hlava a tvár zničenej chorobomyselnej ženy. Larsen si čupol a zahľadel sa jej do očí. Pohladil jej tvár, postavil sa a znovu načiahol ruku že jej pomôže vstať.

“Nie!!! Si zviera. Zvrhlá dánska krv a násilník. Viem čo si spravil Frederikovi! Všetko mi povedal. Pôjdem na políciu a všetko nahlásim. Frederik nie je vrah! Je to náš syn! Ty starý pomätený Dán! Čo nevidíš ako nás potrebuje? Ako si ho mohol len tak odhodiť? Kde máš toho nového amanta? Hádam len nedržíš ho zavretého v pivnici? Zver! Fuj! Vzývam na teba démona lesa, žeby si zišiel z cesty a zrútil sa zo zrázu keď budeš utekať. Z pekla volám na teba čierny mor, žeby ti pokapali psy a vydulo ti pľúca keď opustil si Frederika! Človek špinavého zrna ktoré predurčené bolo poškodiť !!!”- kričala a kliala ako správna čarodejnica a potom šesť krát poplula zem.

“No tak. Tereza, však? Poď. Mám uvarený mätový čaj. To je hádam ešte aj ten od teba čo Frederik priniesol. Porozprávame sa.” – povedal a odkríval naspäť do domu. Bránku nechal otvorenú. Kým zošil aj druhého psa už bola Tereza opretá vo dverách. Larsen uložil zranené psy spať a potom kým ošetroval seba, vyrozprával jej všetko o Frederikovi. Dlhočiznú spoveď ukončil podrobnosťami o vraždách a napokon aj vysvetlil čo sa pred niekoľkými hodinami stalo u nich doma. Tereza bola celý čas ticho. Sem tam bolestivo zastonala a vypustila zopár sĺz. Neprezradila však nič zo svojej strany. Každý moment ktorý s Frederikom prežila považovala za posvätný. Nehodný zdieľania. Bola tvrdohlavá. Svoje niekdajšie svetlé dni nerada si kazila tak náhle škaredou pravdou o jej miláčikovi. Sedela a ticho nariekala. Čaju sa ani nedotkla. Občas len veľmi letmo pozrela na spiaceho Josipa. Larsen jej povedal že má v pláne poslať k nej zajtra ráno políciu. Opýtal sa na Frederikov stav a jediné čo Tereza prezradila bolo že ho ošetrila a že bude v poriadku ale že teraz spí. Myslím že bude spať ešte veľmi dlho, povedala Larsenovi keď poprosil ju aby ho o polícii nevarovala. Zajtra hneď ráno, pichni mu toto, podal jej malú fľaštičku so sedatívami. Musíš byť rýchla, musí to ísť do žily. Udržuj ho v spánku kým neprídu. Aby len, preboha, neurobil niečo šialené keď vpália vám do domu. Frederik musí spať. Rozumieš Tereza? Je to pre jeho dobro. Inak ho zastrelia. Ani ty ani ja to predsa nechceme. Chceme aby žil. V tichosti sedeli ešte hodnú chvíľu v miestnosti. Zdalo sa že lúčili sa v mysli, každý svojím vlastným spôsobom, s Frederikom Rasmussenom. Chlapcom ktorý tak významne ovplyvnil ich životy ale nakoniec musel zomrieť. Obaja už teraz chápali že prišiel čas. Po pár hodinách sa Tereza konečne zdvihla z kresla a podišla k Larsenovi. Položila mu na hlavu svoju unavenú veľkú starú dlaň a so slzami v očiach ho požiadala o fľašu Penbitalu alebo Euthanie. Nezdelila ani jediný detail jej plánu. Požiadala ho aby jej veril. Larsen nebol žiaden hlupák. Položil si svoju veľkú starú hlavu na Terezine prsia, ako tak stála pred ním mal ich rovno pred nosom, objal ju tuho a začali spolu srdcervúco nariekať. Po hodnej chvíli nárekov sa obaja odmlčali. Larsen vypustil Terezu zo svojho zovretia, postavil sa a zabalil jej do tašky čo bolo potrebné. Ešte kým odišla jej dal presné inštrukcie na množstvo a spôsob podania eutanáznej látky. Medzi dverami ju ešte raz vystískal a tíško povedal.

“Zbohom, Terezka. Odpočívajte v pokoji.” 

Larsen mal vo všetkom jasno. Vedel ako sa jeho život v nasledujúci deň skonči. Všetko mal naplánované. Nevedel sa dočkať kým Josip vstane, aby mu všetko povedal, aby mu všetko vysvetlil. Terezinu návštevu samozrejme nespomenie. Bol so všetkým zmierený a zároveň aj, akoby tešil sa z celkovej tej úľavy. Cítil zvláštny pokoj. Radoval sa ako pošle detektíva na adresu kde nájde už len dve mŕtve telá. Tešil sa ako to všetko vyšlo. Bol rád že Frederik, ale ani nikto ďalší, už nebude trpieť. Tereza sa domov doslova valila. Ako skala hodená z kopca. Dobreženie bežala. Bála sa že sa Frederik preberie. Našťastie ešte stále tvrdo spal. Zhora z izby priniesla si starý kazeťák, petrolejku aj staré fotky. Bozkala oboch synov na plesnivých fotkách a potom ich všetky nahádzala do ohňa ktorý horel v sporáku v kuchyni. Ivo Robic a jeho Ta Tvoja Ruka Mala zneli po celom dome. Kazeťák mala naplno. Chodila vôkol stien a aj vyzrela von k maštali. Púšťala tú skladbu stále dokola a dokola pričom len chodila po dome a plakala. Plakala spomienkami. Plakala šťastím. Videla všetky tie dni. Predstavovala si ako s ňou manžel tancuje po veľkej hale v ich vile. Mala na sebe tie pekné krémové šaty. Tapety boli také krásne a nábytok úplne novučičký. Cez okno videla všetky tie svetlá novembrových dožinkov. Svojich chlapcov tam hore v ich izbách, bozkáva ich na čelo tak nežne spiacich v posteli. Farebné svetlá všetkých tých osláv. Žiarovky šťastia tam na tom dvore. Aj kozička Ema sa z maštale na nich pozerá. A tam, hľa, na stôl sa už nesie aj červené vino a pečený diviak. Prišiel aj primátor zo Záhrebu. Niekdajšia sláva tohto domu. Kľakla si k Frederikovi a do žíl mu postupne veľkou striekačkou napumpovala 200 ml Penbitalu. Presnú polovicu obsahu. Nečakala na nič. Zodvihla sa, zobrala petrolejku aj kazeťák a vyšla hore do izby. Ľahla si na posteľ a kým jej vedomie dovoľovalo pumpovala do svojich žíl zbytok modrastej látky. Zvládla to. Fľaša už bola prázdna. Potom prišla už len tma. Akoby z diaľky ešte ale stále počula Iva Robica a jeho Ta Tvoja Ruka Mala. Potom už len preletela čiernou dierou na konci ktorej vošla do svetla. A tam, čuduj sa svete, čakal už aj Frederik. V tej peknej flanelovej košeli. Štíhly a pohľadný mladý muž čo zachraňoval ju tam z lesa. Boli tam aj jej dvaja chlapci, tak ako si ich pamätala, a bol tam aj jej muž. Všetci sa usmievali. Cítila sa taká šťastná. O pár momentov však bola už opäť sama. Premieta sa pred ňou celý jej život. O sekundu už bolo po všetkom. Tereza visela vo vzduchoprázdne. S čierno čiernej tmy, akoby niekde zhora, pozerala sa na svoju niekdajšiu planétu. Niekde v diaľke počula hlas. Bola to skôr akoby niekoho iného myšlienka. No, Terezka. A kam sa chceš narodiť teraz? Alebo ostaneš ešte chvíľu?

Milujem sa strácať v tvojich vlnách. Milujem ako to robíš všetko dôležité a zároveň také bezvýznamné. Milujem tvoju ľahkosť a milujem tvoju bezprostrednosť. Milujem to ako chceš aby sme boli na tvoj obraz. Milujem to že chceš aby sme boli ako ty.

Terezin list moru

Časť šestnásta – Záver

Falošný hrdina

Taxikár najprv nechcel Josipa na adresu zobrať. Povedal že pre autá je to nedostupné miesto, ale napokon sa dohodli že zoberie ho po zráz kde nachádza sa pešia skratka a povie mu kde presne odbočiť. Vypytoval sa, čo tam vraj chce, a za krátku chvíľu stihol mu vyrozprávať svoj vlastný príbeh o šialenej žene, ktorá tam vraj žije. Zdalo sa že verzie sa divoko líšia od osoby k osobe. Podľa neho sa pomiatla po tom ako ju rohami raz nabrala koza a krátko po tom potratila no spomenul aj verziu že našla manžela s kozou a pomiatla sa až po tom. Kľačal za ňou v maštali a mal spustené nohavice. Bol to vraj pre ženu šok ktorý už nerozchodila a tak vraj zabiť chcela celú svoju rodinu stočením volanta za rýchlej jazdy. Fantázia klebetníkov nepozná hraníc. Čím bizarnejší blud tým hlasnejšie sa rozmáha. Bol to prvý človek ktorý Josipa nespoznal z novín. Asi preto že sledoval viac cestu než cestujúceho, a taktiež táral viac ako bolo potrebné. Josip si s pobavením vymyslel že je spisovateľ zo Záhrebu a že o žene vie a ide tam tak cielene, pretože potrebuje námet na strašidelnú poviedku. Taxikár bol celý bez seba a chcel vedieť meno spisovateľa, pretože kúpiť si potom chcel jeho poviedku.  V taxíku však medzitým zazvonil Josipovi telefón a tak k menu neprišlo. Bola to Jela. Mala vraj hrozný sen. Videla Josipa zasypaného pod sutinami akéhosi starého domu. Josip ju upokojil, že má vraj všetko pod kontrolou, a nazval ju pritom holubička. Dokonca jej dal aj adresu a povedal jej, že keď sa do večera piatej hodiny neozve, má zalarmovať celú políciu, vrátane jeho ženy a Matea. Jeho milovaná Jela. Žena ktorú stretávať chcel denne, aspoň len tak tam v Záhrebe pri káve. Nevedel on neborák že, po tom ako ho taxikár vyhodil na ceste a poslal cestou uprostred lesa, bolo to posledný krát čo s ňou prehovoril. Cesta lesíkom bola pôvabná. Zvuky, vône, vnemy a obrazy mihali sa hlavou detektíva. Štebot vtákov a potom trepot ich krídel. Josip netušil prečo voňalo mu ihličie viac ako kedykoľvek predtým. Netušil prečo díva sa do slniečka, jemne prenikajúceho pomedzi stromy, žmúri doň ako keď bol chlapec vyvalený tam v hruškovom sade u babky, s takou láskou akoby mu mala byť posledná, a robí mu to všetko takú ohromnú radosť. Vdychoval vlhkosť, tú úžasnú čerstvosť lesa ktorá miešala sa s tým čudesne dobrým závanom starého lístia, akýmsi podhubím. Šum a farba mora. Akoby to mal rovno tam. Tú smiešnu ustricu čo nepohne sa celé roky z miesta. Tam je celý život, a vyzerá že celkom bez námahy. Zvažoval zrazu, posudzoval, jeho životnú cestu ako pomerne ľahkú a priaznivú. Všetko sa mu vždy stalo akosi automaticky. Darilo sa mu a pritom,  ani sa priveľmi nikdy nesnažil. Osud jeho znovu raz nedal mu pokoja. Ako je to možné, že je tu dnes len kúsok od vraha a bolo to všetko také ľahké. Je on iba jedným z mnohých článkov? Malým kúskom tela dlhého, dokonale zvinutého, hada ktorého hlava nám všetkým vládne? Je to všetko akási karma? Čo v živote úprimne dáš to dostaneš a čo vezmeš to bude ti odobraté. Teraz a tu, alebo aj neskôr v ďalšom živote. Ani nevedel ako a pred jeho zrakmi, pomedzi stromy, črtali sa neomietnuté tehly akejsi stavby. Všetko bolo také tiché. Všetko bolo zahalené do akéhosi dokonalého pocitu. Bol tu taký pokoj a rovnaký pokoj zahaľoval Josipove srdce, jeho dušu, jeho celé telo. Ten pocit bol neporaziteľný. Neporaziteľné ticho absolútnej dokonalosti. Akoby ho niečo len viedlo, spievalo mu uspávanku. Josip ani nevytiahol zbraň. Keď blížil sa k hlavnému vchodu, priletel hrdzavý holub a sadol si na deravú rímsu. Josip ho spoznal. Mal presne tie isté biele škvrny na ľavom krídle ako ten u Maďarky. Tak ty prišiel si mi symbolicky na pomoc, pomyslel si. Slzy chceli sa mu drať znovu na tú starú tvár, ale on nedovolil. Nenechal sa uniesť. Napokon vytiahol aj zbraň. Chvíľu ešte postál pri dverách. Počul svoj vlastný dych. Pozeral na špičky svojich topánok. Holub sa naň pozerá, všade je vzácne ticho, ani vánok ani škovránok, nič len toto dokonalé ticho. Josip potichu stlačil kľučku. Bolo mu čudné že nebolo zamknuté.

“Polícia!!!” – zreval. “Je nás tu päťdesiat! Rasmussen, nemáš žiadnu šancu!!! Nikto ani hnúť!!!” – zakričal v malej chodbe ktorou ďalej prešiel do veľkej haly kde videl, už len na oko, očividne mŕtveho Rasmussena. Otvorené ústa a špicatý nos tela bez duše. Opadnuté líca dohryzené od psa. Biely ako krieda a hruď sa mu nezdvíha. Josip sa na chvíľu zlomil. Tak veľmi sa chcel vyznamenať jeho dolapením. Cítil sa zrazu ako ten dobrý herec ktorý však vybral si zlý scenár a tak film to bol nakoniec až D – éčkový. Hore na poschodí bolo počuť tiecť vodu ktorá už dokonca stekala po drevených schodoch až dolu do haly. Chytil sa za čelo na ktoré kvapla mu voda a obrátil zrak na prehnitý, trojitým trámom podložený, strop cez ktorý všimol si že kvapká voda. Steny zapraskali akýmsi tlmeným no mocným puknutím. Tak veľmi dúfal vo veľké finále. V akúsi výbornú samostatnú akciu za ktorú bude mu národ vďačný. Studené telo chytal rukami v gumených rukaviciach akoby sa ho snažil oživiť len preto aby mohol ho zase zabiť alebo aspoň uväzniť. Josip to uzavrel tak že Frederik nakoniec skonal akýmsi prirodzeným spôsobom. Na vykrvácanie alebo čo. Pitva ukáže ostatné. Ako ale zariadiť aby si každý myslel že Rasmussen skonal jeho rukou. Mohol by mu možno ešte teraz spraviť dieru do srdca, alebo do hlavy. Starý koroner sa isto iste nebude nad všetkým pozastavovať. Vystaví správu tak trochu aj na základe toho čo mu porozpráva starý dobrý Josip. Vošiel do kuchyni so zbraňou namierenou pred seba, aby ho tak nejaká stará pomätená žena nemohla prekvapiť. Postupne prešiel všetky miestnosti a napokon vydal sa schodami hore. Ako prvé bežal napravo do kúpeľne kde z prasknutého potrubia valila sa voda. Postupne prešiel všetky izby tohto plesňou prehnitého domu. V poslednej izbe objavil Terezu, taktiež, už očividne, bez známok života. Na stolíku vedľa postele ležal jej perom naškriabaný odkaz.

Milujem sa strácať v tvojich vlnách. Milujem ako to robíš všetko dôležité a zároveň také bezvýznamné. Milujem tvoju ľahkosť a milujem tvoju bezprostrednosť. Milujem to ako chceš aby sme boli na tvoj obraz. Milujem to že chceš aby sme boli ako ty.

Josip sa poponáhľal naspäť dolu. Podržal zbraň len kúsok od jeho srdca a vystrelil. Rovnako tak strelil ho do čela. Josip sa teda rozhodol že spraví zo seba hviezdu. Väčšiu než by sa mu inak priznalo. Ešte chvíľu sa pozeral ako Rasmussenovi pomaly z čela steká studená čierna krv. Bola tuhá ako smola, bola to krv už bez života. Onedlho išiel že vybehne von pred dom odkiaľ zavolá miestnych že už je po všetkom. Nohou však nemotorne zavadil o Rasmussena a bolestivo dopadol na zem. Kým držal si boľavé koleno, zviechajúc sa tak z podlahy, pohľad mu padol na okno bez záclony. Cez špinavé sklo díval sa na neho ten hrdzavý holub. A bolo to v tom momente, krátku sekundu po tom ako naňho žmurkol a odletel, keď prelomil sa prehnitý a vodou nasiaknutý trám a povolil tak stropu začať sa rúcať. Posledné čo si Josip stihol ešte uvedomiť bola tá obrovská bolesť prerazenej stehennej kosti a potom tá tupá bolesť krížov a hlavy predtým ako stratil vedomie. Bolo asi šesť hodín večer keď ho odtadiaľ vybrali. Pomoc zariadila Jela len vďaka tomu že povedal jej predtým kam ide. Už o tretej poobede mrvila sa, ešte stále v bolestiach z tej zrážky, na svojej nemocničnej posteli. Intuícia alebo čosi také zvláštne jej šepkalo, že niečo nie je v poriadku. Rozhodla sa teda nečakať až do piatej, tak ako jej nariadil. Josip sa prebudil až tam na tú veľkú slávu. Tam v nemocnici. Nikdy sa nedozvedel ako sa k nemu dostala pomoc a koľko tam asi tak ležal. Na nič už neostal mu čas. Keď mu lekár oznámil že je z neho veľká hviezda, a potom tie médiá ktoré oslavovali jeho úspech, vedel že plán mu vyšiel. Josip Antunović! Ten starý záhrebský kráľ všetkých detektívov. Nakoniec dostal toho vraha. Nakoniec si teda Josip ešte užil svojich posledných päť minút slávy. Čoraz väčšmi po prebudení však dumal nad svojim podvodom. Vedel, že za všetko vďačí náhode, alebo teda skôr osudu. Všetkým tým drobným cestičkám cez ktoré ho ktosi celý čas vodil. Ľuďom ktorí ho posúvali tu doprava tam zase doľava a potom hore aj nadol, a to presne v tom ideálnom a dokonalom čase jedného momentu. Josip už nestačil nikomu vyrozprávať pravdu, hoci mienil tak spraviť cez pravidelné stretnutia s Lukom. Chcel nakoniec vyjsť s tým veľkým príbehom von. Popísať to všetko tak ako sa to naozaj aj stalo, a na záver povedať JA NIE SOM ŽIADNY HRDINA! Všetko stalo sa to, prosím pekne, len takto jednoducho. Život je spleť náhod a osudu. Nič v ňom v skutočnosti nie je výsledkom osobného hrdinstva. Stačí len prejaviť tú vôľu a nič viac. Všetko ostatné sa zvyčajne dostaví samé. A keď aj nie, aj tak áno.

Jela slúžila ešte 20 rokov ale po tom čo ju postrelil srbský narkobarón, odišla do predčasnej penzie. Každý deň myslela na Josipa a kávu pila iba zo samovaru. Počet kociek na bruchu jej manžela sa časom zúžil zo šesť menších na jednu veľkú. Počet jej detí sa postupne zvýšil z nula na tri. Ani jedno nešlo za policajta.

Luka nikdy nič nevydal. Poézia a Život Veľkého Detektíva dostala iba maličký stĺpček ktorý po pár vydaniach zanikol. Bolo to hlavne po tom čo Marija nesúhlasila s tým aby sa zverejnili Josipove súkromné zápisky, zvlášť zápisky o nej. Luka stále býva v tom hroznom byte. Má však novú chladničku.

Mateo zomrel na dovolenke v Karibiku. Bolo to krátko po odchode do penzie. Srdce mu zlyhalo po nadmernom sexuálnom výkone. Kolaps oznámilo akési mladé dievča cez telefón no odmietlo sa predstaviť pravým menom alebo sa akokoľvek legitimovať. Predstavila sa ako Curly Black River.

Marija zomrela rok po Josipovi. Našli ju v ich veľkom byte až po mesiaci, s vysávačom v ruke. Susedia sa vraj už skôr sťažovali, že odkedy jej zomrel manžel tak nonstop upratuje, ale nonstop mesiac vysávania dňom i nocou zdalo sa už aj im priveľa.

Maďarka zomrela týždeň po Josipovi. Spadla zo schodov. Zakopla keď tancovala na oslavu jeho života. V jej rukách sa našlo vydanie denníka. To s tou rozzúrenou tvárou Josipa. Cez čelo mal fixkou napísané Ljuti pas a na jednom líci mal nakreslené srdiečko, na tom druhom bolo napísané Tigar.

Rasmussenov sen

“Špinavá daromnica. Smradľavé kurv*sko od močiarov Skive. Čert mi ťa bol dlžen. Ty sviňa sedliacka daromná!!! Boháááááá. Zabijem tú ku*vu a najlepšie hneď teraz. Nenavarené. Nenakúpené. Neupratané. Riad neumytý. Okná zaje*ané a dlážka ako hnoj!!!!!.Monterky neoprané!!! V záhrade ani vonku okolo domu nič neporobené. A to ja mám kedy všetko robiť?!!! Ty vykrivená daromná ku*va, aj s tvojou sedliackou ku*vou materou a retardom starým otcom, tam zo smradľavého Skive. Odtiaľ nič dobrého nikdy neprišlo. Mal som to vedieť. No, počkaj. Od čoho si doma, kurv*sko smradľavé sedliacke. Od čoho sa ja driem!!! Aááách, jeb*m já jej Boha vyjeba*eho.  Kde je tá špina. Hneď teraz ju zabijem týmto nožom. ” – ozýva sa z kuchyne po celom dome opäť tým strašným, hrozitánsky hrubým, hlasom v bežné sobotné ráno, na čo sa malý Frederik zobudí a pretiera si tie malé nevinné unavené očká. Pozrie na malý obitý budík na ktorom sa miestami už usmieva hrdza. Je šesť ráno. Hneď potom sa začne triasť na celom tele a strašidelná úzkosť zovrie mu to malé hrdielko. Vie čo bude nasledovať. Otec neprišiel včera večer z práce domov. Prišiel až dnes ráno a je strašne opitý. V kuchyni lieta riad a jeho päste rozbíjajú nábytok. Je počuť rinčanie skla a kopance robia diery do stien. Lietajú stoličky, ktoré hádže o stenu a napokon počuť jeho kroky smerujúce do spálne. Frederik beží čo mu nôžky stačia. V dlhej chodbe sa poreže na rozbitom skle, ktoré otec vybil z dverí ešte v piatok ráno pred odchodom do práce. Mamička všetko popratala, musela však zabudnúť na túto nevelikú črepinu ktorá rozsekla mu chodidlo. Bolí to, ale malý beží ďalej. Tackajúceho sa otca dostihne rovno pri dverách do spálne a smachtne ho za špinavý smradľavý kabát. Ocko, prosím, nie! Nebi maminku. Zbi radšej mňa. Prosím ocko, zober čierny kábel a zbi mňa. Tridsať poriadnych, tak ako vždy ocko, prosím. Maminka za nič nemôže. Ocko choď si ľahnúť. Ja pôjdem k pánu Larsenovi po peniaze. Pôjdeme na nákup, tak ako vždy. Ocko prosím, nebi maminku. Zdrapne chlapca za pyžamo, to s tými modrými sloníkmi, a zdvihne ho do výšky. Ty malý špinavý pankhart, udrie s ním bolestivo o stenu. Ty nemôžeš byť moje dieťa! Veď ja mal som predsa dcéru! Tak kde je? Čóóóóó??? Ty špinavý sedliacky cigán. Aj ty si prišiel od močiarov tam v Skive? Diablovo semeno!!! Háááááh? Tak, čo si s ňou urobil? Hááááh? Kde je moja dcérka? Utopil si ju tam dolu v Skive, čóóóóóóó??? Dolu v tom vašom špinavom smradľavom bahne. Tak teraz sa pozeraj ako ti zadrhnem tvoju ku*vu mater!!! Sipel mu nepríčetne do tváre s tým strašidelne odporným dychom, v ktorom miešala sa whisky, prázdny žalúdok, jeho kyseliny, a potom aj tabak, a odhodil chlapca na tri metre od seba. Chlapcovi vyrazilo dych. Myslel si že už nikdy nenaberie ďalší. Myslel však na mamičku. Plazil sa štvornožky cez chodbu smerom do spálne. Keď dorazil k otvoreným dverám postavil sa a slabučký, opretý o zárubňu, chcel zase tak prosíkať a kričať ako vždy. Tak ako vždy, po celé tie neznesiteľne dlhé minúty, kým trval masaker. Ocko, prosím, nebi mamičku, zbi radšej mňa, chcel revať. Z ústočiek mu však nevychádza nič, ani slovko, na hrudi cíti hrozný tlak a z rozbitých pier tečie mu nahusto krv. Bohaaaaa, reve jeho tatko ako tak drží za vlasy maminku a udiera jej hlavu o skriňu. Kurvi*ko špinavé vyjeb*né. Ja ťa naučím poriadku, vymení si ruky a začne ju fliaskať kým nestrieka jej z úst aj nosa krv. Keď skončí, mamička sa len zvezie na zem, drží si tvár a strašne narieka. Malý ťažko vzlyká, stále nevie poriadne dýchať, a z očiek sa mu ako potok valia slzy. Cíti sa bezmocný. Nevie nič urobiť, nevie maminke pomôcť. Díva sa a nerozumie ničomu. Nerozumie násiliu. Nerozumie čo sa deje. Nerozumie svetu do ktorého sa narodil. Nerozumie ockovi. Ten ešte bolestivo kopne do ženy a povie jej. A teraz poďme, vstaň a už aj umývať riady. Nech sa ligoce celý dom. Tam vonku na dvore aj zvnútra. Pôjdeš do firmy a vypýtaš si zálohu. Pôjdeš nakúpiť. Nezabudni na whisky lebo ťa holou rukou zadrhnem, ty kurvi*ko špinavé čo smrdí od močiara v Skive. Potom navaríš a operieš. V záhrade vypleješ a hydinu opatríš. Počkaj čo bude keď sa zobudím a nebude tak ako som povedal. Ty lenivá špina z močarísk lebo ťa namôjveru na smrť dokopem. Pankharta ti zadrhnem ako myš. Si presne ako tá tvoja kur*a špinavá mater čo zdochla tam v tom prekliatom Skive. Z ulice som ťa zobral. Z chudoby vytrhol. Ty špina nevďačná. Cigánske kurvi*ko. Strechu nad hlavou som ti dal a čo mám z toho. Kopne do nej ešte raz a potom sa zvalí vyčerpaný na posteľ a zaspí. Frederik beží k mamičke. Objímajú sa a spoločne liečia si rany tam dnu aj zvonka. Frederik malými prstami, detskými dlaňami ešte stále tak vlhkými od toho úžasného stresu, hladká mamke obité čelo a potíšku narieka. Mamička, mamička moja. Bolí ťa niečo? Ublížil ti? Narieka žalostne. Nie, láska moja, nie je mi nič. Mamička je silná, neboj sa anjelik. Mamička, ja idem k pánu Larsenovi. Pomôže mi nakúpiť.  Ty zatiaľ uprac, dobre? Potom ti so všetkým pomôžem, aby bol ocko šťastný keď sa zobudí. Dobre anjelik, choď láska moja, bež, ponáhľaj. Pozdrav pána Larsena. Povedz mu že všetko vrátim. Mám to zapísané. Mám to všetko tam. Popros ho aby nevolal políciu. Ocko sľúbil že sa zmení. Bolo to posledný krát, anjelik, tak mu povedz, láska moja. Posledný krát. Ocko je chorý. Potrebuje pomoc. Predáme zem a všetko mu vrátim. Choď, povedz mu, anjelik. Ukáž sem ešte nôžku, netečie ti už krv? Nie, dobre som obviazala. Dolu v kuchyni je nákupný zoznam, anjelik, zájdite s pánom Larsenom aj k mäsiarovi. Nezabudnite na tú whisky. Všetko vrátim. No tak, bež už. Bež môj chlapče. V sne sa ďalej zrazu Frederik ocitá kdesi na slnečnej pláži, kde chodí pomedzi mladé páry. Všetky mu náramne pripomínajú jeho rodičov. Vlastne sú to stovky mladých párov, vyzerajúcich rovnako, opaľujúcich sa na deke. Najprv sa páry v družnej debate na seba usmievajú, objímajú sa a dokonca sa nežne bozkávajú, potom sa však začnú hádať. Krik je taký neznesiteľný. Stovky párov v sebe. Zrazu je na scéne už len jeden pár. Muž začne ženu agresívne stískať za krk. Neskôr kľačí pri ležiacej žene ktorá leží na bruchu, drží ju za vlasy a udiera jej hlavu tvárou o zem. Žena sa pozrie na Frederika, krvou ma zaliatu celú tvár, naťahuje za ním ruku a prosí ho o pomoc. V ďalšej sekunde už je akoby všetko v poriadku. Frederik sedí s párom na ich zlatisto žltej deke, popíjajú ľadový čaj  a usmievajú sa na seba. Po zraneniach či krvi niet ani stopy. Pár sa nežne objíma a bozkávajú sa. V ďalšom momente sa Frederik ocitá v akejsi izbe. Iba mesačné svetlo osvetľuje snehovo biele obliečky pod ktorými spia dvaja ľudia. Frederik má v ruke dlhý nôž. Najprv podreže muža a potom rýchlo aj ženu. Telá sa trasú kým strieka im z tepny krv a oči ich oboch sa pozerajú s výčitkou na Frederika. Keď konečne odkväcnú, otvorí mužovi ústa, chytí ho za špičku jazyka a začne mu od koreňa vyrezávať jeho jazyk. Ten však nie a nie odrezať, pretože nôž je tupý. Muž zrazu otvorí oči, zahryzne Frederikovi do prstov a trhavým mykaním čeľuste a hlavy snaží sa mu ich odhryznúť. Hoci je to iba sen, Frederik jasne cíti ostrú bolesť, ako sa mu tak zuby prerezávajú kožou a tlačia mu na kosť. Ty pankhart! Ty špinavé dieťa močiara. Diablovo semeno. Znie mu dokola v hlave ako sa tak snaží prebudiť, ale nedá sa mu.

Neborák Rasmussen mal takéto sny neustále. Opakovali sa pravidelne. Desili ho a napĺňali jeho život vnútorným terorom. Často preto konal ako konal aby tak všetkému unikol. Ach tak veru, boli to raz len nočné mory jedného nešťastníka. Nebo si však už našlo miesto aj pre tohto nespratníka.

Koniec