Ale kam sa len vybrať? Kam len ísť? Bodaj ho! – zlostí sa mladý Peter potom čo ho vedúci vyzval aby si vyčerpal starú dovolenku, ktorú mu odmietol preplatiť. Dovolenku čerpal nerád. Vždy sa potom nudil alebo mu mama pridelila na dome vždy kopu práce, vediac že je doma zavretý v izbe, v ktorej aj tak celé dni nič nerobí iba hrá počítač. Všetko čo ho tešilo vždy stihol aj popri práci. Vyjsť si s kamarátmi na pivo či v sobotu na zábavu do blízkeho mesta. Dovolenka ho preto tak trochu rozčuľovala. Dvanástky na pumpe sa mu páčili a nočné tiež. Mal vždy potom deň voľna. Bol to spokojný človek nie príliš veľkých nárokov. S dievčatami sa tiež ešte priveľmi netrápil. Užíval si akoby ešte stále trochu tú svoju slobodu. Sem tam v sobotu či v nedeľu ráno z domu vybehlo nejaké to pekné mladé dievča, ktoré ostalo prespať, ale to bolo asi tak všetko. Matka nebola zato rada a často mu pripomínala že už je čas na to aby bol vážny. Peter netušil čo tým mohla myslieť. Mal 25, robil na miestnej pumpe a bol tak trochu miláčikom miestnych dievčat ale aj starších žien, jednoducho len preto že je fešák. Postavu má ako model a jeho prenádhernú tvár s výraznou sánkou, rovným nosom a plnými perami lemujú na čele tmavé kučery jeho nie príliš dlhých vlasov. Boky aj zadok ma vystrihané, ako sa to teraz nosí. Má také to pekné husté číro, ktoré sa mu navyše vlní. Kaderníčka Judita má už 35 ale je vždy o niečo šťastnejšia keď vidí ho sedieť v čakárni. Je rada keď môže sa ho dotýkať. Šteklí ju jej nezbednosť a vábia ju jeho tmavomodré oči a tiež pekný úsmev. Nečudo, Peter vypadá ako anjel, to áno, ale je to brunet a oči má také tmavomodré ako hlboké more. Vždy je tak jemne zarastený. Páči sa jej zablúdiť prstami po jeho tvári, keď predstiera že patrí to k jej práci. “Ach, už to veru nie je dieťa.” – pomyslí si vždy Judita, ktorá hádam strihá ho už od jeho dvanástich. No ale čo s dovolenkou. Istý kamarát mu poradil aby išiel pozrieť do Piešťan. Vraj on tam bol s priateľkou a veľmi sa im páčilo. “Tibor! Je február, čo tam asi tak budem robiť?!” – opýtal sa Peter začudovane, pretože vedel že do Piešťan chodia ľudia hlavne v lete.
“Majú tam peknú promenádu, rieku Váh aj veľký park. Mesto je ako zo starých čias. Kopa histórie. Je to čarovné. A je to plné pekných kočiek. Kúpele sú vždy plné pekných žien, jednu z nich určite stretneš vo vírivke!” – navádzal ďalej Tibor a chichotal sa. Akokoľvek, kamarát diabol zasial teda v Petrovi myšlienku. A tak si Peter zašiel na booking.com a hľadal ubytovanie na päť nocí. Oči sa mu krížili od nespočetných ponúk. Nakoniec si vybral akýsi apartmán Pro Patria, ktorý bol pekný, veľký, pohodlný, ponúkal pol penziu a navyše bol lacný. Hotovo. Na druhý deň ráno sa zbalil a odišiel na vlak. Ani nie za hodinu bol v Piešťanoch. Stanica bola ďaleko od akéhosi kúpeľného ostrova, aspoň tak si to pozrel na mape, preto si zobral taxík. Ostrov to v skutku bol, pretože po oboch stranách pevninu obháňala rieka Váh. Aké zvláštne miesto. – pomyslel si Peter škúliac na mapu. Pred stanicou čakalo v rade niekoľko taxíkov. Petrovi sa páčilo nové éčko od Mercedesu, avšak stálo až druhé v rade. Na základe taxikárskej dohody a poctivého delenia si klientely to tak musí byť že musí človek zobrať to čo stojí prvé v rade. Peter mal autá rád. Veď bol to hádam aj jeden z dôvodov prečo sa zamestnal na pumpe. Rád sa v nich rýpe a rád tuninguje. Na auto už šetrí roky, ale stále akosi zvládne všetko minúť a tak ide to pomaly, vlastne, nejde to vôbec. Kamarát diabol mu už neraz radil aby si zobral pôžičku, ale Petrova mama o tom nechce ani počuť. Je to raz darmo tá stará škola. Na čo nemáš to si nekupuj, alebo si na to našetri a potom si to kúp. Peter ešte chvíľu vyčkával, pričom dúfal že si niekto zoberie ten starý hnusný biely Opel, ktorého vodič sa sústavne špáral v nose. Bol to zavalitý šedivý chlap s dlhými vlasmi ktoré siahali až na plecia a na ktorých by jeden pokľudne, v jednom horúcom letnom dni, vypražil aj dva tri rezne, také boli mastné. Sen o kožených sedačkách sa rozplynul a Peter nasadol do starého opla. Prvé čo ho ovalilo bol nesmierny smrad. Niečo ako starý loj. Prisahal by že sedačky boli niekoľkokrát pozvracané a následne nie príliš dôkladne vyčistené. V rádiu hral Queen. Radio Gaga. Peter mal rád elektro. Táto hudba ho teda, spolu s pôvabným odorom auta, tak trochu aj týrala. Auto sa pomaly sunulo ulicami bežného predmestia. Nič zvláštne len pár domov, kde tu obchod s drogériou či galantéria, a potom veľká Billa. Na taxametri naskakovali päťcentovky až podozrivo rýchlo a každý semafor, nejako tak automaticky, Peter preklínal. Ako sa tak blížili k ostrovu, cesta sa vinula a napravo sa dvíhal strmý kopec posiaty riedkym lesom. Ponad most a potom doľava. “Už sme tu mladý pán. Bude to sedem päťdesiat ale zastavil som to ešte pred vchodom do areálu tak možno by ste platili aj viac. Viete, kým zaparkujem. Neni to potom fér na zákazníka.” – škeril sa vodič.
“Nech sa páči. Nechajte osem.” – povedal Peter a podal mu desať EUR.
Smradľavý taxík odtiahol aj so svojím rezňom a nechal Petra zízať na veľký park a okolité budovy. Boli staré. Peter čakal kúpeľný hotel, ale nečakal takúto históriu. Nevedel najprv či sa má tešiť, alebo si zúfať. Bolo to ako zo starého filmu. Čakal už len že niekde z dverí teraz vybehne princezná Sissi.
Peter vošiel dnu. Prvé čo ho ovalilo bol zápach síry a pokazeného vajíčka. V jeho hlave sa začalo rodiť sklamanie a mal pocit že rovnako tak ako taxík, aj jeho pobyt bude jedno smradľavé sklamanie. Predstava piatich nocí v nudnom, starom, špinavom a smradľavom hoteli, chodila mu hlavou ako prízrak. Kým sa recepčná vybavovala s niekým iným, sadol si do koženého kresla a čítal si letáky, ponuky procedúr aj čo to o budove. To ho vskutku zabavilo. História mladých nudí, ale chce to niekedy len tak málo ako začítať sa len tak z nudy a človek zrazu objaví celkom nový svet.
Kúpeľný komplex Pro Patria, čo v preklade znamená Za vlasť, je jedným z najstarších zariadení v piešťanských kúpeľoch. Názov v patriotickom duchu naznačuje a história potvrdzuje, že objekt bol postavený v rokoch prvej svetovej vojny (1914-1918). Vznikol vďaka myšlienke rodiny Winterovcov vo vojnovom období vybudovať sanatórium pre vojakov. Už v prvých mesiacoch vojny mala rakúsko-uhorská armáda na východnom fronte veľké straty. Proti armádam cárskeho Ruska viedla ťažké boje a nemocnice na území monarchie nestačili pre ranených a chorých vojakov. V súčinnosti kúpeľov a piešťanského Vojenského kúpeľného ústavu bola zriadená Pomocná nemocnica riaditeľstva kúpeľov. Riaditeľstvo kúpeľov navrhlo vojenskej správe vybudovať nový liečebný ústav na Kúpeľnom ostrove, pričom armáda ho mala využívať počas vojny i po jej skončení.
Projekty vypracovala dvojica skúsených architektov H. Böhm a A. Hegedüs, ktorí projektovali komplex Hotel Thermia Palace a kúpeľný dom Irma. Liečebný dom navrhli unikátnym spôsobom. Pôdorys objektu je vejárovitý. Architekti vymysleli kúpeľné zariadenie pod jednou strechou s priestorom bahenného bazénu (bahniska) postaveného priamo na prameni. Do priľahlého priestoru umiestnili termálny bazén (zrkadlisko). Naľavo i napravo od vstupnej haly navrhli dve sály so 120 odpočívadlami.
Z ľavej sály sa prešlo do priestoru vaňových kúpeľov a sály mechanoterapie. Na kúpeľné centrum radiálne pripojili osem pozdĺžnych ubytovacích pavilónov. Všetky pavilóny sú napojené na ústrednú polygonálnu chodbu. V každom prízemnom pavilóne boli dve veľké 25-posteľové sály pre pacientov – vojakov. V dvoch frontálnych krídlových jednoposchodových pavilónoch bolo 27 izieb. Ubytovacia kapacita objektu dosiahla 500 lôžok.
Výstavba sa začala v apríli roku 1915. Objekt bol čiastočne sprevádzkovaný v marci 1916 a slávnostne odovzdaný do užívania 30. mája 1916. Po skončení vojny slúžila Pro Patria ako liečebný ústav pre štátnych zamestnancov a členov nemocenských poisťovní, ale aj pre samoplatcov zo stredných vrstiev. Ústav sa orientoval na liečbu najťažších prípadov reumatických chorôb a plnil tiež funkciu výskumného ústavu. V júni roku 1934 bol v južnom krídle Pro Patrie zriadený detský kúpeľný liečebný ústav Kvetuša, jediný európsky ústav špecializovaný na liečbu detského reumatizmu. Po vzniku I. ČSR liečebný dom navštívili mnohé významné osobnosti.
Pro Patria od otvorenia v roku 1916 zažila viacero úprav a rekonštrukcií. Azda najväčšie a najkomplexnejšie sa uskutočnili v 90. rokoch 20. storočia. Pro Patria si zakladá predovšetkým na tradičnej kúpeľnej liečbe.
Recepcia sa uvoľnila a mladík pristúpil k presklenému pultu. Bolo tu vidieť pozostatky strašnej kovidovej krízy, ktorú si už teraz nikto nevšímal. Všade boli nefunkčné stroje na dezinfekciu, z ktorých dezinfekcia sa navždy vyparila. Nikto ich už nepoužíval. Všade boli upozornenia, nálepky a plagáty, ktoré upozorňovali na prevenciu a hygienu. Nálepka človeka s rúškom pôsobila ako grotesktné dielo veselého dizajnéra alebo reklama na nejakú bizarnú divadelnú hru. Ľudia si vybrali prežiť a niekdajšie či súčasné krízy boli im ukradnuté. Všetci všade aj tak stále kašlali a kýchali a každý sa cítil viac menej chorý, ale rozhodli sa nevenovať tomu pozornosť. Čo má prežiť prežije, čo ma zhynúť zahynie.
“Dobrý deň. Mám tu rezerváciu cez booking.”
“Celé meno!” – vyzvala ho socialistická bacharka s krátkym účesom a okuliarmi.
“Peter Hlavatý.” – usmial sa, nestrácajúc nádej v dobrú povahu, úsmev, ľudskosť, zmysel pre milé medziľudské vzťahy. Starší ľudia pred dôchodkom zdali sa mu v poslednom čase akísi nervózni a podráždení. Politika ho nikdy nezaujímala ale isté veci týkali sa aj jeho mladej duše. Hoci si žil vo svojom malom svete, nálada v spoločnosti zdala sa aj jemu akási ponurá.
“Aha, už vás tu vidím. Nooo, pozooor. Ahaaa. Počkajte. Vy ste až od tretej!!!” – vychŕlila akoby jednou vetou a pozrela naňho prísne ponad svoje okuliare.
“No, áno. Dúfal som že sa môžem ubytovať skôr.” – povedal už akosi prísnejšie.
“No to sa môžete, ale bude to 40 EUR.” – zarazila cestu bacharka.
“No dobre, dajte teda.” – nedal sa mladík, už vopred si zúfajúc že minul 40 EUR a to ešte ani neprišiel.
“Pozrite sa, ja vám spravím čekin a pustím vás tak o pól druhej, druhej. Zatiaľ sa choďte prejsť do mesta. Tade cez sklenený most do starého centra, alebo pozdĺž Váhu, po obidvoch stranách môžete kráčať až do nekonečna. Onedlho má vyjsť slnko. Batožinu si dajte sem. Môže byť?” – opýtala sa a konečne sa trochu usmiala.
“To ste milá. Ďakujem. Ako viete že bude slnečno?”
“Ja také veci sledujem. Viete, recepčné sa za tie roky naučia všetko.” – povedala už akosi trochu viac uvoľnene a znovu sa usmiala.
Onedlho držal v rukách plán budovy, kartu od izby a dotazník spokojnosti na upratovacie služby, o ktorom sa recepčná hnevlivo vyjadrila že je na nič. Tiež dostal stravovaciu kartu, ktorej tabuľkovitý dizajn pochádzal z roku 1968 alebo aj skôr. Reštaurácia Sisi. Raňajky prostredníctvom švédskych stolov. Večera. Výber z troch jedál. Potrebné nahlásiť deň vopred. Odložil batožinu a vybral sa teda do mesta, tiež obhliadnuť kúpeľný ostrov.
Hoci bol šedý Február a všade bolo akosi pusto, areál bol fascinujúci. Ľudí tam nebolo veľa. Miestami sa zdalo že je v parku úplne sám. Nebyť starenky s pudlíkom, nezbedného drozda šuchotajúceho v lístí a jedného cyklistu, namôjveru by si myslel že tam sám je. Staré historické budovy ktoré stoja v obrovskom, takmer nekonečnom, parku sa začali oblyskovať v prichádzajúcom slnku. Kdesi už bolo počuť spievať vtáky, ako tomu býva na jar, hoci tá bola ešte ďaleko. Thermia Palace ale aj Irma stáli vedľa seba ako také staré dobré kamarátky, ktoré už potrebujú jedna druhej pomoc. Všade boli väčšie aj menšie stromy, niektoré boli obrovské, možno aj viac ako storočné. Stromy boli nateraz holé ale potom boli tam aj obrovské ihličnany, majestátne borovice a celoročne zelené rastliny ako sú tuje a brečtan, ktorý sa ovíjal okolo ich mohutných kmeňov a tiež okolo sústav starých budov, ktoré sa volali Napoleon. Boli tam aj večne zelené kríky, ktorým zima nevadila a jazierka s leknami, ktoré asi zohrievala termálna voda. Nad jazierkami boli husto nasadené zelené bambusy, ktoré tiež nestratili lístie. O kúsok ďalej, hlbšie v parku, stála historická budova ktorá teraz slúžila ako kaviareň. Volala sa Elizabeth. Okolo sa na veľkej zelenej ploche pásli havrany. Ich nádherne modročierne perie sa hrialo v čoraz teplejšom slnku. Niektoré sa rýpali v zemi, ako taký roľník ktorý bojuje s tvrdou zemou, a niektoré sa len tak prechádzali, pričom smiešne pohybovali hlavou. Bolo čudné vidieť ich toľko po kope. Zvedavým okom si premeriavali Petra a potom, s hlasným krakotom, spolu v obrovskom húfe všetky vzlietli a niekam odleteli.
Peter sa začal strácať vo svete ktorý bol vskutku iný. Dýchalo to históriou. Akási magická stará kúpeľná atmosféra začala sa ho zmocňovať a nedala mu pokoj kým nezačal po nej túžiť viac a viac. Potom ho však už len nechala kráčať a diviť sa, ako sa len zaľúbený chlapec môže diviť nad staršou milenkou, ktorá navyše vyzerá stále tak dobre. Prešiel okolo Irmy. Stará budova s originálnou vitrážou. Potom sa chvíľu divil okolo Thermia Palace pred ktorou stáli drahé autá so zahraničnou ŠPZ a potom, ani nevedel ako, zakopol o starý koreň a ocitol sa na presklenom moste. Piešťanský most bol zrazu celý zaliaty teplým slnkom, ktoré mu zohrievalo jeho studené líca. Tak predsa len mala pravdu. Bacharka jedna komunistická! – pomyslel si Peter cítiac sa už akosi veselšie. Ľudia vysedávali na lavičkách mostu a čítali knihy alebo sa len tak slnili. Všade boli sochy a vyobrazenia mladého muža, driečneho a dobre stavaného vojaka, ktorý si láme na kolene barlu. V jednom momente mal Peter pocit že sedí vedľa človeka. Nebol to človek. Bola to sediaca podobizeň p. Wintera. Jeho socha sedela hneď vedľa Petra a on, omámený ako včela neskorej jesene, ktorá chce ešte zostať pri zmysloch, vytiahol hneď wikipediu. Pán Winter, jeho pamätné tabule, slová či busty, číhali právom na každom kroku. Do Piešťan kedysi prúdili ľudia z celého sveta. Ako sa Peter dozvedel z wikipedie, kúpať sa sem chodili už Neandertálci, neskôr panstvo a potom, vďaka Winterovi, aj obyčajný ľudia. Zaujímavá história vskutku. Ľudia ničili, budovali a potom zase ničili a potom znovu budovali. Ľudia a ich vývoj, ľudia a ich vojny. Ľudia budú stále ľuďmi.
https://sk.wikipedia.org/wiki/%C4%BDudov%C3%ADt_Winter
https://sk.wikipedia.org/wiki/Pie%C5%A1%C5%A5any
Odniekiaľ bolo počuť juhoamerickú hudbu. Peter sa zdvihol že prejde cez most do starého mesta. Na brehoch Váhu lovilo strašne veľa príležitostných rybárov a vo vodách rieky plávali kačky a labute. Nad hlavami lietali snohovobiele čajky a na zábradlí mostu sedela asi tak stovka holubov. Peter sa cítil ako opitý. Všetko mu pripadalo také surreálne. Také čarovné. Keď prešiel mostom ocitol sa zrazu v starom centre mesta. Bolo to neuveriteľné. Pohľad na staré budovy, úzke uličky a ďalší veľký park v ktorom stojí kúpeľná dvorana a hneď vedľa ďalšia historická budova, ktorá slúži ako múzeum. Všetko také napojené na seba. Pešia zóna. Všetko tak blízko seba. Niektoré budovy už boli bohužiaľ zašlé a Peter si želal že by nejaký milionár odkryl ich potenciál ale, asi, doba zmenila sa. Tam kde nie je zisk nie je už ani záujem. Miestami to vyzeralo ako mesto duchov a Petrovi prišlo chvíľami aj smutno. História jeho predkov k nemu volala, naťahovala svoje ruky, ale Petrov štát sa nezaujímal. Obrovský starý historický hotel na brehu Váhu, na ktorý Peter len z úžasom zíral, bol obklopený plotom na ktorom boli vymaľované graffiti. Nedalo mu znovu raz pozrieť do histórie.
https://sk.wikipedia.org/wiki/Grand_Hotel_Royal
Mladí ľudia akoby sa dožadovali opraviť a otvoriť niekdajšie krásy a preto rebelsky maľujú všetko čo je zašlé. Ako pokračoval ďalej ulicou starého centra, videl zrúcaninu a tam nápis. Hanba starostovi, hanba mestu !!! Potom prešiel ešte kúsok popri rieke Váh ale onedlho natoľko sa unavil že ledva prepletal nohami. Vybral sa teda naspäť do hotela. Bolo asi 13:30.
“Môžem sa už ubytovať?” – opýtal sa, oči dokorán a nádejná mladá tvár.
“Samozrejme! Užívajte!” – privítala ho usmievavá recepčná. Niečo sa stalo. Bola to tá istá pani ale bola o hodne veselšia. Peter si namýšlal že má na mizerných ľudí špeciálny vplyv, akýsi efekt, ktorý ich zázračne lieči z mizérie, ale napokon videl na jej stole rozbalený obed, voňavý vyprážaný rezeň s varenými zemiakmi a uhorkovým šalátom, a pochopil že sa možno len tešila zo svojej pauzy.
Pro Patria bola historická budova postavená v štýle chobotnice. Hlavou ste vošli a potom asi tak dvanásť chápadiel tvorilo akési bloky. Každá druhá noha, či ruka to bola, mala dve poschodia a podkrovie a ostatné boli len akási prízemná budova. Všetky natiahnuté ako chápadla na konci ktorých boli dvere z chodby von do malej zahrádky. Bolo tu cítiť staré staviteľské zmýšľanie, magické veci vskutku. Cestou hlavnou chodbou, smerom do apartmánu, videl dve či tri reštaurácie, medzi nimi aj Sisi a potom kaviareň Franz Joseph, ktorá však zívala smutnou prázdnotou. Všetko mu pripadalo čarovno staré a on chcel sa podujať na tomto historickom bádaní. Napokon bol rád že je tu a chcel akoby objavovať tieto preňho nové no vlastne staré veci. Ešte aj to aké bolo všetko prázdne, volalo k nemu. Vskutku čudné. Akoby to všetko čakala iba naňho. Akoby sa mu to všetko chcelo takto ukázať. V tichosti a v celej svojej kráse. Zdalo sa mu že kráča 20 minút kým prišiel do svojej izby. Zastavoval sa popri stenách a zíral na staré drevené dvere či drevené okenice. Kde to vlastne som?- pýtal sa sám seba. Musí nájsť blok J. Izba J2. Na chodbách stretal starých ľudí a jemu sa zdalo že svižná chôdza je tu zločinom. Zazerali naňho. Po stenách boli vyvesené vskutku magické staré fotografie a dobové plagáty. Nedalo mu, zastavoval pri nich a nasával niekdajšú dobu aj všetky tie informácie. Nakoniec dorazil do jedného z posledných chápadiel a zabočil doľava. J2! – vydýchol si. Bol to veľký a moderný apartmán, presne taký aký si vybral na bookingu.
Otvoril okno s výhľadom na vedľajšie rameno chobotnice a tiež vpravo s výhľadom na Váh a strmy kopec s riedkym lesom. Čarovné. V malej záhradke pod oknom, pomyslel si, museli kedysi sedieť všetci títo dávni ľudia, ako tu tak oddychovali a tešili sa zo starého dobrého rozhovoru. Nemali mobily a dať si kávu či čaj bola udalosť. Muselo to mať štýl. Záhradka nebola udržiavaná. Veľa tu toho od tých starých dôb upadlo, ako to mu často býva. Chvíľami sa bál či nebude v apartmáne strašiť. Nejaký mladý polámaný vojak z prvej svetovej. Vojak ktorý nikdy nesúhlasil s vojnou a ani si ju on sám nevybral a teda bol trpký a bude trpký a teraz tu navečnosť straší po chodbách. Peter sa vybalil a na chvíľu sa natiahol na pohodlnú posteľ a zaspal. Snívalo sa mu o pumpe. Zabudol vyložiť nápoje a niekto mu utiekol bez zaplatenia. Bola to taká tá typická mora, ktorá dostaví sa keď ľahneme si len tak uprostred dňa. Posadil sa na posteľ a napil sa vody. Pozeral chvíľu len tak nemo na neveľký obraz, ktorý visel na stene vľavo. Bolo to moderné umenie. Súlad farieb a ťahov v ktorých sa črtalo niečo ako žena. Šikovné ťahy štetcom ukazovali jej odhalený chrbát a kúsok zadku. Zrazu začal uvažovať nad tým, že čo tu bude celých tých päť dní asi tak robiť. Mátalo ho to. Nemal ani poňatia, ale niečo vnútri mu hovorilo aby nechal veci len tak plynúť. Zašiel teda na recepciu že si kúpi procedúru. Veselá komunistka ho poslala do budovy Napoleona, kde si kúpil nasledovné: Bahenný kúpeľ, zrkadlisko a masáž. Ešte stále mal hodinu do procedúry. Mal tam byť na tretiu. Vrátil sa teda naspäť na izbu a, ako prechádzal okolo Napoleona a reštaurácie Kantína, zbadal malý obchod na kúpeľné oblátky, ktorý na drevenej okenici mal aj reklamu na vodku či víno. Rozmýšľal, že mal by sa trochu uvoľniť. Nebude tu predsa len tak nasucho. Osláviť dovolenku a možno aj nejaké tie dievčatá neskôr, už konečne, mohol by stretnúť. Veď v bahne isto bude ich kopec. – pomyslel si. Predstavoval si bohaté vírivé vody plné polonahých dievčat. Vskutku vábili ho tieto predstavy, ktoré si tak dokonale sám pre seba pripravil. Mal by teda byť viacej uvoľnený, viacej odvážny. Áno, vodku či víno!! Možno len pohár či dva pred touto procedúrou. Pretože sa bál že bude vyzerať príliš opitý, kúpil si len biele víno. Na izbe však nebol otvárač. Nič len dva poháre na vodu a značka o zákaze fajčenia. Akokoľvek prehladaval celú izbu či kúpeľnu, nič nenašiel. Rozmýšľal ako si zaobstarať otvárač. Zájde do kaviarne. Nie. Bude sa hanbiť. Kto už by mu chcel otvoriť jeho vlastné víno. Nedal si teda nič a vydal sa na procedúru. Dúfal v svoj šarm. Mohol by ním niekoho natoľko očariť, napokon bol na to už aj zvyknutý, že on sám by nepotreboval byť extra odvážny. Samé budú sa mi ponúkať na „čaj“. – pomyslel si pobavene, ako si tak predstavoval seba a mladú slečnu sediac v dobových šatách v kaviarni Joseph Franz. Posadil sa v chodbe u Napoleona a čakal. Vyšla malá, zavalitá pani či slečna, asi tak 30 rokov stará. Hoci mala blond vlasy zviazané do uzla, pôsobila ako mäsiar. Jej nohy aj ruky boli krátke, akoby ani nepatrili k telu, a dlane mala také malé a prsty akési vykrivené. Líca mala červené ako kvety maku a pohľad ten mala taký prísny že jeden by sa aj bál vstúpiť alebo neposlúchať. V čakárni, znovu, ľudia nad päťdesiat. Prezerali si Petra a nechápali čo tu tento vlastne robí. Hrám futbal, som po úraze. – vymýšľal si čo povie ak sa ho niekto opýta. Starší ľudia radi debatujú, to už poznal od pumpy. Peter sa preklínal že uveril diablovi Tiborovi, žiadne mladé dievčatá tu neboli, ale neprestával dúfať že nejaké stretne v meste, keď pôjde v sobotu večer na zábavu. No čo, zatiaľ si tu oddýchne v nejakom tom bahne. A napokon, jeden nikdy nevie. Veď bahno majú baby radi. Dávajú si na tvár kadejaké masky. Nakoniec nejaká aj istotne zablúdila práve sem do tohoto bahniska. – uspokojoval sa Peter. Ako tam tak sedel a dumal, vyrušil ho známy štebot. Bol to asi tucet pracovníčiek kúpeľov. Pekné, štíhle ženy a mladé dievčatá, niektoré vyzerali ako učnice. Ako tak prechádzali okolo neho, niečo si šepkali a chichotali sa na tom. Peter by prisahal že to bolo o ňom. Isto im je divné že je tu. Obzerali sa a naďalej si čosi jedna druhej vraveli. Ešte niekoľkokrát sa obzreli, usmiali sa naňho a potom všetky ako boli zmizli v jedných z mnohých dverí na chodbe. Peter zrazu cítil akési nové pokušenie. Možnože to nemusí byť bar. Na čaj uloví si kočku rovno tu. Niekoho z personálu. Niekde vnútri rodil sa oheň, ktorý chce všetko vyskúšať. Mladý oheň, ktorý zahorí aj na tých najnepravdepodobnejších miestach. Niekde vnútri vedel že čaká ho tu veľkolepé dovolenkové dobrodružstvo. Nevedel však ešte aké. Cítil jeho energiu, cítil ako sa pred ním hmýri a volá ho. Bolo to všetko také na dosah.
“Hlavatý?!” – skríkla mäsiarka hneď ako vyrazila dvere. Bolo komické ju počas čakania sledovať ako striedala mnohé z nich a človek nikdy nevedel v ktorých sa zjaví. Čím ďalej od Petra sa dvere znenazdajky zozdrapovali tým menej ľaku v ňom bolo.
“Áno, prosím. Tu.” – ozval sa a vyskočil na nohy spôsobom, načisto zo snenia romantického prebratý, akoby niekto zavelil na vztyk. Chvíľami rozmýšľal či salutovať. Tieto gestá si pamätal len z filmov a vojenských dokumentov, ktoré rád sledoval. Mäsiarka by ako kapitánka celkom uspela. Nebolo o tom žiadnych pochýb.
“Poďte za mnou!” – zavelila. Vpravo v bok! Čelom vzad! Pochodom v chod! Poklusom v klus! – pomyslel si Peter pobavene, ako sa tak na chvíľu preniesol do jedného z dokumentov.
Vliezol do úzkych dverí ktoré ďalej viedli len do akejsi kabínky z ktorej ďalšie dvere viedli niekam von.
“Vyzliecť do hola. Všetko si tu nechajte. Donesiem vám sukienku.”
Peter si v tú chvíľu želal že by bol opitý, aby mu len trochu ten alkohol otupil tieto jeho zmysly, ale nebolo tomu tak. Musel tomu čeliť vo všetkej tej svojej mladej triezvosti. Sukienku? – pomyslel si a smutne odložil svoje Adidas plavky naspäť do ruksaku.
O pár sekúnd mu priniesla akúsi červenú látku s gumou na jednom konci. Peter si držal dlane na prirodzení, akoby sa bál že mu ho mäsiarka odreže. Pochopiteľne, iba sa trochu hanbil. Pochopil že si má sukienku navliecť na bedrá, aby držala na jeho tele. Pripadal si ako Kristus v kuse látky, čakal už len na ten kríž. V kúpeľoch nikdy nebol, bol celkom vystrašený.
“Tadiaľto!” – poručila keď sa vrátila.
Peter nasledoval čudne zahnuté chodby. Sledoval zákutia spŕch, ležadlových buniek, či sedadiel a ležadiel kde ľudia oddychovali. Boli to polonahí starí chlapi. Dedkovia. Peter sa tam cítil hrozne. Neustále kontroloval svoju sukienku a nervózne sa usmieval na okoloidúcich pacientov, ktorý krivkali z bahniska do sprchy. Niektorý už ležali nahí na ležadlách v kabínkach, kde ich pracovník zabaľoval do plachty až po krk, akoby ich chystal na nejakú slávnostnú kremáciu na rieke, zabalzamovanie či tradičný pohreb. V ďalších úsekoch ležali ochkajúci páni na ktorých pracovník hádzal horúce husté bahno a potom ho rukou tvaroval na ich kolene, ramene či bedrách akoby sa len hral s plastelínou. Niektorých zablatených už len prikrívali plachtou a následne ešte aj dekou. Bizarné procedúry Petrovi pripomínali skvelý námet na dobrý horor. No raz darmo, boli to 120 rokov staré kúpele. Písalo sa v letáku že stále všetko robia tak ako kedysi. Mladí tu nemajú čo robiť. – pomýšľal znovu Peter a preklínal Tibora, zároveň vyzeral kedy už príde k bahnisku v ktorom mali sedieť všetky tie pekné slečny.
“Desať minút tu. Nech sa páči.” – nariadila mäsiarka.
Zliezol dolu schodmi a vstúpil do bazéna, ktorý pripomínal staré rímske kúpele. Všetko bolo ako kedysi. Ako naspäť v čase. Bolo takmer neuveriteľné kúpať sa v tom istom bazéne ako ľudia pred 120 rokmi. Isteže, kachličky pred pár rokmi konečne vymenili, ale bola to tá istá magická diera v ktorej máčali sa naši predkovia. Vysoký strop siahal niekde až tam hore k otvoru cez ktorý prúdil čerstvý vzduch. Jeho noha sa až po lýtko ponorila do horúceho bahna. Bolo to trochu strašidelné a nepríjemné. Bál sa že sa znenazdajky začne prepadať. Utopí sa v hustom bahne! Ako dáky ničomník z filmu Indiana Jones. Kto mu tu len pomôže. Mladí majú divokú myseľ. Petra zavalila horúčava, no rozhodol sa vydržať a pokračoval skrze bazén do zadného rohu. Niečo sa mu mihlo okolo nohy. Vedel že tu nemôžu byť žiadne živočíchy, tak prečo mu potom hlavou neustále chodil akýsi elektrický úhor či klzký had. Možno nejaký starý piešťanský kraken, ktorý žije už stovky rokov v kúpeľnom bahne. Možno len príliš veľa béčkových sci fi a lacných hororových filmov. Ach, musí sa trochu ukľudniť. Napokon, veď ľudia tu chodia relaxovať. Predstavil si že je v saune. Tam chodi s kamarátmi rád, keď zájdu si spolu do posilky. Koniec koncov, za všetko zaplatil. Mal by si to tu teda aspoň užiť! Prešiel ešte o kúsok ďalej a sadol si na výklenok pod hladinou, ktorý zdalo sa že bol po všetkých stranách. Voda mu tak siahala až po krk. Na hady či bahenné tvory už nemyslel. Videl ako ľudia sedia a relaxujú so zavretými očami. Niektorí mali na tvári bahno. Niektorí sa ešte len natierali bahnom a niektorí sa dokonca ponárali. Chodidlami sa hrabal v bahne a snažil sa oddychovať. Užíval si príjemné teplo a snažil sa vypotiť, ako to aj rád robieval v saune. Zavrel oči a vnímal len to ako sa mu pomedzi prsty na nohách príjemne pretláča husté horúce bahno. Keď otvoril oči, uvedomil že niekto vedľa neho sedi. Bola to pekná udržiavaná žena, ktorej vek nedokázal celkom odhadnúť. Povedal by že má okolo 50 ale jej oči boli také živé a nezbedné a jej pleť taká vláčna a napnutá, že hádal by jej možno aj 40. Vlasy mala zafarbené na svetlý blond, boli husté a vypnuté dohora. Aj napriek tomu že sedeli v smradlavom, sírnom bahne, ktoré páchlo ako pokazené vajíčka, bolo cítiť zbytky jej parfumu, ktorý Petrovi kohosi pripomínal. Táto žena zámerne nevoňala ako staršie ženy. Voňala ako niektoré z jeho kamarátok. Keď sa trochu spamätal začal sa lepšie obzerať. Nikde nikoho len páry vo veku okolo 60 a potom táto zvláštna žena. Začal sa tak pomaly lúčiť s mladými dievčatami a v jeho mysli rodila sa jedna malá veľká nezbedná myšlienka. Akýsi, preňho nový a predtým nevídaný, chemický pokus priam. Chvíľu len tak nemo vedľa seba sedeli a potom si žena začala natierať dekolt bahnom.
“Vyskúšaj si to dať na tvár. Je to omladzujúce. Nie že by si to potreboval. Ha ha ha.” – oslovila ho s úsmevom a na záver sa dala do krátkeho a príjemného smiechu, akéhosi ušľachtilého pobavenia, ktorý odhalil pekné zuby. Takto sa predsa kedysi smiali dámy. Nie príliš nahlas a vždy tak chutne a pôsobivo. Kým Peter uvažoval nad tým či má umelé, alebo nastrelené zuby alebo či sú naozaj jej, rovnako tak nad tým že prečo mu táto žena tyká, mala už ruku na jeho stehne. Peter sa vyplašil a okamžite sa odsunul. Narobil tak kopec vĺn.
Ježiš! Sorry! – vyhŕkol a celý sa začervenal. Tváril sa akoby to bola jeho chyba že sedí tak blízko, hoci nebolo tomu tak. Keď sa prebudil zo svojho snenia, ako sa tak snažil relaxovať, táto žena bola v podstate už natlačená úplne na ňom.
“Ach, nie. To je moja chyba. Prepáč. Chcela som sa len podoprieť. Nevedela som že si tak blízko. V tejto bahnitej vode sa to zdá akoby si sedel od človeka ďalej.” – ospravedlňovala sa a tvárila sa pritom nesmierne úprimne.
Takmer jej uveril. Tak toto sú tie ženy o ktorých mu Tibor raz hovoril. Staršie pumy čo lovia zajačikov. No teda.- dumal Peter, cítiac sa zrazu nejako vzrušený. Bránil sa tomu ako len vedel, ale dačo zlé, dačo nesprávne núkalo sa mu vyskúšať. Nevedno prečo o tom rozmýšľal ako o niečom zlom, ako o ovocí zakázanom, ktoré tak potom chutí najlepšie. Cítil sa ako Adam, keď Eva podávala mu jablko. Možno to bolo tým že naše spoločenské normy na to poukazujú ako na niečo nenormálne. Petra zrazu priťahovalo spraviť niečo nenormálne. Niečo čo sa bežne nenosí. Bol vyplašený ako mladý zajac, ale vnútri, hlavne potom čo sa ho dotkla na vnútornom stehne, takmer až pri penise, cítil akúsi rozbušku, ktorá keď nevybuchne ponesie si ju až domov. A nebol to ani tak fyzický orgazmus, ktorý si mladí často doprajú aj keď sú celkom sami. Bolo to niečo čo sa odhodľával vyskúšať. Niečo čo keď nevyskúša teraz, nevyskúša nikdy. Starú som ešte nemal, ale Jožo z baru vravel že sú skúsené. Tak ťa spraví ako ani žiadna mladá nie. – zmyslel si Peter na Jožove slová a trochu sa pousmial. Nastalo trápne ticho v ktorom sa Peter začal mazať bahnom. Namazal si aj tvár pretože chcel zakryť svoje rozrušenie. Žena vyzerala taká pokojná. Jej pleť bola takmer bez vrások. Žiadne ovísajúce kútiky alebo očné vačky či líčka ako chudobne naplnené klobásy či jaternice. Petrovi pripadala ako staré auto, avšak vo veľmi dobrom stave. Niečo ako veterán od Mercedesu Benz, na ktorom si môžete kedykoľvek zajazdiť, pretože je udržiavaný, starajú sa oň. Iste že nejaké tie mastnoty, malé škrabance, ktoré po celé tie roky chodili okolo, chytili sa na jej zjave, ale to jej akoby len pridávalo na príťažlivosti. Peter chcel jazdiť a, akokoľvek sa mu to zdalo nebezpečné, nevkusné alebo nevhodné, chcel jazdiť na tejto starej dobrej káre. Naraz si uvedomil že možno niečo nové, niečo neznáme, čaká tu naňho. Niečo čo predtým neochutnal. Keď si pomyslel na domov, na pumpu, na mamu, pochopil že je na dovolenke a že chce byť na dovolenke a taktiež pochopil že si ju má užiť. Prázdnota jeho bežných dní, očakávanie matky aj celej jeho okolitej spoločnosti, mátala ho ako púšť plná suchého piesku v časoch keď je človek najviac smädný.
“Prišla som bez manžela. Vieš, peňazí je viac než dosť ale človek sa aj napriek tomu strašne nudí.” – prehlásila znenazdajky, akoby v zúfalom love na zajaca, ktorý mení smer tak často a nepredvídane. Zajac ktorý nie a nie prestať tak rýchlo bežať smerom od svojho predátora. Peter pocítil v dolnej časti tela akési chvenie. Pomyslel si že je možno iba tak normálne nadržaný. V skutočnosti sa ho zmocňovalo zakázané ovocie, nová skúsenosť a možno aj láska akéjsi prerobenej bohatej dámy, ktorá sa nielenže oňho postará ale poskytne mu aj plnohodnotný sex.
Zrazu mäsiarka kričala na poplach, že treba z bahna vyjsť, osprchovať sa a vojsť do zrkadliska. Žena sa zdvihla a poľahky kráčala hlbokým bahnom smerom ku schodisku, zatiaľ čo Peter, celý rozochvený, hľadal stále svoj krok. Zabáral sa v bahne a poškuľoval po žene ktorá, ako vychádzala schodami z bahniska, odhaľovala svoju krásnu štíhlu postavu, hlavne zadok, bez akoby známok akéhokoľvek poškodenia. Znovu raz sa Petrovi mihali v hlave staré udržiavané veterány, ktoré svojou krásou a kvalitou často zatienia aj súčasné modely rovnakých značiek. Ako tak v sukienke prechádzal do zrkadliska, nezabudol si zdvihnúť látku, ktorá obkresľovala jeho penis, pretože sa hanbil. Niežeby mal malé prirodzenie. Bol vskutku dobre vybavený. Bolo to len preto lebo videl ako ho dáma či lady, už usadená v prekrásnej priezračnej vode stále sleduje.
“Chodím sem už celé roky.” – povedala ďalej znudene a vrhla na Petra veľavýznamný pohľad. Vyzerala že sa nesnaží o nič, ale zároveň to Petrovi pripadalo že sa snaží o všetko, teda hlavne o jeho penis. Nebola vulgárna, ale vedela ako to hrať tak aby jej reč, mimika, a pohyby tela, nezostali bez povšimnutia.
“No, to ja som tu prvý krát.” – povedal Peter a ponoril si hlavu pod hladinu zrkadliska.
Desať minút prešlo až priveľmi rýchlo. Peter začal rozprávať o tom čo robí, čo ho baví a prečo sem prišiel. Mladé kočky samozrejme vynechal. Sťažoval sa len na vynútenú dovolenku. Rovnako tak tvrdil že mal úraz na futbale a že chce svoje kosti aj svaly akoby posilniť do ďalšieho súboja. Žena mu rozprávala o tom ako vlastní akcie akéjsi veľkej firmy do ktorej kedysi investovali s manželom. Darí sa im vraj dobre a dohodli sa že každý budú si žiť akoby svoj vlastný život. Načrievať do pokladnice môžu každý zvlásť.
Mäsiarka znovu raz skríkla tak ozrutne. Ohlasovala odchod zo zrkadliska, a tak museli sa rozlúčiť. Peter sa cítil zvláštne rozčarovaný. Myslel si že už ju nikdy nestretne. Táto žena, skúsená, taká udržiavaná a pekná, niečim ho strašidelne priťahovala. Chcel byť ešte chvíľu s ňou, vlastne, momentálne mal pocit že chce byť s ňou naveky. Mladý človek sa tak rýchlo vždy opije kadejakými myšlienkami a predstavami. Je v ich tendencí sa tak rýchlo pre niečo nadchnúť a dokonca sa aj zamilovať, hoci čo i len latentne či platonicky. Peter bol vskutku mimo. Ešte o to viac že ho uložili do akejsi kabínky kde ho mladý muž, skoro v jeho veku, začal baliť do mnohých vrstiev bielych plachiet a napokon aj do ťažkej deky. Až po krk zabalený Peter mal pocit že to bude jeho koniec. Mladík mu povedal aby vydržal, pretože si musí po minerálnom kúpeli oddýchnuť, aby sa mu vstrebali všetky látky a aby telo zrelaxovalo po teplom kúpeli. Vraj takto to tu robia už po celé desaťročia. Potom bude nasledovať masaž. Peter na chvíľu akoby omdlel. Zadriemal v zábale a sníval jednako o mladých dievčatách ale aj o starej magickej pani. Zobudil sa až na ďaleko zvláštnejšiu a divokejšiu skúsenosť, než na dlaň staršej dámy na jeho stehne. Stál nad ním mladík ktorý ho do plachiet balil a pýtal sa ho že ktorú časť tela by rád masírovať. Plachty boli odbalené a Peter mal erekciu, ktorá hádam musela byť pozostatkom akéhosi sna do ktorého ponoril sa počas oddychovania.
“Zaplatili ste si celotelovú masáž. Preto sa pýtam kde mám začať.” – vysvetlil mladík ochotne a veselo.
“Kde len chceš.” – zalomil Peter rezignovane, pretože už bol unavený z vyrábania akéhokoľvek stresu, a otočil mladíkovi svoj chrbát.
Počas ďalšej hodiny mu mladík masíroval chrbát, driek, miestami zachádzal až do polovice zadku, pričom tvrdil že sa to tak musí, a nakoniec masíroval prsia, ramená aj ruky a zakončil to nohami a chodidlami. Peter sa cítil ako znovuzrodený. Na mladíkovej tvári, nevedno prečo, zračil sa rovnaký výraz tváre. Peter sa obliekol a odišiel. Prešiel od Napoleona naspäť do Pro Patrie na izbu, kde si na chvíľu pospal. Postele boli pohodlné. Také matrace doma nemá, matka by také nikdy nekúpila. Bolo to ako ľahnúť si na obláčik. Ani nie príliš mäkké, ale ani nie príliš tvrdé. Akoby sa človek na chvíľu vznášal, kým odíde do svojich snov a či temnej čiernej diery, kde nesníva sa nič a mozog oddychuje. Zobudil sa až pred šiestou večer. Prisahal by že tak tuho ešte nikdy nespal. Bol čas večere. Zašiel do kúpeľne kde obzeral svoje nahé telo. Bolo to prvýkrát čo si v prítomnosti starých mužov, kúpeľných hostí, uvedomil že vyzerá tak dobre. Cítil sa o to lepšie. Natiahol si svoje jediné Calvin Klein trenky a potom aj svoje obľúbené bledomodré džínsy. Prehrabával sa chvíľu v tričkách, no napokon vytiahol len jedno obyčajné čierne. Nastriekal si kus voňavky, ktorú mama doniesla mu z veľkého mesta z DM ky. Nakoniec si nazul svoje Vans tenisky, na ktoré šetril dva mesiace, a vydal sa že ide na večeru.
Koniec prvej časti
