Predstavte si, že sedíte v hľadisku a sledujete šikovného kúzelníka. V pravej ruke drží žiarivú, trblietavú červenú šatku, ktorou pútavo máva, zatiaľ čo jeho ľavá ruka potichu a nepozorovane schováva mincu do vrecka. Ak sa sústredíte len na šatku, trik mu vyjde.
Presne takýto kúzelnícky trik nám nedávno predviedla naša politická scéna, keď si poslanci schválili, že môžu oficiálne oddávať snúbencov. Zatiaľ čo skutočné a pálčivé problémy krajiny zostávajú neriešené, naši zástupcovia sa rozhodli obliecť si kostým Amora. Prečo? Odpoveď je jednoduchá: populizmus a snaha o lacné vylepšenie vlastného imidžu.
Hra na lásku v divadle strachu
Asociácia so šťastím: Svadba je jedným z najkrajších dní v živote. Ľudia si tento akt podvedome spájajú s radosťou, láskou a morálnou autoritou. Poslanci sa teraz snažia na tomto hlboko zakorenenom obraze šťastia zviezť.
Zamaskovanie ega a projekcia: Ego sa vždy snaží zachovať samo seba a veľmi rado využíva projekciu na to, aby zakrylo svoje skutočné úmysly a nedostatky. Je to, akoby ste doma nechceli, aby návšteva videla prach v rohu miestnosti, tak priamo do jej stredu postavíte obrovskú pútavú sochu. Tým, že sa politici postavia do roly tých, ktorí spájajú zamilované srdcia, projektujú na seba auru dobra a starostlivosti, ktorá je však v úplnom rozpore so skutočnosťou.
"Love-washing" namiesto pinkwashingu: Vo svete politiky a marketingu existuje taktika zvaná pinkwashing – keď sa napríklad štát prezentuje ako extrémne tolerantný a otvorený (často povrchnou podporou LGBT tém), aby vštepovala svoj imidž "krajiny s otvorenou náručou" a odvrátila pozornosť od vlastných agresívnych či neetických krokov. Domáci politici tento trik použiť nemôžu, keďže ich kapitál často stojí na presne opačnom, odmietavom prístupe voči LGBT. Vytvorili si teda vlastnú verziu: Love-washing. Odievajú sa do roly bôžika lásky a využívajú inštitút svadby. Vytvárajú tak okolo seba ilúziu láskavosti a prijatia, ktorou prekrývajú rozdelenie a polarizáciu, ktorú reálne zasievajú.
Strach verzus láska: Každá ľudská myšlienka a čin sú vo svojej najhlbšej podstate založené buď na láske, alebo na strachu. Hoci samotný sobáš je oslavou lásky, schválenie tohto zákona je motivované strachom. Je to strach zo straty preferencií a strach z toho, že ich politická prázdnota bude odhalená. Preto sa potrebujú ukryť za tento univerzálny symbol lásky - sobáš.
Politika ako zrkadlo spoločnosti
Politika nie je nič iné, ako naša kolektívna vôľa a hodnoty pretavené do praxe. To, aké zákony sa schvaľujú, zrkadlí to, na čo sme ako spoločnosť ochotní pristúpiť. Tým, že sa politici zameriavajú na takéto zástupné, vysoko emocionálne témy, ukazujú, že sa spoliehajú na to, že volič sa nechá opiť suchým rožkom. Dúfajú, že bežní ľudia uvidia v televízii dojatého poslanca pri sobáši a povedia si: "Aha, veď on je to vlastne celkom dobrý človek."
Ako z toho von?
Riešením nie je nadávať na televízor, pretože hnev nám len zahmlieva úsudok. Riešením je zapojiť kritické myslenie a vidieť jasne cez túto ilúziu.
Sledujte ľavú ruku: Vždy sa pýtajte, aké nepopulárne zákony a problémy prešli potichu, kým sme my všetci sledovali debatu o tom, kto nás môže po novom oddávať.
Nenechajte sa uniesť emóciami: Keď nabudúce uvidíte nejakého politika s úsmevom oddávať mladý pár, spomeňte si, že jeho skutočnou prácou je spravovať chod štátu, nie suplovať matriku.
Zobudenie sa z tohto politického spánku nevyžaduje revolúciu. Vyžaduje len, aby sme prestali sledovať trblietavú šatku iluzionisti a začali sa pýtať, kam medzitým zmizla tá minca.
