„Ty si iný. Ty si normálny,“ poznamenal Tomáš.
„Normálny?“ Eliot zdvihol obočie, akoby sa pýtal, čo to slovo vôbec znamená.
„Vieš, nemám rád tých takých: ‚Horí mi kabelka!’“ pokračoval Tomáš, afektovane napodobňujúc gejov, pričom ohol zápästia a noha mu vystrelila dozadu, akoby utekal na mieste. V jeho očiach to bolo karikatúrne správanie, ktoré ho občas pobavilo, ale tentoraz si všimol, že Eliotova tvár posmutnela. Rýchlo dodal: „Vieš - veď nech je každý, aký chce, ale nech sa chovajú normálne. Tie pochody… tam sa ukazujú, ako keby nemali doma zrkadlo. Ja tak nechodím oblečený. To je môj názor.“ Jeho hlas sa pri poslednej vete stlmil, ako keby povedal „amen“ na konci modlitby.
„Veď to je v poriadku, že sa ti to nepáči…,“ reagoval Eliot pokojne.
Tomášova nervozita však rástla. Eliotova reakcia nebola taká, akú očakával. Nečakal, že by s ním Eliot súhlasil, ale aspoň mierny odpor by bol podľa neho prirodzený. Nevedel sa zbaviť pocitu, že Eliotova odpoveď bola nedostatočná. Nakoniec sa neudržal a s predstieraným pokojom sa spýtal: „Ty si myslíš, že je normálne, keď sú tam deti a tí ľudia tam nosia kadejaké latexové oblečenie?“
Eliot vnímal, že Tomáš chce túto tému rozoberať hlbšie. Nemali kam ujsť—pracovali spolu v obchode s elektronikou a práve nemali žiadnych zákazníkov. Eliot teda s povzdychom pokračoval: „Latexové oblečenie? Myslíš také to fetišistické?“
„Hej, presne!“ promptne reagoval Tomáš.
„Tak… proti gustu žiaden dišputát. Ale myslím si, že také špecifické preferencie patria skôr do spálne, nie na ulicu. Ale čo ja viem? Veď je to len oblečenie. Nie je jedno, či je z latexu alebo bavlny? Ich život, ich voľba šatníka.“ Eliot pokrčil plecami. „A mimochodom, odkiaľ máš takú informáciu, že na dúhových pochodoch ľudia chodia oblečení v latexe?“
„V novinách bola fotka, ako sa dvaja chlapi držali a mali na sebe kožené slipy a také popruhy,“ odpovedal Tomáš.
„Veď si vravel, že latex…“ Eliot naňho nechápavo hľadel.
„Latex, koža… to je jedno! Proste perverzné oblečenie,“ dodal Tomáš, zjavne podráždený Eliotovou presnosťou. „A dokonca som videl fotku, kde držali malé dievčatko za ruku a lízali lízanky v tvare penisu. To už čo je?!“ rozhorčene rozprával Tomáš.
Eliot sa už cítil ako v králičej nore. Takéto debaty mal už neraz a často ľudia používali podobné „dôkazy“, ktoré pochádzali buď z nepodložených zdrojov, alebo boli upravené. Napriek tomu sa rozhodol pokračovať: „Aj ja som videl tú fotku. A bola to fotomontáž. To dievčatko tam vložili z inej fotky,“ poznamenal monotónne. „Ale povedz mi, bol si niekedy na dúhovom pochode?“
„Nie. Čo by som tam robil?“ reagoval Tomáš rázne a s výsmechom.
„Je to udalosť otvorená všetkým,“ odvetil Eliot s pokojným úsmevom. „Ja sa dúhového pochodu v Bratislave zúčastňujem, keď môžem. Je tam úžasná atmosféra. Áno, nájdeš tam aj pár zaujímavo oblečených ľudí, ale to je súčasťou toho celého. Hovoríš, že to má negatívny vplyv na deti, ale myslím si, že to má na nich vplyv asi ako karneval.“ Eliot pokrčil ramenami, akoby dodal, že už niet čo viac dodať.
„Podľa mňa by tam deti nemali čo hľadať a nemali by to ani vidieť v televízii. Sú tam chlapi s chlapmi a ženy so ženami ako páry. To by nemali vidieť. Potom to aj oni budú robiť!“ vyhlásil Tomáš.
„Toto vychádza z dvoch predstáv: Že homosexualita je zlá a nebezpečná a že sa to dá naučiť alebo chytiť ako choroba. Homosexualita je tu minimálne od počiatku civilizácie. Ak by bola taká nebezpečná, už by tu zanechala väčšiu spúšť než svetové vojny. A ľudia s menšinovou sexuálnou orientáciou sa stále rodia a zomierajú, tak ako heterosexuáli. Sú medzi nimi aj horší aj lepší ľudia, tak ako medzi heterosexuálmi. A ak si myslíš, že sa dá homosexualita naučiť, opýtam sa ťa: Pripúšťaš možnosť, že by si sa naučil byť homosexuálom a bol by si tak šťastnejší než ako heterosexuál?“ Eliot po tejto otázke pozorne sledoval Tomášovu reakciu.
Tomáš na chvíľu premýšľal. „Nikdy som nad tým takto nepremýšľal… Mám pocit, že už len nad tým rozmýšľať je zlé. Akoby som si nikdy nedovolil mať také myšlienky…“ Tomáš zamyslene kýval hlavou. „Je to zvláštne. Akoby môj odpor voči takýmto ľuďom pramenil práve z toho, že ja sám som si nikdy nedovolil pomyslieť na to, že by som mohol mať homosexuálne pocity. Vždy sa snažím vyzerať a pôsobiť ako opak toho, čo považujem za geja. Aby ma nikto nespájal s týmito ľuďmi. Vždy mi to prišlo neprirodzené, choré, nenormálne,“ hovoril Tomáš akoby nahlas premýšľal.
Eliot po chvíľke ticha povedal: „Skús si predstaviť, že by si mal slobodu mať akúkoľvek sexuálnu orientáciu bez toho, aby si musel čeliť podobným názorom a dezinformáciám. Bol by si šťastnejší ako gej alebo ako hetero?“ Eliot nečakal, že Tomáš bude taký otvorený a že sa dostanú v rozhovore tak ďaleko.
„Vieš čo, ja som šťastný ako heterosexuál a necítim sa byť gejom. Ale už len to, že som takú možnosť pripustil, mi dáva väčší pocit slobody. Akoby mi kameň spadol zo srdca. Akoby som prestal mať strach, že sa môžem stať gejom, lebo tak budem pôsobiť. To predsa na mne nič nezmení. Nech by som sa správal akokoľvek, hoci by som sa obliekol do ženských šiat, nerobí to zo mňa geja. Nezmení to, kto v skutočnosti som. Vieš, celý život mám v hlave kdesi v pozadí akéhosi kontrolóra mužnosti. Stále sa sledujem, či pôsobím dosť mužne. Či to, čo hovorím, je dosť mužné, či to, ako hovorím, pôsobí dosť mužne, či to, čo si obliekam, je dosť mužné, či dokonca to, čo jem, pôsobí dosť mužne.“
„To, čo ješ?“ Eliot sa na chvíľu zarazil a potom sa obaja začali smiať.
„Hej… No je rozdiel medzi tým, či máš na tanieri steak alebo šalátik. Steak pôsobí mužnejším dojmom. Či nie?“ Tomáš si náhle uvedomil, že možno sa otvoril viac, než by bol chcel. Ale Eliot mal ten zvláštny dar—ľudia mu pri prvom stretnutí zverovali veci, ktoré by inak neprezradili ani blízkym priateľom. Navyše, Tomáš a Eliot sa poznali už nejaký ten rok.
Eliot sa rozosmial: „Nad tým, ktoré jedlo je mužnejšie, som nikdy nerozmýšľal!“ Obaja sa zasmiali.
Po chvíli Eliot vážnejšie poznamenal: „Musí to byť ťažké, takto žiť.“
V tom momente prišiel k pultu zákazník a spýtal sa Eliota, či by mu ukázal, kde nájde nový iPhone. Eliot sa chopil úlohy, zavedol zákazníka ku vitríne, ukázal na vystavený bledomodrý model a zákazník sa spýtal: „To ho máte len v takejto buzerantskej farbe?“
