Bohovia kapitalizmu [Varovanie: nečítajte ak ste náchylní k existenciálnej depresii]

Kto sú bohovia moderného sveta? Nesídlia na Olympe, ale na vrcholoch mrakodrapov a v správnych radách korporácií. Sú to bohovia kapitalizmu – tá hŕstka extrémne bohatých, ktorí vlastnia takmer všetko. Vrátane nás.

Ako mnohí z mojej generácie, ani ja nevlastním takmer nič. Žiaden kúsok zeme pod nohami nie je môj. Sme ako sliepky, celý život chované v klietke systému, ktorý nás vyžmýka a pohltí. Naša práca, náš čas, naša životná energia – to všetko je konzumované na oltári zisku. Niektorí z nás majú o čosi väčší „výbeh“ – tí šťastnejší, ktorí sa narodili do rodín s majetkom na dedenie, hoci často tiež len v tichých útrapách čakajú, kým ich predkovia uvoľnia miesto. My ostatní trávime väčšinu života prácou, aby sme si na malý zlomok času mohli dopriať ilúziu slobody. Často však ani nevieme, čo s ňou. Od malička trénovaní na poslušnosť a prísny časový harmonogram školy a neskôr práce, sme stratení, keď si máme čas zorganizovať sami – vždy to za nás robil niekto iný. A navyše, v zápätí nás aj tak máta myšlienka, že zajtra ideme zasa do práce.

Systém nás nielen oberá o čas a energiu, ale aj o skutočné ľudské spojenia. Vyrastáme v digitálnych bublinách, v domnelých komunitách, no v skutočnosti sme osamelí. Skutočné priateľstvá potrebujú fyzickú blízkosť, spoločné zážitky v reálnom svete. Vzťahy na diaľku žijú z nostalgie, nie z tvorby nových spomienok. Kapitalizmus nás atomizuje, izoluje, robí nás ľahšie ovládateľnými.

Vieme to. Hlboko vnútri cítime, že systém zamestnania nám berie dušu, že nás tento model ničí. Ale sme paralyzovaní. Sme tie nemajetné sliepky, po ktorých chrbtoch šliapu naši novodobí bohovia. Oni jediní z tohto systému skutočne profitujú. Majú slobodu realizovať sa, ako chcú. Ich je kráľovstvo pozemské. Nemusia sa báť, že skončia v hrozných podmienkach či na ulici.

Sami sme stvorili systém, ktorý nás následne pohltil. Ironicky, niektorí sa dnes boja, že nás v budúcnosti ovládnu stroje či umelá inteligencia. Aké luxusné sci-fi! To by totiž predpokladalo, že sme kedysi boli slobodní. No my nie sme.

A čo tí medzi nami? Tí, ktorí vlastnia nejaký ten bytík, možno domček so záhradkou? To je „stredný manažment“ systému. Uverili snu kapitalizmu a teraz mu verne slúžia, lebo sa boja prísť aj o ten malý kúsok domnelej slobody a istoty, ktorý majú. Držia sa svojej malej moci a výnimočnosti, lebo myšlienka rovnosti by ich o tieto privilégiá pripravila.

Hlboko v nás však drieme túžba po inom živote. Po spojení so zemou, po pestovaní plodín, chove zvierat, po sebestačnosti, ktorá je nám evolučne prirodzená. Každý tvor (alebo skupina tvorov) na Zemi sa dokáže uživiť sám – okrem moderného človeka. Nás vytrhli z prírody, domestikovali a odnaučili prežiť bez systému. Technológie, ktoré by mohli slúžiť na harmonické spolužitie s prírodou, sa namiesto toho používajú na jej drancovanie.

Všetci cítime, že spôsob, akým žijeme, nie je správny. Že nám ubližuje, že ním trpíme. Možno namietnete, že duchovne sme slobodní, že našu dušu nemožno zotročiť. Áno, na úrovni večnej podstaty to je pravda. Tomu verím. Ale rozprávajme sa úprimne o živote na tejto svetskej rovine. Tu slobodní nie sme.

Optimisti a guruovia osobného rozvoja nám radia: „Sústreď sa na to, čo môžeš zmeniť.“ V kontexte tohto systémového zovretia to však často znie len ako výzva nasadiť si klapky na oči, ignorovať utrpenie celku a sebecky si budovať vlastný malý, iluzórny ostrovček pohody.

Ale my neurobíme nič. Prečo? Lebo zajtra ráno musíme ísť do práce.