Nie vždy je však jasné, akú zmenu majú presne na mysli. Otázka však znie - nepotrebujeme skôr lepších ľudí, ako lepší systém?
Politici zväčša hlásajú to, čo si myslia, že ľudia chcú počuť. Dalo by sa tak povedať, že sú zrkadlom občanov. Tak si získavajú voličov. Iste, v ideálnom prípade by mali vystupovať v súlade so svojim vedomím a svedomím. Presne ako pracovník pri práci vo firme, ktorej chce svojou prácou robiť dobré meno.
Prácou politikov je prezentovať sa svojim svetonázorom, zastávať si svojich voličov a ponúkať úprimnú službu verejnosti. Ja si potom ako volič dokážem vybrať, s kým sa viem najlepšie stotožniť. Mnoho ľudí je však sklamaných z dnešných politkov, ktorí často obrátia kabát hneď po voľbách. Preto hľadajú systémovú zmenu - aby sa zabránilo rozkrádaniu spoločného majetku, aby nemohol byť nikto neprávom zvýhodnený na ich úkor, aby zabránili ľudským tragédiám, násilnostiam, bezpráviu a iným nešťastiam. Poďme ale hlbšie! Buďme osvietenejší!
Aký nový systém navrhnutý ľuďmi, alebo inou entitou, by vedel zabezpečiť úplnú spravodlivosť v každom jednom prípade a bez pochybenia? Diktatúra autokrata? Priama demokracia? Náboženská vláda? To je zjavne príliš veľa otáznikov, na ktoré nevie dať nikto odpoveď. Naproti tomu si história pamätá veľa takýchto zmien a diktátorov, ktorí spravili veci horšími.
Prečo potom vidím okolo seba toľko ľudí, ktorí chcú ďalšiu systémovú zmenu? Cítia krivdu? Je to možné. Vyrieši to ale nejaká zmena spoločenského usporiadania? Dosť nepravdepodobné.
Krivdy sa diali v monarchii, vo vojne, v socializme, v demokracii. Dátujeme ich odvtedy, kam nám siahajú naše zápisky o histórii ľudstva.
Prečo potom nehľadáme zmenu inde? Niekde hlboko v nás?
Predstavte si svet, v ktorom prídete na úrad požiadať o povolenie k špecifickej podnikateľskej činnosti, pri ktorej potrebujete vy, alebo váš zamestnanec konkrétnu aprobáciu. Môže sa to skončiť tým, že pracovník úradu vás zavalí množstvom povinností, ktoré ani nepotrebujete spĺňať. Môže na vás ochotne preniesť svoju zlú náladu a vyvŕbiť sa na vás.
Alebo sa to môže skončiť tým, že vám tento pracovník ochotne poradí ako postupovať, prípadne vás nechá čakať kým sa ozve so správou, že máte povolenie vystavené. Oba prípady existujú v rovnakom svete, v rovnakom štátnom zriadení, ale s odlišným ľudským prístupom.
Tu však nejde len o prístup pracovníka úradu. On môže reagovať na vás samotných ako zrkadlo. A vtedy to, čo vyžaruje od vás k nemu, on vám posiela späť. Niekedy totiž aj úsmev rozhodne danú situáciu.
V praxi som zažil nasledovné: Keď som sa vrátil po hospitalizácii zo zahraničia, išiel som navštíviť svoju obvodnú lekárku kvôli pracovnej neschopnosti. Jej prvá veta, keď som jej začal líčiť situáciu, ma však vtlačila do stoličky. Doslova povedala: “a čo ja s tým mám robiť?” Nepamätám sa, že by som jej dal dôvod reagovať nepríjemne. Ale niekedy ho ľudia majú aj bez vášho pričinenia. Proste svoje bežné starosti prenášajú ďalej, aj na vás. Vtedy som rozmýšľaľ, že vymením obvodnú lekárku. Nakoniec som sa však odhodlal využiť iný prístup a tak som si povedal, že nech je hocijaká, ja sa budem snažiť byť empatický (chápavý). A fungovalo to. Jej prístup sa úplne otočil. Stačilo jej, že sa môže vyrozprávať a trocha posťažovať, ako veľmi je zavalená prácou.
Mohol som si zvoliť, že od nej odídem a budem chodiť niekam inam. Nakoniec som zvolil zmenu prístupu a všetci sme boli spokojnejší.
Ľudský prístup, robí rozdiel úplne všade. Nielen v malicherných veciach. A nezáleží na tom, či som presvedčený komunista, alebo kapitalista. Nezáleží na tom, či verím v Boha, alebo nie. Ani na tom, koľko mám rokov, skúseností, či na dosiahnutom vzdelaní. To všetko ide bokom. Pri kontakte s ľuďmi záleží len na mojom postoji k nim.
Uvediem tu jeden drsnejší príklad:
Vo vojnách sa obyvatelia dobývaných krajín stretávali s vojakmi, ktorí ich mali prísť oslobodiť, no cestou si vynútili čo sa im hodilo. Niekedy hmotné veci, inokedy čosi viac. A tiež stretávali okupantských vojakov, ktorí boli aj priateľskí, pretože ako ľudia to mali v sebe a situácia si nič iné nevyžadovala. Ťažká predstava? Asi nie. V každom národe, v každom vojsku sa našli ľudia dobrí aj menej dobrí či egoistickí, až vyslovene zlí.
V roku 1944 bol gestapom zaistený guvernér Slovenskej Národnej Banky Imrich Karvaš pre podozrenie, že podporoval povstalecké sily na našom území (čo aj skutočne robil a pomohol tak zaistiť prostriedky potrebné pre financovanie Slovenského Národného Povstania). Po niekoľko mesačnom vypočúvaní v koncentračnom tábore Dachau bol v apríli 1945 spolu s inými politickými väzňami prevezený do talianskych Álp, kde mali byť všetci zlikvidovaní. Pozitívny ľudský prístup aj tu zohral svoju úlohu. V to ráno, keď bola na pláne ich poprava, boli oslobodení ustupujúcou jednotkou Deutsche Afrika Corps z rúk Gestapa po prestrelke. Za týmto príbehom stáli samozrejme jednotlivci, pre ktorých malo zmysel urobiť dobrú vec, navzdory svojej príslušnosti.
Ako ľudia musíme pochopiť, že kľúč k lepším zajtrajškom leží v nás. Žiadna sila zvonka nezariadi, že budeme zrazu lepší, alebo sa viac rešpektovať. Externality nás môžu len inšpirovať.
Ľudský prístup by sa dal opísať aj ako malá vec, ktorá robí veľké rozdiely. A preto je jedno, v akom štáte ste politikom, či úradníkom. Nerozhoduje či ste mechanik, alebo právnik, veriaci, či neveriaci. Rozdiel je v tom, či pomáhate a ste poctivý, alebo či ste skorumpovaný a staráte sa len o seba.
Jeden zákon si inak vyloží poctivý človek a inak darebák.
Svet potrebuje skrátka lepších ľudí. Žiadny nový systém neurobí veci lepšími. Keď sa pozerám do histórie, tak už tu bolo asi všetko. Dokonca aj na našom malom území.
Ale dobré veci vzišli vždy len z dobrých ľudí. Nevyprodukoval ich žiaden systém.
Dnes, keď mám možnosť podviesť blízku osobu, vyberám si poctivosť. Keď vidím, že sa môžem vzdať mála, aby som niekomu oveľa uľavil, tak sa toho mála vzdám. A keď vidím človeka, ktorý okolo seba srší nenávisť a hlúposti, vyjadrím voči nemu pochopenie (pokiaľ to nie je úplne hraničná situácia), ale súčasne mu dám pár dôvodov na zamyslenie sa. Mojim cieľom je vtedy prinútiť ho pozrieť sa na vec aj z iného uhla pohľadu. Pretože jedného dňa aj on môže byť lepším pre seba, pre svoju rodinu a pre celú spoločnosť. Cítim sa byť spoluzodpovedný za to, ako bude ten človek voči druhým naladený tesne po stretnutí so mnou.
Známy francúzsky filozof a spisovateľ Jean Paul Sartre raz povedal:“Ľudia už objavili všetko, len nie to, ako žiť.”
