Pokiaľ by budúcnosť tvorili iba tí, ktorí plodia deti, najperspektívnejšími krajinami sveta by boli tie s najvyššou pôrodnosťou. Celý svet by k nim obdivne upieral zrak a pre mnohých by sa stali vytúženou migračnou destináciou.
Pokiaľ by budúcnosť tvorili iba tí, ktorí plodia deti, bol by najväčším slovenským hrdinom Boris Kollár. Jeho socha by zdobila nádvorie Bratislavského hradu a jeho narodeniny by boli pamätným dňom, ak nie priam štátnym sviatkom.
Pokiaľ by budúcnosť tvorili iba tí, ktorí plodia deti, nemalo by sa hľadieť na to, akými dobrými rodičmi alebo partnermi v skutočnosti sú. Plné detské domovy by znamenali jediné: Naša krajina má budúcnosť.
Prepáčte, pán prezident Havel. Prepáčte, páni Platón, Kopernik, da Vinci, Locke či Tesla. Napriek vašim snahám ste budúcnosť nevytvorili. Prepáčte, ženy, ktoré ste zmenili svet — Jana z Arku, Susan B. Anthony, Florence Nightingale alebo Angela Merkel. Ani váš prínos sa neráta. Smolu má aj Matka Tereza, pápež, či samotný Ježiš Kristus. Neplodili ste deti, takže ste sa na budúcnosti nepodieľali.
Alebo je to všetko nejak inak? Je možné, že tvorenie budúcnosti nespočíva v plodení, ale v plodnom živote? V živote, ktorý vytvára hodnoty alebo buduje lepšiu spoločnosť? V živote, ktorý sa obetuje pre druhých? V živote, ktorý inšpiruje ďalšie generácie a napĺňa ich nádejou?
Nuž, nech každý posúdi sám pre seba.
