No ale späť k problému ak vôbec nejaký existuje, ak toto niekto číta tak je to myšlienkový pochod jedného obyčajneho človeka, ktorý podlahol obyčajným tužbam, snom a predstavám...koniec koncov ako každý obyčajný človek, tento obyčajný človek stretne tiež jedneho obyčajne neobyčajneho človeka ktorého považuje za skoro dokonalého a jedinečneho, že sa nedokáže ovládať a myslí už len na to aké by to bolo keby boli spolu a pritom nezáleži či maluje okná alebo reže oblúky, proste pocituje obrovské štastie v ktorom vidí zmysel života, aspon zatial.
Najkrajšie chvíle prídu pre neho vtedy keď zistí že aj tá užastná osoba prejavuje náklonosti k jeho osobe a začnú si to navzájom dokazovat. Začnú vyžarovat obrovskú energiu ktorou dokážu každého pohltit,dokážu spolu trávit dlhé hodiny rozprávanim sa o veciach ktoré strácajú zmysel len čo sa jeden druhemu pozrú do očí, vtedy sa svet zastaví aspon pre nich dvoch, ale čas je neúprosný a vracia ich zase do reality ktorú ale aj tak niesu schopní vnímať lebo vidia len jeden druhého, ale nadéj im vracia myšlienka ze zase prežijú ten malý zázrak, rozprávku do ktorej sa spolu ale len spolu dokažu ponorit.
No ale zrazu sa niečo stane a domček z karát sa začne pomaly rúcat ako čínskym študentom domino v holandsku...a keď si ten jeden obyčajný človek uvedomí čo sa vlastne stalo, už ma dýku zabodnutú v srdci a niekto ešte ňou aj provokačne točí aby tá smrť nebola až taká príjemná najhoršie aj tak je to že keď zdvihne zrak zbadá že tú dýku drží presne tá istá osoba ktorej dôveroval, ktorú miloval a teraz skončil ako posledný človek na svete. Nakoniec tu dýku aj vytiahne ale aj tak keď odchádza tak do neho ešte aspoň dva-krát kopne jednou nohou ktorá sa volá priateľstvo a čaká že polo vykrvácaný sa bude tvarit ako predtým ,ale nesmieme tu osobu brať až tak strašne zle aj ona možno milovala aj ked nevedome ale predsa, ale ako sa vraví "najviac ubližujeme tým ktorých najviac milujeme".
Milý čitatel myslíš si že sa to ešte dá vrátiť naspäť, že ako to chodí v krásnych romantických filmoch keď si obaja dajú druhú šancu? Nie nedá sa to vratiť a hlúposť by bola chciet to vratiť, dá sa len prežiť niečo nové niečo minimálne aspoň také krásne ako to čo už raz bolo. Dokonca aj s tou istou osobou lebo ona nieje zlá ako som ju vykreslil o pár riadkou vyžšie áno je len rovnako zranitelná a bojí sa že keby začala niekomu dôverovať že by ju zranil. Nedokáže zavrieť oči a len tak sa pustit a vedieť že niekto za nou stojí s otvorenou náručou a nedopustí aby spadla. Aj keď on by jej toto všetko dokázal dať, nebolo by to ideálne ako v rozprávke lebo človek je tvor omylný a dopúšťa sa chýb len treba vediet ako si odpustiť a ist dalej ak to má cenu a hlavne ak tieto dve osoby chcú lebo to je všetko na čom stojí tento domček z karát ktorý má tvar ako budova rozhlasu v Bratislave.
Mal by som to milý čitatel teraz nejako ukončiť nejakou peknou a hlavne zmyselnou myšlienkou ale ukončím to citátom lebo ako povedal jeden človek "to čo chceš povedať ty určite povedal niekto pred tebou a sto krát lepšie.."a čo som vlastne chcel povedať? chcel som ti len milý čitatel priblížiť jeden obyčajný ludský príbeh v ktorej hlavnú úlohu možno práve teraz hráš aj ty a je len na tebe čo o tom filme napíšu kritici.
