Sme prienikom softvéru a hardvéru. Zdá sa, že centrálny server, ktorý to tu všetko riadi je dvojjediný. My ľudia sme túto zvláštnu množinu nazvali menami boh-dobro a diabol-zlo.
Vyzerá to tak, akoby títo dvaja hrali v neznámej dimenzii vesmíru hru podobnú šachu, a tak určovali chod tohto sveta. Ak vyhráva diabol so svojimi čiernymi figúrami, zlo sveta prevažuje. Ak sa presadí Boh, potom je ešte nádej v silu dobra a lásky.
Hardvér a softvér Michaela Jacksona bol absolútne špecifický. Boh mu dal do vienka obrovský talent. Urobil ho zvláštnym a jedinečným. Možno by sa zdalo, že tu ani nepatril, že tu bol omylom, že sa pokazil systém. Veď mu ostala duša dieťaťa!!! Divné!!! Dospelý človek ako decko! Čudujme sa všetci!!! Alebo?! Zastavme sa rozhliadnime a čo neuvidíme? Hľa, to písmo, čo je najčítanejšou knihou na svete hovorí slovami Ježiša „Nechajte deti prísť ku mne. Nebráňte im, pretože nebeské kráľovstvo patrí tým, ktorí sú ako deti.“ Tak veľa je v týchto vetách. Taký jednoduchý odkaz a pritom nepochopený. Ani Michael nebol nikdy pochopený. Veď diabol mu závidel. Podnecoval zlo a nenávisť a opäť a opäť zaúradoval prostredníctvom človeka, ktorý sa vo svojej úbohej prapodstate nevie voči zlu postaviť. Práve naopak, otvára sa mu a ubližuje, netušiac, že v konečnom dôsledku je toto zlo samozničujúce a že ho zožerie.
Pamätám si, keď ho viedli v putách. Svet si to neodpustil, „doprial“ nám detailné zábery na jeho tvár. A on? Veď ani nechápal, čo sa s ním deje. Nechápal, že za toľko dobra a lásky, čo odovzdal, dostáva sa mu toto. Áno, zlo so svojimi čiernymi figúrami vyhráva. Michael bol súdený za lásku k deťom, za pomoc, ktorú poskytol obrovskému množstvu detí v núdzi. Museli to byť pre neho príšerné časy...a svet? Ten sa pozeral. Z tohto šoku sa Michael nikdy nedostal. On, čo svojím mäkkým hlasom odkazoval z pódia ľuďom „I love you, I love you“, prehral hru s diablom, prevteleným do človeka.
Kto všetko môže byť pedofilom? Roky pracujem s deťmi. Mám medzi nimi nespočetné množstvo kamarátov. Detská duša nemá žiadny komparatív. Ľúbim ich a oni ľúbia mňa. V období, keď obvinili Michaela, som s ním veľmi trpela a zľakla som sa uvedomujúc si, že keby som bola taká významná ako on, mohla by sa to stať aj mne. Aj ja som objímala deti. Aj ja som sa s nimi roztopašne hrala, aj ja som ich hladkala, váľala som sa s nimi po koberci, či posteli. Uff. Čo ak? ....? Veľmi som zatrpkla. Keď som ich mala na letnom pobyte a po tomto všetkom som im nedala pusu na dobrú noc , hundrali: „ Si zlá.“ Hm, som zlá“, odpovedala som a pritom som si pomyslela: „To nie ja, to tento svet.Prečo tak málo stačí a tak veľmi tlačí tá bolesť v srdci ako škrekot vtáčí? Prečo to zlo, čo v ľuďoch drieme, nahlodáva mi dennodenne, to moje ja tak ľahko a bez boja?“
Každý deň pociťujem prevahu zla nad dobrom. Len deti sú výnimkou. Kým sa nepriučia od nás, dospelákov.
Hlavní hrdinovia mojej knihy Teodor a Zora sa rozprávajú o hudbe:
.... „Páči sa ti Michael Jackson?“ pýta sa on jej...
„Veľmi, ale má to ťažké pre svoju inakosť. Málokto rozumie jeho duši.“ ...odpovedala Zora.
Keď som písala tento dialóg ani v najhoršom sne ma nenapadlo, že by tento, pre mňa drahý človek, mohol zomrieť len niekoľko mesiacov po jej vydaní. Mala som potrebu pozastaviť sa pri cennostiach, ktoré ma v živote oslovili. Mala som potrebu spomenúť v mojej knihe jeho meno a vyjadriť mu svoju lásku a obdiv. Michael bol pre mňa cennosť. Bol diamant medzi ľuďmi.
Ale. Neschopný poňať prostoduchosť tohto sveta sa strácal a čím ďalej menej nachádzal. Rozbitý na fragmenty po šoku, čo mu dali ľudia...už sa nikdy nezlepil. Zlo a šeď tohto sveta ho zničili, zaklincovali sa v jeho bytí. Tak veľa nám odovzdal a také príšerné údery od nás dostal. Nevážiac si žiadne hodnoty, nevážiac si darov, čo sme od neho dostali, pokračuje človek v dehonestovaní jeho osobnosti aj po jeho smrti. Dokedy ešte? Kam sme sa to dopracovali? Vstupenky na pohreb!!! Ó aké veľkolepé! Ľudia si neodpustia osočovanie a ponižovanie a pustia do éteru hocičo, len aby zarobili peniaze. Minule som čítala, ako sa bohatí ľudia zabávajú v bazénoch so žralokmi, ktoré sú napichané sedatívami a majú vytrhané zuby. Ohromila ma správa o tom, ako umelo vyvolávajú ľudia agresivitu u mierumilovných koní, ktoré sa potom v „ringu“ bijú na život a na smrť. No hold čierna je „in“. Diabol vyhráva. Čo mám ešte dodať? Neviem. Je smutné, ako často sa pristihnem pri pocite, že sa hanbím, že som človek. Chcela by som týmito riadkami niečo ľuďom odkázať. Ale som dosť skeptická a myslím si, že môj odkaz ostane nepochopený a možno vyvolá ironické úsmevy. Neviem. Stále dúfam. Veď by stačilo tak málo. Možno by sme to nemali nechať len na Neho, na Toho s bielymi figúrami, možno by sme mali zabojovať aj my.
Ale vrátim sa k Michaelovi. Hlboko si vážim osobnosť Michaela Jacksona. V čase jeho narodenín chcem svojím slovom vyjadriť úctu. Vážim si, ho za to, kto bol a čo vytvoril, čo nám odovzdal. Vážim si ho za to, že dokázal zostať dieťaťom. Dnes nemôžem počúvať jeho piesne, ktoré som tak veľmi milovala. Piesne plné života, odhodlania, iskriace a odkazujúce slová. Jedinečnému a výnimočnému, znamenitému Michaelovi, ďakujem za všetko, čo mi v živote dal. Sprevádzal ma roky rokúce na mojej ceste životom. Jeho iskra vždy vo mne vyvolala oheň a s ním svetlo. Hlboko si ho vážim za to, kto je-minulý čas v poňatí jeho osobnosti nenadobúda žiadny význam. Zostáva tu. Je hlboko zakorenený v našich dušiach a srdciach. Thx J
