Pamätám si, keď éterom zaznela len okrajovo skoro nenápadná správa: „Situácia po rozdelení spoločného štátu Slovákov a Čechov sa vyvíja tak, že Slováci idú z biedy do blahobytu a Česi z blahobytu do biedy.“ Konštatovanie priam až zarážajúce po rokoch proklamovania toho, že sme v rámci jednej republiky existovali ako dva rovnoprávne štáty. Určite si väčšina Slovákov všimla politicky či ľudsky vysoko neetické a nekultúrne vyhlásenie madam Olbraitovej, kedy sa vyjadrila, že na mape Európy je čierna diera a myslela tým Slovensko. Táto pani okrem iného určite zabudla, že tu na tomto kuse zeme priamo v srdci Európy žijú a dýchajú konkrétni ľudia, teda my.
Prečo taký úvod? Odhliadnuc od nespočetných politických káuz a od nečestnosti mnohých indivíduí vo vládnych kruhoch, sloboda daná Slovákom po revolúcii a po osamostatnení, dovolila, aby sa prejavili a ukázali svetu, že gro Slovákov sú múdri, pracovití a húževnatí ľudia. A to aj napriek pomerne častým zmenám v politickej garnitúre, napriek tomu, že táto, či tá predtým neboli a nie sú ideálne, a teda tzv. slovenskosťou doslova protislovenské a tzv. ústretovosťou doslova hádžuce polená pod nohy. Možno sa pani Olbraitová nestíhala čudovať, možno je jej bolo úplne jedno, ale jedna vec je istá. Slovensko prijalo euro v predstihu pred mnohými postkomunistickými krajinami. A to hovorí naozaj veľa. Neboli to ani zďaleka páni vo vláde, čo splnili podmienky, boli to ľudia, tí, čo zabojovali a ukázali svetu, že sú niekto. Hodnota eura stúpa, či klesá. Ľudia sú spokojní, alebo naopak nie. Bolo to dobré, nebolo to dobré? Polemizujú, no generálne si uvedomujú, že to bolo nezvratné a s menšími či väčšími problémami v konečnom dôsledku prínosom. Čo by ale málo ostať nemenné - level devízy človeka. Platidlo, ktoré má vyššiu hodnotu ako euro, či hocijaká iná mena - menej pokory a menej kverulantstva. My, Slováci, národ holubičí - je to akoby naša pečať -všade sa proklamuje. Hlava dole a ponosovanie. Tak pomaly ale isto prichádzame o devízy, ktoré nám boli prirodzene dané. To treba zastaviť. Preštudovať si skutočné dejiny Slovenska a nie tie, čo nám roky predostierali učebnice dejepisu. Vyhľadať tisícky osobností, ktoré v toku dejín reprezentovali svojim umom a zručnosťou slovenský národ na celom svete. Nie je ich možné menovať, pretože sú ich naozaj tisíce a veľké množstvo z nich vykonalo niečo naj...vynašlo niečo, čo nikto predtým. Mali by sme poopraviť samotný pohľad na seba a prestať sa neustále sťažovať. Na tomto mieste by sme sa mali poučiť od Čechov. Oni to jednoducho vedia. Všetko české je ohromné a výnimočné. A takýto obraz o sebe vysielajú do sveta. Potom sa tak aj svet na nich pozerá. Aký je typický obraz Čecha s priemernou životnou úrovňou? Usmiaty, bezstarostný s ruksakom na chrbte, žijúci celý život v dvojizbovom byte, ktorý sa má vynikajúco a všade to rozhlasuje. Oproti nemu ustarostený, uponáhľaný Slovák, ktorý síce má vlastný dom, chatu, auto, ktorý zabezpečil aj svoje deti, ale pritom sa má zle. Časté proklamovanie toho, že Slováci sú hlúpy národ zo všetkých strán a aj zo strán Slovákov samotných je do neba volajúca skrivodlivosť, ktorú my, sami páchame na sebe. Opýtajte sa seba osobne, či ste hlúpy. Opýtajte sa, či sú hlúpe vaše deti, vaši rodičia a vaši priatelia alebo vaši známi. Pozerám navôkol a som obklopená nespočetným množstvom múdrych, pracovitých, tvorivých a investigatívnych ľudí, ktorých stretávam v práci, na ulici, v kaviarni, v divadlách...všade. Jedna vec je istá: na celom svete sú ľudia hlúpi a múdri, dobrí a zlí, vzdelanci a nevzdelanci, všade sú zlodeji, klamári a vrahovia, ľahké ženy a pasáci. Typická vlastnosť menom hlúposť pre národ jednoducho nejestvuje. Nehovorme to o sebe. A slovami básnika: „Nehaňte ľud môj, že...“ Táto báseň hovorí za všetko. Možno by si ju bolo potrebné oprášiť a prečítať aj srdcom. Nádherné odkazujúce a plnovýznamové slová. Zvukomaľba, krasoreč, posolstvo, transformácia idey do reality, do uvedomenia sa.
Nehaňte ľud môj, že ľud je mladý,
klebetárski posmievači!
V mladom sa veku ide do vlády,
starému sila nestačí;
keď predkov nemal – a či ich nemal,
ktorí prežili čas zlatý? –
čo bys’ sa mu ty zato posmieval?
Na potomkov on bohatý.
Nehaňte ľud môj! že nemá dejov
slávy svojej minulej sklad;
on ešte peknou kvitne nádejou,
budúcnosť má jeho poklad:
Počuješ bájne hlasy povestí?
Hovoria tie, keď čas čuší,
zázračný z nich on svet má vyviesti,
budúci svet v nich on tuší.
Nehaňte ľud môj, slepí sudcovia!
že ľud môj je len ľud sprostý;
často sú múdri hlúpi ľudkovia
dľa súdu svetskej múdrosti:
Počuješ? Spieva slovenské pole,
spievanky zrodia Homérov;
len ľúbosť útlu spievajú hole,
no budú aj bohatierov. –
Nehaňte ľud môj, ústa nečisté!
že odhodok on je hlúpy;
múdrosťou jeho vykúpení ste
a ešte vás raz vykúpi!
Či nepočuješ slová rozumné,
čo deň po dni opakuje?
Večné v nich pravdy, hlboké,
ten ľud vedu si hotuje.
Nehaňte ľud môj! že je len malý,
že nevládne celým svetom.
Kde telo ducha k zemi nevalí,
tam duch lieta ľahším letom.
Na helénsky že ľud si spomnite –
duch si svet vlastný utvorí;
či v žaludi hôr zárod vidíte?
Nie! – no viďte dubísk hory!
Nehaňte ľud môj! že je chudobný,
že kraj biedny, smetisko má;
to je blud! má svet sebe podobný,
má hory, rieky, zlato má! –
A keď by nemal? – ale má hlavy,
má obchodu silný zárod. –
Alebo či sú čriedy a bravy
a koniarne komus’ národ?
Nehaňte ľud môj! že je ľud tichý,
že rád trpí, že je slabý; –
pravda, surovej on nemá pýchy,
nie je v zápasoch pochabý.
Vy to neviete, že duch národov
práve takú povahu má:
keď má vystúpiť s činnou slobodou,
najprv ticho myslí, dumá. –
Nehaňte ľud môj! že úcty nemá,
že ľud môj je potupený. –
Slávnejšie ešte svet tupí plemä,
nuž kto je tam zhanobený? –
Ach, zlé sú časy! na všetky strany
svet žertvuje bohom zlatým. –
Ale nechaj mi národ bez hany;
národ patrí k veciam svätým!
Menej pokory, menej kverulantstva a viac sebaúcty by bolo aj cestou k naprávaniu neblahého status quo, do akého sa Slovensko dnes dostáva vďaka nečestnosti tých, ktorí nám v rámci zákonodarstva určujú, čo máme, nemáme, môžeme a nemôžeme robiť a pritom oni sami nemajú o tom poňatie a ak náhodou majú, tak sa ich to dotýka čisto z pozície, čo je dovolené Bohovi, nie je dovolené volovi. Existuje však zákon, ktorý je všeobecne platný a nepotrebuje byť zakotvený v žiadnej ústave. Diktuje hosama matka príroda. Do päťlitrového džbánu vojde len 5 litrov vody. Dostávame sa na hranu medzi právo a bezprávie a otázka znie; Dokedy ešte? Dokedy bude možné stavať na práci a húževnatosti tzv. obyčajných ľudí. Aká demagógia! Zrazu chcú všetci stáť na strane „obyčajných“ ľudí. Ale nie je to náhodou tak, že skvelá existencia práve tých zrejme „neobyčajných“ ako pán x, pán y, či pani yx, je postavená na tých „obyčajných“. No vážne! Chcelo by to identifikáciu! Kto tu je obyčajný a kto neobyčajný!?!
Prešli sme vývojom a bolo by načase dozrieť. Sládkovič píše: „Nehaňte ľud môj, že je ľud mladý, klebetárski posmievači.“ Áno, náš národ sa znova a znova rodil a znova sa stával mladým. Byť mladým je úžasné, ale treba aj dozrieť, pretože zrelé ovocie je zdrojom semien a semeno je zdrojom nového života.
