Pozvánka na Teodorovu vernisáž ju zaskočila. Nemienila tam vôbec ísť. Rozhodla sa impulzívne po tom, čo sa dozvedela, že Teodor náhle ochorel. Navigovala ju niečo, čo nevedela v tej chvíli pomenovať.
Otázka, ktorú položila jeho manželke, nemala v podstate žiadny zmysel. Zora sa chcela na ňu jednoducho len pozrieť. Fakticky bola zvedavá na ženu, ktorej manžel mal s ňou...-Čo sme to vlastne spolu mali?- Hĺbala. Ťažko definovať. Uvedomovala si, že sa dostali k sebe veľmi blízko; až k samotnej nahote tiel. Nazreli aj do hĺbky svojich duší, no k absolútnej nahote jeho duše sa nedostala. Bola to len chvíľková ilúzia. Uznala, že takáto vec v skutočnosti ani nie je možná. Nevedela vlastne doteraz dať meno ani ich vzťahu. Možno by mohol byť identifikovaný ako extempore z virtuálu. -Alebo, že by to bol úlet?- Uvažovala. -Skôr nie. Klasický úlet určite nie. To nie! Tento bol pretkaný niečím zvláštnym, magickým.-
Podiel virtuality hral v ich príbehu nezastupiteľnú úlohu. Samozrejme, popri druhej nemenej dôležitej úlohe, úlohe slov. Áno, to niečo zvláštne, to magické, by sa dalo pomenovať ako čaro slov, symbióza dialógov.
Po toľkých zmysluplných slovných stretoch a vyznaniach by sa dej tohto virtuálno-reálneho príbehu, mohol volať aj láska z éteru. Toto by snáď mohlo byť výstižné, pravé meno pre situácie, ktoré vznikali iskrením slov ich story.
Milovali sa. Prišlo to nečakane. Všetko; aj tá „vec“ menom láska aj ostatné situácie, prekvapujúce a zarážajúce zároveň. Informácie o ňom mimo ich pokecového obliga absolútne nevyhľadávala, no zhoda okolností spôsobila, že nazrela do jeho života úplne nedopatrením. Netušil, čo všetko o ňom vie už po mesiaci ich rozpráv. Považovala za správne, že sa v rovine ich dialógov o tom nezmienila. Touto nečakanou hrou osudu získala novú dimenziu pre ďalší, úplne iný, uhol pohľadu na neho.
Teodorova manželka vyzerala celkom spokojne. Usmievala sa, keď sa im stretli oči. Nemohla ani len trošku tušiť, že sa pozerá do očí žene, ktorá sa milovala s jej manželom. Vôbec jej nemohlo napadnúť, že žene, ktorá stojí oproti nej, jej muž dal tak veľa. Z príbehu ich manželstva sa zdalo, že si za to môže sama. Ale, ktovie?
Na Zoru doľahla ťažoba. Musela sa niečoho napiť. Začudovanému čašníkovi vedľa nej schmatla z podnosu naraz dva poháre whisky. Aby na chvíľu zabudla na tieseň vo svojom vnútri, vnorila sa do virvaru hostiny. V snahe upokojiť sa, popíjajúc a obzerajúc si Teodorove obrazy, opäť stŕpla. Našla sa tam. Boli jeden vedľa druhého. Boli tri. Fragmenty obrazu menom -Puzzle ženy- veľmi dobre poznala. Obraz -Tieň ženy- jej bol takisto blízky. Nikdy predtým ich však v takomto prevedení nevidela. Dôverne poznala len ten s názvom -Jej mutácia-. Znervóznela, nezmyselne začala prešľapovať a obzerala sa navôkol. Našťastie nik nevidel, čo videla ona a nik netušil, čo vedela ona. V opačnom prípade by hneď a zaraz zutekala preč. Zazúrila. Bola pevne presvedčená, že tie obrazy patria len jej a nikomu inému. Na šťastie boli nepredajné v opačnom prípade by bola v tom momente schopná vyhľadať Teodora a vyškriabať mu oči.
Je však čas vrátiť sa na štartovaciu čiaru tohto príbehu, ktorý nabral nečakaný spád, o ktorom sa oplatí písať. Takže malá reportáž...na počiatku bolo slovo...
