Z médií sa na nás valia správy o tom, že v podstate cieľ protestov sa dosiahol, preto by sme mali ostať doma a vrátiť sa k svojim obyčajným životom s bežnými starosťami. Dokonca aj také "esá" ako Mikloško upokojujú situáciu, že sme dosiahli viac, než sme chceli. Lenže, je to skutočne tak?
Vráťme sa na okamih do obdobia pred začiatkom protestov.
Dvojnásobná vražda a prepojenie špičiek na zločiny takých rozmerov, že sa to už nedalo zamiesť pod koberec. Ľuďom oprávnene rupli nervy a vyšli do ulíc, veľké uznanie organizátorom, že dokázali zvládnuť rozvášnené davy a udržali pokojné protesty (dokonca sami nabádali k tomu, aby účastníci natočili prípadného provokatéra pre prípad, že by bolo potrebné poskytnúť dôkazy). Požiadavky boli jednoduché - zásadná rekonštrukcia vlády alebo predčasné voľby.
Otázka znie, splnilo sa to?
Uvediem dva príklady z iného súdka. Ja ako školák nosím domov päťky a naši mi povedia, že buď zásadne zlepším svoj prospech, alebo bude so mnou veľmi zle. Tak začnem domov nosiť štvorky.
Zamestnávateľ prepúšťa hromadne, nech to má grády, tristo ľudí. Protestujúci požadujú zachovanie výroby, alebo aspoň kompenzáciu, aby počas hľadania druhého zamestnania ich rodiny nepomreli od hladu. Zamestnávateľ presunie troch prepustených zamestnancov na druhý koniec republiky.
Uspokojili by sa dotyční v uvedených príkladoch? Odpoveď znie, nie. Požadovali zásadné veci a to, čo dostali, nie sú zásadné veci.
Aj keď chce vláda "pokračovať v tom, čo začala tá predošlá", tvrdé skopírovanie cieľov, výmeny štyroch mien (z toho v niektorých prípadoch sa menila len stolička) rozhodne nie je to, čo ľudia v uliciach chceli. Bol to len začiatok niečoho lepšieho a práve teraz sa zrazu ustúpilo, že budeme len pozerať a hroziť prstom. Pre kompetentných je to ale signál, že netreba plniť všetko, stačí len zalepiť oči. A hlavne vydržať.
Aj preto sa vidíme v uliciach, pretože aspoň mňa učili, že sa nemám uspokojiť s polovičným riešením.