Už druhýkrát za sebou píšem blog, ktorý je orientovaný viac historicky. Nie je to preto, že by som bol až taký maniak do histórie (pripúšťam, že som fanúšik a orientujem sa hlavne na Rímsku ríšu, arabské vpády a dejiny škandinávskych štátov, hlavne Fínska), dôvod, prečo tak činím je ten, že Fínsko používa jedna strana ako argument, že aj Rusko (respektíve vtedajší ZSSR) môže byť a bolo porazené, kým tí druhí zasa ospravedlňujú existenciu vojnového slovenského štátu tým, že "aj Fíni kolaborovali s Nemcami. Práve tu je treba roztriediť dojmy od pojmov a objasniť, čo sa v skutočnosti stalo.
Predohra k Zimnej vojne
Fínsko bolo tŕňom v oku vtedajšiemu Sovietskemu zväzu, ktorý ho, po konečnom uznaní nezávislosti v roku 1918 a dvoch Sovietsko-fínskych vojnách (1918-1921; 1921-1922), odsunul ako "nedoriešenú otázku". Napriek tejto hrozbe však fínsky štát napredoval pomalšie, ako by si želali jeho čelní predstavitelia, pričom zúfalo malé výdavky išli na armádu a jej modernizáciu. Nebyť agitácie Carla Gustafa Emila Mannerheima, najväčšiho fínskeho generála a jediného poľného maršála v jeho histórii, bol by ZSSR v Zimnej vojne poľahky zvíťazil. Nestalo sa. Po konečnom uvedomení si hrozieb bola fínska armáda práva včas pripravená, aby sa zapísala do dejín a to príkladom, ako môže malý štátik vzdorovať veľkému vojenskému molochovi, čím Sovietsky zväz jednoznačne vtedy bol.
Zimná vojna a sovietske Pyrrhovo víťazstvo
30. novembra 1939 zaútočil ZSSR na Fínsko po celej dĺžke jeho hraníc, plánované obsadenie Helsínk pripadalo na 21.12.1939, čo mal byť darček k Stalinovej šesťdesiatke. Absolútne katastrofálne vedenie ofenzívy a dobre pripravené obranné jednotky spôsobili, že sa útok Červenej armády rozpadol a mnohé triumfálne údery skončili debaklom, alebo boli odrazené. Spomenúť možno bitku pri Suomussalmi, kde jedna nekompletná divízia pod velením plukovníka Tellervua zničila 47. armádny zbor Červenej armády, či útok na Kuhmo, kde bola obkľúčená 54. elitná sovietska divízia. Zlá pripravenosť, predošlé čistky Stalinovho režimu a podcenenie vedenia vojny v subarktických podmienkach spôsobil, že aj útoky na Tolvajärvi, Taipalu, Summu, či bitky pri jazere Muolla, riekach Kollaa a Vuoksi skončili podobne. Útok na prístav Petsamo skončil rýchlym ústupom, časť sovietskych jednotiek uviazla v zasneženej divočine. 20. decembra 1939 muselo sovietske velenie ofenzívu zastaviť.
Fíni vyrazili do protiútoku a do 31. januára 1940 úspešne likvidovali sovietske jednotky na Karelskej šiji, spôsobujúc im ďalšie straty.
Po preskupení síl ZSSR, kedy sa sovietskeho velenia chopil Semion Timošenko, začal sa 1. februára 1940 nový a rozhodujúci útok, kedy vyčerpaná fínska armáda ustupovala zo svojich pozícií, pričom ko koncu už siahala po zúfalých gestách, ako bolo napríklad nariadenie paľby pobrežných batérií protipancierovými nábojmi do ľadovej pokrývky Viipurského zálivu, čo zdržalo sovietsky postup, vďaka čomu aj na konci vojny fínske jednotky držali frontovú líniu a úzky koridor k Viipuri. Pri uzavretí prímeria sa sovietske jednotky ľsťou zmocnili Viipuri a Stalin z pomsty nechal desať minút pred platnosťou prímeria ostreľovať Viipuri artilériou. Aj tento nezmyselný krok stál ďalšie, prevažne sovietske životy.
Vojna sa skončila pre Fínsko potupným Moskovským mierom, kedy muselo ZSSR postúpiť Karéliu, Petsamo a vojenskú základňu v Hanko. Stalin mal v zámere Fínsko vyriešiť na konci vojny ako "veľký problém", pričom aj ďalšie stupňovanie napätia nakoniec viedlo k Pokračovacej vojne, kedy sa Fínsko pripojilo v útoku na ZSSR.
Fínsko na strane Nemecka - opatrná spolupráca z nevyhnutnosti
Mannerheim dúfal, že útok ZSSR pritiahne pomoc Veľkej Británie a Francúzska, avšak nestalo sa tak. Z obáv, že by ďalší útok Sovietov znamenal úplné zničenie, tak začalo Fínsko vyjednávať s nacistickým Nemeckom o podpore vo vojne. Nemci rýchlo vyslali jednotky do Fínska, pričom Hitler pôvodne počítal, že jeho nový "spojenec" bude vo všetkom podobný bábkovým štátom, ktoré podporovali Nemecko v jeho ťažení.
Práve tu sa však ukázal rozdiel a ten práve tí, čo porovnávajú vojnové Fínsko a Slovensko, veľmi radi skresávajú, či zabúdajú.
V prvom rade, Mannerheim odmietal, aby vo Fínsku vládol fašizmus, či nacizmus. Rovnako spolupráca mala byť obmedzená len na získanie stratených území, rovnako k otázke vydania Židov sa poľný maršál Mannerheim vyjadril, že ich vydanie nedovolí česť Fínska. Po útoku a obsadení spomínaných území fínske jednotky odmietli ďalej pokračovať a napriek snahám najvyšších nacistických hodnostárov sa ich nepodarilo presvedčiť k ďalšiemu postupu. Nepomohli vyhrážky, ponuky, nič.
Záverom dodám, že aj vo Fínsku sa sformovalo hnutie Lapua, ktoré bolo fašistickou polovojenskou organizáciou. Napriek aj Mannerheimovej počiatočnej podpore bol práve samotný Mannerheim iniciátorom jeho rozpustenia a uväznenia generála Walleniusa ako jeho hlavného predstaviteľa.
V roku 1941 písal Churchill Mannerheimovi emotívny list, kde mu písal, aby si uvedomil na čej strane bojuje. Najvyšší fínsky veliteľ mu odvetil nasledovne: "Keď chcete prežiť, môžete pristúpiť na spojenectvo so Sovietskym zväzom len vtedy, ak ste veľmi silní a veľmi ďaleko."
Aj ďalšie snahy vydať fínskych Židov skončili neúspechom, pri nastolení tejto otázky v roku 1944 odvetil Mannerheim: "Budete si musieť počkať až umriem."
Hoci v roku 1944 Sovietsky zväz definitívnou ofenzívou zatlačil Fínsko a prinútil ho uznať Moskovský mier, krajina tisícich jazier vošla definitívne do histórie ako príklad, ako sa môže malá krajina ubrániť početnejšiemu súperovi.
Kým Fínsko stratilo asi dvadsaťšesťtisíc mužov, skoro štyridsaťtisíc bolo ranených, Sovieti stratili vyše stotridsaťjeden tisíc vojakov a takmer dvestošesťdesiatpäť tisíc bolo ranených. Horšie vyzneli pomery pri tankoch (šestnásť proti tritisíc) a letectve (sedemdesiat oproti šesťsto sovietskym strojom).
Sovietsky zväz Fínsko nepokoril a je teda sporné hovoriť o jeho víťazstve (za víťazstvo Fínska možno považovať to, že si dokázalo uhájiť samostatnosť).
Aktívny slovenský klérofašizmus
Účasť Slovenska rozhodne nebola podobná tej fínskej. Áno, aj Slovenský štát vznikol na základe donútenia (Mníchovská dohoda, 1938, následne vyhlásený 14. marca 1939), pretože v prípade neučinenia tohto rozhodnutia si nás mali rozdeliť Maďari a Poliaci. Lenže tu paralela s Fínskom končí.
Vláda na čele s Jozefom Tisom aktívne nasledovala nemecký vzor a aktívne vysťahovala cudzie národy a etniká riešila podobne ako Nemecko. Asi najmarkantnejšie sa to prejavilo na organizácii židovských transportov. V tomto Slovensku patrí smutné prvenstvo - ako jediná satelitná krajina sme tieto transporty smrti organizovali aktívne a podieľali sa na nich mocenské aj politické zložky vojnového Slovenského štátu.
Slovenské jednotky slúžili aj na fronte so ZSSR, kde vykonávali prevažne ženijné práce a zabezpečovacie akcie v tyle spojencov.
Rehabilitáciu si nezískali predstavitelia vojnového Slovenska ani pri obsadzovaní nášho územia nemeckými jednotkami, kedy sa mohli pripojiť k Slovenskému národnému povstaniu a význačne zlepšiť imidž Slovenska v očiach verejnosti. Nestalo sa tak, môžeme ďakovať len exilovým vládam, že Československo neskôr nebolo vnímané ako agresor a kolaborant Nemecka.
Fašistická vláda na Slovensku kapitulovala 8. mája 1945, hoci už päť dní predtým boli oslobodené posledné slovenské obce.
Odkaz do súčasnosti
Často som počul, prečo sa na Slovensko nadáva, kým fínska spolupráca s Nemeckom je oslavovaná? Odpoveď je jednoduchá - kým Fíni si len hájili samostatnosť, bránili svoju celistvosť a odmietali sa podieľať na nacistických zverstvách, Slovensko aktívne spolupracovalo a vychádzalo v ústrety Nemecku aj v dobe, kedy už bolo jasné, že vojna skončí jeho porážkou.
Čo sa týka vojenstva, Sovietsky zväz vtedy podcenil maličkého protivníka a pri dnešnom egu Ruskej federácie je tiež možné, že hoci vojensky by sa mohla rovnať západným spojencom, práve arogantnosť a prílišné sebavedomie môže spôsobiť, že jej vojenská sila vyjde navnivoč.
Preto je tvrdenie o neporaziteľnosti Ruska akurát smiešne a obhajovanie Slovenského vojnového štátu Fínskom absurdné. Každá armáda sa dá poraziť a Slovensko by sa malo zo svojich chýb poučiť a nie byť na ne nemiestne hrdé.
