-1-
„Povedz mi, čo vidíš, keď pozrieš do diaľky?“ spýtal sa trpezlivo.
Rukami si podložila bradu a natiahla krk, ako sa snažila dovidieť čo najďalej.
Potom zašvitorila: „Vidím jazero Jurtke, na východe, v ňom je veľa rýb. Potom, na západe, more Guátthram...“
„Nie je to more,“ prerušil ju, „aj Guátthram je jazero.“
Malá Irianna sa načertila: „Je to more! Irunia vravela, že ak nedovidím na okraj, je to more!“
Upokojil ju položením ruky na rameno. Skutočne, západné brehy obrovitánskeho jazera zakrývali chuchvalce hmly. Vyzval ju, aby pokračovala.
Ako sedela, pritiahla si kolená k sebe, objala ich rukami a položila si na ne bradu. Pokojnejšie pokračovala: „Najbližšie ku nám je jazierko Kalewar, kde sa utopila krásna panna Kaleé, slovko war znamená hrob, alebo mohyla. Z nej vyteká rieka...“
„Murgassa,“ doplnil ju, keď videl jej zaváhanie, „v našom jazyku to znamená?“
Pokrútila hlavou a vystrašene ju vtiahla medzi ramená. Jeho úsmev príjemne hrial, upokojoval dve roztrasené očká malej spoločníčky.
„Ty si šikovná dryádka, ty to iste vieš,“ zašepkal, „je to nádej bytostí.“
Pri posledných slovách sa mu hlas zatriasol a ona sa k nemu vydesene primkla. O to tesnejšie ho objala, keď vycítila, že zdroj jeho nepokoja je v jeho vnútri.
„Cuinn Emyl je pre nás to, čo pre teba váš les,“ odvetil a hlas sa mu chvel, „Z tohto miesta vzhliadali naše deti a s rovnakou bázňou ako ja teraz vyslovovali meno tejto rieky. Iní vravia, že vznikla z ich sĺz. Alebo miazgy. Najsmutnejšie na tom je, že všetky verzie rozprávajú časť pravdy.“
„Aký je teda celý príbeh?“ pohladila ho po kôre na líci.
„Poď za mnou,“ zobral ju za ruku a pomohol jej postaviť sa, „uvidíš sama.“
-2-
Keď vošli do lesa, zošerilo sa a ona strácala pojem o čase. Husté koruny stromov nepustili ani lúč svetla navyše, čo vyhovovalo najmä papradiam, prasličkám, machu a hubám. Viedol ju cestičkou, ktorá vyzerala pomerne udržiavane, až došli k štvorici sôch, ktoré držali zbrane namierené proti prichádzajúcim. Všetci boli odetí do doštičkovej zbroje a vyzerali ako amaur.
„Kto sú oni, pán Urentaan?“
Otočil sa k nej a ukázal na súsošie v línii: „Naši strážcovia, garanni.“
Podišla a skusmo sa dotkla kamenného hrotu dlhého meča. Hrot bol ostrý a ona so syknutím palec odtiahla. Neskoro. Na koži sa objavila červená kvapka. Šetrne ju zobral za ruku a zotrel jej krv z rany.
„Strážia našich potomkov,“ odvetil na jej nevyslovenú otázku.
„Takže za touto bránou?“
„Spia mladí amaurovia,“ dodal s nehou v očiach.
-3-
Predstavovala si čokoľvek, ale toto prekonalo jej očakávania. Priestor bol obohnaný vysokými múrmi a vyzeral ako ovocný sad, avšak medzi veľkými listnatými dubmi a hrabmi bolo mnoho menších, prevažne sústredených okolo kmeňov.
Tlmene zhíkla, keď si všimla, že menšie rastliny sa občas zamrvili, alebo ponaťahovali končatinami z konárov. Niektoré ani nemali na sebe kôru, tie najmenšie mali len zelené stonky a pár lístkov na nich.
„To sú vaše mláďatá?“ spýtala sa zmätene.
Prikývol.
„Prečo vyzerajú takto?“
„Snívajú,“ odvetil, „v noci sa potom prebúdzajú.“
„Ostaneme aj na noc?“ spýtala sa Irianna s prosebným pohľadom.
Videla, že hoci s nevôľou, súhlasil. Bola rada, mala na neho toľko otázok, tešila sa, až jej ich bude zodpovedať, až od vyčerpania padne na zem a ona bude spokojná. Lenže noc si prichystala vlastný scenár, kde mala ona, aj amaur Urentaan ešte zohrať podstatnú úlohu.
