-8-
Prebrala sa až k večeru, odpočívala v ruinách Cuinn Emylu v tieni jednej steny. Urentaanovi vánok čechral listy na hlave a dva z nich šetrne odfúkol a odhalil kôru pod nimi.
„Pekný večer,“ pohladil ju po líci, „vyspatá?“
Prikývla a natiahla sa.
„Hladná?“ usmial sa a ponúkol jej jablko.
Rýchlo mu ho vytrhla a s chuťou sa do neho zahryzla, až jej šťava stekala po brade a veselo chrumkala. V jeho očiach sa objavil náznak smútku a ona ho pokmásala za rukáv s jedinou otázkou. Zazdalo sa jej, že ho niečo ho trápi.
„Možno sa čuduješ, prečo ťa garanni nezabil,“ naznačil opatrne.
„Nič som mu neurobila,“ odvetila spokojne.
„Všimla si si, že stromy hnedli?“
Zamyslela sa a prikývla. Nadýchol sa a pokračoval ďalej.
„Ako škodcovia, aj negatívne myšlienky krivia stromy. Predstav si to na tomto jablku, čo by sa stalo, ak by bolo zhnité a ty by si ho zjedla?“
„Bolelo by ma brucho.“
„Šikovná,“ usmial sa on, „predstav si, že ich mysle by dostali takéto skazené jablká. Preto ich strážcovia museli zlikvidovať.“
„Ale zachránili ma,“ povedala smutne, „vyčarili okolo mňa ochranu zo stoniek a stebiel.“
Pokrútil hlavou: „To nie oni.“ Láskavo jej prstom prešiel po nose. Ukázala na seba a začudovala sa. Prikývol.
„Ste unikátne bytosti, Irianna.“
Chvíľku zvažovala a hľadala vhodné slová. Odmietala uveriť, že jej malá zelenovlasá existencia môže byť niečo, čo aj on považuje za skvostné, s trochou nadhľadu za dokonalé. Nakoniec pokrčila ramenami.
„Vaša rasa je vznešená, pán Urentaan, my sme len dryádky. Viete neskutočne ovládať prírodu, kým ja som bola potom taká unavená.“
Odvetil v rozpore s tým, čo čakala: „Vládneme mocnejšou mágiou prírody, avšak sme o to krehkejší. Vieš vlastne, prečo nebojujeme na jar?“
„Prečo, pán Urentaan?“
Rukou ukázal na stromy: „Tak ako ony, aj my každú jar kvitneme, aby sme dali zemi nové mláďatá. Avšak, kým sú v Záhradách, sú zraniteľní. Až do Fataare nemôžu opustiť bezpečie stromov.“
Zvedavo na neho uprela smragardovo zelené očká: „Čo je to Fataare?“
Odvetil protiotázkou: „Pamätáš si, čo znamená meno nášho ľudu? Oddelení od stromov?“
Pokývala hlavou na znak súhlasu a pokračovala.
„V deň Fataare, kedy je slnko na oblohe najvyššie, sa mladí amaurovia slávnostne vykorenia a stanú sa takými, ako som ja. Lenže do tej doby stačí jediný nájazd, požiar, či choroba a všetky mladé môžu byť stratené.“
„Môžem sa niečo opýtať?“ vtiahla hlavu medzi ramená.
„Pýtaj sa, maličká.“
„Boli v tej záhrade aj tvoje deti?“
Z očí sa mu vykotúľali slzy, až dva súvislé potôčiky zdobili jeho tvár. Márne čakala na odpoveď, ani po západe slnka nepovedal ani slovo.
-9-
„Hneváš sa, pán Urentaan?“ oslovila ho bojazlivo, keď nechávali zrúcaniny chrámovej pevnosti za nimi.
„Vieš, ide o to,“ naznačil, „napriek nádhere našich rituálov, môžeme mať potomkov len medzi sebou. Vy, naopak, môžete niesť dieťa ako amaura, tak aj človeka a bytostí medzi nimi.“
„Ako je to možné?“
„Dlho som sa nad tým zamýšľal a potom ma to napadlo. Príroda sa musela adaptovať a keďže očividne má záujem na úspechu lesných bytostí, musela nás obrániť. Máte veľkú výhodu, nie ste viazané na určitý čas roka, hoci aj vaše túžby sú ovplyvňované ročnými obdobiami. To pochopíš, až budeš veľká.“
Pozrela do neba a znovu na neho.
Nahol sa k jej uchu a šepol: „Pretože vy, dryády, ste deti lesa.“
