Idran mal dôvod byť nervózny. Jeho remeslo králi netolerovali a takí ako on boli prví v poradí na šibenicu. Samozrejme, že nebol sprostý a jeho zásterkou bola alchýmia a vyučovanie na miestnej lekárskej katedre. Až do doby, kým do jeho domu nevtrhli vojaci a dosť nešetrným spôsobom jeho krytie prekukli. Našťastie mu bohovia dali do vienka dar reči a tak ho namiesto šibenice čakalo stretnutie s kráľom, kde si opäť slovami kúpil ďalší čas.
Vládca sa oprel lakťami o stôl, preložil prsty a oprel si o ne bradu: „Sľúbili ste nám niečo špeciálne. Tak, čakáme."
„Iste..." nervózne zahabkal Idran, „a-a-ako som sľúbil. Mal by som jednu prosbu, ak smiem."
Kráľ mu pokynul, aby ju vyslovil.
„Rád by som bol, ak by v miestnosti bolo prítmie, ona sa totiž hanbí."
Sálou zaznel pobavený tlmený smiech. Nakoniec sa mu ale dostalo zvolenia, sluhovia nechali horieť len niekoľko sviečok.
Konečne sa dvere otvorili a v nich sa zjavila silueta ženy. Vkročila dnu a bolo patrné, že si so sebou nesie niekoľko hudobných nástrojov. Po drevenej podlahe znelo klopkanie v rytme krokov tajomnej hudobníčky. Decentne jej ustúpil a bolo vidieť, ako sa poslušne uklonila.
„Nech sa predvedie," znelo želanie, ktoré bolo zároveň rozkazom.
Ešte jeden decentný úklon a ozvalo sa sípavé nadýchnutie. V sále zaznel tón flauty, osamelý a chvejúci sa v šere sálu. Chvíľka ticha. Po tom sa ale nástroj rozozvučal v pomalej, clivej melódii a mnohí jastrili oči na hudobníčku v snahe zazrieť čo i len najmenší detail.
Na zvedavosť mnohých sa ozval zvuk druhej flauty, hrajúcej asi o oktávu nižšie. Deva ohýbala hudbu, noty jej poslušne vyskakovali z ústí nástrojov. Veselší a rezkejší tón druhého nástroja vytváral úchvatnú mozaiku, ktorej tóny rezonovali v čašiach a ušiach obecenstva.
„To nie je možné..." ozvalo sa odkiaľ si užasnuté zašepkanie a Idran sa spokojne usmial.
Na počudovanie mnohých sa ozval aj zvuk bubienka, ktorý sa niesol v tempe úderov srdca publika. Vtieravo sa vnáral pod kožu a vtláčal skladbu do každého kúska miestnosti.
Hudobníčka obdivuhodne stupňovala svoj výkon a ostatní zadržiavali dych. Nechceli, aby akýkoľvek barbarský zvuk narušil dokonale vyladenú kompozíciu. Len občasné šuškanie plné otázok a chvály, ale aj to zvládala tajomná virtuózka umlčať a nepotrebovala na to jediné slovo. Len dve flauty a bubienok.
Skladba dohrala a mnohí si utierali líca, prekvapení, kedy stihli vyroniť slzu. Ozval sa nadšený potlesk a silueta sa decentne uklonila, nepúšťajúc pritom nástroje z rúk.
„Veľmi pôsobivá hudba, musím uznať, že tvoje prekvapenie si získalo našu priazeň," kráľ neskrýval nadšenie a ihneď predniesol ďalšie prianie, „vedela by tvoja hanblivá spoločníčka zahrať aj niečo veselšie?"
„Iste, môj pane."
Deva čakala na pokyn muža v róbe, ktorému prvý krok na ceste za slobodou vyšiel podľa predstáv. Keď ho dostala, opäť sa jemne uklonila a hoci jej nebolo vidieť oči, kráľ si bol istý, že hudobnička hľadí jeho smerom, až ho z toho zamrazilo na chrbte.
Tento krát prvý skúšobný tón vydali gajdy. Po niekoľkých okamihoch sa rozoznel bubon, ktorý nahodil rezkejšiu melódiu. Nejaký čas znel osamotene a potom, ako do správne rozbehnutého voza, do skladby vkročili gajdy.
Prítomní si začali podupkávať nohami, zdalo sa, že dievča sa nestíha nadychovať, hudba však stále plynulo znela a vysoké tóny striedali nízke. V rezkom rytme si občas dychový nástroj odpočinul a nechal priestor hlbokým tónom napätej kože, pričom hneď na to bubon zmĺkol, aby vo veselej melódii nechal vyniknúť práve gajdy.
Zdalo sa, že celá sála nemá ďaleko k tancu a keby dal kráľ povolenie, určite by si všetci z chuti zakrepčili. Takto sa pochytali za ruky a nôtili si slová, ktoré nepoznali v melódii, ktorú počuli prvýkrát. Idran nemohol byť šťastnejší.
Keď sa zdalo, že prítomní porušia svoju decentnosť a mravy slušného správania, zatrilkovala flautou a skladbu skončila v jednej ráznej chvíli. Opäť nasledovala spoločensky prípustná kontrola, sprevádzaná mohutným potleskom, ozvalo sa aj obdivné hvízdanie.
„Nuž, prekvapuješ mňa, aj ostatných prítomných," slová chvály hladili dušu odsúdenca, ale najťažšia skúška ho čakala, „ešte jedno želanie ostalo nevyplnené."
„Čokoľvek, pane, zahrá všetok, na čo si len spomeniete!" pritakal Idran od vzrušenia.
V tmavej miestnosti mu odpovedal rázny hlas: „Nech zahrá skladbu o sláve nášho kráľovstva, nech opíše moju vládu. Potom, ak budem spokojný, dostaneš, čo žiadaš."
Nadšenie sa mu zastavilo v krku a spadlo hlboko do zákutí róby. Zdráhal sa vydať pokyn, ale na otázku, či si želá umrieť hneď, ho predsa len dal. Vyzval svoju chránenkyňu, aby zahrala skladbu, kde by zlyhal každý skvelý bard, slová ktorej by boli nad sily aj toho najlepšieho básnika.
Deva zopakovala rituál úklony , skúšku prvého tónu vynechala. Namiesto toho rovno udrela do bubna. Bum, ťuk, bum, ťuk, bum-bum, ťuk-ťuk-ťuk, bum. Vládca obelel od zdesenia. Bol si istý svojím výberom, nikto nemohol vedieť rytmus, ktorý silueta hrala bezchybne. Bum, ťuk, bum, ťuk, bum-bum, ťuk-ťuk-ťuk.
Prítomným sa pred očami rozprestreli armády, kráľovskí bojovali proti početnejším nepriateľom. Pochodujúce hordy sa držali rytmu, ktorý znel v každom z hodujúcich. A vtedy...
Zvuk huslí sa vplížil do melódie rovnako nenápadne a osudne, ako rozkaz, ktorý otočil bitku. Ako jed, ktorý vyliali obrancovia do riek a jazier, ktoré pretekali okolo tábora nepriateľa. S každým tónom huslí zbelel ďalší hosť, s každým úderom bubna im pred očami umieral jeden nepriateľ. Tajomstvo, ktoré magická skladba bez hanby prezrádzala zúčastneným.
Virtuózny výkon devy ukrytej v prítmí bol prehlušovaný nemými výkrikmi. Nikto si nedovolil ju prerušiť, každý čakal na koniec, ktorý bol rovnako uchvacujúci a desivý ako celá skladba. Ako plač nástroja z toho najušľachtilejšieho dreva. Ako bolesť tých, ktorým jed rozkladal telá na kúsky. To, čo ostane po každej bitke. Aj po tejto melódii nastalo v sále mrazivé ticho. Deva sa uklonila poslednýkrát.
Samotný Idran kľačal na kolenách, až zaznel roztrasený hlas: „Vstaň, človeče, dnes si nám dal to, čo nikto nemohol splniť. Za to máš náš obdiv a svoju vytúženú slobodu."
„Ďakujem, z celého srdca vám ďakujem, pane..."
„Teraz zažnite sviece, chcem vidieť tú najlepšiu bardku, aká kedy vkročila do tohto sálu!"
Nestihol protestovať. Sluhovia čakajúci na príkaz ihneď zaplnili sál svetlom a tu čakalo na prítomných najväčšie prekvapenie. Deva nemala chodidlá, miesto nich a lýtok mala hmatníky huslí so strunami., Stehná jej kryli nohavice, ku ktorým bol prišitý menší bubon a puzdro na sláčik. Jedna z rúk držala paličku, ďalšia podopierala gajdy, ktoré na zhrozenie ostatných ústili do pravej časti devinho hrudníka. Posledné dve ruky držali flauty. Tie boli napojené do dvoch majstrovsky utesnených rán na krku, kde bolo vidno stopy po niti. Ústa hudobníčky boli sinavé, kalné oči skrývali chladný pohľad, vlasy mala skryté pod šatkou uviazanou pod špicatou bradou.
„Predviedol si skutočne majstrovské dielo v podobe svojej chránenkyne," predniesol stále trasúcim sa hlasom kráľ, „môžeš odísť, za predpokladu, že ona ostane a bude nám tu spríjemňovať náš čas."
Idran horlivo prikyvoval a drmoliac slová vďaky zanechal hudobníčku na pospas hosťom. Po tom, čo sa za ním zavreli dvere, sa ku vládcovi naklonil jeho hlavný radca a namietol: „Pane, pokiaľ viem, zákony zakazujú, aby sa dvorným hudobníkom stala žena."
Opýtaný prikývol a na otázku odpovedal pokojne: „Pokiaľ však viem, zákony nášho kráľovstva sa týkajú len živých."
/Poviedka vznikla vo chvíľke fantazírovania, ako inšpirácia pre hudobníčku poslúžila ilustrácia od skvelého autora Keitha Thompsona a obrázku zmučenej hudobníčky v origináli nazvanom Dissonant Muse. Príjemné čítanie, odkaz na ilustráciu http://ic.pics.livejournal.com/gog0trash/20167290/842743/842743_original.jpg. Páperíčko/
