Žoldnier Danko Farr sa chcel potešiť tak, ako bolo po akciách zvykom. Vykričaný hanbinec na rohu ulice bol tým pravým miestom na odreagovanie. Neviestky tu totiž mali jednu slabosť. Neskutočne ich vzrušovali parou poháňané bojové obleky.
Danko teda vošiel dnu, oblek škrípal pri každom pohybe. V tvári si pestoval upravenú briadku, vlasy mal nakrátko zastrihnuté. V ruke mal mešec s drobnými.
Konečne si vybral tmavovlasú krásku, ktorá ho odvliekla do izby.
„Tak, čo, fešák?" usmiala sa na neho.
Hodil jej do ruky medenú mincu. Mincu si dala medzi zuby a odtlačila ho na upravenú stoličku. Neprotestoval a sadol si. Motor obleku spokojne odfukoval, z ventilov odchádzala v pravidelných pulzoch para.
„Hmm, tá oceľ," vrnela mu do ucha, „to miesto pri prechode do krku. Hopla!"
„Niečo sa stalo?" spýtal sa nepokojne.
„Nič, chrobáčik...nič,"
Všimol si, že je akási nervózna. Vedel, čo treba.
Vstal a pohol páčkou, aby nastavil vyšší výkon motora. Zdesene cúvla.
„Ja viem, že sa ti to páči!"
„Prosím..."
„Nemusíš prosiť, dostaneš, čo chceš!"
Vďaka pare, ktorú zariadenie vohnalo do rúrok, sa oblek rozpohyboval. Začal sa predvádzať a strúhať pózy ako antické sochy svalovcov v parku. Priskočila k nemu a siahla mu po krku. Jemne ju odsotil. Padla na posteľ a on pokračoval vo svojej práci. Striedal pózy ako manekýn, vždy sa rád pochválil schopnosťami obleku.
„Nie..."
„Ale áno," odvetil v extáze.
Oblek celý vibroval a skrutky sa otriasali v rytme jeho zvláštneho tanca. Neviestka striedala grimasy na stupnici hrôzy vzostupným tempom.
„Počkaj chvíľku..." zaprotestovala naposledy.
„Teraz to príde!" skríkol rozvášnene.
„Nie..."
„Ach, áno!!!"
Ako sa k nej otočil chrbtom a natočil k nej hlavu, všimol si, že z ventilu už dlho neunikla žiadna para. Náhle spanikáril, ale už bolo neskoro. Príjemné vibrácie sa zmenili na kymácanie a on sa začal rýchlo odstrojovať. Tlak pary bol prisilný, spoje nechceli povoliť. Zrazu jedna skrutka vyletela zo spoja a para vytryskla uvoľneným miestom.
Nemilosrdne odletel k stene a rezignovane vydýchol. Stále to však bolo málo a oblek vibroval, čím rozochvieval celú izbu. Rozbehla sa k nemu, no na pol ceste sa zastavila a len rezignovane vydýchla: „No do pr..."
„Skry sa!" stihol ešte zakričať tvárou pritlačený k stene.
Neskoro. Tsss! Tsch! Prááááááááásk!
Ozvalo sa mohutné pššššššššššš a miestnosť zaplnil biely dym. Neviestka padla na chrbát a zdvihla sa na ruky. Ledva stihla uhnúť hlavou a miestnosťou preletel dokonávajúci motor. S rachotom sa rozbil o stenu. Čoskoro ho nasledovali ostatné časti obleku, ktoré rytmicky búšili do stien.
„Nie!"
„Ahh!"
„Nie!"
„Ahhhh!"
Konečne sa predstavenie skončilo, dokonca mal dojem, že počuje cinknutie zvončeka. Opatrne vstal a obzrel sa po miestnosti. Neviestka bola ufúľaná od sadzí a oblečenie mala potrhané na cáry. Posteľ bola rozhádzaná, kusy obleku sa povaľovali po miestnosti. V ruke držal rúrku vedúcu k vetraciemu otvoru. Neveriacky krútil hlavou.
Ozvalo sa búšenie na dvere. Otvorili sa a v nich stála statná bordelmama.
„Nezáleží mi, aké praktiky tu používate, kým platíte. Ale nerušte mi hostí, veď ste mi skoro rozbili motel!"
Nečakala na odpoveď a odišla.
S úľavou vydýchol a zohol sa k zemi. Vtedy sa mu náhle rozjasnila tvár.
„Aha, mám to ja šťastie, niekto tu zabudol mincu!"
