Prvý z mužov bol tridsiatnik s hnedými kučeravými vlasmi, ktoré nosieval v cope. Na tvári mu dominovali modré oči, úzky nos a pery. Tvár mu lemovala brada, ktorú si už niekoľko týždňov neoholil. Druhý mal takisto dlhé hnedé vlasy, ale mal ich rovné a rozpustené, siahali mu asi po plecia. Ohraničovali tvár s hnedými očami a prívetivými perami. Oblečení boli v dlhých čiernych kabátoch.
Dážď miestami pripomínal vodnú stenu a na rozbitom chodníku tvoril malé potôčiky, ktoré sa smerom ďalej spájali, až vytvorili riečky ústiace do kanálov. Viditeľnosť bola len niekoľko metrov, kvapky v diaľke splývali vo vodnú hmlu. Tridsiatnik zamyslene sledoval tečúcu vodu, občas zdvihol zrak do neba, zachytával pohľadom pád kvapiek až po zem a niekoľkokrát to v rôznych kombináciách zopakoval. Druhý, ktorý bol približne rovnako starý, zamyslene mlčal.
„Mám rád dážď," kučeravý prelomil ticho.
„Mhm," prikývol druhý.
Opäť chvíľka ticha.
„Vieš, vždy som si myslel, že to stihnem," hlas kučeravého sa triasol, čiastočne za to mohol studený leják, „skoro sa mi to aj podarilo..."
Upreli sa na neho hnedé oči a pozorovali ho. Sklonil hlavu, po tvári mu stekali kvapky.
„Chystal som sa tam, všetko bolo v poriadku a vtedy..."
„Padli prvé bomby," dokončil hnedooký.
„Zahnali nás do úkrytov a my..." tridsiatnik sa zadúšal plačom, „Už som jej to nestihol povedať. Už bolo neskoro..."
Jeho spolusediaci len prikývol hlavou. Zamyslene tam sedeli, pričom kučeravému po tvári stekali slzy. Nevzlykal, nevzdychal od smútku, len mal na tvári dva súvislé potoky, ktoré kvapkali na zem a pripájali sa do potôčikov na chodníku.
Ten s rovnými vlasmi mu položil ruku na rameno a pozrel sa na neho: „Bude to v poriadku."
„Je to v poriadku," povedal kučeravý a stisol pery v smutnom, ale úprimnom úsmeve, „len ma to neskutočne mrzí."
Otočil hlavu a pozrel smerom do diaľky, kde vodnú hmlu prerušilo niekoľko zábleskov jasného svetla. Kučeravý sa pozrel na spoločníka.
„Aj keď sa čoskoro stretneme, aj tak ma to mrzí. Tak zatiaľ, zbohom."
„Zbohom," prikývol druhý.
Dosť ďaleko od mužov vybuchlo v krátkom slede niekoľko jadrových bômb. Záblesky. Atómové hríby. Tlaková vlna. Očistná radiácia. Už bolo jedno, že hoci ona umrela pri prvých útokoch, on musel čakať. Všetko, čo bolo nevypovedané, zaznelo v tomto jedinom okamihu, všetky vnútorné boje končili oslobodzujúcim mierom.
Dážď prešiel vo víchricu, ktorá sprevádzala tlakovú vlnu. Po niekoľkých okamihoch ale vlna odznela a dážď opäť monotónne padal. Len o trochu zhustol, dostatočne na to, aby dôstojne zakryl dve nové telá, odpočívajúce pod troskami lavičky.
