Bolo to už tri dni, čo karavána s nakazenými odišla do Cidicia. Chcel to mesto vytrestať za to, že jeden z neho mu ukradol jeho lásku. Jeho pýcha zatemnila zdravý rozum a on sa rozhodoval vášňou. Posol ho už čakal.
„Tak?" spýtal sa Kamar netrpezlivo.
„Všetko vyšlo," odvetil posol, „uverili, že sme z mesta Adar-Gad a že sme s nimi prišli obchodovať. Nakazených žobrákov sme bez väčších starostí umiestnili na strategické miesta."
„Ak je to tak, prvé známky nákazy by sa mali objaviť za pár dní," prisvedčil.
Posol prikývol a dodal: „Chce s vami hovoriť."
„Kto?"
„Ona."
Zaškrípal zubami a len s dávkou sebaovládania privolil. Dievča vošlo dnu.
„Nuž, čo ťa ku mne privádza?" spýtal sa netrpezlivo.
„Prichádzam ti oznámiť, že sme vyhrali," povedala ona triumfálne, „dokonca až v Adar-Gade sa dopočuli o nás."
„Očividne ti to nedochádza," povedal on a už trochu zúril.
Neveril, že to nechápe. Nebolo v jej povahe uspokojiť sa s prvým jednoduchým vysvetlením, ktoré jej ponúkol.
„Závidíš," dodala ona pohŕdavo.
„Žiaden Adar-Gad neexistuje," začal s vysvetľovaním, „nastražili sme to na vás. Do týždňa celé mesto umrie. Už som prikázal karanténu."
„Daj už s tým pokoj!" vybuchla v zúrivosti.
„A čo žobráci?" nedalo mu, „Nepribudlo vám ich nejako?"
Zamyslela sa a prešla sa po miestnosti. Zdalo sa, že nevie odpovedať, ale potom s chladnou profesionalitou prehovorila, akoby o nič nešlo.
„Cidicium prežilo ťažké časy," kývla nedbalo ramenami, „môže ich byť trošku viac. O všetkých sa ale postaráme."
Vtedy ním trhlo. Úplne zabudol na jej dobrosrdečnú povahu.
„Snáď si sa k nim nepriblížila?!"
„Ako by si ma nepoznal," pokrútila hlavou, „dobre vieš, že idem svojim ľuďom príkladom."
„Tak potom je už pre teba neskoro," dodal smutne.
Otočila sa na päte a zdalo sa mu že v jej očiach videl slzu. Prekvapenie ho doslova prikovalo k podlahe.
„Kam ideš?" spýtal sa s námahou.
„Umrieť medzi svojimi," dodala roztrasene, ale odhodlane.
Stratila sa vo dverách. Tak ho už nič neprekvapilo. Neprekvapilo ho to, že odišla. Ani jej slza v oku. Ani to, že sa tam vrátila. Čakal aj to, keď mu o týždeň poslovia doniesli správu o tom, že mesto úplne vymrelo. Do posledného obyvateľa. Z rovnováhy ho nevyviedlo dokonca ani to, keď ráno potom vstal a nenašiel vo svojom oku pre ňu jedinú slzu. Ani výčitky svedomia.
Neprekvapilo ho, ani keď na ďalší deň pozrel do zrkadla a videl, ako mu na tele vyrašili záhadné škvrny. Zaplatil za svoju pomstu. Aj s úrokmi.
