Zúfalá situácia nášho športu si žiadala zúfalé riešenie. Zlaté hokejové časy sú, zdá sa, nenávratne preč, futbalu sa síce celkom darí, aj nejaký tenis máme a aby som nezabudol, máme majstra sveta v cyklistike. Ale pri potenciáli, o akom počúvame, nie je tých úspechov nejako málo? Je dobre, keď sa vyhráva, prehry sa znášajú ťažko. Tak, čo sa s tým dá robiť?
Poučili sme sa od najlepších a naša garnitúra sa rozhodla, že budeme hľadať talenty tam, kde sa majú. Medzi najmenšími. Skúsime najprv na vzorke (ak sa čudujete, nie ste sami), neskôr to zavedieme pre istotu plošne. Čo bude dobré, posunieme ďalej, oddelíme zrno od pliev a tak ďalej. Znie to fajn, no nie?
Až na takú drobnosť. Vlastne ich je pár, tak si ich postupne prejdeme.
Po prvé, robí sa to už dávno. Aj medzi prváčikmi sú tí, ktorí doskočia ďalej, dobehnú rýchlejšie do cieľa, či to lepšie vedia s loptou. Skrátka, rodené talenty. Iste, nájdu sa rodičia, ktorí nevedia čo od rozkoše a rozhodnú sa, že ich synátor bude nový Buffon, Van der Sar, Cristiano Ronaldo, alebo iná hviezda. Tým ale nechcem povedať, že talenty rastú len v rodinách, ktoré nemajú toľko prostriedkov, ale určite rodičia, ktorí rátajú každé euro, nebudú presviedčať svoje dieťa, aby išlo na futbalovú, hokejovú, či inú športovú triedu. Takže, bez väčšieho otáľania, k bodu dva.
Otázka peňazí.
Iste, môžete hrať v kopačkách polepených leukoplastom, sekundovým lepidlom, ale ak chcete niečo robiť poriadne, musíte investovať.
Pamätám si, ako som chcel byť ako malý chlapec hokejový brankár, patrične som sa do toho vrhol, s nadšením a radosťou primeranej svojmu veku. Naši si mysleli, že ma to prejde, raz si však so mnou sadli a citlivo mi vysvetlili, že finančne by moju potenciálnu kariéru neutiahli. Chceli nám dopriať rovnako a hoci sme nikdy nepocítili, že by nám niečo upreli, spätne hodnotím, že na lekársky a učiteľský plat by to bolo asi príliš. Nezazlievam im to, hoci neskôr padol aj futbal, vážim si ich za úprimnosť.
Ak teda nemôžu rodičia, sú nadácie, zväz, či iné inštitúcie, ktoré sú ochotné investovať do mladých športovcov, často so zištným dôvodom. Ak napríklad výrobca mačacích granúl zasponzoruje mladý klub FC Kalná nad Jasnou a z nej sa dostane Jožko Mrkvička do Slovana, neskôr do Manchestru United, bude hrávať za reprezentáciu, môže si dať výrobca slogan - chcete mať doma šampióna? Naše granuly to dokážu! Síce sa bavíme o mačke, ale aj tak. No nekúp to.
Aby som zbytočne nekecal... Podhodnotený slovenský šport sa už roky snaží nájsť stratégiu ako zachytiť, vychovať a udržať športové talenty. Lenže, tam, kde nie sú peniaze, sa ťažko niečo vychová, či ostane. Najmä, ak aj dosiahne nejaký úspech, tak konkrétny orgán daného športu povie niečo v štýle - fajn, si super, tak, z odmeny si pekne kúp novú výstroj... alebo, odmenu preskočíme, ale výstroj si kúp, lebo ľudia radi medaily... Je zázrakom, že to ešte u nás funguje. Otázkou je, dokedy.
Aby sme to nejako zhrnuli, opatrenie hľadať talenty medzi prváčikmi je fajn. Ale nebolo by lepšie vyriešiť podporu tých, ktorí sa už snažia, než zavádzať tu opatrenia, prepytujem, spartakiádneho charakteru? Má to za cieľ niečo vyriešiť, alebo ide len o populistické opatrenie, ako zalepiť ľuďom oči, aby nevideli väčší problém?
Pretože vezmime si, že by niečo také skutočne fungovalo. Ferko Krhlička doskočí o dvadsať centimetrov ďalej, než jeho spolužiaci, príde domov, urobí očí na rodičov a pôjde smutný do izby, lebo na jeho atletickú kariéru nebudú peniaze. Môže to byť len jeden z milióna, alebo budúci medailista. Ak ale nebude mať podporu, nebude ani jedno z toho.
