Cítim hnev, smútok, aj sklamanie. Ale aj odhodlanie. Pretože každé takéto „víťazstvo“ Ficovej partie je len krátkodobá ilúzia.
Schválenie zmeny Ústavy bolo šokom. A nie preto, že by sme zrazu objavili nové pohlavia alebo iné absurdity, ktorými sa nás roky snažia strašiť.
Šokom je to, že sme sa znova stali krajinou, kde časť ľudí stráca svoje práva.
Možno niekto povie: „Veď nás kresťanov sa to netýka.“ Omyl. Týka sa nás to všetkých. V dôsledkoch, ktoré prídu, možno aj tam, kde si to dnes ešte ani nevieme predstaviť.
Popri všetkých tých rečiach o „ochrane pred progresívizmom“ je tu realita, pred ktorou neutečieme: rastúce ceny, zhoršujúce sa zdravotníctvo, nižšia kvalita života. A toto už žiadna propaganda nezakryje.
A predsa, napriek frustrácii, vidím aj pozitíva.
Prvým je, že sa skončila hystéria okolo pohlaví. Pohlavia sú dve, vždy boli a vždy budú. Nikto príčetný si nikdy nemyslel opak. Celá konšpiračná bublina o „72 pohlaviach“ stratila svoj význam. Tí, ktorí roky stavali kariéru na šírení tohto nezmyslu, prišli o svoju najväčšiu zbraň.
Druhým je, že KDH stratilo svoju jedinú agendu. Roky sa tvárili ako garant „hodnôt“, ale kde boli riešenia pre zdravotníctvo, školstvo či ekonomiku? Nikde. Mali jedinú tému – a Fico im ju vzal. Zostali prázdne frázy a sklonená hlava. A politika, ktorá nemá odvahu, nemá budúcnosť.
Tretím je odhalenie Matoviča. Človeka, ktorý sa roky prezentoval ako etalón boja proti mafii. Tvrdil, že nás nikdy nepredá. No v rozhodujúcej chvíli zlyhal. A nie prvýkrát. Raz je náhoda, dvakrát chyba, trikrát už charakter. Matovič dnes už nie je symbolom boja proti mafii, ale symbolom sklamania. A to je pre ľudí, ktorí mu verili, jeho najväčší hriech.
A teraz prichádza to najdôležitejšie: nasledujúci zápas už nebude o jednej zmene zákona. Bude o tom, či Slovensko ostane súčasťou Európy, či zostaneme v EÚ a v NATO.
Spomeňme si na roky: 1948, 1968, 1989.
Vždy, keď sme cúvli, zaplatili sme strašnú cenu.
Tentoraz cúvnuť nesmieme.
Tentoraz ide o všetko.
