Rozhodca je k..t, alebo čo má spoločné reforma súdnictva so športom

Písmo: A- | A+

Väčšina ľudí nemá priame skúsenosti so systémom súdnictva. Tak ako ja, donedávna.

Navrhované reformy z dielne ministerstva spravodlivosti ohľadom reformy súdnictva som vnímal ako potrebné, dôležitosť a naliehavosť tejto zmeny mi však nebola úplne jasná a zrozumiteľná.

Zlomom však bola osobná skúsenosť zo súdneho pojednávania, ktorého som bol účastníkom. Do tej doby som aspoň veril v elementárnu spravodlivosť a úctu k fair play. Aj keď mi bolo jasné, že na konci bude spokojný len jeden z účastníkov sporu. Veril som však, že rozhoduje logika, fakty a argumenty.

Predmetom sporu bol bežný obchodný spor o nezaplatené faktúry vo výške cca 5000€ kdesi na okresnom súde v menšom okresnom meste, kde každý každého pozná. Niekto však viac, niekto menej.

Časť I – úvodné pojednávanie. To, že začiname s oneskorením, nikoho znalého uź asi neprekvapuje, akademických 15 minút je tolerovaných. Po príchode do súdnej siene s údivom sledujem srdečný pozdrav advokáta jednej zo strán sporu, ako sa žovialne zdraví s Vašou ctihodnosťou sediaciou v sudcovskom kresle a len tak mimochodom mu oznamuje, že potrebuje skončiť do 1, 5 hodiny, lebo následne už má niečo dohodnuté,  Milý a chápavý úsmev sudcu naznačuje dohodu. Nadobudol som pocit, že nejde o súdne pojednávanie, ale o neformálne spoločenské stretnutie, kde som sa ocitol omylom. Následuje úvodné slovo, kedy sudca láskavo a s bohorovným nadhľadom vyzýva pred vytýčením konania na zmier, akoby náhodou presne v dokonalej zhode s návrhom jednej zo strán. V športovej terminológii, cítil som sa ako pri futbale, kedy rozhodca vylučuje už v prvej minúte bez toho, aby sa vopred vytypovaný hráč vôbec dotkol lopty alebo spoluhráča. Doteraz som žil v naivnom presvedčení, že sudcovia nemôžu otvorene vyjadrovať svoj názor inak ako v rozsudku.

Medzi základné atribúty sudcu by mala patriť dôstojnosť, profesionalita , nestrannosť a nezaujatosť voči účastníkom konania. Mám za to, že vystupovanie sudcov na pojednávaniach je dôležitým indikátorom kvality súdnictva. Pohľad na zjavne nudiacu sa Vašu ctihodnosť, ktorá chvíľami v tom svojom pohodlnom kresle zaspávala túto skutočnosť len potvrdzovala. Pôsobil ospanlivo, bez záujmu a vopred som po chvíli dokázal odhadnúť aj unudenú reakciu na prednášané argumenty – „nie je predmetom sporu. Pokračujte.“ Ako inak platilo to len pre jednu stranu ihriska. O zvyšku medzihry už asi nie je čo povedať, okrem skutočnosti, že napriek vopred  vyhradenému času sa pojednávanie presne v dohodnutú dobu prerušilo a bol vytýčený nový termín. Čo na tom, že vonku čakali predvolaní svedkovia zbytočne. Dohoda medzi gentlmenmi predsa platí.

Časť II – pojednávanie s rozhodnutím. Akademických 20 minút už neprekvapuje, ráno o 9,00 je asi príliš skoro. Druhý polčas sa rozbehol sľubne, veľký Mufty dokonca počúval. Dokonca až tak, že pri diktovaní výpovede jednej zo strán do zápisnice dochádzalo k úpravám a skreslovaniu zmyslu jednotlivých výpovedí. Spôsobom, ktorý chvíľami pripomínal absurdné divadlo, keď sudca dokonca preformuloval výpovede, dotváral ich a jednoznačne upravoval. Pri vznesení námietok, som sa oboznámil aj s novým slovným spojením – „teraz robím svoju robotu ja, zamieta sa“. Ten zvyšok už asi tušite. Po ukončení dokazovania sa všetci účastníci konania odobrali von, pretože súd sa musí rozhodnúť pred vyhlásením rozsudku. To rozhodovanie trvalo presne 310 sekúnd. Už ma ani neprekvapilo, že v krátkom odôvodnení rozsudku v mene Slovenskej republiky odzneli presne tie isté slová a argumenty, ako v úvodnom príhovore pred začatím konania.  To bolo čerešničkou na torte aj keď riadne trpkou, počuť to isté zdôvodnenie ako úplne na začiatku, doslova to bolo možné kontrolovať v súlade so zápisom z predchádzajúceho pojednávania.

V každom športe sa hraje podľa vopred určených pravidiel, ktoré sú známe všetkým zúčastneným. Na ich dodržiavanie dohliada rozhodca. Ten istý predpoklad by som očakával aj v súdnom spore, tieto pravidlá však neexistujú a sudca je človek, ktorý si ich upravuje a stanovuje tak, ako mu to vyhovuje. Čo tam nestrannosť, profesionalita alebo jeden meter pre obe strany.   

V športovom zápase má konečné slovo rozhodca, v rámci súdneho konania je ním sudca. Tak ako v športe, kde cieľom je byť víťazom, tak aj v súdnom konaní je na konci jedna strana víťazom a druhá porazeným. Málokedy sú spokojní obaja. Čo však v prípade, ak rozhodca v zápase viditeľne fandí jednej strane a bez ohľadu na kvalitu súpera dokáže svojimi rozhodnutiami ovplyvniť konečný výsledok. Jeho výkon je v tomto prípade odkontrolovaný, kritizovaný a nasledujú sankcie. Výsledok zápasu však už nie je možné zmeniť  a nemožno voči nemu podať odvolanie.  Ak však sudca viditeľne a bez rešpektu rozhodne jednostranne nestane sa nič. Okrem toho často to vyzerá tak, že aj napriek sudcovským pochybeniam  platí – radšej zlý sudca ako nijaký. Nie je ich kým nahradiť.  Ůplným paradoxom nášho súdnictva je, že aj ak sa odvoláte na vyšši stupeň, ktorý môže alebo nemusí rozhodnúť inak, vo väčsine prípadov vráti prejednanie prípadu späť na pôvodný súd  a konečné slovo má opäť ten sudca, ktorý pôvodné rozhodnutie už raz vydal. V tom lepśom prípade dostane nariadené, aby svoje rozhodnutie opravil. Bude mať však motiváciu, existuje  ešte v sudcovskom stave sebareflexia? Veď sudcovia chyby nerobia, je to len ich právny názor.

Po osobnej skúsenosti fandím a chápem dôvod navrhovaných zmien, verím, že existujú aj sudcovia s veľkym S, ktorí sú naozaj zárukou spravodlivosti, čestnosti a nestrannosti a sú odborníkmi v oblasti, v ktorej majú rozhodovať. Aby návśteva súdu nekončila ako návšteva  s ÚD-u.

 

 

 

 

Skryť Zatvoriť reklamu