V poslednom čase sa roztrhlo vrece s kritikou financovania športu. Národný kontrolný úrad tak po našom skonštatoval, že vo financiach je skrátka bordel a ak chce niekto získať peniaze, dostane ich a o výške rozhoduje viacmenej to, kto koho pozná.
Zopakujme si, kto vlastne šport riadi a ako je financovaný. Finančná podpora športu existuje zjednodušene v dvoch úrovniach – podpora od štátu a súkromné (sponzorské) financovanie. To prvé je automaticky zo zákona, to druhé závisí od šikovnosti. Nebudem rozoberať kolektívne športy (futbal, hokej, basketbal, hádzaná atd),tam je system financovania a podpory zo strany štátu založený na základe zákona o športe s jasne vopred stanovenou výškou podpory. V prípade ostatných športov je to kombinácia viacerých úrovní.
Každý šport dostáva podľa stanoveného kľúča v zákone o športe od Ministerstva śkolstva finančné prostriedky, ktoré sú poukázané na účet jednotlivých zväzov, ktoré s nimi hospodária. Nejedná sa pritom o bezvýznamné čiastky, práve naopak. Športové zväzy fungujú vo väčšine prípadov ako občianske združenia s volenými a platenými funkcionármi. Tu vidím prvý problem, pretože použitie štátom zaslaných príspevkov nemá jasné pravidlá a ich použitie, respektíve účel použitia si stanovujú jednotlivé zväzy podľa vlastných kritérii, ktoré nie sú v podstate odkontrolovateľné a ich použitie je síce vo väčšine prípadov v súlade so zákonom, otázna je ich účelnosť. Úlohou zväzov by malo primárne byť zabezpečovanie rozvoju športu a zabezpečenie reprezentácie krajiny na podujatiach. Odpoveď čo to konkrétne znamená som nenašiel, diskutabilnou otázkou je aj to, či práve spôsob riadenia prostredníctvom občianskych združení vyhovuje súčasným podmienkam. Štátny tajomník Ministerstva školstva Husár dlhodobo (už 2 roky) prezentuje zámer na zmenu zákona o športe a financovania športu. Zatiaľ je však všetko v rovine úvah. Pokiaľ sa nenastavia jasné, presné kritériá a kľúč k rozdeľovaniu financií a ich použitia, pravdepodobne dôjde len ku kozmetickým zmenám a výška podpory bude opäť závislá len na šikovnosti a kontaktoch funkcionárov- čiže o “patente na rozum” – ja Tebe a Ty mne.
Ďalšim zdrojom financovania športu a športovcov je financovanie tkzv. TOP teamu a športovcov do neho zaradených prostredníctvom osobitnej dotácie na prípravu, poskytovaním financií nad rámec rozpočtov športových zväzov na základe ich výsledkov na významných svetových podujatiach. O zmenu v tejto oblasti sa pokúša Galovič prostredníctvom vytvorenia Teamu Slovakia, kde prioritnou ambíciou s podporou Ministerstva školstva je väčšia kontrola použitých prostriedkov, nielen ich správne výučtovanie,ale aj efektivita využitia. Dokopy ide o cca päť milionov eur ročne, čo predstavuje cca 7% z celkového rozpočtu určeného na podporu športu. O tom, ako funguje a je financovaný doterajši TOP team som písal už v predchádzajúcom článku, som však presvedčený, źe aj táto zmena nebude systémová. V tomto prípade bude fungovať nielen “patent na rozum”, ale aj marketing. Aké zmeny to reálne prinesie? Tí, ktorí pripravujú zmenu financovania budú mať viac, iní, ktorí budú mimo, zase menej, v konečnom dôsledku ostane vśetko po starom. Zárukou transparentnosti sú vraj mená v pracovnej skupine, ktorá má priniesť zmenu. V čele je pracovnej skupiny je p. Galovič, šef zväzu kanoistiky a manažér Petry Vlhovej. Členmi sú p. Lopata, metodik zväzu kanoistiky a p. Batovsky- metodik VŠC Dukla Banská Bystrica. V žiadnom prípade si nedovolím spochybniť ich odbornosť, práve naopak.Výsledkom však bude absolútna podpora našim špičkám len v športových odvetviach, úzko s nimi prepojenými. Ako sa vyjadril samotný Galovič, prvoradým cieľom je dosiahnuť úspech, s tým sa nedá nesúhlasiť, to je účelom TOP teamu. Osobne som skeptický, či naozaj pôjde o závažné systémové zmeny, ktoré si súčasný stav vyžaduje, alebo len o prerozdelenie štátom určených financií “našim” ľuďom tak po slovensky - pod záštitou odbornosti a transparentnosti. Chcem veriť, že áno.
Tretím pilerom prípravy športovcov sú rezortné športové strediská – Dukla Banská Bystrica, Národné športové centrum a Športové centrum polície. Tieto strediská však reálne nemajú dostatok finančných prostriedkov na zabezpečovanie prípravy športovcov, alebo podporu zdravotného, fyziologického a technologického zabezpečenia. Primárne sa sústreďujú na sociálne zabezpečenie športovcov, trénerov a podporného personálu. Pri bližšom skúmaní je však pomerne jednoducho zistiť, že aj system, ktorý je v týchto rezortných strediskách nastavený už nezohľadňuje požiadavky súčasnosti. Riešením by malo byť spájanie, centralizácia prostriedkov, optimalizáca využitia súčasnej infraštruktúry. V tejto oblasti však zatiaľ nevidím ani náznaky nejakých návrhov riešení. Tu sa dostávame k poslednému bodu – pozitívnemu “píar” – kedy jedinou predpokladanou zmenou a návrhom riešenia bude výmena na poste riaditeľa VŠC Dukla Banská Bystrica charizmatickým bývalým športovcom, ktoré bude prezentované ako spôsob riešenia súčasného prepadu športu.
V takejto situácii sa predpokladá, že určitá nespokojnosť a snaha o zmenu bude prezentovaná aj zvnútra športového hnutia. Sporadicky a čoraz viac so znechutením je počuť aj výhrady zo strany trénerov, fyzioterapeutov. Tento hlas však zanikne, nikto z vyšších poschodí športových zväzov ho nepočúva. Súčasný marazmus a nepriehľadnosť vyhovuje najmä funkcionárom a tým, ktorí rozhodujú o použití finančných prostriedkov.Až na poslednom mieste sú návrhy na rozvoj mládežníckeho športu, podpory trénerov, zvyšovania ich odbornej pripravenosti, vytváranie kvalitného zdravotníckeho a technologického zabezpečenia už od tých najmladších vekových kategórii.
