Ulicu osvetluje len mesiac, ani lampy nesvietia. Zničohonič túto svetelnú intimitu pretne silnejúce svetlo na oblohe. Blíži sa ku mne UFO. Chvíľu ostanem nehybne stáť, ale potom sa spamätám a pohotovým reflexom namierim svoj verný Nikon a stláčam spúšť. Bohužial reflex nebol dostatočný a stihol som vyfotiť len brzdové svetlo keď kúsok odomňa zastali.Chvíľku na to zmizol niekam do vesmíru a už sa neukázal.
Moja cesta smeruje okolo zámku, v ktorom sídli vlkolak. Medzi jeho štyrmi vežami sa blyští mesiac v splne. Je počuť ako vlastník zámku zúrivo vyje na oblohu. Bližšie radšej chodiť nebudem.
Potrebujem si na chvíľu sadnúť, tak hľadám vhodné miesto. Netrvá to dlho a objavujem osamotenú lavičku s lampou. Miesto ako stvorené pre odpočinok.
Ako si tak sedím a oddychujem, môj zrak upútajú farebné svetlá v dialke.
To sú predsa néóny z kaviarne. Pôsobia lákavo, a ja dostávam chuť na čerstvú kávu.
Cestou z kaviarne mi je ťažko a rozmazáva sa mi zrak. Žeby tá káva nebola káva? Aj dýchanie s ami zdá namáhavejšie.
Pichá ma na hrudi a je to na nevydržanie. Mám pocit že kričím.
Bolesť strieda chlad. Celého ma obklopuje. Ani ten mesiac už nesvieti. Vidím len cestu ponorenú v tme a na konci ostré svetlo. Vydám sa teda za ním, veď komu by sa chcelo tápať v tme. Sem tam ma predbehne auto, s tou istou cielovou zastávkou. Možno oni vedia kam táto cesta vedie ...
