Pochovávali sme svojich mŕtvych po stáročia, stavali sme im kamenné pomníky, aby sa nezabudlo. Celé rodiny vymreli, ale ľahostajné kamene s vytesanými menami ďalej stáli medzi svojimi druhmi a každému, kto bol ochotný sa pristaviť, oznamovali, kto leží v ich tieni.
Ľudia sa pohybujú, sťahujú, odcudzujú, zabúdajú, umierajú. Kedysi veľkolepé pomníky nemá kto opatrovať. Nechránené stromami v prašnej a suchej pôde sa začínajú rúcať. Vysoké stĺpy strácajú svoje vrcholky, zručne tesané kalichy a noblesné pomníky sa klátia na hroby tých, ktorých večný odpočinok mali strážiť. Nájomné za pamiatku už nemá kto platiť a umierajúcej pamäti dá správa cintorína ranu z milosti. Ruiny odprace, priestor sa zahladí a čaká na ďalšieho obyvateľa.
Zdobíme hroby, staviame pamätníky, tesáme sochy. To všetko, aby sa nezabudlo. Márne.
((cmiter))
