Edward Joseph bol jediným opatrovníkom svojej deväťdesiatročnej matky, ktorá inak takto mala v Austrálii trvalý pobyt. Možno ho tam ešte stále má, ale už jej je na dve veci. Jej syn totiž podľa ministerstva pre imigráciu a občianstvo nemá právny nárok na zotrvanie v Austrálii. A tak, menej ako 24 hodín pred tým, ako by ho vyhostili, si zbalil kufor, deväťdesiatročnú mamičku a odišli naspäť na Srí Lanku.
Marek Eliáš je tridsaťročný zdravotný brat. Školu skončil s veľmi slušnými výsledkami, stal sa členom austrálskej komory sestier a začal si hľadať prácu. Až po pár týždňoch nevysvetliteľného neúspechu mu jedna dobrá duša z nemocnice, kde ho odmietli zamestnať, prezradila príčinu: podľa zákona totiž gastarbeiteri musia dostať zákonom stanovené minimum - ktoré je však vyššie ako plat absolventa. Dôsledok? Nezamestnateľnosť. Bez práce, bez školy, bez peňazí - opäť ktosi balil kufre a išiel domov, aj keď nechcel.
Austrálska vláda ohlásila, že prehodnotí zoznam žiadaných povolaní a posvieti si na školy, ktoré boli továrňami pre Indov na získanie trvalého pobytu. Však aj v Austrálii sa blížia voľľby. A zdá sa, že keď sa pustia do cudzincov, zbiera im to body. Rasizmus a xenofóbia majú v Austrálii dobrú tradíciu - nebolo to tak dávno, čo imigračná politika mala oficiálne motto "Za bielu Austráliu" a ešte sa nezabudlo na slávny test diktátom. Záujemcovi o prisťahovanie mohli úradníci dať diktát z ľubovoľného európskeho jazyka. Takže Číňania sa potili nad diktátom zo švédčiny. Samozrejme, že ho nezvládli. O to predsa išlo.
Národ, ktorý vznikol z imigrantov, si zrazu zmyslel, že imigrantov bolo dosť. Čo na tom, že rozbíjajú rodiny, že posielajú preč zdravotné sestry, ktoré údajne zúfalo potrebujú. Dôležité je zbaviť sa cudzincov.
Doma v Komárne ma vítal Slota loziaci po streche. V novinách reči o vlasteneckom zákone. Díval som sa na to a už som si len povzdychol. Neviete o nejakej krajine, kde ľudí viac zaujíma, čo dokážete a aký ste človek? Lebo krajín, kde najdôležitejšia je národnosť či občianstvo, mám už po krk.
