Trapas pozostával z toho, že som nič netušiac vpadol do zasadačky, kde sme z nedostatku iných priestorov mali uskladnené tašky. A tam pracovný pohovor. Vrchná sestra zbrunátnela a nie príliš láskavo ma upozornila, že tu nemám čo robiť. Uchmatol som vetrovku a kávu a mazal kade ľahšie. Neskôr som sa jej ospravedlnil a veľavýznamne som dodal, že som dnu vbehol len preto, že na dverách nebola ceduľa Nerušiť, ktorá tam v takýchto prípadoch býva.
Predávkovanie muffinmi bolo asi najpríjemnejšou časťou dňa, pretože pochádzali z kuchyne našej učiteľky a ich servírovanie bolo spojené so záverečným hodnotením. Pre mňa dopadlo vynikajúco, aj keď ctená pedagogička si všimla, že na geriatrii som mal zhruba štvrtinu predošlého entuziazmu. Uistil som ju, že to je len otázkou osobných preferencií a ona súhlasila - napríklad ona nikdy necítila túžbu byť detskou sestrou.
Keď sme si všetci privodili miernu hyperglykémiu, radostne sme sa rozlúčili a odfajkli si tretiu prax. O mesiac bude nasledovať štvrtá a posledná. A po nej si môžem do dotazníka hrdo písať moje povolanie: zdravotná sestra.
