Ako som už písal, nový model zdravotnej starostlivosti, ktorý experimentálne zaviedli na oddelení, pozostáva z toho, že všetci robia všetko. Jednu výhodu to má - ak sa totiž jednému členovi personálu nazbierajú komplikovanejšie prípady, môže sa stať, že nestíha napríklad vydať lieky načas. Takto sa môže pokojne venovať svojej úlohe a ďalšiu zoberie prvý, kto je poruke.
Nevýhod ale vidím viacero - napríklad pacient sa denne stretne nie s troma-štyrmi sestrami, ale s troma kompletnými zmenami. Platí to aj opačne - sestry sa oboznámia s celým oddelením, čo síce nie je na škodu, ale keď si namiesto piatich pacientov musíte pamätať dvadsiatich piatich, už sme tam, kde sme nechceli byť - z pacientov prestávajú byť ľudia a menia sa na čísla a diagnózy. Tomu sa nedá povedať práve terapeutický vzťah...
Takýto systém práce nie je pre výuku študentov vhodný ani trochu. Keď si k tomu prirátam fakt, že ani nemáme pridelených patrónov, výsledkom je boj o život. Ale aj v takomto prostredí sa dá všeličo naučiť. Najmä keď je to štýlom hodenia do vody. Vedúca zmeny len zrazu zahlásila, že ideme vyberať drenážnu hadičku. No dobre. Všetko šlo v poriadku, až do chvíle, keď som tú prekliatu vec začal ťahať von. Pacientka zajačala a mne tiež veľa nechýbalo. Kto mohol tušiť, že má v brušnej dutine strčených zo dvadsať centimetrov hadičky?
Zažil som si aj iné tenkrát poprvé. Prvý raz som umýval bezvládneho a bezvedomého pacienta. Je celý žltý, lapá po dychu a čaká sa, kedy sa uvoľni miesto na oddelení paliatívnej starostlivosti. Bol to čudný pocit, manipulovať s úplne bezvládnym telom, ktoré je síce teplé a vláčne, ale stále je to mŕtva váha.
No a napokon - moja prvá injekcia. Iba podkožná, takže nič strašné nehrozilo. Napriek tomu mi vedúca zájazdu na konci milo povedala, aby som nebol taký nervózny, lebo vydesím pacientov. Uf, a ja som si myslel, že dokážem držať kamenný ksicht! Ďalšia vec, ktorú budem musieť trénovať...
