Dnes sa už išlo na ostro. To nemá nič spoločné so slipami, hovorím o tom, že nás dnes pridružili k zdravotnej sestre a hybaj pozerať, čo robí, sem-tam pichnúť pacienta do prsta, sem-tam mu priškrtiť krvný obeh pri meraní tlaku a podobne. Ustlal som päť postelí, oboznámil sa so skenerom močového mechúra, mozog sa mi zapiekol pri snahe študovať dokumentáciu... A potom to prišlo. Pacient na posteli číslo 43.
Má niekoľko fajnových diagnóz, ktoré ani len dešifrovať neviem, ale najväčším problémom je porážka. Nielenže je celkom paralyzovaný na ľavej strane, pravá časť tiež nestojí za veľa. Pacient sa dokáže chytiť jednou rukou bočnice postele, otočiť hlavu a tým to hasne. Všetko ostatné je na nás - prebaľovanie, katéter, umývanie, sprcha, kŕmenie, starostlivosť o nohy, o kožu, dávať pozor, aby si nevypestoval preležaniny. Človeku až v takýchto chvíľach dôjde, čo to znamená byť na niekoho plne odkázaný.
Predstavte si, že celý deň ležíte v posteli a nemôžete sa ani len poškriabať, kde chcete. Ľavou rukou a nohou neviete ani pohnúť a navyše vás pekelne bolia. V močovej rúre máte vrazený katéter s uistením, že si tam pohovie hodne dlho. Nemáte kontrolu nad zvieračom a neznáma ženská vás prebaľuje a sprchuje. Aby ste sa vôbec do tej sprchy dostali, používajú na vás žeriav. V nemocniciach tu totiž panuje prísny zákaz dvíhania pacientov. Vláda štátu Victoria s prekvapením vyrátala, že zavedenie rôznych mašín a ďalších šikovných pomôcok vyjde lacnejšie ako predčasné dôchodky a liečba dokatovaných chrbtov zdravotných sestier.
A tak sa vo všetkých nemocniciach a opatrovateľských domoch používajú dvíhacie zariadenia. Nielenže to šetrí chrbty, ale je to pre všetkých zúčastnených ďaleko bezpečnejšie. A tak aj náš pacient zavisol v postroji nad posteľou, ladne sa premiestnil do príslušnej stoličky a užil si sprchu. Bolo fajn vidieť, ako sa snaží pomôcť aspoň tým, že podrží sprchu v jednej polohe, kým si sestra zoberie mydlo. Už horšie bolo zažívať, ako sa mi snaží niečo povedať. Nerozumel som mu ani slovo, okrem "áno" a "nie", a moje snaživé otázky, čoho sa jeho prejav týka, sa podstaty nedopátrali. Zanechalo nás to oboch frustrovaných. Terapeutický účinok mojej prítomnosti: nula.
Keď sme so školou začínali, koordinátorka sa medzi rečou zmienila o tom, že po prvom semestri ľudia húfne odchádzajú, lebo zistia, že to vlastne nezvládajú. Vtedy som sa len zhovievavo usmieval, predstavujúc si osemnásťročné dievčatká zhrozené z toho, že musia starým chlapom utierať zadky. Môj dnešný dôležitý poznatok je: zďaleka to nie je o tom. Ide o to, aby sme sa naučili dosť na to, aby sme tej frustrácii predišli, a keď sa dostaví, aby sme sa jej nepoddali. Čo je asi ťažšie ako celé štúdium.
Poznámka: Neverte všetkému, čo si v tomto denníku prečítate. Musím totiž dodržiavať dôvernosť informácií o pacientoch, a tak musím meniť, čo sa dá.
