Opäť sa ukázalo, že pacienti sú v drvivej väčšine nesmierne milí a ochotní vydať sa do rúk málo skúseným študentom. Skutočne, za celé pôsobenie vo všetkých nemocniciach som sa stretol s jedinou pacientkou, ktorá odmietla našu starostlivosť. Ani tento pacient, hovorme mu Corey, nebol výnimkou. Ešte ma posmeľoval a uisťoval, že ho to vôbec nebolí, aj keď som o tom mal určité pochybnosti. Keď som totiž odstránil náplasť, pod ňou bol skrútený tenký pásik gázy. Vybral som ho a vyberal, vyberal, vyberal...
Ukázalo sa, že Corey má v bruchu hotový kráter. To nebola diera, to bola jama! Našťastie som si už zvykol ani okom nemihnúť a vtipkujúc s mojou obeťou, pekne som ranu vyčistil, odstrihol čerstvý pás gázy a pekne tú dutinu vyplnil. Musel som Coreyho obdivovať - v bruchu má kráter, je dehydrovaný z najhoršej hnačky, akú som kedy videl, ale stále je optimista a napriek všetkému plný energie.
Celkovo, predstava, že nemocnica je plná ubolených, nešťastných a deprimovaných ľudí, vzala za svoje. Keď k nim vpochodujete s úsmevom, veľmi rýchlo sa chytia. Vystresovaná pacientka, čakajúca dva dni na operáciu, sa začne smiať, keďže chirurgický zákrok sa odkladá, pretože na sále nemajú pre ňu nachystané čerstvé pukance. Ďalšia, z ktorej nevieme vydolovať krv ani za svet, účastne navrhuje, aby sme jej odsekli ruku - to zaručene bude krvácať. Pacient so zápalom podkožného tkaniva sa chystá na prekonanie svetového rekordu v behu na sto metrov.
Pevne verím, že smiech lieči. Aj keď občas na úsmev nie je žiaden dôvod, ľudský mozog je vynaliezavý a niečo si nájde.
