Obe pacientky sú v nemocnici ako doma a minimálne jedna z nich, nazvime ju Giovanna, uprednostňuje špitál pred domovom. Keď ju preložili na oddelenie menej intenzívnej opatery, v inej časti mesta, vôbec sa jej to nepozdávalo. Uprostred noci sa vzbúrila a vyžiadala sa domov. Vzápätí spôsobila asi tri infarkty taxikárovi, lebo odrazu sa nedokázala dostať zo sedadla v aute do vozíčka. Odviezol ju na pohotovosť a na druhý deň, žiariaca spokojnosťou, bola naspäť na našom oddelení.
Sú pacienti, ktorí sú pre rehabilitačné oddelenie požehnaním - snažia sa zvládnuť čo najviac sami. Ďalší potrebujú neustále pripomínať, povzbudzovať, vyjednávať a nenásilne tlačiť, aby sa ich schopnosti aspoň priblížili predchádzajúcemu normálu. No a potom je tu Giovanna, ktorá je zrehabilitovaná až-až. Nemá problém sa postaviť, ísť sama na záchod, osprchovať sa, presúvať sa z vozíka na posteľ a naspäť. Lenže je obeťou inštitucionalizácie - dokonale prispôsobená nemocničnému prostrediu. Neustále vyžaduje, aby ju všetci obskakovali. Ešte ani prvý raz nezaľahla do postele, a už ma zaúkolovala asi desiatimi rôznymi úlohami.
Napraviť záves, doniesť misu, rozmiestniť stoličky a kreslo podľa presných požiadaviek, prestlať posteľ, vydezinfikovať nočný stolík, zbaviť sa ľalií na stolíku spolupacientky, lebo Giovanna je na ne alergická. Všetko úkony, ktoré Giovanna nemôže urobiť sama - je totiž poučená a vie, že akonáhle by zažiadala o niečo, čo by v pohode zvládla vlastnými silami, dočká sa usmievavého odmietnutia a nadšeného povzbudzovania, aby sa posnažila. A nesmie nami mávať.
"Počkajte chvíľku, Giovanna, hneď som pri vás, teraz musím pomôcť Mary," hovorím jej s úsmevom a venujem sa druhému prípadu inštitucionalizácie.
Mary má diabetes od mladého veku a pomerne svojský prístup k zdravotným problémom. Proti vysokému cukru nebojuje diétou, ale konskými dávkami inzulínu. Proti alergiám nasadzuje nie úhybové manévre, ale slonie dávky kortikosteroidov. Vypestovala si za tie roky morbídnu obezitu a zo štyri zriedkavé komplikácie pri diabete. Mary má všetko naštudované do poslednej čiarky a o svojich chorobách vie toľko, že nejedného lekára občas zaskočí.
Možno to vyznie neúctivo, ale opak je pravdou: Mary je najšťastnejšia, keď má okolo seba študentov. Môže ich školiť do podrobností. Ona je spokojná a my tiež - myslím, že doteraz bola mojou najužitočnejšou pacientkou. Za tie tri dni, čo som ju mal na starosti, som sa naučil viac ako v škole. Nielen o chorobách, ale aj praktické veci, ako napríklad pomoc s premiestňovaním, ako si ušetriť vlastný chrbát a podobne.
V piatok som jej zamával na rozlúčku, úprimne poďakoval a vykročil v ústrety víkendu - a geriatrii na budúci týždeň.
