Radosť ma prešla, keď sme sa tam všetci zozbierali. Pätnásť ľudí a dve učiteľky na dva oddelenia. Šéfka vzdelávania v nemocnici na to kukala ako ten príslovečný puk a rozhodne zahlásila, že toto v žiadnom prípade nie, každé oddelenie dokáže pojať iba štyroch študentov na každú šichtu. Učiteľky povolali koordinátorku praxe zo školy a zasadli nad problémom.
Výsledok bol menej ako potešiteľný - vyfasoval som takmer všetky poobedňajšie šichty, čiže od jednej do pol desiatej večer. To je pomsta za to, že bývam tak blízko. Navyše, na rehabilitácii strávim iba týždeň. Zvyšných päť dní ma čaká geriatria. Radosť nad radosť. Navyše ma pridelili k učiteľke, ktorá pred týždňom hodnotila moje praktické zručnosti pri odoberaní krvi a radostne sľúbila, že si do vôle naberieme toľko krvi, koľko nám pacoši budú ochotní dať.
Trochu ma to znepokojuje - plastové rameno je predsa len čosi iné ako živá ruka na smrť vydeseného pacienta, ktorému na pokoji zjavne nepridá poznanie, že sa k nemu s ostrým predmetom v ruke blíži študent. Nuž ale, dal som sa na vojnu, treba bojovať. Ktovie, možno v sebe objavím skutočný talent na napichávanie žily.
