V nemocnici nastala zvláštna situácia: kvôli nedostatku vlastného personálu bola povolaná sestra zo zálohy a pridelili ma k nej. A tak sa stalo, že ja som bol medzi pacientmi ako doma a ukazoval som jej, kde je čo. Príliš ma teda nesekírovala a ja som bol sebavedomejší. Aj sa zišlo, lebo okrem ranného kolečka tlakov a pulzov sme si dali prácu so sprchovaním pacienta po porážke. Ešte stále žasnem, koľko to dá roboty - preniesť z postele na záchod, utrieť, vyzliecť, osprchovať, poutierať, zuby umyť, obliecť, obuť, učesať a preniesť naspäť.
No a poobede nastal ten veľký okamih - vyberanie chirurgických spiniek. Išlo to takmer ako po masle. Pacientka ani nemukla, aj keď bolo na nej vidno, že to fakt bolí. Vybral som sedemnásť tých potvor. Ruky sa mi triasli, potil som sa ako somár v kufri, ale zvládol som to bez toho, že by som kontaminoval sterilné pole alebo vlastné rukavice. Ešte dve hodiny po samotnom zákroku som levitoval nad zemou od šťastia a pýchy - napokon, dostal som pochvalu od vyučujúcej. Na to, že to bolo moje "tenkrát poprvé", dosť dobrý výkon. Áno, chváľte ma.
Ešte väčšiu pochvalu sme však dostali kolektívne a sprostredkovane. Pochvaľujú si nás totiž aj pacienti. V tej chvíli mi bolo úplne jedno, že vstávam ráno o piatej, stresujem ako neurotická fretka a ešte ma za to neplatia. V tej chvíli som bol nefalšovane a plne spokojný.
