Vonku tma, zima ako v psinci, mladý muž sedí medzi kapustou a paradajkami v Adamovom rúchu, na nič nereaguje, v ušiach slúchadlá a smutne si spieva. Vedúci ošetrovateľskej zmeny mu vyberie slúchadlá z uší a snaží sa k nemu hovoriť. Pacient sa schúli na zem do prenatálnej polohy. Trasie sa od zimy, ale presviedčanie, aby sa obliekol a išiel dnu, vytrvalo ignoruje.
Moja úloha v tejto dráme spočíva v udržiavaní ostatných pacientov čo najďalej od tohto divadla. Najzvláštnejšie na tom je, že ich neženie zvedavosť, ale obavy o spolupacienta. Jedna pacientka sa ma snaží presvedčiť, aby som ju k mladíkovi pustil, že ona mu dohovorí. Ja sa ju zase snažím presvedčiť, že to majú v rukách odborníci. Víťazím a úspech žne aj kolega na záhradnom fronte. Nohavice, tričko, teplá deka a pomaly sa presúvajú donútra.
Krehký náklad sa zloží pri recepcii, odkiaľ ho nenápadne sledujem. Personál zmizol, ostali len spolupacienti. Muzikant ho drží za ruku. Ďalší pacient, ktorý prišiel len teraz cez víkend, ho starostlivo balí do deky a ide mu uvariť čaj. Podíde k nim sestra, moja dnešná patrónka, jedna z tej ostrieľanej starej generácie, čo tých najagresívnejších pacientov spacifikuje púhym pohľadom. Prihovára sa nešťastnému chalanovi, ale ani ona sa nedočká odpovede.
Po chvíli traja pacienti znova osamejú. Mlčia. Dvaja starostlivo opatrujú tretieho. Pretože oni vedia najlepšie, čo a ako ho bolí. My sa len dívame, domýšľame si, robíme všetko, čo je v našich silách, ale práve v takýchto chvíľach vidíme, že to niekedy nestačí. Ani všetka veda, ani tridsaťročné skúsenosti, ani všetky pilulky na svete nás neprenesú bližšie k jednému zúfalo nešťastnému človeku.
Trojicu pri recepcii nechávame tak. Oni vedia. Možno to pomôže.
