Pacient, ako sme si už na to zvykli, bol nekonečne trpezlivý a ochotný plniť úlohu pokusného králika. Na rozdiel od vyberania spiniek som sa tentoraz nenechal znervózniť prítomnosťou vyučujúcej a poďho sekať stehy. Celkom mi to išlo a ruky sa mi netriasli viac ako obvykle. Dostal som pochvalu a iniciatívna patrónka navrhla, že keď už máme takého chápavého pacienta, nech si skúsime na ňom odber krvi.
Razom sa mi roztriasla ešte aj špička nosa a moja spolužiačka sa začala v panike obzerať, kade vedie najkratšia úniková cesta. Keďže ja som si právy odbyl premiéru iného zákroku, vyučujúca poverila krvnou skúškou moju splužiačku... A tá vzápätí stratila nervy a odmietla. Vyučujúca sa obrátila na mňa, či si to teda chcem skúsiť ja. Dal som si mentálny kopanec a chrabro súhlasil.
Príprava bola jednoduchá, škrtidlo na mieste, hmatkám, hmatkám, hmatkám... "Necítim žilu," predniesol som varovne. Patrónka vtedy už poskakovala vo dverách, že patológia čaká na vzorky a nech si švihneme. Vyučujúca preto súhlasila, aby som nepichal do ramena, kde necítim žilu a vzala to do vlastných rúk. Pich ihlou a... nič. Ani kvapka. "Skúsime to na druhom ramene," zamrmlala a tak aj urobila. S rovnakým výsledkom. Celkom sebecky sa mi uľavilo.
Patrónka v tej chvíli už nevydržala, napichla žilu na chrbte dlane a bol pokoj. Radostne som sa vrátil do izby, kde medzitým nastal čas na ďalšie prebalenie inkontinentnej pacientky, odváženie tekutiny z peritoneálnej dialýzy, odvoz na toaletu... A pritom som sa zaprisahával, že nabudúce mi už tá žila neujde!
