Odvetil som teda záporne a uspokojená ježibaba mi vydala žiadaný lístok. Odstúpil som a nechal sestru, aby zásobila lístkami seba a svoje deti. Po úspešnej transakcii sme prehodili zopár slov a bosorka za okienkom vzbĺkla: "To ste nemohli povedať, že ste spolu a kupovať tie lístky naraz?"
Vrátili sme sa do nemého úžasu, až napokon sestra, ktorej žiadny nemý úžas nevydrží dlho, vyjachtala: "Však to nešlo z tých istých peňazí..." Vypadli sme z tej perníkovej chalúpky, ktorej obyvateľka by zahynula od hladu, keby bola odkázaná na lákanie detí na medovníčky. Len som krútil hlavou - žeby si natrhla svalstvo, keď bola prinútená vydať peniaze dvakrát, a nie raz? To ešte ani euro neplatilo, nemusela nič prepočítavať...
Strih.
O šestnásť tisíc kilometrov južnejšie prichádzam na rozlúčkový kebab v sydneyskom Paddy's Market. Hlava tureckej rodiny mi už zďaleka kýva a radostne kričí: "Vitajte, pane, dávno ste tu neboli!" Priznávam sa teda, že som bol v Európe. "Ó, tam je teraz zima!" strasie sa Turkyňa a nožom zručne masakruje kuracinu. Prisvedčím a farbisto opíšem krutý mráz u nás doma. "Tam by som nemohla žiť," povie rezolútne dáma, vykydne na bohatú porciu štedrú dávku cesnakovej omáčky a s úsmevom od ucha k uchu mi zaželá pekný deň.
Kávu si dávam u Číňanov na Pitt Street. Majú rušno, postaršia Číňanka mi len zamáva a spýtavo ukáže na kávovar. Prikývnem. Nemusím jej už vysvetľovať, akú kávu pijem. Taktiež zaželá pekný deň a ja s kávou pochodujem po najrušnejšej časti Sydney. Obzerám si ľudí priam s rozkošou. Hoci je to uprostred mesta a okolo fičia zamestnaní ľudia s polhodinovou obednou prestávkou, oproti Slovensku tu takmer nenájdete zamračené a permanentne nasraté ksichty. Ani v štátnych úradoch na vás nebliakajú. A už vôbec nie preto, že im neplatíte spôsobom, aký by vyhovoval im.
