Áno.
A potom prídu ďalšie lekcie. Zistíme, že už akosi nestačí iba dávať pozor na vyučovaní. Márna sláva, keď dostaneme pokyn, aby sme pacošovi zmerali popliteálny pulz, odpoveďou nemôže byť: "Hä?" A tak sa potíme nad anatomickým atlasom, aby sme vedeli, kde máme toho neboráka vlastne lapiť. Zistíme tiež, že slová ako dorsalis pedis nám už neutkvievajú v pamäti tak ľahko, ako keď sme mali o tých prekliatych deväť rokov menej.
Učíme sa ďalej. Že na prechádzku po meste nie sú dobré tenisky s tenkou podrážkou, lebo skončíme so zafixovaným členkom a úvahou, prečo dofrasa tie kĺby musia byť také vyberavé a kedy vlastne s tým začali. Naučíme sa, že keď je na tlačive napísané Použite čierne pero, tak ho nemôžeme vyplniť modrým, nakoľko nám najbližší šimeľ v najbližšom úrade odhryzne hlavu.
Tieto lekcie sú skvelé, pretože nech sme v akomkoľvek období svojho života, vždy sme tí najmúdrejší. Len zriedkavo, aj to s miernymi rozpakmi, si spomenieme, akí sme boli hlúpi len takto pred rokom. Teraz sa nám už nemôžu stať mnohé zlé veci a vieme reagovať promptne. Keď narazíme na bývalého spolužiaka, ktorý sa nám pochváli, že pracuje ako poisťovací agent, vieme veľmi dobre, že keď si vymeníme čísla na mobil, pomýlime sa pri diktovaní toho svojho. Vieme, že keď sa nám prihovorí telnatá študentka teológie s barlou, treba voliť strategický únik a dobre si ju zapamätáme, aby sme pri najbližšom hroziacom kontakte zdrhali čo najrýchlejšie.
Môžeme sa preto len tešiť na ďalšie pokračovanie nášho života, lebo, logicky, takto o rok budeme zase múdrejší a stále len a len múdrejší. Najmúdrejší. No a tú poslednú múdrosť si v skutočnosti nikdy poriadne a na vlastnej koži neuvedomíme. Totiž, že ani všetka múdrosť sveta nám nepomôže, keď nám všetko uskladnené v mozgu zožerie Alzheimer.
