Nie je to tak dávno, čo sa moja existencia z celého bytu zmrštila na povolených dvadsať kilogramov v kufri. Bolo v tom čosi desivé - tridsať rokov života a všetok majetok som vtesnal do jedného kufra a jedného ruksaku. Cítil som sa... čudne. Ako bujón v kocke, skoncentrovaný na maximum, pripravený na prevoz a potom len hodiť do vody.
Po desiatich mesiacoch prišiel čas znova koncentrovať. Jeden kufor a nadovšetko verný ruksak pôjdu so mnou, obzrieť domovinu, nehorázne sa obžrať na Vianoce, vystískať rodinu, stráviť s ňou dostatočne dlhý čas, aby sme si začali liezť na nervy, zvítať sa so psom a bojovať so slzami, keď budem znovu odchádzať.
Lebo druhý kufor tu ostáva. Ten natrieskaný, v ktorom sú sandále, plážová osuška, striptérska garderóba a adaptéry na austrálsku elektrinu. Kufor uskladním u kamaráta, u ktorého som pred tými pamätnými desiatimi mesiacmi bojoval s pásmovou chorobou a nedôverčivo poškuľoval po palmách, či sú skutočné. Uterák, ktorý som si uňho svojho času zabudol, sa mi do natrieskanéh kufra nezmestí. Pôjde so mnou a potom naspäť.
Pootĺkam si nohy na oboch kufroch, ktoré mi stoja v ceste, nech sa pohnem kamkoľvek. Akoby mi zase pripomínali, že čokoľvek potrebujete, vtesnáte do povolených dvadsiatich kilogramov a jedného kufra. V prípade núdze aj menej. Aj nič. Lebo to, čo sme, nie sú veci.
