Keď rakva klesala do jamy, do dažďa nečakane zasvietilo slnko. Premýšľal som, čo v duchu poviem Štefanovi na cestu. Na nič som neprišiel. Stretávali sme sa málo. Viem aspoň toľko, že bol jedným z najlepších slovenských spisovateľov. V hlave mi znelo otázne ticho prerušované len tvrdohlavými litániami akejsi babičky. Dokola Otčenáš, Zdravas, Spočinutie večné daj mu, Pane... V dvoch jazykoch. Myšlienky mi odplávali od mŕtveho k živým.
Myslel som na jeho blízkych, pre ktorých už Vianoce nikdy nebudú sviatkami radosti a pokoja. Bolo mi to tak ľúto, že som sa na nich neodvážil ani pozrieť. Smrť je taká. Berie, kade chodí a svet sa točí ďalej. My, čo sme ostali, už len nosíme kvety a boríme sa s prázdnom, čo tu takisto ostalo. Stojíme na cintorínoch, my a prázdno. Slová sa minuli nielen Štefanovi, ale aj nám. Ako povedal Hamlet, zvyšok je ticho. Už viem, ako to myslel.
