Máme pocit, že moderná doba nám zobrala zázraky, vyhnala ich do rozprávok, mýtov a náboženstiev. Pritom jeden zo absolútnych zázrakov máme nieže pod nosom, ale aj nad ním a samotný nos je jeho súčasťou. Ľudské telo. Je priam fantastické, ako rafinovane je vyskladané. Každá bunka slúži svojmu účelu, všetky tkanivá majú svoj zmysel, aj tie najdrobnejšie orgány sú priam nevyhnutné.
Učebnicový organizmus je dokonalý. Tie ozajstné, neučebnicové, sú aj poriadne citlivé. Niektoré bunky sa neobnovujú, aj zdanlivo nevinná choroba môže mať drastické následky, a to už ani nehovorím o nepodarenom projekte nazvanom "zuby". Pri tvorbe nového jedinca niečo nevyjde a výsledkom je jedna z pestrej palety vrodených chýb a chorôb.
Celkom jasne si uvedomujem, že môj úžas vyzerá ako zo základnej školy. Ale keď sa nad tým naozaj zamyslíte, nie je dychberúce, ako nadobličky, také nič, čo čučí prilepené na obličkách, samo nevediac, ako sa tam dostalo, dokážu rozpumpovať srdce, rozdychčať pľúca a zavrieť kohútiky tráviacej sústave? Nie je neuveriteľné, ako krpatá žľaza strategicky schovaná pod mozgom diriguje polovicu tela?
Máme s ním dočinenia dvadsaťštyri hodín denne, a predsa sa oň príliš nezaujímame. Ani keď začne strečkovať, pretože nás viac trápi, ako ho dať zase do poriadku. Preto mu vzdávam hold. Neuveriteľne dômyselnému ľudskému telu. A v relácii Hráme jubilantom nechám zahrať svojmu mozgu, ak ma šťastlivo prevedie poslednou skúškou z anatómie na budúci týždeň.
