Po tom ako Anton Srholec vyšiel z väzenia pracoval niekoľko rokov ako robotník a popri tom študoval teológiu. Po pražskej jari odišiel do Talianska kde ho v roku 1970 za kňaza vysvätil pápež Pavol VI. Z Talianska sa vrátil späť na Slovensko do komunistického režimu, ktorý ho neustále šikanoval. Napokon bol v rodnom kraji aj surovo zbitý a v roku 1985 ho dokonca vylúčili z cirkvi. Ani po týchto udalostiach však Anton Srholec nestratil vieru v boha a nezabudol na božie prikázanie milovať budeš svojho blížneho ako seba samého. Po nežnej revolúcií sa rozhodol založiť a vybudovať v Bratislave RESOTY – Resocializačné zariadenie pre ľudí v núdzi a bez domova. RESOTY však slúžia iba pre chlapov. Jedná sa o rodinný dom, v ktorom je možné ubytovať 40 ľudí v núdzi. Vybudovaním RESOTU chcel Anton Srholec pomôcť najmä bezdomovcom o akýsi životný reštart a vytvoriť im tak podmienky pre plnohodnotnejší život. Pred svojou smrťou požiadal Anton Srholec svojich blízkych, aby pokračovali v jeho životnom diele a teda v starostlivosti o bezdomovcov a chudobných. Dnes má RESOTY pod patrónom lekár a vedec Vladimír Krčméry a o sociálnu starostlivosť bezdomovcov sa stará profesor a sociálny pracovník Michal Oláh. Za dvadsaťjeden rokov pôsobenia cez tento stupeň resocializácie prešlo 1000 mužov.
Je to miesto kde je bezdomovcom poskytovaná voda, jedlo, teplo, posteľ , ale je to taktiež miesto pre zahojenie rán na tele i na duši. Títo ľudia sa dostali do ťažkých životných situácií kedy neprišli iba o domov, ale aj o svoje rodiny, ktoré ich často krát ignorujú. Po stretnutí s ľuďmi, ktorí sú ubytovaní v tomto zariadení som sám zistil, že niektorí sú vďačný aj za obyčajný rozhovor pri cigaretke a káve.
V RESOTE som sa stretol s Bratislavčanom Petrom (60), optimistom s dobrou náladou, ktorý kedysi pracoval ako elektrikár. Na otázku ako sa dostal na ulicu mi odpovedal jednoslovne „cigáni“. Opýtal som sa ho čo konkrétne sa mu konkrétne prihodilo. Pozrel sa na mňa cez jeho dioptrické okuliare a povedal, že sa dostal na ulicu po tom ako ho v 90. rokoch podviedla vtedajšia bytová mafia. Jeho známy sa ho spýtal či nechce vymeniť jeho 3 izbový byt za menší a za doplatok 10 000 mariek. Táto ponuka mu vraj vyhovovala pretože jeho byt bol pre neho priveľký a 10 000 mariek sa mu v tom čase zišlo. Zobrali ho k právničke, tá mu dala podpísať zmluvu. Pri podpise zmluvy sa k nemu nahol známy a do ucha mu povedal „nemusíš to čítať“. Túto vetu opakoval v našom rozhovore často. Predpokladám, že práve po tom ako ju prvý krát počul prišiel o svoj domov. Peter zrazu zistil, že bol okradnutý o byt skupinkou blízkou k tzv. sýkorovcom, ktorú nazýval Horváthovci. Tí neskôr prišli za Petrom a odporučili mu nesťažovať sa na polícií lebo, že aj tam majú ľudí. Z Petra elektrikára, ktorý vyrastal v Bratislave vo vilovej štvrti na Šulekovej ulici sa náhle stal bezdomovec. Mal vtedy 34 rokov. Na začiatku spával v pivnici bytovky, kde mal predtým byt, ale po čase ho odtiaľ vyhodili policajti. Využíval všetky možnosti ubytovania, ktoré sa mu naskytli. Spával u známeho na záhrade, na letisku a v rôznych pouličných zákutiach. Neskôr sa dostal k informácií, že je možnosť sa ubytovať v RESOTE tak neváhal a prihlásil sa. Momentálne žije v RESOTE viac ako jeden rok. Z jeho rozprávania bolo zrejmé, že si v RESOTE našiel svoje útočisko, bezpečie, partiu kamarátov a pre bezdomovcov dve z najpodstatnejších vecí , ktorými sú teplo a posteľ.
