Nadýchnem sa, opäť a znova. Brnenie kladiem do machu, tam nech odpočíva v pokoji. Nech odpočívam v pokoji. Alebo radšej nie, nie som predsa brnenie. Tak nadýchnem sa a počkám na slnko, ja pomôžem mu povstať a určím tento nový deň. Myšlienka nech je jasná, rosou pokrstená, nech čelím všetkým zlám, nech pokušeniu pohodlia odolám.
Zaprieť sa o ten prúd, čo v noci čeril moje sny. Ach, či noc ma láka svojou mocou, no nevzdávam sa svojej lásky, ja vrátim sa k nej keď za slnko bude bojovať iný. No teraz je rad na mne. Tak vybehol som z tieňa a našiel tak ďalší kúsok seba. Sen čo zrodil sa v tmách, ten čo zrodil sa z dúhových farieb fantázie, práve ten mi slnko splniť dá. Veriť v neho, veriť v ňu budem. A verím!
Teraz kráčam s ňou. Dnes odel som sa do cisárových nových šiat, nech spozná ma. Nech spozná, že jej verím, že neskrývam sa, že nemám strach. Ona v Jari odetá, vône rozdáva a šantí s vetrom, nepostojí, nepočká. Ja však držím krok, nech smiem byť jej oporou. Tak spanilá, nebo v očiach skrýva a vo vlasoch sa jej slnko tkvie. "Čím som si ťa zaslúžila?", otázku mi kladie.
Myšlienka je určená. A určený som teda s ňou. "Smrť, či život?", spýtala sa. Kto som, že rozhodnúť sa smiem? Telo je len nástroj duše. Tak pýtam sa, "Čo je smrť, a čo je život?". Len myšlienka drobná! No určila ma. Či nadýchnem sa znova, či skalou ostanem? Na popol sa rozpadnem?
Vysmejem sa jej! Nakopnem všetky motory a zarevem si z plných pľúc, tak kričte so mnou tí, čo neboja sa postaviť chorobám, tí čo neboja sa postaviť nadvládam a útlaku! Tak krič a bojuj, lebo to je len myšlienka malá. A tá to všetko započala.
Tak vyprázdnil som svoje vrecká a našiel zopár drobných mincí. Každá bola iná, z iného času a z inej ríše vo vesmíre. Ja zaplatil som nimi cestu k slnku, nech dobrú noc mu ešte dám, nech privítať noc smiem. A tak ja s láskou svojou žijem, ach ako rád len za ňu bojujem. Vždy odmení ma a pohladí, pobozká a uzdraví. Ja ďakujem vám vietor, voda, oheň a zem. Ďakujem ti Bože, že to všetko smiem.
