Bývam v malej dedinke, ktorá je tak ticho učupená pod Slanskými vrchmi. Nevytŕča, proste si tu starne a ľudia s ňou. Máme tu svoj domček a žijeme si tak normálne, asi ako sa na našich dedinčanov patrí. A toto všetko mi dáva istý druh energie.
Napĺňa ma to silou a túžbou po návratoch domov. Rána sú tu v lete najkrajšie, už len kvôli nim si rád privstanem. Ta úžasná panoráma, ktorá sa tu vytvorí, to ako tu ráno vonia tráva pokrytá rosou, či nočným dažďom, toto všetko dodá človeku na začiatku dňa energiu na všetko čo potrebuje urobiť.
Zrejme preto tu ľudia vychádzajú do záhrad so svitaním slnka. Je to obdivuhodné, koľko energie sa im dostane. Starí ľudia to musia vedieť najlepšie, keďže som doteraz ráno takto mladých nevidel pracovať. Vlastne ak sa mám priznať, ani ja ešte nepracujem. Prechádzam sa bosí po záhrade a počúvam a nasávam. Zobúdzam sa. Niekto sa ešte len zobúdza a iný už pracuje.
Mám to tu veľmi rád, je to zrejme jediná istota, ktorú človek má. To, že sa zakaždým môže vrátiť na miesta kde vyrastal. Tie miesta, ktoré ho tvorili, vychovávali. Na tie miesta kde sa učil chodiť, kde prvýkrát robil lotroviny, kde si prvýkrát spravil nejakú tú jazvu. Domov, ktorý ho uspával, budil, vyvádzal z miery, ale aj ho upokojoval. Dával mu všetko v príhodnom čase, práve vtedy keď to potreboval. Našiel tu presne to čo v danú chvíľu potreboval.
Mať domov, niet väčšej túžby, ktorá by človeku vniesla do života toľko slobody a krásy ako pocit, že je miesto, kde sa môže kedykoľvek vrátiť. Miesto kde nájde rameno o ktoré sa môže kedykoľvek oprieť. Pocítiť, že je opäť tam kde istá jeho časť patrí.
