Hrášok a Indián. Dve pokazené škodovky, ktoré ma zdobili a trápili niekoľko rokov. Pamätám si ako k nám prišli. Otec zaťažený na tento model vozidiel nikdy nechcel žiadne iné auto. Ako on sám vravel: ,,Škodovku opravím na kolene a súčiastky do nej nájdem aj popri ceste!". Preto sme doteraz nemali iné auto.
Pamätám si ako som sa na nich učil šoférovať. Bola to naozaj neskutočná zábava. Otec na mieste spolujazdca nevedel obsedieť a vkuse na mňa štekal. ,,Svetlá si zapol?, To kde ti dali vodičák? Čo tam máš za rýchlosť? Vystúp si!". Smejem sa ešte aj teraz.
Boli to naozaj podarené autá. Spomínam si ako sme Hráška nastriekali, krásna zelená farba, a ja som ho týždeň nato oškrel po celej dĺžke o dom. Mali ste vidieť tvár môjho tatka. Krvi by ste sa nedorezali. Bledý ako stena, určite si myslel, že som rozbil dom a auto na najmenšie kúsky. Až také lipnutie na materiálnych veciach som od neho nečakal.
Jazdil som na nich snáď od kedy som dostal vodičák. Na parkoviskách pri škole som sa zakaždým bál či naštartujem a ak nie čo urobím. Do áut sa veľmi nevyznám. Ani by som sa asi nedorátal, ak by som mal spočítať koľkokrát mi vyvrela voda. O Indiánovi ani nehovorím, kúzelný stroj. Dodnes som presvedčený, že brzdiť na ňom som sa naučil skôr očami, než nohami. Krásna červená škodovka so zvukom pradúcej mačky, avšak bez poriadnych bŕzd. No aj tak mi budú chýbať.
Dnes teda smútime obaja. Prišli sme o kus seba samých. Niekto by mohol povedať: ,,Veď to boli len škodovky.". My to predsa vieme, ale pre nás to boli Hrášok a Indián, súčasť rodiny a v dnešných časoch už pomaly veteráni. Keď som na Hráškovi jazdil posledné mesiaca školy, všimol som si pohľady kamarátov. Na parkovisku jej, tej starej škodovečke, nebolo páru. Skutočne, samé nové a moderné autá bez duše. Cítil som sa jedinečne.
Tak a dnes sú preč. Na ich počesť sme otvorili včera vínko. Nech už boli akokoľvek pokazené, vždy nás nakoniec dopravili do cieľa.
Prajem im nové súčiastky a ešte mnoho kilometrov. Zbohom.
