Rieka

,,Vieš ako plynie rieka?", opýtal sa znova. 
,,Tak mi to ukáž a možno ťa pochopím." Odpovedala a on viac nepotreboval, postavil sa po pás do kryhami sprevádzaného prúdu a stál, hladil hladinu a skúmal kusy ľadu, jeho pokožka odhaľovala ako jeho myseľ odoláva chladu a cítila pri tom teplo, ktoré vyžaroval. Kryhy sa začali vytrácať a ona musela odhodiť šál, lebo jej začínalo byť teplo.
Urobil niekoľko ďalších krokov a nechal sa zaliať vodou. Klesol do hlbín a ona ostala ďalej s úsmevom sedieť a užívala si teplo, ktoré narastalo. Vedela, že je v poriadku, verila v neho, v jeho jedinečnosť a kúzlo, ktorému nerozumela.
On v tichosti hĺbky odriekal modlitbu, modlil sa za ňu. Prial jej šťastie a lásku. Vedel, že je v poriadku, veril v ňu, v jej jedinečnosť a kúzlo, ktorému nerozumel.

,,Ako plynie rieka?", zakričala z plného hrdla až sa jej do očí vtlačili slzy.
,,Tak ako chce.", zašepkal jej do ucha.
,,Čo to znamená, ako ťa pochopím?", opýtala sa pokojne s dlaňou na jeho horúcej tvári.
,,Rozhliadni sa navôkol, toto všetko som ja. Jednoduchosť vody, lavičky, jedinečnosť okamihu, teplo domova, radosť života, dokonalosť snehovej vločky. Nie je potrebné rozumieť, ani sa znepokojovať,..."

,,Ach prečo?", vypla budík a pomaly vstala z postele.
,,Ako plynie rieka a čo to vlastne bolo?", lamentovala nad tým celé ráno. Do školy prišla s hlavou plnou otázok a úvah, ktoré jej nedávali odpovede. Večer bola rada, že si mohla ľahnúť do postele a trochu meditovať.
,,Hm...smska?", zdvihla telefón zo stolíka.
,,Tvoj svet je smiech a radosť, môj teplo domova a láska. Spojme to všetko a prelomíme ľady, v to verím. Budem Ťa zajtra čakať na lavičke pri rieke. :) Tvoj M.