S maskou

Hral sa na blázna, usmieval sa, skákal ako malé dieťa, vrhal sa do kopy lístia a hovoril tak rýchlo, že mu ľudia ani nerozumeli. Skúšal to isté dookola a zakaždým očakával iný výsledok. 
Bol mrštný a komplikovaný, vietor sa snažil spútať vo svojich dlaniach. Hladil svoju tvár, aby sa uistil, že tam ešte nejaké rysy má, že nestratil nos, že ešte má pery a líčka a bradu a ...
A zakaždým svoju temnú stránku upáli, aby neublížil. Ten oheň bol super, hrial a pálil a zväčšoval sa a tancoval. Videl víli a škriatkov, ktorý pobehovali okolo v rytme svojich okultných zvykov. Bežne sa k nim pridával, nôtil svoju hatlaninu presvedčený, že hovorí dokonalým jazykom starých božstiev. Svet ho v tomto čase zaujímal čím ďalej tým menej a tak sa radšej utiekal k tejto bizarnej prezentácií samého seba. Bolo to ľahšie.
Vo vnútri sedel a díval sa na to všetko ponuro. Nevidel dobro, túžil po love, po boji s korisťou, ktorú by prenasledoval tým najkrutejším spôsobom. Spôsobil by jej muky, vyžíval sa v tejto predstave. Zdokonaľoval ju. Mal neobmedzené množstvo zbraní a spôsobov, ako by ju dohnal k šialenstvu, až by si svoj osud vybrala sama.
Ako by asi svet zareagoval, ak by zložil masku blázna? Stal by sa nebezpečným miestom. 
Nepatril do týchto čias, kedy si musel nasadzovať masku. Bol utlačovaný spoločnosťou, režimom, rasou, druhom, pohlavím. 
Ešte vydrží, ešte zahrá svoju rolu. Je priskoro na temnotu. Láska, tej je tu nejako málo. Bláznom sa stal, nech ju v sebe ukryl. Kto si ju zaslúži, nech si ju príde zobrať! Má jej na rozdávanie, nie je bláznom, nie je lovcom je ... Kým je? Čím je?
Na koho sa teda do toho zrkadla pozerá? Nezbláznil sa náhodou?