Už dlhšie som sa chcel pustiť do jeho diel, no vždy som buď zabudol alebo do toho prišli iné udalosti, či záujmy. Nakoniec o kúpe rozhodla reklama na sociálnej sieti, ktorá oznamovala posledný deň predpredaja a nižšiu cenu. Nakoniec tomu bolo inak. Pri vyzdvihnutí knihy som bol nemilo prekvapený. Kniha v predpredaji bola drahšia ako v predaji začatom a aby tomu znechutenie z marketingu nemenovaného kníhkupectva pridalo, zaplatil som si aj cenu za to, že som si knihu objednal priamo do kamennej predajne. STRACH a hrôza.
Dôležitý pri knihe je koniec koncov aj tak samotný príbeh. Začína sa opisom príchodu hlavnej postavy, Jozefa Karského, do jeho domova z detstva v Ružomberku. Celý jeho život sa rúca. Ako malý chlapec bol týraný otcom, matka mu zomrela, sestra záhadne zmizla, priateľka ho opustila a aby toho nebolo málo, prišiel o prácu. Po návrate do domoviny sa začnú opakovať strach naháňajúce udalosti, ktoré sa diali v jeho detstve. Áno, práve vtedy, keď mu zmizla sestra. Jozef stretáva svojich kamarátov, ktorí (rovnako ako on) značne zostarli. Nebudem prezrádzať čo sa presne v príbehu ďalej udialo. Koho kniha zaujme, tak si ju určite prečíta, no mnoho ľudí ju už má za sebou a tak by bolo zbytočné, opisovať to znovu.
Jozefa Kariku musím ako čitateľ pochváliť za vynikajúci tlak na myseľ, ktorý ma na začiatku knihy dostal do mierneho stavu depresie a práve vtedy človek cíti strach najlepšie. Nemenej vynikajúce boli aj jeho farbisté opisy, ktoré v človeku vedeli vyvolať nejeden nepríjemný pocit (práčovňa, spálňa, zelený opar a či pre mňa najstrašidelnejšia časť na konci knihy – videotelefonát s kamarátkou). Naďalej sa mi veľmi páčilo, že autor píše z mesta, kde býva, pozná ho, poukazuje na jeho závažné existenčné problémy.
Nebudem len chváliť a pomaly sa dostanem aj ku kritike.
Hlavná postava mi prišla hrozne klišé. Tridsať ročný starý mládenec, ktorému sa nič nedarí, mal hrozné detstvo, žuje suché rožky, nemá chuť žiť a takmer každý ho považuje za divného. Pre mňa nič prekvapivé, takmer také isté ako v každom psycho horore.
Do zúfalstva ma však dostávali aj ostatné postavy, ktoré boli takmer naozaj vždy hlúpe alebo až tak vydesené, že nevideli očividné súvislosti hneď, ale dochádzalo im to ešte pol knihy, poprípade zabudli o čom sa rozprávali pár dní dozadu, hoc vtedy boli z toho nadšené div neskákali meter päťdesiat.
Autor ma v tejto knihe naozaj nevedel dlho udržať v napätí. Ja a možno aj ďalší čitatelia vedeli už minimálne o krok, dva dopredu, čo sa stane alebo na aké „novinky“ kamaráti či sám Jozef Karský, natrafia, aj keď sa to spisovateľ snažil zahaliť.
Najhorší bol pre mňa na knihe záver. Pozeral som na to. Prečítal znova. Pozrel sa pred seba a zatvoril knihu. Znovu ju otvoril, prečítal a sám seba som sa spýtal, či toto myslí vážne. Pre mňa bol príbeh napísaný dosť realisticky a nakoniec kniha skončila, aspoň pre mňa, ako nejaký fantasy príbeh.
Naďalej mám autora rád a to hlavne kvôli jeho poviedkam a prístupu k čitateľom, no bohužiaľ hneď prvý kúsok ma schladil v očakávaniach. Je možné, že z veľkej časti sa na tom podieľal aj žáner, nakoľko knižnému hororu som za mojich krátkych dvadsať rokov života, na chuť neprišiel. Teším sa na ďalšie knihy. Hlavne Na smrť 1,2, ktoré sú mi témou omnoho bližšie.
Pekný deň.
