Vtáča
Nechcem už písať riadky smutné ..
Nechcem už vidieť pri sebe slzy plač ..
Chcel by som úsmev na tvári jednej čarovať ..
Chcel by som to vidieť, hoc by sa žobrák zo mňa stal ..
Ona, voľná ako vtáčik,
vtáčik, čo sa v snoch utápa,
nešťastná stále je,
hoc by on dal lásku sveta jej ..
A on? Pýtaš sa čo on cíti?
Ach, ani med, ani mätu voňavú ..
Len horkú pachuť neúspechu,
i na duši bôľ bôľny ..
Chcel ju lietať učiť,
ískať v dlaniach,
ona však divoká je,
nie sťa vtáča, ba drak samí ..
Uletela mu, sťa lastovička v zime,
za šťastím, teplom..
A chudák junák nebohý,
zimou plahočiac sa narieka ..
Nie, nebojte sa drahí, milí,
žiadna reťaz nepúta ho k nej ..
Len jeho duša, srdce,
chceli lietať s ňou ..
Hľadal v krajine,
hľadal vo svete,
hľadal vo vzduchu,
i v mori ďalekom ..
Našiel vtáča iné, ba lietať vedelo,
tušil on však, že náhrada nelichotivá je to ..
Pociťoval blaho malé, nové,
neustále však hlavu bil a bil pre boľ ..
Bo krídla staré, si dušu i srdce do sveta zobrali ..
Tá tvár číta teraz riadky tieto,
šťastná či nešťastná je?
A či slzy opäť smútku padajú,
a či do úsmevu stvorené boli?
Neviem to ja – básnik pochabý,
ba ani Sibila, trúfnem si tvrdiť ..
Ona, srdca lásky môjho jediná
znať, dúfam, dá mi ..
