Moja tvorba #4 - Námorníkov list

Dnes bol veľmi náročný deň, drahá. Zúfam hodinu za hodinou a očakávam poslednú vlnu. Vlnu života, ktorú nebudem už schopný zniesť. Všetci nechali rozum v kajutách a zbláznili sa. Pani moja, nevážia si posledné nádychy čerstvého morského vzduchu. Ja som ostal v kajute a pozerám na Vaše malebné obrazy. V živote mi jediné schádza, a to nenapísané riadky Vám drahá, aj keď možné je, že listy nedostanú sa k Vám a ani nebudete tušiť o mojom skonaní.
Pamätám si ten deň. Už som nebol chlapča. Stal sa zo mňa muž a cti som mal na palube dosť. Nejedna búrka lomcovala loďou, nejeden stožiar sa zrútil pod náporom vetra. Moje spomienky, však zachytávajú ešte jeden krásny okamih. Plavba do ďalekého Francúzska z mojej rodnej zeme. Búrka strašná ten deň bola, ba horšia ako Boží hnev. A Vy, vystrašená vyšla z kajuty, nevediac čo robiť. Šaty viali vôkol Vás, ani vlny a vlasy neposlušne bičovali po tvári. Pani moja, dovtedy moja myseľ vnímala len a len krásu silného mora a netušila, že niečo také krehké dokáže ho dobehnúť. Moja tvár zmrzla údivom. Neľutujem ten krok, ktorý bol pre nás osudný, ba neľutujem môj odvážny bozk, za ktorý som bol nemilo buchnátom odmenený. Za pár dní, vy bozkali ste mňa a ja zúfal nad Vašou krásou. Ten večer, ba včera akoby bol.
Vy, stali ste sa mojou najvzácnejšou mapou. Cestoval som cez vaše pery, ktoré mi boli oázou vo vyprahnutej púšti, cestoval som pomedzi vaše krivky, ktoré nedobytné boli a týčili sa vysoko, vyššie ako vrchy ďalekého Uhorska. Po útrapnej ceste dosiahol som mora. Búrlivého dovolím si tvrdiť. Naše telá ako vlny búšili a nedokázali prestať. Z Vašich očí pani, sálali blesky a z hrdla môjho hromy. Vtedy som našiel ten poklad. Búrku odvial ďaleký severák a ja sklonil hlavu. Tam! Na vašej hrudi počul som ho.
Vtedy som pochopil. Vzopäl som sa strachu. Našiel som poklad, ktorý je hoden viac ako Sultánovho zlata. Nevadí mi o dušu prísť a či v mori skonať, pretože ja našiel som to, čo hľadá každý námorník. Poklad života. A tým pokladom ste Vy pani.