Zas a znova cesta do práce. Päť dní a 40 hodín v týždni. Prídem si už ako robot. Nie človek, ktorý má právo na život a prínos ľudstvu. Len ako robot, ktorý je naprogramovaný a riadi ho čip namiesto mozgu. Vychovala ma tak spoločnosť. Bez práva na názor, kde poslušnosť a bezmyšlienkové, či nepremyslené slová sú tie pravé. Kto premýšľa proti systému, nepodlieha mu a jeho existencia je ohrozená. Cítim sa na ulici ako v sklade. Vôkol mňa kamerové systémy, strážnici a ďalší roboti s nemou tvárou, ktorí si nevšímajú krásu oblohy, architektúry alebo zelene. Prečo by mali? Nie sú to len namaľované steny nášho skladu?
Už nechcem žiť v tomto matrixe. Nechcem žiť s pocitom, že život je len o práci, ktorá nám prináša útrapu a únavu, namiesto pôžitku z nej. Nie, nie som lenivec a možno si to mnohí z Vás myslia. Som premýšľajúci človek, ktorý sa chce obzerať, dýchať a obdivovať.
Prestávam veriť správam z Japonska o vývojoch robotov, umelej kože, či čipoch, ktoré dokážu železným kôpkam šrotu priniesť cit. Načo toľko peňazí do umelých robotov? Však majú nás, ľudí, živých k*k*t*v ...
